Expres, iulie-septembrie 1971 (Anul 3, nr. 27-39)

1971-07-24 / nr. 30

3 <*■»»exwres Minulý týždeň uveřejnil denník New York Time* správu, že „Spojené Státy začali nenápadne priamu financovat Slobodná Európu a rozhlasovú stanicu Sloboda (Radia Liberty) a prestali predstierať, že tieto dve protikomunistická stanice sá súkromným vlastníctvom“. Po prvý raz za dvadsať rokov ich existencie financuje vláda USA tieto vysielačky otvorene. Až dosiaľ protikomunistickú a proimperialistickú propagandu servírovala najmoc­nejšia kapitalistická krajina veľmi skryte a rafinovane, zväčša pod pláštikom pod­pory zo súkromných fondov a prostredníctvom súkromných organizácií a inštitúcií. Intenzitu, význam a zákulisie takéhoto „slobodného šírenia informácií“ ukazuje v pl­nej nahote faktov tento článok. Vyše 45 000 súkromných amerických or­ganizácii označujú samy seba za „nezisko­vé, filantropické fondy“. Podfa údajov ča­sopisu U, S. News and- World Report celko­vý kapitál fondov predstavoval v roku 1960 jedenásf a pol miliardy dolárov, z ktorých na Fordovu nadáciu pripadajú 3 miliardy 580 miliónov dolárov. Ako si vysvetliť túto „epidémiu altruiz­mu“, ktorá zachvátila najväčších americ­kých obchodníkov? Na túto otázku odpovedá činnosť Fordo­­ve'j nadácie. Prvotným impulzom — dane Na rozhraní dvadsiateho storočia, ked sa Spojené štáty zapojili do boja za nové rozdelenie koloniálnych držáv, za nové tr­hy a zdroje surovín, začali posilňovať ar­mádu, loďstvo a výzvednú službu, stručne povedané celý aparát vonkajšej expanzie. A preto sa rozhodli zaviesť dane z príj­mov, ktoré štátna pokladnica začala vy­berať od roku 1913. Ford, Rockefeller a ďalší majitelia spoločností by zo svoiich príjmov platili vefmi veľké dane. Práve v ich záujme sa uskutočňoval boj o nové tr­hy a zdroje surovín a o nové rozdelenie sveta. Oni sami však potrebovali obísť zá­konodárstvo, pri dani z príjmu. Riešenie našli vynachádzaví právni poradcovia tých­to spoločnosti. Poradili zriaďovať tzv. „fi­lantropické“ fondy, ktoré zákon oslobodzo­val od daní. Henry Ford, ktorý vtedy vlastnil najväč­šiu priemyslovú spoločnosť na svete, sa rozhodol „odovzdať“ 90 pere. akcii „dob­ročinnej“ organizácii — Fordovej nadácii za pokrok ľudstva. Záležitosti novej orga­nizácie začala riadiť poručenská rada. Dva­ja jéj členovia zastupovali Fordovu rodinu. Bez ich súhlasu nemala rada právo vydávať peniaze. Výsledok? Za posledných tridsať rokov „nezisková, dobročinná“ Fordova nadácia zvýšila svoj kapitál o viac ako dve miliar­dy dolárov. Fordov fond je teda organizá­ciou, ktorej hlavným cieľom nie Je filan­­trópia, ale zväčšovanie základného kapi­tálu. Poskytuje síce subvencie (a niekedy aj dosť veľké) americkým a zahraničným univerzitám, výskumným strediskám, rôz­nym ďalším organizáciám, lednotlivcom a skupinám; financuje však len tie organi­zácie a osoby, ktorých činnosť je výhodná pre Fordovo automobilové impérium a pre celý americký kapitalizmus. Koho subvenuje Fordova nadácia? Na prvom mieste je Hooverov ústav voj­ny, revolúcie a mieru (Stanfordova univer­zita). Hlavnou úlohou tohto ústavu Je ide­ologické záškodníctvo proti socialistickým Krajin’ám a protiimperialistickému a ná­­rodnooslobodzovacému hnutiu. Hooverov ústav vydáva knihy a brožúry, posiela člán­ky do novín a časopisov, organizuje pred­náškové turné a rozhlasové relácie. A na­vyše dáva odporúčania CIA, Pentagonu a ďalším vládnym inštitúciám. Pre Hooverov ústav Opracujú“ hlavne reakční emigranti a agenti špionážnych slu­­žiel> USA, NSR a TchaJ-wanu. Ďalším príjemcom Fordových príspevkov je Výskumný ústav pre komunistické otáz­ky pri Columbiiskej univerzite (Jeho riadi­teľom je profesor Zbigniew Brzezinski). Materiál ústavu využíva opäť CIA, Infor­mačná agentúra US1A a ďalšie washington­ské inštitúcie. Pri ústave funguje škola, ktorá pripravuje „odborníkov“ na šírenie antikomunizmu. Úprimnosť mr. Bundyho Ostav stratégie a propagandy (Južná kali­fornská univerzita) sa zaoberá hľadaním nových metód propagandy, smerujúcej k podkopaniu protiimperialistického a národ­nooslobodzovacieho hnutia, pripravuje od­borníkov na „komunizmus“ pre stredné a vysoké školy. STREDISKO výskumu demokratických in­štitúcií. Jeho hlavnou náplňou sú ekono­mické, sociálne a politické problémy, pred ktorými stoja mladé nezávislé štáty, a me­tódy a pôsobenie na tieto krajiny v záuj­me zahraničnej politiky USA a amerických spoločností. Toto stredisko občas usporadú­va medzinárodné stretnutia. GEORGETOWNSKÉ univerzitné stredisko strategického výskumu. Tematika: ekono­mický, vojenský a morálny potenciál za­hraničných štátov. Stredisko pripravuje mo­nografie, články, referáty a prehľady o stave obranyschopnosti socialistických kra­jín. Na čele strediska stojí admirál A. Bur­ke, člen správnyrh rád mnohých priemy­selných korporácií a spoločností. ZEMEPIS, dejiny, ekonomiku, školstvo a modernú literatúru Sovietskeho zväzu a krajín východne! Európy študujú spolupra­covníci Strediska pre ruský výskum (Mi­chiganská štátna univerzita), ktorú finan­cujú z Fordovej nadácie. Toto stredisko zá­roveň vychováva odborníkov na slovanské Ako sa stala nezisková organi­zácia ziskovou • Jasná pod­mienka podpory českosloven­ských novinárov — emigrantov • Priama súvislosť medzi hes­lom o „slobode informácií“ a „slobode obchodu“ • Priznanie majiteľa časopisu Life jazyky pre diplomatické služby a špionáž­ne organizácie USA. \ Keď v roku 1949 založili Výbor pre slo­bodnú Európu, medzi jeho zakladateľmi bo­li a] Fordova a Rockefelierova nadácia. PROGRAM pre východnú Európu založili v roku 1954 (pod záštitou Columbijskej univerzity). Tematika: Dejiny, ekonomika, štátny systém, zahraničná a vnútorná poli­tika krajín východnej Európy. Pracuje pre diplomatické a výzvedné služby, pre orgá­ny propagandy, banky, priemyslové korpo­­/ rácie, ktoré sa zaujímajú o ekonomiku vý­chodoeurópskych štátov. MEDZINÁRODNÉ výskumné a výmenné byro založili v roku 1968. Má rozširovať americký vplyv vo východnej Európe a podporovať výmenu vedeckých pracovníkov, študentov, umelcov atď. MEDZINÁRODNÉ združenie pre slobodu kultúry získava spisovateľov, verejných či­niteľov, výtvarníkov a hercov pre atlantic­kú ideologickú dlverziu. Ako priznal ria­diteľ Fordovej nadácie Bundy, obdržalo to­to združenie asi poldruhého milióna dolá­rov ako finančnú podporu. Závery o „filantropickej pomoci“ Ostav medzinárodnej tlače založili v ro­ku 1950 vo Švajčiarsku. Rozširuje vyše 600 periodík vydávaných v kapitalistických a rozvojových krajinách. Z prostriedkov For­dovej nadácie fakticky,, kupuje“ redaktorov denníkov a predných novinárov. Napríklad 20. augusta 1969 jeho riaditeľ vyhlásil, že ústav poskytne materiálnu podporu česko­slovenským novinárom, ktorí sa postavia proti Komunistickej strane Československa a priateľským vzťahom so Sovietskym zvä­zom. To je veľmi neúplný výpočet a charak­teristika amerických a zahraničných or­ganizácií, ktoré subvenuje Fordova nadá­cia. Z toho sa dajú urobiť viaceré záve­ry. ZÁVER PRVÍ. Fordova nadácia subvenuje len tie organizácie v USA a zahraničí, kto­ré slúžia cieľom zahraničnej politiky USA a koníec-koncov vytvárajú priaznivé pod­mienky „Ford Motor Company“, ktorá má podniky a Investície vo 23. krajinách. Ne­malý podiel týchto subvencií pripadá reak­čným stranám a organizáciám, ktoré boju­jú proti národnooslobodzovacému a proti- Imperialtstickému hnutiu v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. ZÁVER DRUHÝ. „Filantropická pomoc“ je jednou z foriem vývozu kapitálu. Preto ka­pitál vyvážaný vo forme „pomoci“ ide čas­to na potláčanie národnooslobodzovacieho boja, na podplácanie protlľudových vládnu­cich skupín, na vytváranie proamerických klík a prípravu kádrov oddaných „veľkému obchodu“ amerických spoločností. ZÁVER TRETÍ. Záujmy Fordovej nadácie a jej praktická činnosť sa úzko prelínajú s politikou Spojených štátov. Predstavite­lia Fordovej nadácie občas vykonávajú dô­ležité funkcie v americkej vláde a štátni­ci sa stávajú vedúcimi predstaviteľmi tejto nadácie. Príkladom toho je dnešný riaditeľ Fordovej nadácie McGeorge Bundy. Od ro­ku 1961 do roku 1966 bol prezidentovým osobitným poradcom pre otázky národnej bezpečnosti a viedol plánovacie oddelenie Rady národnej bezpečnosti. V roku 1961 sa podieľal na príprave invázie na Kubu a v roku 1965 boi jednou z hlaviýcn postáv, ktoré pôsobili v zákulisí intervencie v Do­minikánskej repubblike Bundy trval na roz­šírení eskalácie vojny vo Vietname a žia­dal, aby Spojené štáty viedli so Sovietskym zväzom rokovania „z pozície sily“. Americká ríša klamov V USA vyšla nedávno v newyorskom nak­ladateľstve Augustus Kelley kniha profe­sora Illíonoiskej univerzity Herberta Schil­­lera Masové informačné prostriedky. Autor v nej rozoberá štruktúru propagandistickej mašinérie Seoieuvch štátov. Schiller už na prvých stránkach knihy uvádza do pochybnosti tézu o objektívnos­ti a nestrannosti propagandy USA v zahra­ničí. Túto tézu šíria americkí sociológovia. Pred viac ako štvrťstoročím, píše autor, vel­ký americký vydavateľ Henry Luce (maji­teľ časopisov Life, Fertune a iných) vo svojom článku otvorene zdôrazňoval, že hlavnou úlohou americkej propagandy v zahraničí je „vnútiť vlastný vplyv celému svetu“. Schiller píše, že „plány svetovjády v ob­dobí rozpadu koloniálnych ríš sú veľmi zlo­žité“. „Moderné masové informačné pros­triedky, ktoré boli nedostupné expanzio­­nistickým kruhom v minulosti, však dnes preukazujú tým, ktorí ich majú k dispozí­cii, dvojakú službu. Tieto prostriedky, ako tvrdí autor, „pomáhajú v krajine prekoná­vať nedostatok masového nadšenia“ nad imperialistickou zahraničnou politikou vládnucich kruhov, a v zahraničí „úspeš­ne zmierňujú rozhorčenie nad... koloniál­nym zotročovaním pomocou informácií vy­tváraných v USA, ktoré stále pulzujú miest­nymi kanálmi spojov.“ Známa hviezda hollywoodských westernov John Waine sa zahral na hrdinu aj v ame­rickom ultramilitarístickom filme Zelená barety. Pravda, za ospevovanie a romanti­­zovanie vietnamskej vojny dostal od Pen­tagonu zvláštny príplatok. Autor píše, že „americký spôsob života* sa intenzívne vnucuje aj zahraničným po­slucháčom. Asi 50 miliárd dolárov investo­vali americké monopoly do hospodárstva cudzích krajín a práve toľko investovali do medzinárodného obchodu. Autor zdôraz­ňuje, že rozsiahly systém informácií exis­tuje práve preto, aby tieto čiastky strážil“. Schiller právom hovorí o priamej súvis­losti buržoázne demokratického hesla o „slobode informácií“ s heslom „slobody ob­chodu“. Zatiaľčo slobodný obchod je me­chanizmus, pomocou ktorého mohutné hos­podárstvo preniká do slabšieho hospodár­stva a ovláda ho, „sloboda šírenia infor­mácií je prostriedkom vnucovania určitého spôsobu života chudobným spoločnostiam“, píše autor. Rezolúcia zahraničného výboru Snemov­ne reprezentantov USA (z 27. apríla 1964) zdôrazňovala, že „určité ciele zahraničnej politiky sa môžu dosiahnuť bezprostredným stykom s národmi cudzích štátov bez ich vlád“. O tri roky neskôr John Richardson, prezident spoločnosti Free Európe Incorpo­rated, ktorej patrí rozhlasová stanica Slo­bodná Európa, označí) v Kongrese šírenie informácií v zahraničí za „najdôležitejšiu úlohu vlády USA“. Kanál k moci S mimoriadnou obavou autor konštatu­je, že stále silnejšie technické prostriedky šírenia informácií má v Spojených štátoch nekontrolovateľne k dispozícii vojensko­­priemyselný komplex, ktorý, ako uvádzal už v roku 1961 vtedajší prezident D. Eisen­hower, „určuje rozhodovanie na všetkých úrovniach národného života“. „Špeciálny prístup k informáciám možno považovať za špecifický kanál k moci,“ píše Schiller. „Kontrola informačných prostried­kov je prvým krokom k politickej mocí“. Autor stručne rozoberá dejiny vývinu rozhlasu a televízie v USA a uvádza,- že rozhlasová služba v Spojených štátoch sa od začiatku delila na súkromný a vládny sektor, ale že „súkromné vysielačky sa takmer okamžite ocitli pod kontrolou fede­rálnych úradov“. Kniha uvádza mnohé príklady ilustrujú­ce triednu úlohu rozhlasu a televízie v USA i na medzinárodnom fóre. Len minis­terstvo obrany Spojených štátov má v za­hraničí 38 televíznych staníc a vyše 200 silných rozhlasových vysielačiek. Bývalý námestník ministra zahraničných vecí USA P. Coombs v súvislosti s tým verejne vy­hlási!, že „zahraničných poslucháčov je' asi dvadsaťkrát viac ako amerických po­slucháčov v zahraničí“. V prvom poschodí Pentagonu je hlavný štáb pre ideologické a psychologické spra­covávanie verejnosti, alebo, ako sa mu ofi­ciálne hovorí, správa námestníka ministra obrany pre styky s verejnosťou. Pracuje tu vyše 200 úradníkov v uniformách i ci­vile na propagačných smerniciach. Pred rozhlasom Pentagon zrejme upred­­nosťuje film a televíziu. Vojenskí propa­gátori pritom nielen nakrúcajú vlastné fil­my, ale poskytujú navyše pomoc tým sú­kromným spoločnostiam, ktorých filmy „môžu zaujímať ministerstvo obrany“. V lete 1969 kritizoval kongresman Ro­senthal pomoc, ktorú Pentagón poskytol hercovi Johnovi Waineovi a jeho spoloč­nosti pri nakrúcaní ultramiíitaristického filmu Zelené barety, ktorý oslavoval „hr­dinstvo“ zvláštnych vojsk USA vo Vietna­me. Rosenthal o. i. konštatoval, že „roman­­tízovanie a ospevovanie vietnamskej vojny, ktoré sa stali základom obsahu filmu, pre­búdza vážny problém — úlohu minister­stva obrany pri využívaní prostriedkov poplatníkov na priame propagačné účely“. Obraz pre televízneho diváka Okrem hromadných informačných pro­striedkov, ktoré má k dispozícii Pentagon, využívajú federálne úrady USA na zahra­ničnú propagandu „civilnú“ sieť Informač­nej agentúry USA. Rozhlasová hlásna trúba UŠIA — hlas Ameriky — vysiela 845 hodín do týždňa v 38 jazykoch. Ako píše Schil­ler, scenáre a záznamy, ktoré šíri infor­mačná agentúra, poskytujú sa piatim tisí­com zahraničných rozhlasových a televíz­nych staníc v rozsahu 15 000 hodín týž­denne. Informačná agentúra USA má k dispozí­cii 43 silných rozhlasových vysielačiek na územi Spojených štátov a 49 rozhlasových staníc v zahraničí. Schiller zhrňuje rozsah činnosti americ­kej televízie v zahraničí a cituje zodpo­vedného pracovníka USIA, ktorý na istej tlačovej konferencii vyhlásil, že Spojené štáty vyviezli za rok asi za 100 miliónov dolárov televíznych filmov. „Televízna ob­razovka sa stáva hlavným prostriedkom vytvárania obrazu Ameriky pre stále väčší počet divákov y zahraničí, ktorých počet dosahuje milióny,“ zdôrazňoval tento pra­covník USIA. „Samé informačné prostriedky sú samo­zrejme neutrálne, ale ciele, na ktoré sa využívajú, neutrálne nemôžu byť,“ konšta­tuje na záver Schiller. UTERATURNAJA GAZETA. Moskva. VOLKSSTIMME, Viedeň. IZVESTI1Á, Moskva %­­ ' *

Next