Nedeľná Pravda, január-marec 1972 (V/1-13)
1972-01-28 / No. 4
Čo má na srdci sudca? (str. 3) Zo spomienok diplomata (str. 17) Lety na koľajniciach (str. 10) dom ľahne popolom. Koľko hodín ešte treba čakať? Detské oči ustrašene pozerali k pivničným dverám, či sa v nich naposledy neobjaví vojak v nemeckej uniforme, aby teraz, práve teraz vyriekol ten najhroznejší ortieť. Nie, nestalo sa to. Celkom nenápadne, tak z ničoho nič sa objavil na ulici sovietsky vojak. Potom další. A další... Zahučali prvé autá, tanky, rozvravela sa celá ulica čudnou zmiešaninou slov a strojov, ktoré priniesli slobodu. V ten prvý slobodný večer mal i domov zvláštnu farbu. Mal farbu horiacich ohňov, ktoré dávali' svetla vojakom i civilom, ked začali opravovať mosty, aby mohla armáda postupovať dale). Mal vôňu vojenských šiat, ktoré sa narýchlo sušili pri rozpálených peciach. A mal i zvláštnu hudbu rozspievanej harmoniky starého vojaka, ktorý hral ťahavú pieseň, kým opravili most tak, že autá mohli dalej. Od onoho večera prešlo dvadsaťsedem rokov. A človek, ked sa prechádza po zpámej ulici, dotýka :>a zábradlia na moste, rád by sa stretol práve s tým starým vojakom s harmonikou, i S tým, čo sa nebál vojsť do fadovej vody, ked sa tam prevalilo drevo, ba i s tým. ktorému pred očami mína zabila brata, s ktorým prešiel dlhú cestu bojov až po náš domov. Rád by sa s nimi človek stretol a porozprával... Možno práve o tom, ako práve ich príchodom sa nanovo rozklokotal život v obci. Akoby sa zdvihla neviditeľná hať. Tie zmeny sa neprejavili len navonok, ale aj vo vnútri ľudí. Vzklíčilo semienko, ktoré oni zasadili, rástlo a bujnelo. Niekedy ťažko, ved ani chotár nemá rovnakú pôdu, ale rástlo. Takým semienkom, pre ktoré bola v tú januárovú noc vyoraná prvá brázda, bola kolektivizácia poľnohospodárstva v obci. Prišla síce neskoršie, ale základ jej dali vojaci s harmonikou v ruke, i ten, ktorý sa so sklonenou hlavou navždy lúčil s mŕtvym bratom, i ten, premočený a stojací po pás v studenej vode. O tom by som im vedel rozprávať.-.. A viem, som presvedčený, že by ma počúvali. Počúvali by príbeh gazdovského synka, ktorý má možnosť chodiť do školy, o ktorej jeho otec ani nesníval. Počúvali by dlhé rozprávanie o jeho otcovi, ktorý mal nesmierne rád svoju zem a ruky popísané pečiatkami mozoľov. Ten človek mlčky podpísal prihlášku do družstva, a potom, takmer invalid, večer čo večer odchádzal strážiť družstevný majetok. Dvanásť rokov noc, čo noc. Bez jedinej absencie. Äno, i to je domov... A mohol by im človek porozprávať aj všeličo iné. Vlastne tu netreba slov. Stačí sa prejsť novými ulicami, nazrieť do rozsvietených okien, vidieť tváre ľudí, čo odpočívajú po práci, detí, ktoré si píšu domáce úlohy, nové zdravotné stredisko, dom požiarnikov. Niekto môže povedať, že to nie je veľa. Ved inde vyrástli aj nové fabriky, veľké závody. Avšak tu, kde kedysi zriedkakto vybudoval nový dom, odkiaľ ľudia chodili za robotou do ďalekého sveta, tam je aj nová ulica veľa a rozpráva sa o nej práve s takou pýchou, ako Inde o novej fabrike. A sú i veci, o ktorých sa akosi ťažko hovorí, kým ich človek nepocíti vo svojom vnútri. Ten starý vojak, s malou hviezdou na čiapke by ich pochopil. O čom je reč? O mieste posledného odpočinku. V rokoch pred príchodom vojakov, pred tou januárovou nocou s prvým snehom, v tých rokoch, v každom — v mokrom či suchom, horúcom či studenom, na cintoríne rástli vedľa seba detské hroby. Boli ich každoročne, i keď obec je malá, desiatky. Po vojne, rok čo rok ich počet klesal. Dnes je detský hrob už zriedkavosťou. Ano, i takto sa zmenil život, i takto sa zmenilo to, čo sa volá domov... To, čo sa volá domov, má i dnes svoje bolesti. Pozrite sa na týchto dvoch starých ľudí. Sedia za oknom naproti sebe, ale ich ústa sa neotvárajú, ich oči prezrádzajú málo radosti. Kedysi mali dieťa. Múdre dieťa. Tešili sa z neho, merali svoje roky jeho úspechami. Raz prišiel deň a oni dostali list. Pred menom ich dieťaťa bol vysokoškolský titul. Vtedy matka napiekla koláčov a pozvala k sebe susedky. Jedzte a počúvajte... V ktorej matke nie je aspoň troška skrytej pýchy? A potom, po niekoľkých rokoch, prišiel opäť list. Ich dieťa, ktorému tu nič nechýbalo, odišlo za hranice. Vraj u nás nie je sloboda a tam je dobre. Život sa podobá medovému potoku. Klamstvo, klamstvo, klamstvo — šepce otec, /Pokračovanie na 2. str.) Foto F. SPACIU To, čo sa volá Plným priehrštím rozdávajú básnici najkrajšie slová, ktorými ospevujú domov, rodný kraj. Maliari zasa hľadajú najpestrejšie farby, aby nimi vyjadrili to, Co človek cíti, ked zastane na rodnej pôde. Ale niet azda slov, niet toľko farieb, ktoré by mohli odlíšif tie jemné odtiene pocitov, lásky, radosti i smútku zároveň, ked zastanete tam. kde ste sa narodili, kde ste prežili prvé chlapčenské hry, jemné záchvevy začínajúcej sa lásky a sladko-bôľny pocit odchodu do sveta. A fažko nájsť krajší pocit, ako keď sa vraciate tam, kde môžete povedať: to je môj domov. D omov má tisíc mien, ale u každého je len jeden. A sú chvíle, ked sa k nemu človek vracia častejšie, ako inokedy. Vie, že podobných obcí, ako sú jeho Spišské Vlachy, je v republike veľa, no napriek tomu ticho, pohnute prechádza po večernej ulici, pod nohy mu padajú drobné štvorce svetiel z okien a premýšľa ... o tom, čo sa volá domov. Spomína na zimný, januárový deň roku 1945, ked všetky domy, známe dvory stíchli v nemom očakávaní. Večer predtým fašisti zapálili sklady na železničnej stanici. Potom vyleteli do povetria mosty cez potok. . Ťažký mrak dymu zvestoval, že nedokončený kultúrny Foto A. PRIBIL