Demokrat, jún 1945 (I/41-52)
1945-06-02 / nr. 41
Bez slobody niet demokracie - bez demokracie niet slobody! I. ročník L- KORUNA ORGÁN DEMOKRATICKEJ STRANY Košice, sobota 2. júna 1945 Dokedy ešte? (G. R.) Vyriešenie maďarskej otázky najmä na prinavrátených územiach je problémom, s ktorým sa musíme stále a stále zapodievat, ktorý musíme neprestajne prízvukovať, aby sa nezdalo, že naše mlčanie má byť nemým súhlasom so stavom, ktorý je tu dnes. Je povinnosťou slovenskej tlače pranierovať všetky úkazy, ktoré nevyhnutnosť tvrdého vyriešenia tohto problému vyžadujú a neprestajne prízvukovať, že musíme na to využiť hneď prvých povojnových chvíl, musíme v zárodku potlačiť všetky pokusy o benevolenciu a musíme dôrazne žiadať, aby maďarská otázka prestala byť otázkou a aby bola bezodkladne vyriešená v smysle vyhlásenia prezidenta Republiky, vládneho vyhlásenia a vyhlásení SNR. Dostávame zprávy, že v Čechách a na Morave s obdobnou nemeckou otázkou takýchto problémov nemajú. Všetci íašisti a nacisti boli okamžite po oslobodení sústredení v pracovných táboroch, ba najväčší Vinníci boli už potrestaní smrťou, lebo tak to chce ľud, tak to chcú nové časy a taká musí byť spravodlivosť. Zaistení Nemci v Čechách a na Morave musia pracovať a opravovať škody zapríčinené vojnou. Niet výnimky, niet milosti. Strážia ich tí, čo prišli z nemeckých koncentračných táborov, aby Nemci pochopili smysel pravidla: kto čím hreší, tým trestaný býva. A pozrime sa na stav vecí u nás, ktorý sa v maďarskej otázke najmarkantnejšie a najkrikľavejšie zračí práve na prinavrátených krajoch. Po prvých správnych opatreniach proti Maďarom, badáme, že sa v tejto otázke nenapreduje, ba práve naopak. Je bezpodmienečne nevyhnutné, aby sa maďarský problém riešil u nás spravodlivo, ale tvrdo. Smernica je len jedna: hľadisko slovenské a národné bez akéhokoľvek ovplyvňovania. Najlepšie by bolo po českom vzore sveriť túto úlohu tým, čo sami skúsili teror maďarských a nemeckých íašistov na sebe a budú vedieť zlo patrične odplácať. To isté treba urobiť aj s Nemcami, čo je prirodzené. Pozrime na Šurany, spomeňme si na Máriu Kokosovú. Nezabúdajme na tisíce Slovákov z Dolnej zeme, umučených maďarskými žandármi, nezabúdajme na tisícky prenasledovaných Slovákov v Maďarsku a nezabúdajme, že ak si s Maďarmi neurobíme poriadok hneď teraz, úmerne s časom budeme strácať možnosti a zanedlho bude nám hroziť nový národnostný problém. Vidíme dnes veľmi zjavne, že kým slovenský človek je zapojený plne do práce, zatiaľ Maďari a maďaróni už nielen skryte, ale i verejne provokujú, kým slovenské dievčatá všetkých vrstiev s nadšením a ochotou pomáhajú pri novej práci, a zatiaľ maďarské slečny mondokujú na uliciach vysedávajú v kaviarňach. Kým slovenskí chlapci sú zmobilizovaní do armády alebo do práce, zatiaľ maďarskí džentríci uškŕňajú sa, popíjajú a rozsievajú semená nesmyselnej propagandy, tvrdiac, že zanedlho oslobodené kraje pripadnú zase k Maďarsku a ak aj nie, nuž maďarská menšina tu ostane a bude sa dožadovať svojich práv. A práve preto je životnou nevyhnutnosťou, aby sme sa Maďarov raz a navždy zbavili a aby aj všetci, ktorí v bývalej CSR mali štátne občianstvá, týchto boli zbavení a aby bezodkladne boly zriadené aj pre Maďarov a maďarónov pracovné tábory a aby boli postupne bez akýchkoľvek intervencií vyvezení do Maďarska. Práce pre tých, čo budú v táboroch, je u nás dosť. Komunikačné podmienky treba zlepšiť. Maďarskí fašisti majú práve takú vinu na zhumpľovaní Slovenska ako nacisti a keď dnes v Čechách bez výnimky zapriahli do práce všetkých Nemcov, musíme to i s Nemcami a Maďarmi na Slovensku urobiť aj my. Zo zaisťovacích táborov vyberieme si ich pred ľudový súd a ostatní budú naprávať všetko to zlo a všetky tie škody, čo Nemci a Maďari na Slovensku popáchali. Slovenský robotník a roľník má práce dosť a práve preto k mimoriadnym prácam, ktorých je dnes toľko, treba s tvrdosťou a bezvýnimočne prinútiť Nemcov a Maďarov. Nesmieme dovoliť, aby sa kdekoľvek na Slovensku provokatívne hovorilo po maďarsky, ba ešte i po nemecky. Musíme dbať, aby školská Z tábora smrti v Ebensee Vrátilo sa 110 Slovákov do života Martýrium našich odbojníkov. — Z východného Slovenska cez llavu, Bratislavu a Mauthausen do Ebensee. — Martinský farár Jozef Bučko umrel z vysilenia v deň oslobodenia tábora Američanmi — Návrat 110 našich zachránených do vlasti Z Humenného do Mauthausenu Bolo to práve pred rokom, keď ma orgány ÜSB zaistily a odviezly do Ilavy. Bol som obvinený z protištátnej činnosti a z organizovania partizánskeho hnutia na východnom Slovensku. Pravda, dnes už otvorene môžem vyhlásiť, že som túto činnosť vyvíjal už od roku 1943, kedy sme si založili podzemný Národný výbor, ktorý sa rozprestieral nielen na územie okresu humenského, ale aj na celý kraj po Sninu a Medzilaborce. V ten čas už začali utekať ruskí voj enni zajatci z Nemecka a my sme ich tu ukrývali. Pomocou uvedomelých úradníkov Nemocenskej poisťovne sa mi podarilo zariadiť pre nich falošné legitimácie RSP a eak potom pracovali u mňa ako lesní robotníci a neskôr sa sformovali v partizánske skupiny. Po mesiaci pobytu v Have nás odviezli do väzenia Krajského súdu v Bratislave, odkiaľ nás vo februári tohto roku celkom 240 posadili na auta, aby nás odtransportovali do trestného a zničovacieho tábora (Straf u. Vernichtungslager) tábora v M'authausene pri Linci. Pri Melku nás napadly spojenecké lietadlá. SS-áci opustili autá, ale z bezpečia mali na nás namierené automaty a znemožnili nám tak útek pred náletom. Zahynulo tam 60 nevinných obetí. V aute, v ktorom som bol ja, zostali sme len dvaja, Dr. Cyril Daxner z Vranova a ja. V mauthausenskej mučiarni Do koncentračného tábora v Mauthausene pri Linci nás zo Slovenska došlo celkom 162. — Pohľad, čo sa nám tam naskytol, bol hrozný. Krematórium bolo permanentne v činnosti deň i noc, väzni museli sami kopať jamy pre spoločné hroby a plamene ani nestačily stráviť obete fašistickej tyranie. V tomto tábore mohlo byť do 10.000 odvlečených zo všetkých europských krajín. Na šťastie nás Slovákov zaradili do pracovnej jednotky, ktorá mala úlohu odpratávať trosky zbombardovaného mestečka Amstätten, takže sme sai v Mauthausene vyhli ubitiu a spáleniu. Do tábora s nrti v Ebensee Keď Mauthausen bol už ohrožený Rusmi, odsťahovali nás do iného tábora, ktorý nebol o nič lepší, ak nie horší, ako Mauthausen. Novým naším ,,domovom" bol Ebensee, tiež zničujúci tábor, ležiaci medzi strmými vrchami a skaliskami pri Soľnohrade. Tu hlavná práca "pozostávala z lámania kamenia v štólach. Našu skupinu posielali Nemci po vybombardovaní železničnej križovatky Attnang-Puchheim do tohto mesta ria odpratávame práce. Na spánok nám zvýšilo 4—6 hodín, lebo spolu s cestovaním do tábora a z tábora sme museli byť na nohách 18—20 hodín, takže každý deň niekto umrel od vysilenia, lebo veď treba uvážiť, že budíček bol o 3. v noci, kedy sme dostali 3 dl čiernej kávy, na poludnie 3/r 1 polievky zo zemiakových šupín (zemiaky zjedli SS-áci) a o 22. hodine, keď sme sa do tábora vracali zas sa nám ušlo 3 dl polievky, tzv. mäsitej (varily sa v nej konské kosti) a po 10—15 dkg chleba (pravda, nie z múky, ale z otrúb a pilín). Nie div, že ľudia padali ako muchy. Denne ich umrelo do 800 a väčšinu dobili SS-áci, aby čím skôr stály sa zo živých mŕtvol, mŕtvoly opravdivé. J-a sám schudol som 24 kg(!) 5. máj — deň Oslobodenia, ale nie pre všetkých Začiatok mája už bol pre nás všetkých neznesiteľný. I keď sme mali pevnú vieru v skoré oslobodenie, predsa len žili sme za podmienok, ktoré sú neuveriteľné a ktoré aj silných ľudí musely skôr či neskôr zlomiť, .alebo aspoň len podlomiť. Nech oslobodenie mešká týždeň, pochybujem, že by sa z nás bol ešte niekto vrátil. 5. mája nás konečne vyslobodila Američania. Pri prehliadke tábora a krematória v boji zocelení Američania vyhlásili tábor za ozajstý tábor smrti, za niečo neslýchané beštiálneho, nezniesli pohľad na tútu mučiareň nacistického režimu, dali tábro vypáliť, len pomník hlása tragiku nevinných obetí germánskej sedmihlavej hydry. Žiaľ, nedožili sme sa všetci oslobodenia. Medzi tými, čo práve v deň oslobodenia vydali svoju šľachetnú mučenícku dušu je aj nám všetkým dobre známy odbojový pracovník a duša martinského revolučného hnutia, evanjelický farár Jozef Bučko. Spával som s ním na jednej posteli už v Mauthausene, vzájomne sme sa utešovali a povzbudzovali za celý čas. Chudákovi som 5. mája zvestoval oslobodenie, príchod Američanov, prosil som ho, aby vydržal ešte 24 hodín, kým sa dostaneme k liekom a účinnej lekárskej pomoci. Dožil sa vyslobodenia, ale nedožil sa návratu. Ešte v ten deň umrel od vysilenia, hoci sa českí lekári usilovali zachrániť tohto vzácneho človeka pre život. Dvanásť hodín po žgniavení nemeckých vrahov v Ebensee vydýchol naposled s modlitbou za lepší zajtrajšok Slovenska a ČSR na perách. Večná mu pamäť v národe, večné miesto v dejinách nášho historického odboja. Kvôli informácii ešte uvádzam, že som mal presný sóznám 110 zachránených, ale zostal mi nedopatrením v Liptovskom Hrádku. Spomínam si však aspoň na niektoré mená. Dušan Lichner cestoval rovno do Prahy. Dr. C. Daxner a Dr. Barbarič ležia v sanatóriu Dra Kochá v Bratislave a ev. farár z Kochanoviec, Ivan Kolesár leží v sanatóriu v Ischli, pri Viedni. Vrátil sa aj riaditeľ meštianskej školy z Brezovej Ján Fajnor a voj. lekár Dr. Fried zo Spišskej Novej Vsíi. Návrat do vlasti Hneď po vyslobodení sme vyslali do Prahy kuriéra, ktorý nám priviedol amerického spojovacieho dôstojníka. Ten nám sprostredkoval cestu do Linca, odkiaľ sme sa chceli pustiť cez Budejovice do Prahy. V Linci sme sa však dozvedeli, že je možno dostať sa loďou do Bratislavy a preto sme sa päťdesiati dali týmto smerom a doplávali šťastne do slobodného prístavu bratislavského, odkiaľ sa rozchádzame do svojich domovov, aby sme začali nový život my, ktorí sme „žili" v táboroch smrti. -Lč- Košice, 1. Júna. Stretli sme dnes v Košiciach Ing. Mi chala Bilinského z Humenného, jedného z prvých účastníkov a organizátorov slovenského odboja a partizánskeho hnutia na východnom Slovensku. Vychudnutý, zoslabnutý, ale so žiariacimi očima, prezradzujúcimi radosť z návratu na oslobodené Slovensko a odhodlanie hneď sa zapojiť do budovateľskej činnosti. Použili sme príležitosť k rozhovoru, ktorý vynie ;ol na svetlo nejednu mozaiku z tragiky martýria odvlečených Slovákov do nemeckých mu'iarní a zničovacích táborov. Ing, Byllnský nám toto porozprával: Delegácia SNR v Prahe Prezident Republiky Dr. E. Beneš prijal v piatok členov delegácie SNR na audiencii. ° „ * V stredu usporiadala čsi. vláda večeru na počesť členov delegácie Slovenskej národnej rady. Okrem iných boli prítomní predsedovia SNR Dr. Jozef Lettrich a Karol Š m i d k e, podpredsedovia major Milan Blák a Laco Novo-, m e s k ý, povereníci Ing. Kornel F i 1 o, Dr. G. H u s á k a Dr. Ivan H o r v á t ako aj Dr. Ján Cech. Pri tejto príležitosti pripili si predseda vlády Fierlinger a predseda SNR Šmidke na bratské spolužitie a večné spojenie medzi Čechmi a Slovákmi. Zasadnutie čsl. vlády Dňa 29. mája bola schôdzka vlády. Minister vnútra Nősek referoval a rokovaní Vysťahovaleckého úradu a o dočasnej úprave Národne] banky. Potom nasledovaly referáty ministra Mayera o vyživovacej situácii a o riešení zásobovacích problémov ako aj o pomoci UNRRY. Dôležité vojenské opatrenie Prezident Dr. E.- Beneš nariadil povolávanie niekoľko ročníkov gážistov na mimoriadnu službu na území Čiech a na území moravsko-sliezskom. Na Slovensku ostanú v službe gážisti činnej služby odvodných ročníkov 1935—1942 mužstvo odvodných ročníkov 1939—1943. Starší a budú postupne demobilizovaní. číslo 41. mládež na oslobodenom území, len čo vyjde zo školy, nerozsievala maďarčinu a musíme konečne dbať, aby preverovaním národnej spoľahlivosti boly poverené spoľahlivé, prísne a informované orgány, ktoré nedajú sa učičíkať farizejským vyhlásením Maďarov, maďarónov a Nemcov, ovládajúcich a neovládajúcich slovenčinu, keď sa títo hlásia k národnosti slovenskej. Slovenská mäkkosť, dobromyseľnosť, omilosťovanie a uplatňovanie akýchkoľvek protekcií musia pri vyriešení tejto otázky neokladne zmiznúť. Tu pri riešení musia byť uplatňovaní tí, ktorí vedia z celej duše nenávidieť všetko to, čo u nás nemčinou, maďarstvom a maďarčinou zapácha a z celej duše milovať, čo je naše slovenské. Len s takouto tvrdosťou vyriešime u nás maďarský a nemecký problém, a to je predovšetkým vôľa slovenského ľudu, ktorý vie, čo títo zla v našom národe popáchali, a ktorý bude vedieť najlepšie toto zlo trestať. Ak sa nedáme do práce hneď s novou tvrdosťou, môžbyť, že zanedlho bude neskoro, a budeme si sami vytýkať svoj benevolentný postoj a budú nás preklínať tí, čo prídu po nás.