Hlas Ĺudu, marec 1974 (XXI/51-76)
1974-03-28 / No. 74
V šetky školy našej republiky naplní dnes, 28. marca, v deň výročia narodenia najväčšieho pedagóga, učiteľa národov Jána Amosa Komenského, slávnostná nálada. V každej triede rozvoňajú kvety, zazvonia čisté detské hlásky ako výraz pozornosti, nevšednej vdaky svojim súdružkám učitelkám a súdruhom učitelom. Odznejú úprimné slová, aké môže vysloviť len čistá detská duša. Na tvári mladej, či zbrázdenej rokmi a starosťami zjaví sa v odpoved úsmev radosti, materské poláskanie, či otcovský stisk ruky, i slza dojatia v láskavom oku. T I najlepší z najlepších prevezmú z rúk zástupcov straníckych, štátnych a odborárskych orgánov vyznamenania ako symbol ocenenia učitelové] práce. Celá naša spoločnosť, robotnícka trieda, družstevní rolníci, * pracujúca inteligencia vzdá takto dôstojným spôsobom hold učitelovej práci. Z významných dní, ktoré si každoročne pripomíname, zaujíma Deň učitelov popredné miesto. V našej rozvinutej socialistickej spoločnosti je to pochopitelné. Komunistická strana Československa stavia výchovu mladej generácie pre život a prácu v socialistickej spoločnosti za vec a úlohu celej spoločnosti. Pritom funkciu školy považuje za nezastupitelnú a v socialistickom učitelovi vidí bezprostredného uskutočňovatela svojej politiky, rozhodujúceho činítela pri plnení úloh v oblasti školstva. Zverila učitelovi budúcnosť tejto spoločnosti, to najcennejšie, čo táto spoločnosť má — deti. To Je obrovská dôvera v učiteľa a jeho prácu, vysoké ocenenie jeho poslania. Učiteľské povolanie vyžaduje si preto vysokú odbornú kvalifikáciu, ale aj vysoké politické uvedomenie a morálne vlastnosti, cit a lásku ku všetkým ľudom, predovšetkým k deťom a k mladej generácii. U čitelia v tento deň napriek slávnostným chvíľam, radostnej atmosfére zamýšľajú sa aj nad svojou prácou, ktorú vykonali i ktorá ich čaká Konfrontujú prejavy ocenenia práce učiteľa spoločnosťou s vlastným vkladom pre túto spoločnosť. Tohtoročný Deň učiteľov poskytuje pre túto konfrontáciu závažný a veľmi konkrétny materiál. Reprezentujú ho úlohy vytýčené pred školu a učiteľa najvyššími straníckymi orgánmi na zasadaniach ich plén v júli minulého roku. A to sú úlohy nemalé. Školy a učitelia ich pod vedením straníckych organizácií rozpracovali, dalej ich konkretizujú a v rámci výchovnovzdelávacieho procesu postupne cieľavedome realizujú. Ide hlavne o podstatné skvalitnenie výchovnovzdelávacieho procesu a jeho výsledkov, o odstránenie disproporcie medzi školou a potrebami spoločnosti. Tvorivé a angažované úsilie škôl a učiteľov čo najlepšie plniť a splniť tieto úlohy vytvára tohtoročnému Dňu učiteľov charakteristický svojský rámec. N ajvyššie orgány nášho Západoslovenského kraja vyjadria hold práci učiteľov na Krajskej slávnosti Dňa učiteľov 1974 v zasadačke Správy východnej dráhy v Bratislave na Klemensovej ulici, dnes o 9. hodine. Vyznamenajú na nej tých, ktorí svojou prácou na úseku výchovy a vzdelávania detí a mládeže, svojou politickospoločenskou angažovanosťou 1 morálnymi vlastnosťami napĺňajú obsah socialistického učiteľa, čestným titulom Vzorný učiteľ a Čestným uznaním rady Západoslovenského krajského národného výboru a Krajského výboru odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy v Bratislave. K zástupu gratulantov pripájame sa aj my, drahé súdružky učiteľky, súdruhovia učitelia, vychovávatelia, majstri odborného výcviku a školskí pracovníci, skromnou kyticou vdaky a želania pevného zdravia, spokojnosti, dalších úspechov, štastia a radostí z poctivo vykonanej práce v prospech našich najdrahších, v prospech našej socialistickej spoločnosti. Ing. FRANTIŠEK MORÄVEK, ved. odb. školstva Zs KNV DIEŤA UŽ BOLO V NÁRUČI SMRTI V edľa budovy ONV v Galante, smerom na Bratislavu, vyrástlo v posledných rokoch niekoľko vysokých, moderných vežiakov. Sú v nich nielen pekné, ale aj účelné a veľmi pohodlné byty. Sem — na ôsme poschodie — prišla nedávno bývat i trojčlenná rodina Brokešová. Otec Oldřich Brokeš pracuje v TOS Galanta, matka odchádza za prácou do Trikoty v Šali. Svoju šesťročnú dcérku Silviu vodia každý deň do neďalekej materskei školy. Bola sobota, tiché, pokoj né ráno. Pani Brokešová odi šla do práce. Manžel ma voľno a tak celá starostu vosť o dieťa ostala na neho Niekoľko minút pred šiestou dcérku zobudil, pripravil je raňajky a povedal, že ide kúpiť mlieko a hneď sa vráti. Silvia sa zatiaľ mala najesť a počkať na otca. Hodiny odbíjali 6.00, keď Oldřich Brokeš odišiel kúpiť mlieko a zamkol byt. , • • • Pod bytom Brokešových, býva na siedmom poschodí v tomto vežiaku rodina Františka Pograna. Otec pracuje vežMka, či tvrdú, ušliapanú zem, sa šťastne skončiť nemohol. Smrť visela na vlásku. Lenže ako Silvii pomôcť? Na krik svojej manželky pribehol do kuchyne František Pogran, ktorý dotiaľ odpočíval v spálni. Keď uvidel visiacu Silviu, okamžite vyskočil vo svojej kuchyni na okno. Jednou rukou sa držal rámu a druhú natiahol smerom k Silvii. bola otázka iba niekoľkých minút... Len čo som kúpil mlieko a prišiel k rohu ulice, uvidel som ľudí, ktorí sa pozerali na vežiak, v ktorom bývame. Azda nikdy v živote nebudem môcť povedať, čo som cítil — to sa prosto nedá vyjadriť — keď som uvidel svoju jedinú dcérku, ako sa drží rukami rámu okna a hrozí nebezpečie, že každú chvíľu padne z ôsmeho poschodia dolu! Že padne, to la isť za oteckom. Prečo práve cez okno? Nevie. Pýtame sa Oldřicha Brokeša, či dcérka náhodou nechodila niekedy cez okno v byte, kde predtým bývali. Odpovedá, že nie. Nič podobné sa nestalo. Šesťročná Silvia jednoducho urobila čosi, čo jej nepripadalo ani trochu nebezpečné. Ani vo chvíľach jej záchrany nebola nejako zvlášť vyľakaná. Keď sme boli v byte Františka Pograna a pozerali sa oknom na ulicu, celú udalosť sme precítili ešte hlbšie. Človek v tej výške dostáva závrat. Len málo Indi sa dokáže odtiaľto pozerať a nie ešte stať si nad priepast, držať sa jednou rukou a stáť nohami na hladkom plechu okna, nehovoriac už o tom, že človek podlieha cíteniu rizika za život iného. Šťastnejších manželov, ako boli v onú sobotu manželia Brokešovl, hádam v meste nebolo. Radosť mal aj František Pogran s manželkou, veď zachránil život dieťaťu. Na takú udalosť sa nezabúda do smrti. Za statočnosť a odvahu sa poďakoval Františkovi Pogranovi aj ZV ROH a vedenie podniku TOS Galanta. Ako pamiatku na dramatický deň dostal hodnotná hodinky s venovaním. Rodičia všetkých detí majú o poučenie viac. Deti potrebujú stály dozor. Ako vidieť, aj tie šesťročné, o ktorých sme si mysleli, že sú veľké a rozumné. Nespoliehajme sa na to, že práve to naše dieťa sa líši od ostatných. Deti sú deti. Neposadia, vymýšľajú. A keďže nemajú toľko skúseností ako ich rodičia, nebezpečenstvo nevedia vycítiť. Dráma na ôsmom poschodí Rozpráva o tom: tiež v TOS Galante a najstaršia dcérka chodí do materskej školy spolu so Silviou. Bolo 6.05 hodín, keď manželka Františka Pograna počula krik. Zazdalo sa jej, akoby sa niekto bil, z vonku sa ozývala prestrašená ľudská vrava. Pozrela sa cez okno na spálni, ale nevidela nič. Podozrivé však bolo, že niektorí ľudia bežali na druhú stranu vežiaka. Prebehla preto do kuchyne, ktorá mala okno obrátené k hlavnej ulici. Pozerá sa dolu, desiatky metrov pod seba a — ľudia zasa hore, na vežiak. Pozrela sa preto nad seba. To, čo uvidela, jej razom vyrazilo dych. Z okna nad ňou viselo dolu detské telo: Silvia! Rukami sa držala za rám okna, chrbátom k ulici. Hlboko pod ňou sa zhromažďovali a bezcieľne pobehovali ľudia, ktorí neodolali hroznému divadlu. Dieťa mohlo spadnúť každú sekundu. Pád z ôsmeho poschodia na betónový chodník okolo — Veľa času na rozmýšľanie som nemal. Silvia ležala na okne ešte i hruďou, ale jasné bolo, že späť sa už nedostane. Uvidela ma a zakričala — „Ujo, ja spadnem!“. Nemal som čas sa pripraviť, lepšie na okne umiestniť a už Silvia letela dolu! Chytil som ju ľavou rukou. Aj ona mňa hneď vzápätí chytila rukami okolo krku. Pomaly som ju položil do kuchyne. Bola zachránená. Moja žena, ktorá dotiaľ prestrašene plakala, a triasla sa úzkosťou či sa i so Silviou nezabijeme, začala ju bozkávať. A ako si spomína na ten deň otec Silvie? — Najradšej by som o tom nerozprával. Boli i sú to strašné pocity. Dcérka predtým nikdy nič podobné nerobila. Aj vtedy sa pekne obliekla, sadla si k raňajkám a jedla. Mliekareň je od nás hádam tak štyridsať metrov. Môj odchod za nákupom, to bolo takmer isté, vlastne, že sa dlho na okne už neudrží. Išlo len o to, či je vôbec možné, ešte k nej pribehnúť a stiahnuť ju dnu. Utekal som celý bez seba. Výťah bol kdesi hore. Preskakoval som schody tak, ako som len vládal. Iste som bol hore pred dverami svojho bytu skôr, ako keby som bol išiel výťahom. Pri dverách stáli ľudia a chystali sa dvere vyvaliť. Otvoril som dvere a bežal k oknu do kuchyne. Okno bolo prázdne... Viete si predstaviť, ako som sa cítil, keď som sa naklonil nad ulicu a pozeral, kde dcérka spadla ... ? • • • Všetko sa skončilo dobre. Silvia sa už u manželov Pogranových hrala s ich deťmi a ani slovíčkom nespomenula, že sa čosi pred chvíľkou stalo. Prečo chcela ísť cez okno von? Mlkvo sa pozerá, nevie. Potom dodá, že chce A Šesfročná Silvia Brokešová z, Galanty sa držala rámu akna na ôsmom poschodí už len s vypätím posledných síl. MIROSLAV KOŠTANY Snímky: Fr. Boócz 9 Na snímke Hava: Oldřich Brokeš so svätou dcérkou Silviou a jel záchrancom Františkom Pogranom. Ä t