Národnie Noviny, február-marec 1885 (XVI/15-26)

1885-02-05 / nr. 15

radosť našu nad každým dielom dobrým? Spolupôsobenie na tvorení vecí dobrej, nielen že ušlachfuje a povznáša dúcba, ale ono aj srdcom približuje človeka k človeku. A toto, toto cítime my už teraz. Našli sine sa tu z blízka i z d’aleka, zväčša asnaď starí známi, ale dozajista pojcdinní i takí, čo vidia sa tu teraz prvý raz v živote z tvári v tvár, a istotne viacerí i takí: čo stretávali sa síce na hrobľavých a tŕnistých a krížnych cestách života tohoto častejšie, ale sotvy že bokom obzreli sa, a — chladne pominuli jedon druhého. A my íu stojíme plecom o plece, druh pri druhu: jednou myšlienkou, jednou túžbou, jedným záujmom spojení, a kýsi teplý cit spolupatričnosti previeva srdciami našimi, tak že už cítime sa takmer ako údovia jednej rodiny. Keď po inom nie, po tomto poznali by sme: že pri diele dobrom našli sme sa. Stvoriteľ náš, po zavŕšení stvorenia svetov a človeka, obzerajúc arcidielo toto svoje, poznal a vyznal: že všetko dobre učineno je. Bárs by to dal Hospodin: žeby sme i my, keď dielo toto šťastlivé dobudujeme, po ovocí jeho poznávať mohli, my i ďalekí potomci naši, že dielo dobré vykonali sme. Týmto, páni moji, a pomocou Najvyššieho otváram prvé, konštitujúce valné shromaždenie hornouhorskej banky „Tatry“. Politický prehľad. ------4. februára. Najzvláštnejšou politickou novinkou je, že kráľ Milan svojho ujca, generála Katargiho, poslal do Petrohradu. Y kruhoch dobre informovaných tvrdí sa, že úlohou generála Katargiho je pripraviť sblíženie Srbska k Rusku. V diplomatických a ministerských kruhoch v Belehrade od istého času sú vraj mnohé znamenia toho, že v srbskej politike nastúpi zmena. Okolnosť táto privádza sa do spojenia s makedonským pohybom. Anglia predsa dorozumela sa s Italiou v záležitosti afrikánskej okkupácic. Agenzia Stefani sdeluje l.febr. zo Suakimu: Italské lode „Amerigo Vespucci“ a „Gottardo“ došlý sem a akonáhle naberú si uhlia, pôjdu ďalej do Massauahy. Dia „Rassegni“ italská expedicia o dva dni vyvesíďtalskú vlajku v Massauahe; časť expedičného sboru pôjde ďalej do Assaby a tak italská okkupácia v Červenom mori rozprestre sa vraj od Assaby po Suakim, kam v usrozumení s Angliou príde ešte druhá expedicia. A skutočne sú už zprávy, že ešte nové lode italské idú do Afriky. Ale súčasne počuť, že porta poslala mocnosťam obežník, v ktorom protestuje proti takému obsadeniu ktoréhokoľvek prístavu na Červenom mori. Ovšem z právneho stanoviska je to veľmi podivné, keď Italia okkupáciu takého územia, ktoré stojí pod nadvládou sultánovou, podujme akoby z privolenia Angiié; no táafrikánska „nadvláda“ sultánova je už, aby sme sa tak vyslovili, len na papieri. V Egypte poriadky robiť po práve bolo by náležalo porté, a predsa robili a robia tam poriadky tak, akoby nielen tých suverénnych jej práv, ale vôbec porty ani nebolo. Jej ponechávajú len právo protestovania. Paríž, 3. febr. „Agence Havas“ sdeluje, že porta poslala vládam londýnskej a rímskej direktmi žalobu pre italskú akciu v Červenom mori a žalobu súčasne sdelila i ostatným mocnosťam. Londýn, 3. febr. „Standard“ dozvedá sa, že nemecká vláda novú tajnú expedíciu pošle do zálivu Santa Lucie. — Zahraničný úrad nemecký gratuloval anglickej vláde k sudanským víťazstvám. Londýn, 3. febr. Chýr, že o diplomatickej porade, ktorej predmetom malo by byť neutralisovanie suezského prieplavu, vlády zamenily si už nóty, nemá žiadneho základu. Garanciu 9 millionovej pôžičky pre Egypt na 3V2 percenty prevezmú všetky mocnosti. Paríž, 3. febr. Telegram admirála Courbeta z Ke-Lungu oznamuje: ýNaša kolonna, záležajúca z 1500 mužov, zaujala 25. januára viac opevnených posicií nepriateľových, ohrožovavších naše operácie. Zaujali sme i planinu, opevnenú čínskymi redutami. Akonáhle oddýchnu si sbory, povedieme ďalej operácie. Mužstvo naše je bojovného ducha. Ztratili sme 9 mrtvých; ranených máme 53. Londýn, 3. febr. Dľa „Daily Telegraphu“ polícia dostala zprávu o sprisahaní, ktorého cieľom je vyhodiť do povetria Westminsterský chrám. „Daily News“ udáva i tajné znaky sprisahancov. Všetky ve rejné budovy sú strážené. Účastníci attentátu proti Toweru a parlamentu utiekli vraj do Paríža. New-York, 3. febr. Na 0! Donovana Rossu, vodcu Feniánov, včera istá žena strelila. O’ Donovan Rossa následkom rany padnul, no rana nie je nebezpečná. Ženu chytili. New-York, 3. febr. Žena, ktorá strelila na O’ Donovana Rossu, zovie sa Yeslet Dudley. Pozvala ho k sebe pod záminkou, že oddá mu peniaze na irské ciele. Yeslet Dudley je vdovou anglického dôstojníka. Považovaná je za choromyseľnú. Vo väzení drží sa pokojne. Krajinský snem. BESEräÖÖT~ Ošklivé mladé. Poviedka od J. C. Andersena. Krásne bolo vonku; lebo bolo leto, pšenica bola jako zlato, ovos sa zelenal, seno bolo už na-lúkach v petrencoch a kopách, a bohdal vykračoval si na svojich dlhých červených nohách a plieskal zobákom egyptsky, lebo túto reč naučil sa od svojej pani matky. Okolo rolí a lúk tiahly sa veľké a rozsiahle lesy, a prostried týchto lesov ležalo hlboké jazero. Áno, vonku bolo skutočne krásne. A tu stál i starý dvorec panský, obkľúčený hlbokými priekopami; od ohrady až k vode rástlo vysoké rákosie, a síce tak vysoké, že deti pohodlne v ňom ukryť sa mohly; rástlo tak divoko, akoby v najhustejšom pralese. Tu sedela kačica vo svojom hniezde, v ňom mala vysedeť mladé; no mala dlhý čas, kým mladé sa vyliahly; okrem toho zriedka kto prišiel ju navštíviť; ostatnie kačice plávaly radšej po vode, lež aby bežaly pod rákosie si posedeť a s matkou kačicou si pobesedovaf. Na ostatok pukalo vajce po vajci. „Píp, píp!“ zavznelo to a všetky žĺtky sa oživ a vystrkoval y hlavičky. „Kač, kač!“ riekla ona, a všetky počaly: „kač, jako len mohly, obzeraly sa na všetky strany zeleným lístím a matka nechala jich obzerať rín mohly, lebo zelená barva robí očam dobre, v je ten svet veliký!“ hovorily všetky mladé, teraz viacej miesta, lež driev, keď ešte vo My. že je tu už celý svet?“ hovorila matka. ho väčší a tiahne sa cez zahradu až árára; no tam som ešte nebola. — Pešťbudín, 3. februára. Po predložení zpráv a petícií pojednával sa návrh zákona o rekrútoch, ktorých vystaví Uhorsko roku 1885. Referent Vinco TLschler poznamenal, že i tohoto roku,žiada sa lep tpľko rckrutov, e "rokoch predošlých, a prosí snem, aby prijal preoionu. Eugen Madarász v mene krajnej ľavej strany osvedčil, že neodvislé Uhorsko vyžaduje samostatné uhorské vojsko. Tohoto náhľadu bol kedysi i sám Tisza, bohužiaľ ale zabudnul už na to. Spoločné vojsko protiví sa záujmom a ašpiráciám národa, preto ani nepovolí žiadnu predlohu, ktorá žiada rekrutov pre spoločnú armádu. Minister Fej ér váry odvetil, že si ctí náhľady každého jednotlivca i každej stránky, v tomto prípade však že nemôže prijať náhľad predrečníkom prednesený. Predloha, o ktorej sa jedná, vyplýva zo zákona XII: 1867, tento ale je bilaterálnou smluvou, ktorú nemožno jednostranne odstr niť. Mimo toho poznamenal ešte, že na zákonnom základe bol tohoto roku prinútený povoliť žiadosti spoločného * I Či ste už všetky spolu?“ pýtala sa ďalej vstávajúc. „Ešte nie; to najväčšie vajce tu leží; jako to bude dlho s nim trvať! Už toho mám dosť!“ A sadla zase. „No, jako sa máš?“ pýtala sa stará kačica, ktorá prišla na návštevu. „Trochu dlho to trvá s tým jedným vajcom!“ žalovala sa sediaca kačka; „nechce puknúť. Pozri na druhé: či sú to nie rozkošné kačičky, jaké kedy len videť bolo? Všetky podobajú sa otcovi, a ten oplan ani nechodí, aby ma navštívil!“ „Dovoľ, abych obzrela vajce, ktoré nechce puknúť,“ prosila stará; „ver mi, to je kalkutské vajce! I ja som bola tak oklamaná a mala som veľkú starosť a biedu s mladými, lebo sa boja vody. Nemohla som jich nikdy ta dostať; ja som kričala: kač, kač, no všetko márne. Dovoľ, nech pozrem! Skutočne je to kalkutské vajce! Nechaj ho ležať a uč radnej ostatnie deti plávať.“ „Trošku posedím ešte na ňom,“ hovorila kačka; „keď som už tak dlho sedela, môžem ešte niekoľko dní posedeť. „Nuž, jako sa páči,“ hovorila stará kačica a odišla. Konečne puklo i veľké vajce. „Píp, píp!“ ozvalo sa mladé a vyliezlo von. Bolo veľmi veľké a ošklivé! „To je veľká kačička,“ hovorila kačka; žiadne z ostatných nepodobá sa mu; či by to ozaj malo byť kalkutské kura? No, veď sa to skoro dozviem; do vody musí, i kebych ho mala do nej strčiť!“ Na druhý deň bolo ešte krajšie počasie; slniečko svietilo na rákosie. Matka kačka poberala sa s celou rodinou dolu k vode. „Kač, kač!“ hovorila a mladé jedno po druhom skákaly do vody; voda zavrela sa nad hlávkou každého, ale ony zase hneď dostaly sa ministra války a nariadiť assentovanie aj štvrtej triedy vo všetkých tých assentných okresoch, ktoré minulého roku nevystavily prepísaný počeť rekrutov. Po tomto osvedčení ministra väčšina prijala predlohu za základ podrobného rokovania. Ludvik Moc sáry poznamenal na slová ministrove, že zákon XII: 1867 nie je smluvou, ale len takým zákonom, ako iné, možno ho teda odstrániť, ak to zákonodarstvo uzná za dobré. Ľutuje, že práve člen vlády dopustil sa takého chybného vysvetlenia. Minister Fej ér váry odvetil, že nechcel iné povedať, ako to, že otázny zákon viaže dve stránky, nemožno ho teda jednostranne premeniť. Jozef Madarász befie v známosť osvedčenie ministrovo, ľutuje ale, že práva národa v rámci terajšieho systému ustavične sa zadávajú. Po tomto osvedčení väčšina prijala návrh i v podrobnosťach a prikročilo sa k pojednávaniu zpráv immunitného výboru. Väčšina takmer bez debatty uzavrela, aby vyslauci Julo Verhovay, Julo Margittay a Julo Békás s y boli vydaní súdnemu stíhaniu. Prehľad časopisov, Argus v „Nov. Vremeni“ ó srbských pomeroch píše zo Štýrskeho Hradca: „V rokoch 1867— 1868 srbská intelligencia Austrie ešte kypela účinlivosťou a prechovávala samé nemožné illusie. Bola to doba všesrbských sbromaždení omladiny, všeslavianskych sjazdov, pilne navštevovaných vtedy i mnou. Najpamätnejšia mi je návšteva v Novom Sade, v sídle srbskej intelligencie austrijskej a omladiny, ktorú viedol Svetozár Miletič ako opravdový diktátor. S akým optimismom vykladal mi položenie Srbov a jich nádeje! On radoval sa víťazstvu Maďarov, od ktorých očakával splnenie srbských želaní. O niekoľko mesiacov oni sosadili ho z úradu novosadského mešťanostu a o niekoľko rokov, napriek tomu, že bol členom snemu, posadili ho do žalára, z ktorého vypustili ho až vtedy, keď bolo pozorovať jeho choromyseľnosť. Viac dobra či zlého urobil svojmu národu tento muž skvelých talentov a plamenného patriotismu? Ťažko riešiť túto otázku, keď nešťastný ešte žije, jestli možno nazvať životom jeho bolestné jestvovanie. No pri ňom stal sa rozkol medzi srbskou intelligenciou a duchovenstvom. Prvá prišla k vlivu na srbských cirkevno národných shromaždeniach a začala vynakladať dôchodky národních majetkov na ciele výlučne svetskej osvety. Časť duchovenstva sprotivila sa svetskému vlivu a obrátila sa k záštite inovernej a protinárodnej vrchnosti; v omladine rozvil sa západný radikalism, nevážiaci si ani základy srbskej národnosti — srbskú vieru. Minulého leta srbskej intelligencii v Uhorsku a Horvatsku predstavila sa rozhodná próba: voľby do peštianskeho parlamentu a záhrebského snemu, k účasti v ktorom po prvý raz bola pozvaná bývalá Vojenská hranica. Tisza, obávajúc sa víťazstva opposície, hľadal oporu u Nemad’arov. Omladinisti, zabudnúc na osud Miletičov, uznali „uhorskú štátnu ideu“, vzdali sa solidárnosti hore a plávaly utešene; nohy pohybovaly sa samy od seba a všetky boly vo vode, áno i ošklivé, šedivé mladé plávalo s nimi. „Nemožno, nenie kalkutské“, tešila sa matka; „hlaďme, jako pravidelne nohy upotrebuje, jako rovno sa drží; je to moje vlastné dieťa! Skutočne je krásne, keď sa mu len dobre prizveme. Kač, kač! Poďte len za mnou, povediem vás do širokého sveta a v kačacom dvorci vás predstavím; pridŕžalo sa len mňa, aby na vás nik nestúpil a majte sa pred mačkami na pozore!“ A tak prišly do kačacieho dvorca. Tam bol náramný krik, lebo tu boly dve rodiny, ktoré sa ruvaly pre rybaciu hlavu, a konečne predsa ju mačka dostala. „Pozrite, tak deje sa vo svete!“ hovorila matka kačka a brúsila zobák, lebo chcela sama rybäciu hlavu dostať. „Používajte teraz svoje nohy!“ hovorila ďalej; „hľaďte, aby ste znalý volať kač, kač, a ukloňte svoj liľčok pred starou tou kačicou; tá je najvznešenejšia zo všetkých, čo jich je tu. Pochádza zo španielskej krve a preto je tak tlstá, a podívajte sa, ona nosí červenú stužku na nohe; to je niečo veľmi krásneho a najväčším vyznačením, jaké sa môže kačici dostať: to značí toľko, že sa nesmie na svete ztrat f, a že zver a človek musí ju poznať! — Kač, kač! — Nestavajte nohy tak veľmi k sebe; dobre vychovaná kačica stavia jich pekne - rúče od seba, práve tak, jako otec a matka; hlaďte: takto! Teraz zohnite krčky a povedzte: kač, kač!“ A kačičky tak urobily; ale ostatné kačice, ktoré vôkol stály, pozeraly na ne a hlasne kričaly: „Hlaďme! ešte aby sme malý za sebou chvostíky; jakoby nás tu už dosť nebolo! A fuj, jako vyzerá to jedno kačíča; to nebudeme tu trpet!“ A hneď pritočila sa jedna kačica k nemu a uštipla ho na krku.