Expres, iulie-septembrie 1971 (Anul 3, nr. 27-39)
1971-07-24 / nr. 30
3 <*■»»exwres Minulý týždeň uveřejnil denník New York Time* správu, že „Spojené Státy začali nenápadne priamu financovat Slobodná Európu a rozhlasovú stanicu Sloboda (Radia Liberty) a prestali predstierať, že tieto dve protikomunistická stanice sá súkromným vlastníctvom“. Po prvý raz za dvadsať rokov ich existencie financuje vláda USA tieto vysielačky otvorene. Až dosiaľ protikomunistickú a proimperialistickú propagandu servírovala najmocnejšia kapitalistická krajina veľmi skryte a rafinovane, zväčša pod pláštikom podpory zo súkromných fondov a prostredníctvom súkromných organizácií a inštitúcií. Intenzitu, význam a zákulisie takéhoto „slobodného šírenia informácií“ ukazuje v plnej nahote faktov tento článok. Vyše 45 000 súkromných amerických organizácii označujú samy seba za „neziskové, filantropické fondy“. Podfa údajov časopisu U, S. News and- World Report celkový kapitál fondov predstavoval v roku 1960 jedenásf a pol miliardy dolárov, z ktorých na Fordovu nadáciu pripadajú 3 miliardy 580 miliónov dolárov. Ako si vysvetliť túto „epidémiu altruizmu“, ktorá zachvátila najväčších amerických obchodníkov? Na túto otázku odpovedá činnosť Fordove'j nadácie. Prvotným impulzom — dane Na rozhraní dvadsiateho storočia, ked sa Spojené štáty zapojili do boja za nové rozdelenie koloniálnych držáv, za nové trhy a zdroje surovín, začali posilňovať armádu, loďstvo a výzvednú službu, stručne povedané celý aparát vonkajšej expanzie. A preto sa rozhodli zaviesť dane z príjmov, ktoré štátna pokladnica začala vyberať od roku 1913. Ford, Rockefeller a ďalší majitelia spoločností by zo svoiich príjmov platili vefmi veľké dane. Práve v ich záujme sa uskutočňoval boj o nové trhy a zdroje surovín a o nové rozdelenie sveta. Oni sami však potrebovali obísť zákonodárstvo, pri dani z príjmu. Riešenie našli vynachádzaví právni poradcovia týchto spoločnosti. Poradili zriaďovať tzv. „filantropické“ fondy, ktoré zákon oslobodzoval od daní. Henry Ford, ktorý vtedy vlastnil najväčšiu priemyslovú spoločnosť na svete, sa rozhodol „odovzdať“ 90 pere. akcii „dobročinnej“ organizácii — Fordovej nadácii za pokrok ľudstva. Záležitosti novej organizácie začala riadiť poručenská rada. Dvaja jéj členovia zastupovali Fordovu rodinu. Bez ich súhlasu nemala rada právo vydávať peniaze. Výsledok? Za posledných tridsať rokov „nezisková, dobročinná“ Fordova nadácia zvýšila svoj kapitál o viac ako dve miliardy dolárov. Fordov fond je teda organizáciou, ktorej hlavným cieľom nie Je filantrópia, ale zväčšovanie základného kapitálu. Poskytuje síce subvencie (a niekedy aj dosť veľké) americkým a zahraničným univerzitám, výskumným strediskám, rôznym ďalším organizáciám, lednotlivcom a skupinám; financuje však len tie organizácie a osoby, ktorých činnosť je výhodná pre Fordovo automobilové impérium a pre celý americký kapitalizmus. Koho subvenuje Fordova nadácia? Na prvom mieste je Hooverov ústav vojny, revolúcie a mieru (Stanfordova univerzita). Hlavnou úlohou tohto ústavu Je ideologické záškodníctvo proti socialistickým Krajin’ám a protiimperialistickému a národnooslobodzovacému hnutiu. Hooverov ústav vydáva knihy a brožúry, posiela články do novín a časopisov, organizuje prednáškové turné a rozhlasové relácie. A navyše dáva odporúčania CIA, Pentagonu a ďalším vládnym inštitúciám. Pre Hooverov ústav Opracujú“ hlavne reakční emigranti a agenti špionážnych služiel> USA, NSR a TchaJ-wanu. Ďalším príjemcom Fordových príspevkov je Výskumný ústav pre komunistické otázky pri Columbiiskej univerzite (Jeho riaditeľom je profesor Zbigniew Brzezinski). Materiál ústavu využíva opäť CIA, Informačná agentúra US1A a ďalšie washingtonské inštitúcie. Pri ústave funguje škola, ktorá pripravuje „odborníkov“ na šírenie antikomunizmu. Úprimnosť mr. Bundyho Ostav stratégie a propagandy (Južná kalifornská univerzita) sa zaoberá hľadaním nových metód propagandy, smerujúcej k podkopaniu protiimperialistického a národnooslobodzovacieho hnutia, pripravuje odborníkov na „komunizmus“ pre stredné a vysoké školy. STREDISKO výskumu demokratických inštitúcií. Jeho hlavnou náplňou sú ekonomické, sociálne a politické problémy, pred ktorými stoja mladé nezávislé štáty, a metódy a pôsobenie na tieto krajiny v záujme zahraničnej politiky USA a amerických spoločností. Toto stredisko občas usporadúva medzinárodné stretnutia. GEORGETOWNSKÉ univerzitné stredisko strategického výskumu. Tematika: ekonomický, vojenský a morálny potenciál zahraničných štátov. Stredisko pripravuje monografie, články, referáty a prehľady o stave obranyschopnosti socialistických krajín. Na čele strediska stojí admirál A. Burke, člen správnyrh rád mnohých priemyselných korporácií a spoločností. ZEMEPIS, dejiny, ekonomiku, školstvo a modernú literatúru Sovietskeho zväzu a krajín východne! Európy študujú spolupracovníci Strediska pre ruský výskum (Michiganská štátna univerzita), ktorú financujú z Fordovej nadácie. Toto stredisko zároveň vychováva odborníkov na slovanské Ako sa stala nezisková organizácia ziskovou • Jasná podmienka podpory československých novinárov — emigrantov • Priama súvislosť medzi heslom o „slobode informácií“ a „slobode obchodu“ • Priznanie majiteľa časopisu Life jazyky pre diplomatické služby a špionážne organizácie USA. \ Keď v roku 1949 založili Výbor pre slobodnú Európu, medzi jeho zakladateľmi boli a] Fordova a Rockefelierova nadácia. PROGRAM pre východnú Európu založili v roku 1954 (pod záštitou Columbijskej univerzity). Tematika: Dejiny, ekonomika, štátny systém, zahraničná a vnútorná politika krajín východnej Európy. Pracuje pre diplomatické a výzvedné služby, pre orgány propagandy, banky, priemyslové korpo/ rácie, ktoré sa zaujímajú o ekonomiku východoeurópskych štátov. MEDZINÁRODNÉ výskumné a výmenné byro založili v roku 1968. Má rozširovať americký vplyv vo východnej Európe a podporovať výmenu vedeckých pracovníkov, študentov, umelcov atď. MEDZINÁRODNÉ združenie pre slobodu kultúry získava spisovateľov, verejných činiteľov, výtvarníkov a hercov pre atlantickú ideologickú dlverziu. Ako priznal riaditeľ Fordovej nadácie Bundy, obdržalo toto združenie asi poldruhého milióna dolárov ako finančnú podporu. Závery o „filantropickej pomoci“ Ostav medzinárodnej tlače založili v roku 1950 vo Švajčiarsku. Rozširuje vyše 600 periodík vydávaných v kapitalistických a rozvojových krajinách. Z prostriedkov Fordovej nadácie fakticky,, kupuje“ redaktorov denníkov a predných novinárov. Napríklad 20. augusta 1969 jeho riaditeľ vyhlásil, že ústav poskytne materiálnu podporu československým novinárom, ktorí sa postavia proti Komunistickej strane Československa a priateľským vzťahom so Sovietskym zväzom. To je veľmi neúplný výpočet a charakteristika amerických a zahraničných organizácií, ktoré subvenuje Fordova nadácia. Z toho sa dajú urobiť viaceré závery. ZÁVER PRVÍ. Fordova nadácia subvenuje len tie organizácie v USA a zahraničí, ktoré slúžia cieľom zahraničnej politiky USA a koníec-koncov vytvárajú priaznivé podmienky „Ford Motor Company“, ktorá má podniky a Investície vo 23. krajinách. Nemalý podiel týchto subvencií pripadá reakčným stranám a organizáciám, ktoré bojujú proti národnooslobodzovacému a proti- Imperialtstickému hnutiu v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. ZÁVER DRUHÝ. „Filantropická pomoc“ je jednou z foriem vývozu kapitálu. Preto kapitál vyvážaný vo forme „pomoci“ ide často na potláčanie národnooslobodzovacieho boja, na podplácanie protlľudových vládnucich skupín, na vytváranie proamerických klík a prípravu kádrov oddaných „veľkému obchodu“ amerických spoločností. ZÁVER TRETÍ. Záujmy Fordovej nadácie a jej praktická činnosť sa úzko prelínajú s politikou Spojených štátov. Predstavitelia Fordovej nadácie občas vykonávajú dôležité funkcie v americkej vláde a štátnici sa stávajú vedúcimi predstaviteľmi tejto nadácie. Príkladom toho je dnešný riaditeľ Fordovej nadácie McGeorge Bundy. Od roku 1961 do roku 1966 bol prezidentovým osobitným poradcom pre otázky národnej bezpečnosti a viedol plánovacie oddelenie Rady národnej bezpečnosti. V roku 1961 sa podieľal na príprave invázie na Kubu a v roku 1965 boi jednou z hlaviýcn postáv, ktoré pôsobili v zákulisí intervencie v Dominikánskej repubblike Bundy trval na rozšírení eskalácie vojny vo Vietname a žiadal, aby Spojené štáty viedli so Sovietskym zväzom rokovania „z pozície sily“. Americká ríša klamov V USA vyšla nedávno v newyorskom nakladateľstve Augustus Kelley kniha profesora Illíonoiskej univerzity Herberta Schillera Masové informačné prostriedky. Autor v nej rozoberá štruktúru propagandistickej mašinérie Seoieuvch štátov. Schiller už na prvých stránkach knihy uvádza do pochybnosti tézu o objektívnosti a nestrannosti propagandy USA v zahraničí. Túto tézu šíria americkí sociológovia. Pred viac ako štvrťstoročím, píše autor, velký americký vydavateľ Henry Luce (majiteľ časopisov Life, Fertune a iných) vo svojom článku otvorene zdôrazňoval, že hlavnou úlohou americkej propagandy v zahraničí je „vnútiť vlastný vplyv celému svetu“. Schiller píše, že „plány svetovjády v období rozpadu koloniálnych ríš sú veľmi zložité“. „Moderné masové informačné prostriedky, ktoré boli nedostupné expanzionistickým kruhom v minulosti, však dnes preukazujú tým, ktorí ich majú k dispozícii, dvojakú službu. Tieto prostriedky, ako tvrdí autor, „pomáhajú v krajine prekonávať nedostatok masového nadšenia“ nad imperialistickou zahraničnou politikou vládnucich kruhov, a v zahraničí „úspešne zmierňujú rozhorčenie nad... koloniálnym zotročovaním pomocou informácií vytváraných v USA, ktoré stále pulzujú miestnymi kanálmi spojov.“ Známa hviezda hollywoodských westernov John Waine sa zahral na hrdinu aj v americkom ultramilitarístickom filme Zelená barety. Pravda, za ospevovanie a romantizovanie vietnamskej vojny dostal od Pentagonu zvláštny príplatok. Autor píše, že „americký spôsob života* sa intenzívne vnucuje aj zahraničným poslucháčom. Asi 50 miliárd dolárov investovali americké monopoly do hospodárstva cudzích krajín a práve toľko investovali do medzinárodného obchodu. Autor zdôrazňuje, že rozsiahly systém informácií existuje práve preto, aby tieto čiastky strážil“. Schiller právom hovorí o priamej súvislosti buržoázne demokratického hesla o „slobode informácií“ s heslom „slobody obchodu“. Zatiaľčo slobodný obchod je mechanizmus, pomocou ktorého mohutné hospodárstvo preniká do slabšieho hospodárstva a ovláda ho, „sloboda šírenia informácií je prostriedkom vnucovania určitého spôsobu života chudobným spoločnostiam“, píše autor. Rezolúcia zahraničného výboru Snemovne reprezentantov USA (z 27. apríla 1964) zdôrazňovala, že „určité ciele zahraničnej politiky sa môžu dosiahnuť bezprostredným stykom s národmi cudzích štátov bez ich vlád“. O tri roky neskôr John Richardson, prezident spoločnosti Free Európe Incorporated, ktorej patrí rozhlasová stanica Slobodná Európa, označí) v Kongrese šírenie informácií v zahraničí za „najdôležitejšiu úlohu vlády USA“. Kanál k moci S mimoriadnou obavou autor konštatuje, že stále silnejšie technické prostriedky šírenia informácií má v Spojených štátoch nekontrolovateľne k dispozícii vojenskopriemyselný komplex, ktorý, ako uvádzal už v roku 1961 vtedajší prezident D. Eisenhower, „určuje rozhodovanie na všetkých úrovniach národného života“. „Špeciálny prístup k informáciám možno považovať za špecifický kanál k moci,“ píše Schiller. „Kontrola informačných prostriedkov je prvým krokom k politickej mocí“. Autor stručne rozoberá dejiny vývinu rozhlasu a televízie v USA a uvádza,- že rozhlasová služba v Spojených štátoch sa od začiatku delila na súkromný a vládny sektor, ale že „súkromné vysielačky sa takmer okamžite ocitli pod kontrolou federálnych úradov“. Kniha uvádza mnohé príklady ilustrujúce triednu úlohu rozhlasu a televízie v USA i na medzinárodnom fóre. Len ministerstvo obrany Spojených štátov má v zahraničí 38 televíznych staníc a vyše 200 silných rozhlasových vysielačiek. Bývalý námestník ministra zahraničných vecí USA P. Coombs v súvislosti s tým verejne vyhlási!, že „zahraničných poslucháčov je' asi dvadsaťkrát viac ako amerických poslucháčov v zahraničí“. V prvom poschodí Pentagonu je hlavný štáb pre ideologické a psychologické spracovávanie verejnosti, alebo, ako sa mu oficiálne hovorí, správa námestníka ministra obrany pre styky s verejnosťou. Pracuje tu vyše 200 úradníkov v uniformách i civile na propagačných smerniciach. Pred rozhlasom Pentagon zrejme uprednosťuje film a televíziu. Vojenskí propagátori pritom nielen nakrúcajú vlastné filmy, ale poskytujú navyše pomoc tým súkromným spoločnostiam, ktorých filmy „môžu zaujímať ministerstvo obrany“. V lete 1969 kritizoval kongresman Rosenthal pomoc, ktorú Pentagón poskytol hercovi Johnovi Waineovi a jeho spoločnosti pri nakrúcaní ultramiíitaristického filmu Zelené barety, ktorý oslavoval „hrdinstvo“ zvláštnych vojsk USA vo Vietname. Rosenthal o. i. konštatoval, že „romantízovanie a ospevovanie vietnamskej vojny, ktoré sa stali základom obsahu filmu, prebúdza vážny problém — úlohu ministerstva obrany pri využívaní prostriedkov poplatníkov na priame propagačné účely“. Obraz pre televízneho diváka Okrem hromadných informačných prostriedkov, ktoré má k dispozícii Pentagon, využívajú federálne úrady USA na zahraničnú propagandu „civilnú“ sieť Informačnej agentúry USA. Rozhlasová hlásna trúba UŠIA — hlas Ameriky — vysiela 845 hodín do týždňa v 38 jazykoch. Ako píše Schiller, scenáre a záznamy, ktoré šíri informačná agentúra, poskytujú sa piatim tisícom zahraničných rozhlasových a televíznych staníc v rozsahu 15 000 hodín týždenne. Informačná agentúra USA má k dispozícii 43 silných rozhlasových vysielačiek na územi Spojených štátov a 49 rozhlasových staníc v zahraničí. Schiller zhrňuje rozsah činnosti americkej televízie v zahraničí a cituje zodpovedného pracovníka USIA, ktorý na istej tlačovej konferencii vyhlásil, že Spojené štáty vyviezli za rok asi za 100 miliónov dolárov televíznych filmov. „Televízna obrazovka sa stáva hlavným prostriedkom vytvárania obrazu Ameriky pre stále väčší počet divákov y zahraničí, ktorých počet dosahuje milióny,“ zdôrazňoval tento pracovník USIA. „Samé informačné prostriedky sú samozrejme neutrálne, ale ciele, na ktoré sa využívajú, neutrálne nemôžu byť,“ konštatuje na záver Schiller. UTERATURNAJA GAZETA. Moskva. VOLKSSTIMME, Viedeň. IZVESTI1Á, Moskva % ' *