Slovenský Ľud, január-jún 1923 (III/1-26)
1923-01-04 / No. 1
2. strana.__________ ST-ÖVewSKY T.TJP. _ ____ 4. januára 1923 JOZEF GREGOR TAJOVSKY Ďurko Langsfeld.*) „Svoboda, rovnosť, bratstvo!“ Vznešené heslá francúzskej revolúcie, vyslovené koncom 18-ho storočia, 50 rokov túlaly sa svetom : ako strašidlá pre tých, ktorí panovali, vládli nad životom i suchou kôrkou miliónov poddaných, však svietily ako spasiteľné hviezdy pre tých, ktorí horeli za pravdu malých ľudí, ktorí posvätili svoje životy za práva ľudstva, za poddaných nevoľníkov a bezprávnych malých národov opanovaných väčšími, alebo násilnými súsedmi. ' „Svoboda, rovnosť, bratstvo“, vo februári 1848 zodvjhly sa novou silou vo Francii a daly sa na víťazný pochod po svete, i do Rakúska a Uhorska. Ačkoľvek od 1790-ho roku cisári rakúski ustupovali Maďarom krok za krokom všetko, čo žiadali k prospechu svojej národnosti a politickej moci, nevidelo sa im ustupovanie cisára, na úkor iných národov, dosť rýchlym i začali proti nemu i proti všetkému, čo nebolo maďarské, odboj. revolúciu Dobrí otcovia naši v mene týchto večných práv človeka a národa, v mene svobody, rovnosti, bratstva písali, budili národ, volali, prosili cisára i Maďarov, aby aspoň niečo stalo sa i slovenskému národu po práve ľudskom i národnom, ale cisár iba sľuboval a Maďari nedopriali, lebo už vtedy snívali o Veľkom Maďarsku, o zmaďarizovaní všetkých nás Nemaďarov. Maďari 15. marca 1848 postavili svoje žiadosti, v ktorých o svobbde, rovnosti a bratstve nás ostatných národov nebolo ani slova. V mene svobody o práva hlásili sa Horvati, Srbi, hlásili sa i Slováci a Rumuni i sedmohradskí Nemci. Slováci 10. mája 1848 v národnom shromáždění lipt. sv. mikulášskom vyslovili svoje požiadavky národné, v duchu rovnosti a bratstva všetkých národov Uhorska, ale Maďari z Pešti odpovedali — štatáriumom a 50 zl. striebra odmeny sľubovali za hlavy vodcov slovenských : Hurbana, Štúra a Hodžu, ktorí na takú maďarskú odpoveď šli do Prahy poradiť sa s bratmi Čechmi a Slovanmi vôbec. Bratia Česi boli jedni za revolúciu proti Rakúsku, aby domôcť sa mohli neodvislosti kráľovstva českého, v čom im Maďari sľubovali napomáhať v tom páde, keď sa nás Slovákov odrieknu. Ale Česi tú podmienku odvrhli, bratstvo nezradili a našim vodcom možnú pomoc v boji proti Maďarom sľúbili. Vodcovia šli ďalej k Horvatom, Srbom a tí dali pomoc jak v zbroji a peniazoch, tak sľúbili pomoc mravrtú. Národ slovenský, miestami pohýbaný, zobudený k ľudským i národným právam, chystal sa k povstaniu • Ibicral šatstvo, olovo, čistil zbraň. Boly to nádeje veliké ! 18. septembra 1848 prišiel Hurban, Štúr a Hodža, hlavy Slovenskej Národnej Rady s Bloudkom, Zachom a Janečkom, vojenskými veliteľmi, Čechmi, na Vrbovce i s 500 dobrovoľníkmi, väčšinou tiež bratmi českými. Hovoril Hurban, hovoril Štúr, Štúr povedal: „Bojovníci! Pozrite na tuto otvorenú dolinu, tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ. A teraz v najnovších časoch jeho zotročitelia prišli k úplnej moci a vláde, tí teraz budú úplne nad ním panovať a ho' podľa ľúbosti sdierať a života. pozbavovať. Ale ešte nevyhynul duch národný* Pozbavili nás všetkého nepriatelia naši, len vôľu nik odobrať nemôže, a táto vôľa nás vedie so zbrojom y ruke za tie vŕšky k národu nášmu. Je to tá cesta, po ktorej tiahly dakedy (r. 1430) české pluky pod Jiskrom, Komorovským a druhými. A jako tí išli voj zatočiť cf panstvo s Maďarmi, tak aj my ideme, aby sme pozdvihu národ náš, a mečom aby sa rozhodlo : či bude tyran Maďar ešte ďalej panovať nad nami! Bojovníci! Naša úloha je pekná, veľká : národ z biedy a ničoty vytrhnúť a priviesť ku slobode a sláve !" Oduševnený národ nitriansky ozbrojoval sa čím vedel a mohol:' puškami, kosami, cepami, sekerami a stával si pod zástavy dobrovoľnícke tak, že sotva došli prví dobrovoľníci na Brezovú, Myjavu, hlásilo sa k povstaniu do 15 tisíc národa, len to bola chyba, že ozbrojeného vojska puškami sotva bolo — tisíc mužov, a sekerou nedohodíš, kosou, cepami nedosiahneš ani pušky, ani dela nepriateľského. Keď sa mohlo očakávať, že národ povstane#celý a razom shodí jarmo, prví bojovníci mali víťazstvá, ale i nezdary, národ sa zastavil a videl, že proti sloveským dobrovoľníkom nepostavili sa len Maďari, ale i regulárne vojská cisárske, v tom kraji sa nachodiace a vyzbrojené vojensky zbraňou, konnicoü i delami, ktorej zbrane mali dostatok i maďarskí honvídi a gardy. Cisár a ministerstvo viedeňské naplašéní panslavizmom a komunizmom našich vodcov, neželali si slovanského Rakúska, lebo to znamenalo rovnoprávnosť všetkých národov (a oni boli Nemci), a tak za 14 dní vojská cisárske, spoločne s Maďarmi vytisli naše dobrovoľnícke čaty na hranice Moravy, ba vodcovia 25. sept. 48 r. vyhlásení boli cisárom Ferdinandom za buričov a zradcov. Šli vodcovia vykladať do Viedne čistý úmysel nášho boja a pomocou Jeliačiča, horvatského bána * vojvodcu vyložili Windischgrätzovi, hl. veliteľovi cis, vojsk i cisárovi cieľ dobrovoľného boja za trón a národ* slovenského svobodu. A tak už potom vedľa vojsk cisárskych, neochotne! prijímaní, nedôverou sprevádzaní,*) mohli predsa v decembri (1848) dobrovoľníci slovenskí začať znovu bof proti Maďarom. Začali ho teraz od Čadce (Pokrač. naši.) *) Reč, ktorú spisovateľ Tajovský povedal pri odfialení pomníka nášho národného hrdinu v Kremnici, dňa 28. októbra 1922. *) Srovnal čs. legie v Rusku v r. 1914—1917,