Slovenský Východ, november 1925 (VII/248-273)
1925-11-01 / No. 248
SEVEttSÖ WH® Ročník VIL Cis. 24B. V Košiciach, v nedeľa 1. novembra 1925. Za 80 hal Do nového obdobia. Košice, 31. októbra Sme po oslavách národného sviatku, ktoré boly tento rok tým význačnejšie, že konaly sa na sklonku jednej politickej éry, ktorá bude v historii nášho štátu tvoriť dôležitú a veľkú epochu. A práve tá okolnosť, že sme spojovali tak významný deň 28. októbra s predvolebnou náladou a úvahami, musí nám žive pripomínať zašlú dobu, históriu posledných 7 rokov ba i staršiu, aby sme si jasne uvedomili aký je náš úkol pred novými voľbami a aký je cieľ nových volieb. Práve táto shoda dejov nech nám pripomína v dobe volieb, že čo sme trpeli a čo sme museli vykonať, až prišlo národné oslobodenie, čo sme povinni konať, aby sme odkaz sedemročný nepoškodili, neohrozili a snáď neztratili, ale podopreli, upevnili a navždy zabezpečili. Lebo do ôsmého roku republiky vstupujeme cez prah nového parlamentu, nového politického života Sedem rokov slobody! Koľko tu bolo nádeje a koľko zklamania, koľko nebezpečia a koľko silnej odvahy, koľko práce a úsilia každodenného a koľko kazimírov. I keď nie je u nás všetko tak, ako by sme si to priali a mnoho vecí sa vyvinulo takým spôsobom, aký sme odmietali, napriek tomu musíme uznať, že sme vykonali prácu budovateľskú, usilovne pracovali na nadstavbe svojskej, samostatnej budove nášho národného a štátneho života. A doznajme si: nebola to práca ľahká. Narazili sme na prekážky, ktoré kladly v cestu pokojného vývoja pomerov nenávisť a zloba protivníkov a ktoré boly zvyšované neuznanlivosťou a neporozumením vlastných ľudí. Hneď po rozpätí síl prikváčila nás odstredivosť niektorých slovenských ľudí, ktorá znenáhla zmohutnela v pohyb politický. A dnes máme na Slovensku rozháranosť nie politickú, ale národnú, ktorá podkopáva najprirodzenejšie podmienky rozvoja národného života, ktorá znemožňuje prácu všetkých Slovákov za Slovensko. Lebo nie všetky slovenské strany věnovaly svoje sily konsolidačnej práci. Boly strany, ktoré, nehľadiac ani na skutočné potreby slovenského ľudu, ani na záujmy republiky, ďaly sa na cestu negácie vstúpily do „opozície” vtedy, ked sme potrebovali každú svoju silu keď každý slovenský človek mal stáť na svojom mieste. Lebo čo vykonala slovenská opozícia a jej' reprezentantka, slovenská ľudová strana? Vystavila si politické gheto, uzavrela sa doň a odmietla každú činnosť aktívnu, či v prospech Slovenska alebo republiky. Postavila heslo autonomie, ale nehľadela zabezpečiť ani jednu podmienku zdravého slovenského hospodárskeho života ,úpravy sociálnych pomerov, rozvoja kultúrneho a národného, trebárs je to najnutnejší základ bársakej autonomie. Všetka práca za Slovensko ležala na bedrách slovenských koalovaných strán, ktoré trebárs i rôznorodé predsa si uvědomily, že jedna vec musí byť i prvom rade dôležitá všetkým politickým stra nám a to je blaho Slovenska. Preto dnes všetkí kritika, všetky útoky opozičníkov spadajú n i koalované strany len preto, lebo ony nieslj ťarchu práce, ony riskovaly za cenu zodpoveď n osti i svoju popularitu. Aká je to však nespravodlivosť, keď tí, ktorí sedeli so založený mi rukami, bičujú tých, ktorí neváhali obetoval všetko v prospech Slovenska. Tohoto si musíme byť vedomí práve tera; pred voľbami, ktoré určia ráz nášho parlamentu a ktoré budú uplatňovať snahy v našom politickom živote. Nemôžeme si veru nariekať ns nedostatok kandidátov a na nedostatok sľubo\ a krásnych rečí, ktoré veštia Slovensku i hotový raj na zemi. Ale slovenské voličstvo nesmiť sa dať opojiť skvelými rečmi a púhym sľubovaním, bude sa od každého politika spytovať čo vykonal v prospech Slovenska a slovenského ľudu a dľa toho bude súdiť jeho činnosť a dľa toho obdarí ho svojou dôverou. A iste nebude voliť tých, ktorí od minulých volieb nedokázali nič a odopreli spolupracovať s inými a ktorí ler opakujú staré sľuby. Po siedmom národ, sviatku vstupujeme novými voľbami do nového obdobia nášho politického a národného života. A tak práve ako uskutočnenie samostatného československého štátu nebolo dielom náhody, ale dôsledkom usilovnej práce, tak jeho udržanie a dobudovanie nesmie byť ponechané len púhej náhode, alí musí byť sverené tým, ktorí venovali mu i pn celú svoju schopnosť a celé úsilie. Preto pri budúcich voľbách budeme všade a vždy klást záujmy národa a štátu nad záujmy politickýcl strán. Radič a kráľ Alexander. Belehrad, 31. októbra. — Kráľ Ale xander cestujúc na polovicu do Horvat ska, zastavil sa v Záhrebe, aby si prezre tamojšiu kultúrne historickú výstavu Na stanici bol očakávaný Štefanom Radičom, s ktorým dlhšiu chvíľu konfero val. Ezhovor tento bol zástupom obeeen stva s veľkým uspokojením sledovaný í aklamovaný, Na Balkáne zase vyšľahuiú plamene. Grékovia ystupujä zase na svoje územie. — Bulharské vojsko a obyvateľstvo vracia sa zase domov. — Zahraniční vojenskí pridelenci spokojní. Č. — S o f i a, 31. októbra. — Grécke vojsko, ktoré obsadilo pred niekoľko dňami bulharské pohraničné pásmo a osady, muselo sa vrátiť zase na územie grécke. Hneď za nim vracalo sa vojsko bulharské do svojich posádok a tiež obyvateľstvo, ktoré muselo pred Grékmi ujsť. Zahraniční vojenskí pridelenci, ktorí prišli na miesto, kde vznikly tak nebezpečné plamene a zápletky, zakročili energicky v Athénách a tamojšia vláda, vidiac nezbytic, musela vojsku nariadiť, aby hneď obsadené bulharské územie vypratalo a nastúpilo zpiatočný pochod. Vojenskí pridelenci sú so svojim zakročením úplne spokojní, lebo sa im podarilo, utlumit’ zárodky nebezpečného požiaru. Bulharské osady skytaju obraz veľkého spustošenia. Pravá príčina nemeckej porážky. Slabý kancelár. — Tiež sväzové kniežatá boly proti cisárovi. N. — Berlín, 31. októbra. Nemalú pozornosť budia tuná výroky známeho nemeckého politika Scheidemanna, ktorý v Mnichove vyhlásil nasledujúce: Nemecko podľahlo následkom hladu, biedy, krvavých ztrat a ohromnej přemoci, predovšetkým však prehralo svoju vojnu preto, poneváč nemalo schopných vodcov, ktorí by v pravej chvíli boli uzavreli s Dohodou priaznivý mier. Bethmann Hollweg, ktorý bol v dobe vzplanutia svetovej vojny nemeckým ríšskym kancelárom, riekol mi, vravel Scheidemann ďalej, v dôvernej chvíli, že síce považuje válečné ciele nemeckých generálov a Viléma II. za hotové šialenstvo ale predsa nemal odvahy, aby bol cisára Viléma priviedol na pravú cestu. Bezohľadnú ponorkovú vojnu odsúdili bezpodmienečne sociálni demokrati a tiež väčšina ministrov, ale vplyv generála LuJdendorffa na cisára Viléma II. bol silnejší, než všetky rozumové dôvody politikov a štátnikov nemeckých. Je charakteristické, vyhlásil Scheidemann na konec, že keď išlo o zad'-a kovaní c Viléma II„ teda nielen všetci nemeckí ministri, ale i sväzoví kniežatá nepostavili sa na odpor proti tomuto úmyslu a tak možno hovoriť, že I Vilém II. bol nútený opustiť trón pod nátlakom všetkých odpovědných činiteľov nemeckých, Svoláni« konferencie Malej dohody. r. — Bukarest’, 31. októbra. Ako sa dozvedajú časopisy, očakáva sa v diplomatických kruhoch, že v najkratšom čase bude svolaná konferencia zahraničných ministrov Malej dohody. Pôvodne bolo ujednané, že konferencia bude svolaná až na jar, avšak ostatné medzinárodné udalosti, najmä locarnská konferencia, na ktorej za jednalo o zábezpeke východných hraníc, ako i otázky hospodárskeho sblíženia malodohodových štátov nútia k urýchleniu svolania konferencie. Je pravdepodobné, že konferencia bude svolaná ešte koncom novembra d« Belehradu. Vodcovia syrských mosleminov vyhlasujú svätú vojnu. Panika medzi kresťanským obyvateľstvom v Syril. — Dôsledky odstreľovania Damašku. — Veľké spústy na budovách. A. — Londýn, 31. októbra. Delostreľba ktorou francúzske vojsko chcelo pokoriť odbojných obyvateľov syrského mesta Damašku, primať k podrobeniu sa, mala v zápäti netušené dc sledky. Nielen všetci Mahomedáni v Sýrii, al< i obyvateľstvo v Mezcrpotánii a v Palestíne, pokiaľ sa priznáva k Islamu, zachvátené bolo živelným rozhorčením proti Francúzom a pozdvihli sa i v najzapadlejších osadách proti nim Početní mahomedánsld emisári proklamují! svätú vojnu nielen v Sýrii, ale i v severne; Afrike proti Francúzom. Medzi kresťanským obyvateľstvom Sýrie vznikla následkom tohc divoká panika. Tisíce úprchlíkov náhlia sa priamo k prístavnému mestu, aby sa odtiaľ dostali do Európy. Vodcovia syrských Mahomedánov vyhlasujú, že odstreľovanie Damasku syrským Úcta k mrtvým. J. B Keďže je niektorý pamätný deň vhodne včlenený v prírodné dejstvovanie, j ť to iste sviatok mrtvých. Spadá práve do doby, keď príroda sa ukladá k zimnému spánku, a odmieranie života v prírode tvorí náladovú foliu sviatku, ktorým uctievame pamiatku zomrelých. Toto uctievanie mrtvých je krásnym obyčajom, spoločným všetkým vieram a náboženstvám. V rôznych formách vyskytuje sa u všetkých národov a vo všetkých dobách Pred majestátom smrti ustupuje nenávisť a nepriateľstvo, zomrelý stáva sa predmetom úcty živých, často i zbožnenia. Nielen náboženské predstavy primitívnych kmeňov, ale aj vyspelá kultúra antická pojala mrtvých medzi bytnosti hodné úcty a obeti, učinivši z nich strážcov domu a ochráncov rodu. S úctou k mrtvým súvisí priamo : spôsob pochovávania. Už v dobách predhistorických boly telá mrtvých pochované do zeme, do skalnatých slují alebo do hrobov obložených kamenou hradbou, v polohe buď skrčenej, alebo sediacej. To to je najstarší známy spôsob pochovávavojakom roznietilo odboj proti francúzskej nadvláde v Sýrii. Mahomedáni z Damasku uprchli do púšti a spojili sa s Beduínmi. V Damašku vyzerá to po francúzskom bombardemetu, ako keby tam bolo zemetrasenie. Iba jediná mestská štvrť ostala neporušená. Na početných miestach vznikly požiary a v jednom dome bolo nájdených sedem úhorených senegalských vojakov. Paríž, 31. októbra. — Ztráty generála Gamelina pri ústupe z Damašku odhadujú sa úradne na 3000 mrtvých. Očakáva sa, že generál Sarrail bude najbližšie dni povolaný do Paríža, aby podal zprávu o posledných udalostiach. Na miesto generála Sarraila má nastúpiť generál Duport, ktorý sa teraz nachádza na inšpekcii v Sýrii. nia a pohrebištia doby neolitickej sú rozosiate po celej skoro Europe. Neskôr, za doby brondzovej, nastalo spalovaní6 mŕtvol, ktorých popoľ bol skladaný v popolniciach do mohylových hrobov i spoločných pohřebišť. Súbežne ovšem trvalo i pochovávanie do zeme a oba spôsoby udržujú sa v dobe brondzovej i železnej vedľa seba. Viera v nesmrteľnosť ľudskej duše a úcta k mrtvým vyvolala obyčaj, že zomre lým boly vkladané do hrobov drahocenné predmety za živa ľudom najmilšie, mužom hlavne zbrane, ženám šperky. V dobách historických trvajú tieto dva hlavné spôsoby pochovávania, ku ktorým pristupuje u Indov.pochovávanie vodou — mrtvé telá boly svěřované vlnám posvätnej rieky Gangu. (Pochovávanie vodou udržalo sa až do našich dní na námorných lodiach; hrobitovom pre ľudí na lodiach zomrelých je dodnes hlbina morská.) S vierou nesmrteľnosť ľudskú a s úctou k mrtvým súvisí tiež uchovávanie mŕtvol pred zkázou, t. zv. balzamovaním. To bolo zvykom u Egypťanov, Assýrov, Peršanov i amerických Inkov. U národov Starého sveta bolo prevádzané balzamovanie umelé, u stredoamerických *§em@ck© p© Locarnu. Na locarnskej konferencii spolupracovali za nemecký národ exponenti najkrajnejšej nacionálnej pravice alebo politikovia, hoci svojimi osobnými názorami umiernení, predsa len politicky exponovaní za extremně nacionál, a najnacionálnejšie složky ríšsko-nemeckého politického sveta. Dielo, ktoré od brehu' maggiorského jazera priviezli na brehy Sprévy, je takého obsahu a ducha, že nacionalistická tlač nemecká sa k snemu tvári, akoby sa jeho redaktori boli napili paliny, kým časop. ľavice, menovite aj časop. socialistické, píšu o ňom s neta jeným uspokojením, uspokojením, ktoré len z opatrnosti a zo sebazaprenia nie je vyloženou radosťou. Pýtame sa, ako je to, že kým u vesla nemeckej ríšskej politiky boli politikovia dorozumenia, ríša robila politiku vzdorov, trucu, a keď sa ku kormidlu štátnej lodi dostali politikovia teutenskej nesmieriteľnosti, ako je to, že svoju líniu vyvrcholili v — Locarne? Nie je z toho jasné, že politický úmysel a politické prostriedky nie sú v politike tým jediným, čo rozhoduje o činoch a o výsledkoch? Nie je zrejmé, že prv sociálne demokratický prezident a centristioký kancelár mienili, ale ktosi menil; tak ako teraz zase mienil nacionálny prezident a kancelár, ale vložila sa do toho zase akási tretia sila, tajomný a skrytý činiteľ, a opäť menil? Kto je tento neznámy faktor? Kto je toto „X”? Sú to „pomery”: všetko to, čo postupuje celým našim každodenným životom ; čo všetcia tvoríme svojou prácou; tá atmosféra, ktorú všetcia vdychujeme; to, čo sa okolo nás kupí, ako naše zážitky a zkúsenosti. Nemecký ľud v dobe ľavého režimu v ríši bol plný nevyvzdorovaného vnútorného napjati a; bol vsadený mierovými smluvami a ústavou do novej formy, ktorej pevnosť a disciplinujúca sila bola ešte nevýzkúšaná. To boly „pomery” prvých rokov po vojne, a politika výmarskej orientácie kymácala sa na ich vlnách, súc hnaná proti svojej vôli, tu sem, tu tam vybočujúc zo zamýšľanej línie. Ale dostavily sa i zkúsenosti. Menová derouta a hospodárske zmätky. Hlad a zima. Neodolateľná pevnosť politickej fronty spojencov, životaschopnosť okolných nových štátov. Porúrsko a iné a iné. A tieto všetky zážitky a zkúsenosti zažily „pomery”. „Pomery sa ustálily”. Ľud zatúžil po kľude, po pevnej základne, už po akejkoľvek. Indiánov obstarávalo uchovanie mŕtvol horúce a suché podnebie. Tu i tam tešili sa mrtví veľkej úcte živých, ako ukazujú nádherné náhrobné stavby a bohaté dary v hrobkách nakúpené. Kresťanstvo odstranilo spôsob pochovávania ohňom a zaviedlo jedine pochovávanie do zeme. A pamätlivá úcty k mrtvým zaviedla cirkev sviatok dušičiek. Sviatok ten prešiel ako mnoho iných pamätných dní a osláv do kresťanského kalendára z tradicií a ofoyčajov pohanských; po prvý raz ustanovil ho benediktinsky opat Odilo roku 998 a to pre kláštory svojho rádu, ale nový sviatok bol skoro prevzatý celou cirkvou. A keďže bola tu už stará tradícia z dôb pohanských, vžil sa novo zavedený sviatok veľmi skoro v obyčaje ľudové a zanechal hlbokú stopu v historii ľudových zvykov najmä v krajinách slovanských, kde úcta k mrtvým ibola od nepamäti veľmi rozšírená. Mnoho povier, pranostík a obyčajov, :z ktorých nech je uvedené aspoň pečenie t. zv. „dušičiek”, cestových figuriek v podobe jednej alebo dvoch krížom preložených'kostí, ukazuje na nepretržitú súvislosť slávenia kresťanských Dušičiek s pohanskými obeťami zomrelým,