Hlas Ĺudu, jún 1971 (XVIII/128-153)
1971-06-10 / No. 136
Na s i slávni rodáci Kalinčiakova storočnica Dvanásf rokov pôsobil vafký slovenský prozaik JÁN KALINČIAK v Modre; spočiatku ako profesor, neskôr ako riaditef tamojšieho lýcea. Ako významný člen štúrovskej družiny odmietol 1st do hurbanovskébo povstania, čo bolo prekvapením, ale potom práve v Modre sa do tej miery spriatelil so Štúrom, že mu pomáhal v jeho literárnej tvorbe. Keď Štúr ochorel opatroval ho a napokon sa postaral o dôstojný po hrab tohto velikána sloven ských dejín. V Modre založil Kallnčlak „Slovenské kasino", kde sa schádzala slovenská in teiigencia od Bratislavy až po Trnavu a Malacky, aby sa tam utužovala v národnom povedo mi. Kaiinčiak nebol totiž „snílek“ ani v politike, ani v spoločnosti, ale ani v literárnej tvorbe, ktorá je preto na výške doby uznávaná dodnes. Vo svojich historických románoch sa snažil vykreslit slovenského človeka takého, aký v skutočnosti bol a to bez prfkras a za čo sa na Kalinčlaka mnohí hnevali. Pritom Kaiinčiak vysoko hodnotf statočnosť jednoduchých slovenský rudf a ostro odsudzuje nestatočnosf slovenských zemanov, ktorí „mali sa stať vodcami slovenského rudu a namiesto toho sa stali iba terčom výsmechu pre svoje zbabelé správanie sa a odklon od rodnej reči“. Vo svojich románoch sa Kalinčiak zaoberá slovenskou históriou od čias Matúša Číka až po minulé storočie. V počiatkoch svojej literárnej tvorby píše básne, ktoré majú Tahký túbostný tón a sú poznačené mladistvým romantizmom optimistu. Potom sa pustil do prekladov diel európskych historických spisovateľov Czajkowského a Scotta (obaja zapôsobili na jeho tvorbu). Prvé Kalinčiakove poviedky sú toho dôkazom. Tak vychádzam v almanachoch Nitra a v Orie Tatranskom jeho poviedkv „Bozkovci“, „Milkov hrob“, „Bratové ruka“, „Serbianka“, „Púť lásky“, „Trenčiansky Matúš“ a novela „Mládenec slovenský“. Potom však Kaiinčiak prestáva preferovať historickú časť svojho diela a vvzdvihnie realistickú stránku deia a charaktery rndf, ktorých živo popisuje s ich rečou a urírndou. ktorá ich ohkloouie. Svedčia o tom ieho poviedky ako „Duch svätý“, „Knieža liptovské“, „Mních“, „Láska a pomsta“ a „Orava“. S najvýznamnejším Kalinčiakovým dielom „Reštaurácia sa naša verejnosť mohla dokonale oboznámiť v populárnom filmovom spracovaní. Tam si mohli i tí čo sa nedostali k čítaniu Kalinčiakovho diela ozrejmiť veľké majstrovstvo tohto barda slovenskej minulosti ako popisuje charaktery jednotlivcov, ako sa vysmieva hlúposti zemanov a ako chváli statočnosť pracujúceho slovenského človeka. Kaiinčiak bol určitý čas i redaktorom časopisu „Orol Tatranský“ a literárnym kritikom. Tento významný slovenský spisovateľ zomrel pred 100 rokmi, 16. júla 1871 v Martine, kde je pochovaný na pamätnom martinskom cintoríne, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Dr. F. KUTLlK R adošovské vinohrady, rozkladajúce sa na svahoch výbežkov Bielych Karpát, patria medzi najkrajšie prírodné zákutia nášho Záhoria. Vydychujú zvláštne Čaro, ktoré podmaňuje každého, kto do nich vkročí. Ich krásu uznávajú dokonca i skalickí vinohradníci, ktorí — zaiste uznáte — sú skúpi na slová chvály, obzvlášť, ak ide o pochvalu viníc. Naposledy vyslovil slová uznania ich zástupca — i keď neoficiálny, avšak uznávaný — Jožka Loveček, ktorému neprekáža ani siedmy krížik na chrbte v tom, aby pešo prebrodil skalické hory alebo zavítal medzi búdy radošovských viníc. A búdy, tie sú málokedy f rázdne. Radošovčania typu tefana Hrnka prichádzajú do svojich vinohradov i „tridsaťsedemkrát“ do mesiaca. Hľadajú v ich zemi poklady a dostávajú ich v podobe zlatistého i rubínovočerveného moku, plného sviežosti slnka, iskrivosti piesní i dobrodušného smiechu, ktorý dodáva novej chuti do života. Najveselšie býva v Radošovciach na „hurbankovské hody“. Vtedy sa farby májových viníc zmiešajú s pestrosťou krojov radošovských chlapcov a dievčat. Zo všetkých strán sa ozýva: „Dojdzite k nám!... Pote na pohárek! ... Zastavte sa v našej búde! ...“ To pohostinní gazdovia a ich ženy f dnes, pravdaže, zámožní členovia a členky dobre prosperujúceho IRD) pozývajú predpokladaných i náhodných hostí. Už po päťdesiaty raz sa takto družne zišiel národ domáci i cezpoľný v nedeľu 23. mája 1971, aby oslávil krásu radošovských viníc, pripravených vydať novú úrodu. Slávnosť zlatého jubilea starostlivo pripravili členovia miestnej odbočky Zväzu ovocinárov a záhradkárov na čele s predsedom Jánom Zaňátom. Radošovská dychovka v rytmoch rezkého pochodu priviedla na miesto vystúpenia krojovanú skupinu mladých. Na jej čeie ani dajaký junák sviežo vykračoval Klement Volek (hoci už šesťdesiatnik) a hneď popri ňom jeho vrstovník, priateľ v speve a ludových žartoch Július Pollák. Predseda miestnej organizácie potom predniesol slávnostný príhovor. Spomenul slávu takmer pät'storočnej vinohradníckej tradície predkov; ktorí popri práci na poliach odpradávna pestovali „starú násadu“ na slnečných svahoch Manašovskej hory. Naznačil, že nové časy prinášajú i nové metódy, a tak „samorodák“ pomaly, ale iste v radošovských viniciach ustupuje ušľachtilejším odrodám. Vinohradnícke obecenstvo sústredene sledovalo slová rečníka. V očiach známeho milovníka ľudového spevu a národných dejín Silvestra Polláka (aspoň tak sa mi zazdalo) som videl zamihotat sa slzu. Vedľa neho jeho kmotor — milovník prírody a poľovníctva — František Tokoš. A tam kdesi starý riaditeľ školy Kornel Grešša, ktorý Radošovciam zasvätil celý svoj život pri výchove niekoľkých generácií, šeptom opakuje slová, ktorým načúva. Vážne slová o histórii i súčasnosti vystriedali radostné piesne o víne a vinohradoch. Niesli sa nad vinicami, nad šíravou lesov dlho do noci. Ba vraj až do pondelňajšieho rána . .. Sviatočná nálada sa skončila, avšak každodenná statočná práca vinohradníka, ktorú nemožno falšovať, tá je pravou oslavou dôstojnosti človeka. Nuž, radošovskí vinohradníci, vela zdaru do všedných dní, nech mrazy, fyloxéra a perenospóra alebo nepohoda neuškodia kráse a kvalite plodov vašej práce! Nech iskrivé víno, ktoré pestujete, naozaj obsiahne pravdu radostného života našej prítomnosti! ŠTEFA'N PAPP, Skalica Snímky: E. BURSÍK MEDZI BÚDAMI RADDŠDIfSKVCH VINÍC Dievča s mládencom v radošovskom kroji ----------------► Krojovaná skupina mladých Idievčatá uí nemali na čižmy?j MODRANY PO NOVOM Domčeky, prituľujúce sa k kolitým kopčekom rodiacim -'hutné, dobré víno, naznačujú súdržnosť, ale i pracovitosť tohto kraja. V rokoch kráľa Mateja bývali tu sokoliari (v maďarčine madarászok, solymászok) a podľa slova madarász — sokoliar, lovec bez pušky, spoliehajúci sa na bystrosť svojho cvičeného dravca — vtáka pomenovali aj obec. Tieto riadky však patria už minulosti. Pozrime sa, čím žijú Modrany dnes. Cesta akoby rozťala dedinu na dvoje. Tá rozdvojenost je však iba zdanlivá. Modrany prešli v poslednom období velkou zmenou. Na kopčeku, ako symbol bohatého zajtrajška stojí impozantná budova jednotného rolnického družstva. Tu sa rozhoduje o tom, prirodzene, so súhlasom družstevníkov, čo treba zo dňa na deň urobiť v záujme modranských družstevníkov. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že táto obec žije bez problémov. Predseda miestneho národného výboru Vojtech Borsányi sa pozerá na veci inakšie. Treba vraj toho urobiť veľa. Modrania chcú dobehnúť zameškané a hlavne robiť všetko v záujme rozvoja obce. Majú k tomu všetky predpoklady i napriek nepriaznivým zjavom z predošlých rokov. Výhonky plodov vzájomného porozumenia sa ukazujú. Po ulici, ktorou kráčame, vidieť stopy snaženia: betónové chodníky, moderná asfaltová ulica a zaiste všetci obyvatelia tejto obce sa tešia rozširujúcim sa jasliam. O tomto objekte nám povedal niekoľko slov Vojtech Borsányi: — Budovu sme začali stavať v minulom roku. Nemali sme vtedy, ako sa hovorí, pokope potrebnú sumu. Dúfali sme však, že nám to vyjde. Veď išlo 0 deti. Podľa investičného plánu sme pridelili na tento účel 1 280 000 Kčs, no niektoré stavebné materiály medzitým zdraželi a preto, musíme ešte o niekoľko desiatok tisíc korún pridať. Dokončenie stavby je v plnom prúde, vďaka najmä vedú-cemu skupiny Okresného stavebného podniku v Komárne Štefanovi Csereovi i jeho spolupracovníkom. — V Modranoch sa usilujú. Občania si skrášľujú svoju obec. Pomáha im miestny národný výbor a jednotné roľnícke družstvo. V minulom roku tu vybudovali 850 metrov ciest nákladom 650 tisíc korún. Mladý predseda sa usiluje o to, aby Modrany boli stále krajšie. Jozef ANDRISÉIN, Komárno Snímky: autor A Výstavba jednoposchodovej materskej školy je v plňom prúde. Stavebná skupina OSP Komárno pod vedením Štefana Csereho usiluje sa o to, aby budovu odovzdali do užívania ešte tohto roku. A Vojtech Borsányi, predseda MNV v Modranoch Poznámka NA OKRA) „lYRY" Vera sa už popísalo a pohovorilo o snahe usporiadateľov a organizátorov súťaže o Bratislavskú lýru 1971. Populárna pesničková súťaž, ktorá v tomto roku vstúpila už do svojho 6. ročníka si získava stále viac priaznivcov nielen v našej vlasti, ale i v zahraničí. Svedčí o tom bezosporu i účasť po predných zahraničných sólistov a skupín. Bratislava očakávala tieto „slávnosti ľahkej múzy“ v parádnom šate, vyzdobená množstvom prevažne vkusných reklám a pútačov. Samozrejme najviac hýrilo farbami okolie koncertnej siene, v ktorom po tri večery súťažili piesne o jedno z najvyšších ocenení. O to viac zarážal, ba priam bil do očí pútač na Hviezdoslavovom námestí, iba niekoľko krokov od dejiska súťaže. Oznamoval totiž, že v druhom večere okrem iných vystúpi aj Eva Byháriová a Eva Mrázikov ó. I keď neznámy dobrodej aspoň perom opravil hrubé chyby v menách našich popredných speváčok, vyvolal pútač na tvárach okoloidúcich úsmev. Každý vie, že ide o Evu Bíháryovú a Evu Mázikovú, ale mnohým sa predsa len zdalo, že i takouto zdanlivou maličkosťou sa podarilo, i keď len čiastočne, no zato dosť okato, mariť dobrú snahu organizátorov. Nie sme malicherní, ale pri troche snahy dalo sa tomuto „trapasu“ vyhnúť. Ľubo TREFNÝ Zo zápisníka vyšetrovateľa S vet je už odjakživa taký: ľudia majú svoje slabosti, jeden viac, druhý menej. Veľa je tých, čo podľahli alkoholickému opojeniu a nevedia nájsť v sebe toľko sily, aby ho premohli. Iní sa vraj zase vedia uspokojiť iba vôňou tabaku a tvrdia, že najlepšie sa sústreďujú práve v objatí sýteho šedého dymu. Ďalšou slabosťou u mnohých mužov sú — ženy. Pohľad na nežnú ženskú osôbku ich privádza do vytrženia. Nevedia sa ovládať, aby sa objavenej kráske aspoň neprihovorili. Obete, ktoré dokáže takýto človek priniesť, sú často bezhraničné. Milan H., 29-ročný, zatiaľ ešte stále slobodný mladý muž, patrí tiež medzi skupinu ľudí, ktorí sú ochotní priniesť akúkoľvek obeť pre ženskú krásu a opätovanú náklonnosť. Napriek tomu, alebo práve preto, sa ani do zavŕšenia svojej tretej desiatky rokov ešte nestačil oženiť. Bolo to ešte kedysi pred rokmi, keď Milan po prvý raz tvrdo doplatil na svoju náklonnosť k ženám. Zapáčilo sa mu isté mladučké dievča, ktoré sa mu postaralo o nepríjemnosti práve tým, že v čase. keď sa do svojho idolu zaľúbila — nemá la ešte ani pätnásť rokov. A pretože Mi lan už v tom čase nebol ochotný uznávať iba platonickú lásku, tomu, aby sa sta) po prvý raz otcom, zabránilo len rozhod nutie interrupčnej komisie, ktorá Milá novej „slečne“ povolila prerušenie tehotenstva. Nášho „hrdinu“ prirodzene, čakalo trestné stíhanie pre trestný čin poJ hlavného zneužívania, ktoré sa skončilo nie veľmi príjemnou dohrou na súde. P rešli roky, no Milan sa zo svojich slabostí nevyliečil, aj keď z prvého prípadu sa už dostatočne poučil a uvedomil si, že svoju pozornosť musí zamerať na seberovné partnerky. V istý večer sa Milanovi zapáčila pani Emília. Bola už niekoľko rokov rozvedená a matkou dvoch detí. Milan sa s ňou zoznámil v kaviarni. Pri pohárikoch koňaku, voňavej kávičke a cigaretách sa Milan s Emíliou navzájom zverovali so svojimi ťažkosťami a problémami. Už po pár večeroch zistili, že si nie sú tak celkom ľahostajní. Pani Emília dokonca pozvala Milana do bytu. P o niekoľkých mesiacoch však vzájomné vzťahy našej dvojice akosi ochabli. Milan ako zvyčajne, neodpustil si nejaké to „rande“ aj s inou ženou. Pretože však obaja bývali v neveľkom mestečku, Emílii sa Milanova prelietavosť veľmi sko ro dostala do uší. Milan sa zase dozvedel vraj zaručene overené správy, podľa kto rých sa jednej noci do bytu pani Emílie šplhal akýsi šofér — po hromozvode. Hromozvod bol v blízkosti balkóna a z balkóna sa dá už ľahko dostať do jej izby. Jedného večera po tejto udalosti prišiel Milan opäť do kaviarne. Pani Emília sedela pri stole sama a tak sa jej Milan opýtal, či ju nebude môcť po záverečnej odprevadiť domov. Chvíľu váhala a potom sa vyjadrila dosť neurčito. Milan zatiaľ vystriedal niekoľko skupín svojich známych, kde opäť nechýbali ženy. V kaviarni sediaca Emília to videla, nahnevala sa a odišla domov. Bolo už tesne pred záverečnou, keď si Milan spomenul na Emíliu. Keď ju nenašiel v kaviarni nemeškal a išiel za ňou do bytu. Dvere na domovom vchode však boli zamknuté. Boli totiž už takmer dve hodiny po polnoci. Milan sa však nevzdal. Spomenul si na reči o šoférovi, hromozvode a balkónových dverách a odhodlal sa na husársky kúsok. Za svitu mesiačika prišiel k hromozvodu a istými pohybmi rúk a nôh postupoval stále vyššie a vyššie. Po predlhých minútach sa napokon dostal až po siedme poschodie. Prešiel balkónom a potom vstúpil do izby. Deti pani Milky už pokojne spali a aj ona už ležala v posteli. Milanovmu príchodu sa nepotešila. Po jeho nevšímavosti v priebehu celého večera bola jednoducho urazená. ' M ilan sa po takejto márnej a iste obdivuhodnej snahe o zblíženie rozhneval. Začal sa s domácou paňou najprv hádať a potom ju dokonca zasypal niekoľkými údermi po tvári a hlave. Našťastie práve vtedy prišiel do bytu jej vlastný brat, ktorý z času na čas u nej prespával. Milanove útoky odrazil a spoločnými silami so sestrou Milana vyhodil na chodbu. Milan tak cestu na ulicu meral už oveľa pohodlnejšie ako niekoľko desiatok minút predtým. Hneď na druhý deň však pani Emília nemeškala a celý prípad oznámila na Verejnej bezpečnosti. Milana stíhali pre prestný čin porušenia domovej slobody. Ten sa síce bránil, že cestu po hromozvode absolvoval už najmenej trikrát, no Emília takúto obranu rozhodne odmietla/ Tvrdila, že keby bola chcela, mohla svojho nápadníka vpustiť do bytu oveľa jednoduchšie — dvermi. Milan tak doplatil na svoju nemalú odvahu šiestimi mesiacmi nepodmienečne. Treba iba dúfať, že svoju prax v lezení po hromozvode sa teraz nebude snažiť uplatniť pri predčasnom odchode z výkonu trestu. (ľbj ODVÁŽNY NÁPADNÍK r \