Národnie Noviny, apríl-jún 1884 (XV/39-75)
1884-04-08 / nr. 42
neuznáva, nuž je to tiež v smysle zákona, ktorý žiada, že pas má znieť z tej obce, kde sa ten dobytok stále sdržuje, nuž ale prešporský trh nenie miesto stáleho sdržovania. O všetko toto muselo sa postarať miestodržitelstvo, ak chcelo zadosť urobiť svojej povinnosti, i keby vydržiavanie dobytčích trhov v Prešporku necielilo k oškodeniu dobytčieho trhu viedenského, aby tak reforma tohto trhu stala sa illusornou. Zbytočné je podotýkať, že colná a obchodná smluva s Uhorskom nemá naskrze žiadneho ustanovenia, ktoré zakazovalo by rakúskej vláde upotrebiť predpisy zákona o dúle. Ako vidno, Cislajtánia zaujíma tiež určité stanovisko a časopisy dosť príkro vystupujú oproti sebe. Keď ale K. Tisza osvedčil v sneme, že to nariadenie uráža colnú a obchodnú smluvu s Rakúskom, nuž je istotne na mieste otázka, že kto teraz má pravdu ? Krajinský snem. Pešťbudín, 4. apríla. Pojednával sa návrh Ludvika Mocsáryho v záležitosti attentátu na vyslanca Ottu Hermana. Ludvik Mocsáry vyzdvihnul, že ani priateľstvo, ani ohľad na stranu, ku ktorej s Hermanom patria, neprimäly ho k predostretiu návrhu, ale jedine ohľad na chránenie snemovej autority. Žiada applikovanie §§. 8. a 9. z. čl. VII. : 1723, poneváč v týchto je najlepšie vysloveno, ako sa má brániť vyslanecká nedotknuteľnosť v štáte ústavnom. Otázky, či ten zákon možno ešte upotrebiť, alebo nie, keď je už zastaralý, nemôžu prísť v úvahu. Nestojí, žeby nový trestný zákon bol vyzdvihnul onen zákon, ktorý upotrebiť narádza; nový trestný zákon obsahuje v tomto ohľade len nariadenie na jednotlivé špecielné prípady, nemôže teda vyzdvihovať zákon, ktorý vo všeobecnosti chráni vyslaneckú nedotknuteľnosť, a ktorý je jediným zákonným základom vyslaneckej nedotknuteľnosti. Prosí snem, aby návrh bol upravený na výbor pre právne záležitosti, a síce s úpravou, žeby čím skorej podal zprávu v tejto záležitosti. Min. T. Paul er poznamenal, že z. čl. XXXVII: 1880, ktorým sa trestný zákon uviedol do života, jasne vyslovuje, že všetky predošlé zákony, ktoré nakladajú tresty, sú napozatým neplatné, a síce bez ohľadu na to, či nový trestný zákon rozprestiera sa aj na patričné trestuhodné činy alebo nie — vyjmúc ten prípad, že daktorý zákon je zej menne uvedený ako výnimka. V rade týchto nenachodí sa ale z. čl. VII. : 1723, nasledovne musí sa považovať, že je novým trestným zákonom zrušený. (Súhlas.) Poneváč však vyslanecké postavenie z mnohých ohľadov vyžaduje zvláštnejšieho uváženia, nemá ničoho proti tomu, jestli sa Mocsáryho návrh upraví na výbor pre právne záležitosti. (Všeobecná živá pochvala.) To sa i stalo, potom ale pokračovali v podrobnej debatte o revisii priemyselného zákona. § 10. prijal sa dľa modifikačného návrhu Des. Szilágyiho, predneseného v predošlom zasadnutí snemu. § 11. prijal sa s opravou Lud. Horvátha, aby nielen právomocnosti, ale aj mestá so sriadeným magistrátom malý právo vynášať ustanovenia v otázkach obchodných a priemyselných na priestore svojho územia. § 12. prijal sa bez zmeny. Dlhšia debatta rozvinula sa pri §. 13., ktorý vraví o zakázaní a obmedzení hudby v hostincoch, kaviarňach, krčmách atď. — Fr. Fenyvessy navrhnul, aby krčmy a všetky podobné verejné miestnosti, ktoré nachodia sa v blízkosti akéhokoľvek kostola, v nedeľu a vo sviatok za celý čas služieb božích držaly sa zavreté. — Pavel Hoitsy podporuje návrh Fenyvessyho. — Férd. Szederkényi má to za zbytočné, keďže právomocnosťam a mestám so sriadeným magistrátom i tak dalo sa právo, vydávať osobytné nariadenia aj v tomto ohľade. — Návrh Fenyvessyho upravil sa na patričný výbor. §§, 14. a 15. prijaly sa bez poznámky. § 16., ktorý jedná o kominárskom obchode, prijal sa s návrhom Des. Szilágyiho, aby v mestách s právom právomocnosti a so sriadeným magistrátom boly sriadené kominárske okresy. Paragrafy 17.—39. boly zväčša bez zmeny prijaté, alebo s nepatrnejšími opravami. Potom sa pojednávanie odročilo. Ludvik Szabó pýta sa ministra pre vnútorné diela, má-li vedomie, že Jozef Mikosevits, mestský fiškál Zenty, zákernícky palicou prepadnul redaktora Franca Reitmanna, tak že tento zkrvavený padnul na zem bez seba — a hodlá-li bez odkladania postarať sa o potrestanie takej brutality? Min. preds. Koloman Tisza odvetil, že táto vec patrí pred patričné súdy a len keby tieto nezakročil)', bola by na mieste interpellácia. Protestuje proti takémuto nadužívaniu práva interpellovania. Pešťbudín, 5. apríla. Pokračovalo sa v podrobnej debatte o revisii priemyselného zákona. Debatta dospela až po § 59, tak že §§. 40.—58. boly prijaté len s menšími opravami. — Veľkonočné prázdniny určily sa po deň 21. apríla. Gróf A. Apponyi interpelloval vládu: 1. Má-li úradnú zprávu o nariadení dolno rakúskeho miestodržiteľstva, ktoré dňa 30. marca t. r. vydalo sa proti dovozu dobytka z Uhorska? 2. Jaké kroky zamýšľa vláda urobiť, aby toto colnej a obchodnej smluve s Austriou direktne protiviace sa nariadenie bolo vyzdvihnuté? 3. čo zamýšľa vláda urobiť v tom prípade, žeby otázne nariadenie nebolo odvolané? 4. Hodlá-li vláda v primeranom ešte čase upovedomiť snem o priebehu tejto záležitosti? Rečník nežiada, aby vláda už hneď teraz zodpovedala na predložené otázky, poneváč je nádej, že sa záležitosť dá ešte pokojne vyrovnať. Jestli by však rakúska vláda nechcela odvolať otázne nariadenie: v tom prípade nastane nutný stav, aby sme colnú a obchodnú smluvu považovali za nejestvujúcu. (Všeobecná živá pochvala.) My voči Austrii nie sme v takom postavení, v akom nachodia sa štáty, ktoré, nemajúc jednoho panovníka, prípadne aj brannou silou môžu sa zasadiť, aby uzavreté smluvy boly zadržané; nám neostáva iné, ako povedať: že považujeme za neplatnú tú smluvu, ktorú oni narušili. (Pochvala.) Očakáva od každej uhorskej vlády, že v každom takom prípade postaví sa na také stanovisko a že bude považovať colnú a obchodpú smluvu skutočne i právne za zrušenú. (Živá pochvala.) Max Fal k úplne súhlasí s predrečníkom a len preto prednáša i svoju interpelláciu, aby sa konštatovalo, že v tejto otázke všetky strany zaujímajú to isté stanovisko. Treba mu toto osvedčiť, poneváč on a vládna strana prijali zásadu spoločného colného územia. Oni keď sa vzdali samostatnosti a neodvislosti Uhorska v colnej otázke, urobili to jedine preto, poneváč od spoločného cla očakávali isté výhody. Akonáhle však odnímu sa nám tieto výhody, v tom okamihu prestala aj príčina, aby sme my udržovali onú colnú a obchodnú smluvu. (Živá pochvala.) A je pre nás ešte urážlivejšie, že otázne rakúske nariadenie vyhlásili bez toho, žeby boli držali za vhodné, čo i len upovedomiť uhorskú vládu o stave vecí. (Pohyb.) Len včera a i to len cestou súkromnou dozvedeli sme sa o tom nariadení, ačpráve ono už dňa 5. apríla stalo sa právoplatným. (Veľký pohyb.) Pretc pýta sa vlády: 1. Má-li vedomie o onom nariadení dolno-rakúskom a je-li authentická osnova, v akej ho priniesly časopisy ? 2. Či ministerstvo drží toto pokračovanie rakúskej vrchnosti za také, ktoré srovnáva sa s jestvujúcimi zákonami, menovite s duchom a literami colnej a obchodnej smluvy? 3. čo dávno sú zabudnuté: veď ľud náš vôbec ani z novších čias nezachoval živé rozpomienky. Jeho pamäť na jednej strane zachovala báje z Indie, na druhej nečiaha ani po Máriu Tereziu. Čo vie ľud náš o kultúrnej epoche trenčianskej, keď stálo gymnasium u gymnasia, škola u školy, keď učenec europejského chýru prednášal v Žiline vedu a humanitné štúdia? Nám, epigónom Štúrovského znovuzrodenia nepristalo by osvojiť si túto sinutnú vlastnosť svojho ľudu. Najstarší deň, ktorý by sme mali zasvätiť, skromne, jako svedčí utlačenému národu, svitol temer pred sto rokami. On stal sa prvým dňom, súvisiacim s novým životom slovenským. Dňa 24. marca 1785. narodil sa na Búroch Ján Hollý, slovenský básnik, prvý muž, ktorému svitla hviezda slovenského slova; čo bolo pred ním —- bolo habkanie, sbieranie materiálov, lexikálne pokusy. Hollý prvý vložil ducha do slovenského jazyka, on slovenčinu uviedol do deržavy duchovnej, a ošarpanú, zabudnutú popelku odel v šat zlatoskvúci, uschovaný v škrupine orieškovej. A tak na rok, dňa 24. marca 1885. minie práve sto rokov od jeho narodenia. Mal by deň tento preísť len tak jako každý, robotný, všedný deň? Nemalo by v ten Bohom daný deň zatrepotať živšie srdce každého verného Slováka? Nemáme bližších zpráv o duchovnom vývine tohoto nášho slovenského človeka. Možno, ozvalo sa v jeho útlom srdci svedomie národnie, ktoré bolo zamýšľa vláda urobiť, aby vymohla odstránenie tejto urážky a aby v plnej miere zachránila právo a záujmy Uhorska? Min. preds. Kol. Tisza považuje vec za veľmi dôležitú, preto hneď teraz chce označiť stanovisko svoje pri odpovedaní na otázky. Vláda len včera popoludní zvedela o otáznom nariadení; osnova, v akej ho sdelily časopisy, je authentická, a také pokračovanie nie je oprávnené v smysle colnej a obchodnej smluvy (Všeobecná živá pochvala); také pokračovanie mohlo by byť oprávnené len v jednom prípade: keby na vidieku, na ktorý vzťahuje sa ono nariadenie, pustošil dúl. Toto zlo však — chvala Bohu — nezúri ani v okolí Prešporku, ani vôbec v celej krajine, a otázne nariadenie nie je teda oprávnené ani zdravotnými zákonami a smluvami. (Všeobecná živá pochvala.) Preto minister obchodu hneď cestou telegrafu ozval sa proti tomu nariadeniu, a keď vláda večer zvedela, že sa vec skutočne tak stala, aj náčelník vlády ozval sa tiež zo svojej strany proti tomu. Viacej nemohla vláda dosial urobiť. A keď aj dopodrobna nepredkladá, čo vláda zamýšľa konať, predsa ubezpečuje snem, že v tom neočakávanom prípade, žeby sa nepodarilo vyrovnanie, vláda upotrebí všetky zákonné prostriedky a spôsoby až po samú retorsiu k ochrane krajinských práv a záujmov. (Všeobecná živá pochvala.) Interpellant! a snem vzali odvetu v známosť. Gejza Onody pýta sa ministra pre právne záležitosti, má-li vedomie, že proti advokátovi Ignácovi Heumanovi pre jeho obrannú reč v tisza-eszlárskej pravote úradníctvo sabolčskej stolice pozdvihlo pravotu pre utrhačstvo? Jestli áno, prečo sa dosiaľ nezaviedlo vyšetrovanie a vôbec prečo sa táto vec odročuje? Bar. Bertol. Z mai č interpelluje ministra premávky, kedy konečne vystaví sa krýdelná železnica zaladraga-bukarská, aby mesto Bukari a jeho prístav boly zachránené? Fr. Fenyvessy pýta sa ministra financií, prečo vo vesprímskej stolici, menovite v okrese devečerskom poskočila pozemková daň o polovicu i vyššie? Predseda oznámil smrť vyslanca Jána Missicsa, potom ale blahoželal vyslancom k nastávajúcim sviatkom. BESEDNICA. Upomienky. I. Nie som priateľom jubelejných zbytkov: máme odstrašujúci príklad na Maďaroch. Mená, temno známe samým historikom lebo literátorom, vyťahujú sa zo zaslúženého zabudnutia, aby mohli pribiť na dom tabulu, pri tom naduť ústa vetrom chauvinistických fráz, zaspievať v štvorhlase a najesť sa na slávnostnom obede. ani hriechom. Toto je smiešno, no nenie ani chybou, Nuž nech visí tá lebo oná zbytočná tabula, ľudia privyknú sa na ňu, a nečítajúc, hladia na ňu jako na okrasu múru. Meno, čo nemá korene v povedomí ľudu, ktorého zvuk nezobúdza rozpomienky, zostane literou, arabeskou, zamúranou do steny. Horšie sú tie frásy; pri nich nadchádza rozumného nuda a massa kazí sa. Obedy ale stoja peniaze. Zato je chybou i hriechom nerozpomínať sa občas na dni, ktoré súvisia s menom velikých mužov v národe. Chladnosť k minulosti horko oplakáva náš ľud. Jemu vyšumely z hlavy a srdca všetky rozpomienky dávnych i nedávnych časov. Čo máme diviť sa, že v národe našom niet stopy po veľkých dejoch predmaďarských, že mená Mojmírov, Svätoplukov a iných (Pokračovanie.) Prehľad časopisov. O peštianskej volebnej porade Srbov, na ktorú dr. Poli t nebol ani pozvaný, „Nemzet“ píše: „Blíži sa doba veľko-kikindskej porady a srbská intelligencia v celom dolnom kraji s napnutosťou očakáva, na čom sa tam dorozumejú. Maďarská verejná mienka, ako sa vidí, nechápe celkom čisto t«n obrovský výsledok, ktorý predstavujú peštianske uzavretia Srbov ohľadom bezpodmienečného uznania maďarskej štátnej idey občianstvom tejto vlasti. Ak tieto uzavretia osvojí si i shromaždenie vo Veľkej Kikinde, ak určí i postavenie stránky tak, že to nebude možno krivo si vykladať: nuž medzi Srbmi niet viac protivlasteneckej stránky. Kmeň, ktorý v negácii ukazoval sa najhúževnatejším, ktorý privtelením Vojenskej hranice nie bezvýznamnú posilu dostal i na území v užšom smysle braného Uhorska; srbský ľud, ktorý Politov, Kostičov a Miletičov posielal do uhorského snemu a s omladinou ustavične operoval na podkopávaní maďarského štátu: jestli neklamú všetky znamenia, bez reservy a v celej úplnosti zapiera illusie, ktorým dosial žil a vyznáva svoju vernosť k vlasteneckej, povedomej, poctivej politike. Taký výsledok nesmie sa zľahčovať. Keď je len o tom reč, že jednotlivci hluché u ostatného sveta. Básnik je iste prorokom národa. Jako v prorokovi zbudilo sa ono, a „wenn der Mensch in seinem Schmerz verstummt, Ihm gab ein Gott zu sagen was er leidet.“ Pravda, už v starých spisovateľoch kultúrnej epochy evanjelickej nachádzame silné povedomie slovenskosti, ba i slavianskosti. Nikde ale nevyrazilo ono v tak čistej forme. A predsa Hollý bol bez predchodcu, bez vzoru, našiel jazyk neobrobený, bez grammatiky; on si ho musel sám zohýbať, cúdiť, preobrazovať. Ešte spala „Slávy Dcéra“ Kollárova v kukli malého vydania „Básné“ nadpísaného (1821), už v tichej duši Hollého rodila sa myšlienka veľkého slovenského eposu. Prekladateľské práce (Vergilius) boly k nemu vhodnou prípravou. Už roku 1827 predčitoval priateľom svojim jednotlivé spevy „Svätopluka“, ktorého dokončil 1829. roku. My už dnes ani len nevieme si predstaviť, koľko duchovnej odvahy bolo treba roku 1827 napísať verš: a zmužilých veliké založil kráľovstvo Slovákov. Kde nabral tej viery, toho vzletu, tej pevnoty presvedčenia v púšti a hlivení celého okršleku! Zkade že kvapla v dusnom parnú oživujúca rosa na dušu jeho? My nemôžeme ináč riecť, jako že kvapla z neba, poslaná Bohom, ktorý nechce, aby zahynul slovenský národ.