Národnie Noviny, júl-september 1920 (LI/145-222)
1920-09-16 / nr. 210
4 jestvujú, ba pre samých vladárov z Moskvy sú nezbytnými. Sú to všetko príznaky, že sociálné hnutie nebolo importované ako sa to bežne spomína ale vyrástlo ako samobytne ruské. Je pravda, že vedecké teórie sú pestované na základe Marxa, ale sila ruskej zeme ich pretvoruje vo svojské, vykupuje ich potokami krvi a slz. Dostojevský vo svojom diele, kde opisuje pomer Ruska k západnej Europe, vyslovil sa, že rozdiel medzi mešíanom Západu a ruským je, že západný za celkom spravodlivé považuje svoju sociálnu nadvládu, ale jeho ruský spolutriedec v hĺbke duši cíti svoju neprávosť a vystupovanie jeho je bez vnútorného presvedčenia. Tým sa dá asi vysvetliť rapídnost boľševického hnutia, že nebolo stavovsky presvedčenej intelligencie, ktorá by sa mu bola proti postavila. Keby boľševizmus nebol svojou bezohľadnou taktikou urážal nacionálné city Ruska, nebolo by bývalo ani tých slabých prejavení proti nemu, ktoré sa kde-tu ukazovaly. Dnes vidíme, že keď sa boľševizmus oprel o národné city vo vojne proti Poľsku, sjednotil ceíý národ a rozličné sociálné náhľady zmizly. Národ, ktorý žil v myšlienkovom kruhu Tolstého, lebo však to boly myšlienky jeho, v sociálnej otázke zastupuje stanovisko, ktorého nikdy nepochopí potomok zbojských Normanov, ktoré bude za utópiu považovať Anglosas. Slaviani však, a tak i my Slováci, nájdeme v nich vždy niečo, čo nám je blízke, rodné. Slovami mojimi smerujem ku tomu, aby sme na rozcestí dvoch svetov počúvli náš najvlastnejší vnútorný hlas, ktorý nám akosi nedovoľuje zaujať miesto, na ktorom by sme proti sebe videli oporu celej našej budúcnosti: veľký, obetľvý ruský národ. Ako som už spomenul, v hluku dennej práce sme veľmi zaujatí, zbýva nám málo času na rozjímanie, a použil som preto tejto schôdzky, aby som povedal pár úprimných slov, vyjadril svoje myšlienky o tomto. Sentimentalita neni vlastnosťou ľudí peňažníctva; my však žijeme v čase, kde si národ stavia stánok, ktorý má byt útočišťom každého jeho syna, a v tejto^ dobe dobré city musia nájsť svoje úplat nenie. Žijeme dni, kde človečenstvo hladá novú cestu, vyslovuje svoju nespokojnosť nad doterajším spôsobom žitia. Prispejeme k riešeniu ťažkej úlohy, ked budeme hľadieť poznať našu pravú dušu, ktorá nás sbližuje k ruskému národu, ktorý dnes za celý svet nesie kríž na svojom tele, pretrpuje umučenie, aby i druhé národy boly spasené. Nech nás Demýlia bežné úsudky o Rusku, ne pozerajme na jeho chyby s konečným odsudzovaním, ale vidme širokú, dobrú dušu, ktorú otvára celému svetu vo svojom utrpení. Nechcem, aby si ktokoľvek odniesol po týchto slovách dojem prázdneho blúznenia. Všetci sme prišli sem z práce, ktorá smeruje ku tomu, aby sme národu zabezpečili z hmotných hodnôt to, Čo mu za jeho prácu prislúcha, dali mu svojou prácou bohatstvá, o ktoré bol olúpený. Už do dnes nadobudli sme si však zkúsenosť, že na dosiahnutie kapitálovej sily našich protivníkov potrebné sú ešte dlhé desaťročia, a ostane vždy problematickým, či sa nám podarí zmeniť dnešný pomer v náš prospech. Preto pociťujeme potrebu toho, aby práca naša nešla v znamení čisto kapitalistickom. Nám treba širokých vrství ľudu s ich bezprostrednou účasťou v práci. Nie zmohutnenie jednotlivcov, ale zosilnenie širokých vrství národa musí byť naším heslom. Pravda, peňažníctvo je ťažkým pôsobišťom na uplatnenie sociálnych ideí. Treba byť silným, obrneným myšlienkami vyššieho poletu, aby jednotlivec nezaviazol v lákavé výhľady osobného pro spechu. Preto umlkanie dobrých úmyslov treba niekedy vyburcovať. Kapitál je sila, ktorá v spravodlivých rukách môže zdarné prospievať ku blahobytu mnohých; ale je zhubnou silou v rukách egoistu. Na praktické vykonávanie týchto zásad máme príležitosť v hnutí družstevníckom, ako v najúčinlivejšom prostriedku konštruktívneho socializmu. Pri pozemkovej reforme — finančné vykonanie ktorej musí byť sverené slovenským peňažným ústavom, lebo ináče je v nebezpečenstve celý jej morálny, národný a sociálny výsledok — budú mať príležitosť naše ústavy zasiahnuť v novom duchu, vedené presvedčením, že reforma má byť pre malého človeka, ktorý len s dalšou pomocou sa bude tóVt udržať na jemu pridelenej pôde. ^'by produktívnosť rozdelenej zeme neklesla, tre '3a bu'de našim ústavom účinlivym napomáhaním rolm'ckych cfružství nahradiť výhody kapitalistickej výroUy e^o ^ v krátkosti spomenuté, ale ďaleko siahajúce úlohy vyžadujú takú prácu, takú oddanú míčinlivosť našich' ústavov, že ked budú chcieť zodpovedať úplne označeným požiadavkám, musia napnúť všetký sily, aby zdarný výsledok zabezpečily. Nikto nemôže vytýkať, že silné prízvukovanie altruismu bude podlamovať našu výkonnosť, otupovať čulosť a pohyblivosť našich činiteľov; nie, vedúca myšlienka bude len smernicou, ktorá nedopustí, aby srne odbočili na odcestie, ktoré by nám prinieslo nenávisť ľudu. Vedení týmito myšlienkami staneme sa v národe tým činiteľom, ktorý vycítiac požiadavky času, stal si medzi tých, ktorí napomáhajú zdravý vývoj, odstraňujú shro i aždenie nespokojnosti a dopomáhajú, aby sme prácou a usilovnosťou čestne podržali si miesto medzi národmi, ktoré nám po tisícročnej porobe priazňou osudu zas bolo dopriate. 0 pôvode lútok a lútkárstve rozličných národov. Nrpísal Fr. Suchý, správca štátnej školy v Sučanoch. (Pokračovanie IV. Lútky starých Rimanov. Ako všade, lútky i tu slúžily náboženským obradom, neskoršie rituálnym hrám a potom i zábave pre lud. Malý vychovávateľský význam, lebo odvádzaly myseľ ludu od orgií; n. pr. známé sú attelánske veselohry, ktoré prifahovaly množstvo veselého ľudu. V rímskom divadle v každom kuse zjavila sa lútka s hrbom (potomok Vidušaku), s groteskným výrazom na tvári, uiala biele dlhé šaty a vesele gestikovala rukami na všetky strany. Veľmi klamala, bola zlomyseľná, mlsná, egoistická, chlúbivá a svoje verše improvizovala v provinciálnej latinčine, pretkávanej gréckym žargónom. Bol to Maccus, miláček rímskych divákov. Jeho typ zachoval sa až podnes v talianskom Pulcinellovi. Staroveké lútky boly vei mi dokonalé; liýbaly 1 očami. Niekoľko gréckych a indských lútok opatruje národné múzeum v Paríži. V. Talianske lútky. Taliansky Pulcinello prešiel celým svetom. Vo Francúzsku premenil sa na Polichnielle, v Anglii na Puncha atp. To bola najtypickejšia figúra z divadla talianskych Savojanov, ktorí putujú svetom s mechanickými divadlami. Pulcinello vistupoval v každej hre, v každom predstavení, bol vzorom všadebola, ktorý, kod treba, bude hluchý, podľa potreby zasa chytrý; triá široké nohavice, banditský klobúk a pri boku drevený meč. Všetko vie vyfigurovať: hlúposť sedliaka, fígle diplomatov, taliansky dvor atd. Lútky boly už v XVI. storočí veľmi dokonalé, Slávny matematik Cardanus hovorí vo svojom diele »De varietate rerum“ o sicilských látkach, ako krásne tancovaly, všetky možné pohyby predstavovaly a nad krásnymi gestmi ich rúk, nôh bol prekvapený. Tieto lútky volaly sa magatelli alebo bagatelli. j Najslávnejší taliansky lútkár bol Fíorenčan Burrattini; jeho lútky pohybovaly sa prstrni, ne-! boly na drôte; sú to naše známé figúry, ktoré až do teraz sa volajú v Taliansku „burrattini“ na rozdiel od lútok »fantoccini“, t. j. lútky na drôte, ktoré sa pohybujú pomocou cverán. Burratini hral vo všetkých talianskych mestách a pre jeho divadlo písali hry vynikajúci spisovatelia. Jeho hry malý i politické pozadie, vtipy na súčasné pomery i miesené narážky. Lútky hraly v búdach a to len od východu do západu slnka; ked sa otváraly veľké divadlá, musely sa lútkové [búdy zavrieť, lebo správy divadiel ponosovaly sa [na konkurrenciu lútkárov No ľud sa o lútkové i hry viacej zaujímal. V XVII. storočí lútky malý už svoje vlastné ; divadlá, budovy. V Janove (Genua}, v Milane a j inde. Lútky slávneho herca Fianda, zvané „fan■trecini“, boly výborné, závideli im vraj i herci j z. najväčšej talianskej scény „la Scala“. Ruky i [nohy lútok boly pripevnené olovom, pohybovaly sa na cvernách, len cez hlavu bol prestrčený drôt. ! Aby však toho publikum nezbadalo, zastreli scénu veľmi jemnou sieťou. A toto až doteraz robievajú. Mechanik Bartolomeo Neri mal iný systém; ! na dlážke divadla boly dlhé zárezy, v ktorých sa i lútky pohybovaly tak, že drôtu v hlave nemalý, j Vada tohoto systému bola tá, že operatér nevidel 1 rúk a preto tento systém ani sa neudržal. Podľa milánskeho vzoru v Ríme sriadili lút[kové divadlo »Teatro Fiano“, po technickej stránke f najdokonalejšie v celom Taliansku. Stálo na ná- I me8tí San Lorenzo in Lúčina a bolo otvorené celý deň. Javište bolo 40 stôp široké a 4 stopy vysoké; dekorácie maľované umelci. Publikum je najintelligentnejšie obyvateľstvo Ríma. Lútky sú 12 palcov výsoké a schopné každého pohybu, i oči sú pohyblivé, obleky nádherné, slohové. Improvizujú sa tu tragédie, komedie, fantastické balletty, opery Rossiniho so šesťčlennvým orchestrom, Veľmi si obľúbilo lútky i kňazstvo. Istý kardinál mal v svojom dome divadlo, v ktorom hral opery. Bibliotekár vatikánsky Leone Allacci, spisovateľ kníh o dramaturgii, večer hral sa s lútkami. Lútky ľud natoľko ľúbil, že i na dedinách si svoje lútkové scény ustrojil. Roku 1-93 cestovala po Europe spoločnosť Hektóra Prandiho, ktorá produkciami svojich lútok uviedla všetko do udivenia. Lútky boly 3 stopy vysoké. Hlava bola nu cverne, ktorú v zuboch držal lútkový herec-operatér, v jednej ruke mal nitky od rúk, v druhej od nôh. Lútky tancovaly rozličné talianske tance, ba štvorylku, niekedy veľmi originálne. Vittorio Podrecca založil r. 1914 v Ríme v krásnom paláci „Divadlo malých“, t. j. divadlo lútok. Je to malé divadielko s maľučkým javišťom; na ľavej strane od plyšovej opony stojí orchester, t. j. piano a niekoľko sláčikových nástrojov. Za scénou stoja herci, páni a dámy z najprednejších rímskych kruhov, ktorí len pohybujú lútkami. Ďalej za nimi stoja recitátori, ktorí hovoria za lútky. Hrali diela najprednejších spisovateľov. Všetko pre deti. K divadlu sa pripojili najväčší umelci a spisovatelia, ktorí spolupracujú na vytvorení veľkého, cenného repertoáru. Sám kráľ s princi bol v Quirinále prítomný na predstavení. Vo foyere divadla je skrinka, do ktorej deti kladú po divadle na papieri napísané svoje dojmy z divadla. V Čechách mesto Louny postavilo prvotriednu lútkovú scénu vo vlastnej budove a hlavné mesto Praha venovala ostrov na Vltave (Židovský ostrov) pre stavanie veľkomestského, moderného lútkového divadla. Možno i ine mestá budú nasledovať príklad. ■ Pokračovanie.' Vyzvanie. Dôverníkom Ligy Slobody Propag čná kancellária slovenského územia v Bratislave po tie!o dni rozposlala tajomníkom patriotického spolku »Liga Slobody« dôverný prípis (Číslo 625/dôv.) v ktorom je reč o záujmoch ľudu. Ak niektoré dôverníčke sbory tento prípis nedostaly, prosíme aby nám to oznámily, prípis im hneď pošleme. Nesmie byť ani ednej slovenskej obce, i-- torá by dotyčného prípisu nedostala Prihláste sa! Tie slovenské obce, do ktorých naši slovenskí legionári r. 1919. nezavítali a dôverníčky sbor »Ligy Slobody« nezaložili, prosíme, aby sa hned prihlásiiy na niže uvedenú adressu a my sľubujeme vyslať k ním legionárov a hneď prijať do sväzku tohoto patriotic- ého spolku. Pri tomto upozorňujeme, že za takúto obec prihlásiť sa môžu jednotlivci z ľudu: roľníci a robotníci, ako i intelligencia. Prihlásiť sa možno podľa svojej vôle, povolenie obecného úradu nie je potrebné. Hlavná podmienka je, aby prihlá ivší sa boli slovenského národného povedomia a mali ihut pracovať v svojom okolí pre záujmy Slovenska. Slovenské časopisy prosíme, aby toto vyzvanie láskavé prevzaly a uverejnily. Adressa: Propagačná Kancellárié slovenského územia, Bratislava, Poľovnícky rad, číslo 20. Slovenská Žena. Sociologovia tvrdia, že o osude národov nerozhodujú ani ministri, ani kráľovia, ani zákonodarné snemy, ale — matky. Národy sú na takom stupni, na akom sú matky. Kto chceš povzniesť národ, začni od žien. V takých úvahách chápeme význam ženských škôl a literatúry pre ženy. Povieme svoju žiadosť krátko. vV Banskej Bystrici vychodí časopis „Slovenská Žena“ a má málo čitateliek, najmä z vrství roľníckych, priemyselných a obchodných. Medzi ľuďmi je toľko peňazí, a na časopis niet 15 korún? 15 vajec je 15 korún; toho by si roľnícka žena alebo dcéra nemohla dožičiť? Odoprite si jedno pero na klobúk a máte na časopis, i na dval Nemohla by to urobiť meštianska žena? Pridružili sme sa k takým vzdelaným zemiam ako Čechy, Morava a Sliezsko — treba sa nám usilovať, aby sme ich chytro dohonili, nesmieme zaostať. Dnes nesmie byť ani jedna rodina bez časopisu a kde je matka s dcérami, tam musí byť i ženský časopis. Aspoň sto kolportérok by sme potrebovali medzi našimi dievčenci. Kto pošle 15 kor. na adressu: „Slovenská Žena“ v Banskej Bystrici, dostane hneď deväť čísel a do konca roka ešte tri. Veríme, že nevoláme darmo. Karol Kálal. T erezi a Vansová. Rozširujte Nár. Noviny.