Budovateľ, január-jún 1947 (IX/1-26)
1947-01-03 / nr. 1
Najužší profil dvojročnice M. Dado Začiatok tohto roku mal by sa podľa všetkých znamení stat v našich hospodárskych dejinách historickým. Mal by znamenať začiatok novej éry nášho hospodárskeho života, éry plánovaného hospodárstva. Zela•li by sme si, aby sa ním stal. Či sa ním skutočne stane, budeme vidieť o dva roky. Boli by sme síce radi týmto výsledkom istí už teraz, tak, ako si je ním istá oficiálna propaganda, určitá časť tlače a činitelia, ktorí sa spravujú zásadou, že slová ich nič nestoja. Pokladali sme však vždy takýto druh príliš lacného optimizmu za príliš drahý. Celý rad obdobných, ale neuskutočnených plánov z posledných dvoch rokov nás v tomto presvedčení utvrdzuje. Uvedieme len niektoré z predošlého roku! V marci, pri rokovaní o štátnom rozpočte, ktorý znamenal doteraz u nás nevídané zaťaženie obyvateľstva a ktorý vykazoval schodok 26 miliárd, sa s najpovolanejšieho miesta konštatovalo, že nasledujúci rozpočet musí hvf úrosne.iší a vv’wnanejší: štátny roz, väčšie zat nom sostc dok, ako j , ho roku, ty cic znároc by od ne do konca nikov prk pred kone né miesta ho priem; ónov korú je jedným sektorov leta tzv. vidieka ( s ÜRO d zvýšenia kov a sn.' kulácií v ršte od-hoalé:záiľuže iod:ou: -ad.néaiii'.orý 'ých itku st a pólu kciu robkal-ých závodoch: ku koncu roKd 001 ce^y rau tovarov hľadanejší ako prvý rok po vojne, kvalitu niektorých, napr. v textile, charakterizovali obchodníci i spotrebitelia ako „handry na dlážku“, ceny, hlavne neúradne, sledovaly stúpajúcu tendenciu a ceny úradné u kľúčových artiklov, napr. u železa a uhlia, sú tiež pred zvýšením. Pred Vianocami avizovalo sa na Slovensku na najpovolanejších miestach vykynoženie čierneho obchodu do dvoch týždňov: po dvoch týždňoch bol čierny obchod ešte viac posmelený blamážou drakonických opatrení, ktoré boly vydané, ktoré však boly potom odvolané, čierni obchodníci prešli do protiofenzívy s tým, že vyzradia činite- Icv, ktorí boli zúčastnení na ich transakciách, prípadne ktorých možno počítať za ich najtenších zákazníkov, zadržaní hlavni rušitelia zásobovania boli prepustení s odôvodnením, že ich bolí brucho, a o stovke šmelinárov, ktorí podľa zpráv dennej tlače mali byť do Vianoc dodaní do pracovných táborov, sa už nepíše ani nehovorí. Po takýchto skúsenostiach so slávnostnými sľubmi a ďalekosiahlymi plánmi nech nám nik nezazlieva, že s úsudkom o hodnote prísah a deklarácií, týkajúcich sa úspešného splnenia najnovšieho -plánu, chceme vyčkať do Nového roku 1949, a to tým skorej, že splnenie alebo nesplnenie dvojrocnice nezáleží od takýchto divadelných počinov, ale ad celkom objektívnych organizačných a technických predpokladov. Okrem týchto známych a vopred zistiteľných podmienok plynulého chodu prác na dvojročnici je tu však aj celý rad veličín neznámych a okolností neistých, ktoré môžu veľmi podstatne ovplyvniť beh i význam plánovaných prác, ba zatlačiť ich dokonca na celkom vedľajšiu koľaj. Vo svetovom meradle treba tu brať do úvahy vývoj svetových udalostí, najmä ale niektoré hospodárske momenty, ako je napr. prípadná svetová depresia a s ňou súvisiace poruchy produkčné, svetovej výmeny tovarov, cenových a menových relácií a pod. V meradle domácom bude záležať na zásobovacej situácii, na hospodárení štátu a s nimi súvisiacom domácom cenovom, mzdovom a menovom vývoji. Okrem toho prichodí nám, ako známo, absolvovať v údobí dvojročnice prinajmenšom jedny parlamentné voľby. Aká je v našich nových pomeroch súvislosť medzi voľbami a chodom hospodárskeho života, mali sme už príležitosť zakúsiť vlani. Agitovanie a schôdzkovanie v závodoch v pracovnom čase, manifestácie a demonštrácie mimo závodov („masy do ulíc“) tiež v pracovnom čase. Známe veci. Dvojročnica? Budeme vidieť. Odborné prípravy na uskutočnenie dvojročného plánu boly vykonané v rozsahu, čase a s dôkladnosťou, ako to vládny program dovoľoval, poťažne pripúšťal. Dvojročný plán je len plánom investičným a výrobným, aj to len v niektorých úsekoch hospodárskeho života. Nie je plánom finančným, poťažne tvorby a trhu kapitálových prostriedkov, nie je plánom odbytovým, distribučným a spotrebným, a nemôže ním za daných okolností ani byť. Nevieme, či to nebude dosť závažným handicapom dvojročnice. Pokiaľ však ide o úlohy vyslovene investičné a výrobné, bôly nielen rámcové, t. j. zákonom, ale aj podrobne, t. j. operatívnymi plánmi jednotlivým hospodárskym celkom, podnikom a závodom určené. Odborníci teda vykonali svoje. Čo však možno povedať o stanovení investičných a výrobných úloh a o práci národohospodárskych a technických odborníkov, nemožno bohužiaľ povedať o splnení organizačných a normatívnych predpokladov a o práci politických a verejných činiteľov. Do začiatku uskutočňovania dvojročnice mala byt vykonaná predovšetkým mobilizácia pracovných síl, na(Pokračovanie na 2. strane.) Univ. prof. D f. Imrich Karvaš: * f 0 * 0 í •« 5 Centralizovane - čí decentralizovane? Je hospodársky centralizmus v znárodnenom podnikaní a pri uskutočňovaní dvojrocnice nevyhnutný? — Centralizácia je charakteristickým znakom samovlády, a nie skutočnej, do dôsledkov uplatnenej praktickej demokracie V poslednom čase v súvislosti s prerokúvaním rôznych hospodárskych osnov a s riešením rôznych hospodárskopolitických organizačných otázok čím ďalej, tým častejšie sa stretávame s problémom hospodárskeho centralizmu. Už v prvej československej republike mal hospodársky centralizmus významnú úlohu v pomere Česko-slovenskom. Niet sporu o tom, že i dnes tento problém, ako každý centralizačný problém, bude mať s hľadiska definitívnej iípravy pomeru Čechov a Slovákov významnú úlohu. Problém hospodárskeho centralizmu nie je tak jednoduchý, ako sa zdá na prvý pohľad. Myslím, že ak pri riešení iných otázok treba chladnej rozvahy, tým viac je to potrebné pri riešení tejto problemar tiky. Musíme si byť vedomí toho. že je veľmi ťažko, ba azda priamo nezodpovedné paušálne sa stavať za jedno alebo druhé stanovisko. Hospodársky život, jeho organizačné usmerňovanie a ovplyvňovanie je tak složitým hospodárskopolitickým problémom, že treba každý dielci sektor podrobiť dôkladnej analýze a štúdiu. Chcei by som tu poukázať na otázku hospodárskeho centralizmu len s dvoch hľadísk. Otázka znie, či dve naše najväčšie hospodárskopolitické opatlrenia vyžadujú nevyhnutne hospodársku centralizáciu, alebo či možno s týchto dvoch aspektov hájiť zásadu hospodárskej decentralizácie. Jedným východiskom pri našej úvahe ie otázka znárodnenia a druhým uskuiučňo-. anie dvojroční ce. Decentralizácia v znárodnenom podnikaní Znárodnený priemysel, tak akio nám je jeho štruktúra známa z dekrétu č. 100/45 Sb., považuje za hospodársku jednotku národný podnik. Treba dôrazne podčiarknuť, že národný podnik nie je len výrobnotechnickou jednotkou, ale aj jednotkou hospodárskou. V dôsledku tohio podnik sa spravuje princípom rentability a za hospodárske výsledky je zodpovedné podnikové vedenie. Ďalej sa ustanovuje, že za účelom jednotného usmerňovania výrobnej a hospodárskej politiky sa zriaďujú ústredné riaditeľstvá, resp. pre slovenské národné podniky oblastné riaditeľstvá. Jednou z úloh týchto organizačných foriem vyššiehbi stupňa je aj obstarávanie spoločných vecí pričlenených (národných podnikov. Táto len letmo nadhodená organizačná štruktúra znárodneného priemyslu jasne ukazuje, že dekrét č. 100/45 Sb. počítal s určitou decentralizáciou výrobnej a hospodárskej politiky znárodneného priemyslu. Základnou jednotkou je národný podnik. O koordináciu činnosti národných podnikov na Slovensku sa v prvom rade stará Oblastné riaditeľstvo, ktoré je organizačnou jednotkou decentralizácie. Z uvedeného zdá sa byť prirodzeným, že organizácia znárodneného priemyslu má sa uskutočniť na základe princípu decentralizácie. Ak by oblastné riaditeľstvo mala byť formálnym medzičlánkom v celkovej organizácii, ktoré by nemalo mať vlastnú kompetenciu, bolo by neúčelným a zbytočným ohnivkom v reťazi organizácií znárodneného priemyslu. Zákonodarca utvorením oblastného riaditeľstva nesporne prejavil vôľu budovať organizačnú nadstavbu znárodneného priemyslu na podklade decentralizácie. Je samozrejmé, že vyslovením tejto zásady nie je určený ešte vecný rozsah decentralizácie. O tom, ktorá pôsobnosť vyšších orgánov má byť centralizovaná alebo decentralizovaná, hovoria čiastočne štatúty a konečne rozhodne o tom vzájomná dohoda medzi oblastným a ústredným riaditeľstvom. Konkrétna úvaha o praktickom uskutočnení decentralizácie ukazuje nám plotom tie hranice, do ktorých možno ísť v rámci štatútov. Myslím, že základnou smernicou pre toto praktické vyriešenie majú byť :c'o zásady: Do kompetencie ptednikové- i o vedenia patrí všetko to, čo je podstatným znakom vedenia podniku, ako hospodárskej jednotky. Sem patrí technické vedenie výroby podniku a nákupná a predajná činnosť. Za túto činnosť je v prvom rade zodpovedné podnikové vedenie. Ak štatúty predvídajú sústredenie nákupnej a predajnej činnosti u ústredného alebo oblastného riaditeľstva, treba toto logicky vysvetľovať ako možnú formu, ktorá má byť uvedená v život dvojakým spôsobom. Môže to byť dôsledok dobrovoľnej dohody podnikových vedení národných podnikov, alebo rozhodnutie nadriadených orgánov. Tento druhý prípad však má byt výnimočným. lebo ak by bol býval myslený ako pravidelná organizačná forma na poli nákupnom a predajnom, dekrét by nehovoril io národnom podniku ako hospodárskych jednotkách. Podobne by vedenie nebolo zodpovedné za hospodárske výsledky podnikov. Oveľa ťažším problémom je jasne určiť hranicu medzi kompetenciou oblastného a ústredného riaditeľstva. Tu je možné dvojaké východisko. Možno zastávať ten nádor, že ústrednému riaditeľstvu patrí zásadne vedenie všetkých vecí a oblastné riaditeľstvo je len akousi expozitúrou na Slovensku, ktorá vykonáva pôsobnosť na základe delegácie ex lege alebo konkrétnej delegácie ústredného riaditeľstva. Druhé hľadisko je opačné. Ústrednému riaditeľstvu patrí len tá kompetencia, ktorá vyplýva z potreby jednotného usmerňovania výroby a politiky národného podniku s hľadiska celoštátneho, a všetko ostatné patrí do koiuia... e oblastného riaditeľstva. Tak sa zdá, že štatúty, hoci v . ..to bode dosť nejasné, prikláňajú sa ku kompromisnému riešeniu, lebo taxatívne vypočítavajú pôsobnosť oblastných riaditeľstiev, ktoré konajú za ústredné riaditeľstvá na Slovensku, ďalej vo veciach závažnejších vyžaduje sa dohoda a len v celkom výnimočných prípadoch sa pripúšťa kompetencia ústredného! riaditeľstva. Ako vidno, problém centralizácie alebo decentralizácie v organizačnej štruktúre znárodneného priemyslu nie je v doteraz platných normách dôsledne a jasne vyriešený. Bude preto úloh:u zodpovedných činiteľov. aby sa jasne priklonili k tej alebo onej zásade. S hľadiska slovenského je prirodzenou požiadavka decentralizácie, a to decentralizácie najširšej, pričtam jedinou hranicou je nesporný celoštátny záujem. Decentralizácia pri uskutočňovaní dvojročnice Nastolený tu problém sa začína javiť ešte v intenzívnejšej forme v súvislosti s dvicijročnicou. Dvojročnica sa nám predstavuje ako celoštátny hospodársky plán. Treba priklincovať, že v okamihu, keď sa začína plánovať v určitom národohospodárskom celku, niet pochyby o tom, že tento plán musí byť ústredný a celoštátny. Problém centralizácie alebo decentralizácie sa nám nekladie s hľadiska dvojročnice ako otázka nutnosti jedného ústredného alebo viacerých samostatných plánov, čo by bol národohospodársky nonsens, alle ide o výkon a kontrolu plánu. Podstata plánu vo svojej celistvosti vyžaduje vždy jednotnosť. Z toho ale vyvodzovať centralizáciu hlavných a pomocných výkonných úloh a strnulú, výlučnú ústrednú kontrolu je nie prirodzené. Hospodársky plán, a teda aj dvojročnica musí pri hľadaní foriem uskutočňovania a kontroly plne rešpektovať danú štátnopolitickú štruktúru. Konkrétne to znamená, že decentralizované uskutočňovanie a kontrolovanie plánu je možné vtedy, keď sa nájdu spôsoby, ktoré zabezpečujú dodržiavanie jednotnej línie a jednotných smerníc dvojročnice. Pri uskutočňovaní plánu decentralizovane máme tú výhodu, že lokálne poruchy, odchýlky lokálneho významu sa ľahšie odstraňujú a permanentná kontrola sa dá rýchlejšie a lacnejšie uskutočniť. Je pochopiteľné, že jednotný celoštátny charakter plánu vyžaduje, aby určité otázky, ktoré by znamenal v zmenu vedúcich zásad plánu, alebo ktoré vyžadujú celoštátne riešenie, musia byť ústredne vedené. I tu vidíme, že problém centralizácie alebo decentralizácie je a ostáva otázkou úvahy štátnika, ktorého úlohou je nájsť správne riešenie, shodné s politickou vôľtou. A priori tvrdiť, že z existencie nerozlučnej národohospodárskej jednotky vyplýva tuhý, strnulý hospodársky centralizmus, je neudržateľné, ba bola by to hospodárskopolitická krátkozrakosť. Na problém hospodárskej centralizácie treba hľadieť vždy’s hľadiska uskutočňovania ústredného objektívneho účelu moderného štátu ako na nutné zlo, ktoré je prípustné len vtedy, keď toho zvláštne pomery alebo určité dôvody bezpodmienečne vyžadujú, i keď len v jednotlivých sektoroch. Každý centralizmus znamená odsávanie ľudí z vidieka a z vidieckých oblastí, sústreďovanie kúpnej sily do určitého úzkeho centra a tým zvyšovanie nerovnomerného blahobytu občianstva. Centralizácia je charakteristickým znakom samovlády, a nie skutočnej, do dôsledkov uplatnenej praktickej demokracie. Centralizmus na hospodárskom poli treba označiť za spôsob, ktorý zmenšuje pružnosť jednotlivých složiek hospodárskeho života a vo svojich dôsledkoch — pravda nie vždy — znamená zbyrokratizovanie a zdražovanie. Zastávame ten názor, že vo sfére hospodárskopolitickej treba v zásade akceptovať a uskutočňovať .myšlienku najširšej decentralizácie a jednotné celoštátne vedenie. Centralizovať len tam a v tej miere, kde a ako to vyžaduje nevyhnutný celoštátny hospodársky záujem.