Nedeľná Pravda, október-december 1971 (IV/39-52)
1971-11-26 / No. 47
Kto dvíha zástavu Na zástavy, pod ktorými mladá buržoázia búrila nerovnoprávny Tud, energicky rúcala starý spoločenský poriadok a chápala sa kormidla, sama napisala: ROVNOSŤ, VOĽNOSŤ, BRATSTVO. Sotvaže sa však posadila na trón, vznešenú zástavu slobôd hodila do prachu. Slobodu zamenila útlakom, rovnost nerovnosťou. Súhlasila napríklad so všeobecným volebným právom (pri výbuchoch hnevu más), ale postupom času, podobne ako ostatné demokratické slobody a práva ho „zmodifikovala“ tak, (systémom dvoch alebo mnohých politických strán, podvodnými volebnými systémami, rôznymi obmedzujúcimi podmienkami, rozbíjaním robotníckeho hnutia, priamou fyzickou likvidáciou jeho vodcov atď.) že ostali z neho len trosky. Ale áno, buržoázne ústavy dosial slávnostné uznávajú rovné, všeobecné volebné právo, lenže aká je skutočnosť? Rafinovane vybudovaným systémom štátnych inštitúcií a rafinovanou propagandou dokážu voliča vtisnúť, vmanévrovať do takej situácie, že dokonca ani nemá možnosť voľby, nemôže využiť ústavné právo v prospech svojej triedy. Len si spomeňme na nedávne voľby v južnom Vietname (volebné miestnosti obkľúčené samopalníkmi) alebo v USA... Jásne sa prejavuje tendencia obmedzovať laž likvidovať) občianske slobody (nastolovanie vojenských až fašistických diktatúr), obmedzovať reprezentativitH más, najmä lavicovo orientovaných vrstiev. Výsledky volieb dávajú potom deformovaný až obrátený obraz národa. Príklad? V Kongrese Spojených štátov severoamerických sedí vyše dvesto veíkopriemyselníkov, bankárov a veľkých farmárov, vyše tridsať právnikov a advokátov, ale ani jeden robotník a menší roľník. A to je vraj reprezentatívny demokratický orgán! A vari nie sú tam robotníci preto, lebo voliči sú presvedčení, že finanční magnáti, ktorých valia, sú najčestnejší, najspravodlivejší, najschopnejší, najmúdrejší? V krajinách, v ktorých tróni kapitál, sa presadzuje ako hlavná, rozhodujúca tendencia vylučovať ľud z politiky, z rozhodovania a sústrediť moc v rukách buržoáv zie, dokonca koncentrovať ju rukách jej najagresívnejších, najmajetnejšíčh vrstiev. Dosiahnuť úspech v súperení s nimi znamená zviesť ťažký zápas s ozbrojenou mocou (polícia, armáda) a neraz aj slobôd ? s inými mocenskými prostriedkami (tlač, televízia, rozhlas). A aj vtedy občan — volič svoj názor na rozhodujúce politické otázky, na spôsob ich riešenia presadí len zriedka. Berie napr. britská vláda alebo snemovňa zreteľ na občanov, ktorí rozhodne odmietajú vstup Británie do Európskeho hospodárskeho spoločenstva? Podľa výskumov väčšina obyvateľov je proti vstupu, tí, čo majú v rukách moc postupujú však úplne upačne. Alebo berie americká vláda zreteľ na čoraz naliehavejšie volanie amerického občana konečne skončiť vojnu vo Vietname? Teda tam, kde sa tvorí oficiálna pnlitika, kde sa rozhoduje o národe a jeho osudoch, prostý človek nemá prístup. To je preň zakázané územie. Taká je to demokracia, tá demokracia, ktorú nedávno aj nám predhadzovali pod oči. Ako vzor... Jestvuje, pravda, aj iná, naša, socialistická demokracia, v roku 1968 ohováraná, opľúvaná a zatracovaná. fej podstatou nie je a ani nebude boj o politickú moc. Ten sme už vybojovali. Jej rozhodujúcou črtou je široká účasť ľudových más na riadení krajiny. Nie abstraktné, papierové, ale reáln e právo. Dnes a zajtra len mladých ľudí budeme do českých a slovenských zastupiteľských orgánov voliť 40 tisíc! Na Slovensku zvolíme vyše 60 tisíc poslancův národných výborov, národných rád a snemovní, ktorí budú priamo ovplyvňovať, riadiť život v našej vlasti, jej súčasnosť i budúci vývoj, navrhovať i prijímať zákony (v záujme ľudu) a zároveň aj realizovať rozhodnutia. A ďalších asi 80 tisíc občanov sa po voľbách stane členmi aktívnych a iniciatívnych orgánov — komisií a aktívov, ktoré budú národným výborom pomáhať analyzovať skutočnosť, hľadať riešenia a pomáhať uskutočňovať opatrenia. Pre desaťtisíce, ba statisíce našich ľudí to bude zároveň škola politickej činnosti. Národné výbory — a to si zrejme často už ani neuvedomujeme — sú pôdou, na ktorej sa tisíce našich ľudí učia posudzovať život plynúci vôkol nich nie iba cez vlastné, osobné predstavy a záujmy ale zo širších, celnobecnýcli, okresných či krajských alebo ešte širších súvislostí. Národné výbory a ich orgány sú základňou, cez ktorú sa náš občan môže svojím umom a prácou priamo podieľať na premene sveta, na tvorbe nového, dokonalejšieho. Na premenách, ktoré sa dejú a budú diať vo všeobecnom záujme. Taká je naša demukracia. Taký je rozdiel medzi demokraciami. Lebo nejestvuje akási všeobecná, abstraktná demokracia. Je vždy triedna. Š. POVAŽAN BEZ DOMOVA Tento obrázok je z jednej benátskej ulice. Nezainteresovanému veľa nepovie, veď postavám nevidí do tvárí. Ano, záber som urobil ukradomky a poviem prečo. Ako mnoho iných našich občanov, i ja som bol cez dovolenku v zahraničí. Spolu s manželkou som koncom septembra hlúdil ulicami Benátok a obdivoval staré kultúrne pamiatky. Na jednom neveľkom námestí sme zbadali dvoch mladíkov; jeden z nich mal na batohu nápis'Cecoslovaco. Podišli sme k nim bližšie a úmyselne sme hovorili nahlas. Mladík nezaprel svoju príslušnosť k svojej vlasti a - obrátil sa. Rozhovorili sme sa. Bol to veľmi zaujímavý rozhovor. Dozvedeli sme sa, že mladík má 22 rokov, študoval v Prahe na Karlovej univerzite a odišiel z Československa roku 1968. Pýtali sme sa ho, prečo má na batohu tabuľku, na čo nám odpovedal: „Viete, Československo je tu ešte stále dosť sympatické. Prostredníctvom tabuľky sa zoznamujem s ľuďmi, ktorí sa so mnou porozprávajú a niekedy ich nemusím ani poprosiť, ale sami mi dajú najesť a nocľah..." Mladý emigrant sa nám zo začiatku snažil nahovoriť, že po Taliansku cestuje autostopom iba tak, zo záľuby, že je na prázdninovej ceste, ktorú využíva na to, aby bližšie poznal talianske územie. Vždy vraj túžil len po tom, no doma sa mu táto túžba nemohla splniť. Dokonca nám najskôr tvrdil, že žije v Paríži, kde na jednej z vysokých škôl vyučuje češtinu a to vraj so súhlasom nášho zastupiteľského úradu! Keď sme mu neverili, tváril sa zarazene ako človek pristihnutý pri klam štve. Zámerne sme sa ho nepýtali ako sa má. Videli sme to podľa jeho celkového výzoru a oblečenia, hoci sa chcel tváriť, že mu na takých „maličkostiach“ nezáleží. Napokon ale nevy držal s tou ľahostajnosťou. Priznal sa, že ho rodičia volajú domov, no bojí sa aby ho vraj za nelegálne opustenie republiky neodsúdili. Presvedčovali sme ho, že predsa len by sa mal vrátiť domov a že v podobných prípadoch tresty bývajú len podmienečné, pravda, ak pred odchodom nespáchal nejaký trestný čin. Mládenec sa chvíľami rozcítil, chvíľami a zatvrdzoval. Mali sme dojem, že je na konci svojich síl, že skutočne len blúdi po svete a doslova nemá domov. Žiaľ, mali sme málo času a museli sme sa s náhodným známym rozlúčiť. Ešte pred rozlúčkou som mu ponúkol, že ak chce, môže sa s nami autom vrátiť domov. Videli sme ako váhal, uvažoval, ale napokon odmietol. Ktovie, potrebuje možno ešte jeden impulz na to, aby sa rozhodol. Zdalo sa nám, že to už dlho nepotrvá, lebo sám videl ako pomaly ale isto klesá až na dno, keď na svojej tzv. prázdninovej ceste sa musí znížiť k tomu, aby si od cudzích v cudzej krajine vypýtal trošku jedla__ JOZEF BILČIK, Prievidza (Dokončenie z 1. str.) hľadel kamsi nad more, a zdalo sa, že nás už ani nepočúva, nevníma, že duchom je kdesi inde, že azda si predstavuje jej ulice, kráča nimi . . , „Tak je tedy krásna . . .“ A v tom mu úsmev pohasol, hlas sa zachvel, zlomil a zrazu len vyskočil a ako bez zmyslov rozbehol sa k moru. Chvíľu tam stál bez hnutia, potom sa vrátil, povedal len — odpusíte, pár minút nemo sedel s tvárou pochovanou do dlaní... a vtedy sme sa vlastne dozvedeli jeho životný príbeh ... Kedysi študoval v Prahe. Tu spoznal isté slovenské dievča. Z Nitry. Láska na prvý pohľad. Horúca, verná láska. Už kúpil a] prstene, už v Bulharsku hotovili svadbu. A zrazu — okupácia! Fašizmus! Ona ostala na Slovensku, on musel do Bulharska. Celý zúfalý napísal list. Nedočkal sa ozveny. Neprišla ani na ďalšie. Ktovie, aký osud ich stihol... Veril, dúfal, čakal po celú vojnu. A hneď ako sa skončila, vybavil si povolenie a s vetrom opreteky hnal sa za svojou láskou. Našiel ju — ale v čiernej zemi. Zamordovali devu-partizánku. jej mat mu namiesto dcéry mohla odovzdať len list. Posledný list na rozlúčku ... „Doma opatrujú jako největší vzácnost, — vravel s hlavou sklonenou k zemi, — hrst země. Hrst vaši krásne slovenské země... a v ní je i moje srdce..." „Tedy Nitra je krásna..." zdvihol po chvíli zrak... a pod tou veľkou siltovou čapicou „byrokrata“ op'dt sa zjavil mäkký úsmev. Št. ZOBER SPOMIENKA ČITATEĽA Chudoba vedela, kto má pravdu Život je niekedy podivný režisér. Zreteľne sa to okázalo vo voľbách do parlamentu, senátn, krajinských a okresných zastupiteľstiev, ktoré sa konali roku 1935. Tisíce učených a vysokopostavených ľudí kortešovalo za buržoázne i socialistické strany. Ako kobylky sa vrhli na dedinský ľud. Za komunistická stranu vystupovali poväčšine robotníci, ktorí nevtieravo a zrozumiteľne hlásali svoju pravdu. Spomínam si viaceré prípady z predvolebného boja v Piešťanskom okrese, kde som bol určený ako zmocnenec KSČ pre voľby, no rozpoviem tu aspoň jeden. Do podhorskej dedinky pod Inovcom do Hubiny zavítal korteš z gajdovej fašistickej strany. Ľudia si ho prišli vypočuť. Vo svojej reči sa zaliečal hubinskej chudobe, prosíkal o hlasy. No nepochodil. Musel nechať rečnenie a dedinčania ho s piskotom vyhnali z obce. Po tejto schôdzke sa konala na dvora Tamášika volebná schôdza komunistov. Keď súdruh Jaško otvoril toto podujatie, na dvore už bolo plno ľudí. Nálada bola bojovná. Zástupca Okresného úradu v Piešťanoch, podnotár z Banky« vidiac ten rozdiel, ako bol privítaný gajdovský korteš a ako komunisti, stratil náladu. Škrelo ho to. jeho srdce tiahlo ku Gajdovi a pre komunistov nemal pochopenie. Hľadal príčinu, ako prekaziť predvolebnú schôdzu. Keď som rozoberal vážnosť situácie a hovoril o našom, komunistickom programe, prítomní začali na znak súhlasu prevolávať heslá. Tu pán podnotár vyskočil zo stoličky a pod zámienkou ochrany rečníka, upozornil Hubinčanov, aby nevyrušovali, lebo inak musí schôdzu rozpustiť. To isté robil aj vtedy, keď prítomní začali tlieskať. Nad dedinou sa už vznášal súmrak, keď sa vydarená schôdza hubinskýcil komunistov skončila. Dlho sa potom ozývalo volanie: „Voľte komunistov! Voľte kandidátku číslo 4!“ F. SDCHt, N e dei n ív PRAVDA NEDECNA PRAVDA * vydávo Ústredný výbor KSS. Šéfredaktori Bohuš trávniček, vedúci redaktor Stefan Záber, tel 537-60. Redakcia) Bratislava, Štúrova 4L telefónna ústredňa: 510-41, 536-10, 512-23, 532-61, 505-27. 335-68, šéfredaktor: 525-03. - Administrácia: Bratislava, Volgogradská 8, tel. 586-07. inzertná kancelérfo: Jesenského 12, tel. 551-83, Predplatné no ftvrfrok 13 Kčs. Neobjednané príspevky sa nevracajú Rozširuje PNS. oredplatné PrWTM° každá poifa a doručovatel. Objednávky do zahraničia vybavuje Poštové novinové služba, Ostredné expedíció tlače, Bratislava, Gottwaldovo ném. 48/vll. Tlač: Tlačiarenské závody Pravda, zévod Bratislava. Žilina a Východoslovenské tlačiarne Košice- Grafické úpravo Karol Zemanovi? o fozef Drozd.