Matičné Čítanie, 1971 (IV/1-26)
1971-01-11 / No. 1
Veľa šťastia a úspechov v novom roku želá redakcia Slávne výročia Štefan Krívuš Národná a demokratická revolúcia v roku 1918 vytvorila pre naše národy podmienky pre vstup do novej epochy svojho vývoja. Vznikom Československej republiky boli dané objektívne možnosti konkrétnejšieho riešenia nie len národných, ale i sociálnych, politických a kultúrnych problémov. Podstatu a príčiny týchto ďalekosiahlych premien u nás treba hľadať v rozsiahlom hnutí ľudových más našich i ostatných porobených národov, ktoré svojím vystúpením proti sociálnemu, politickému a národnostnému útlaku spôsobili rozpad Rakúsko-Uhorska. Na druhej strane mali rozhodujúci vplyv na vrútorrý revolučný pohyb más, ktoré boli odhodlané riešiť svoje problémy až do konca aj vonkajšie príčiny, ku ktorým patrilo silné medzinárodné revulučné hnutie, predovšetkým Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku. Ona ukázala reálne možnosti víťazstva proletariátu aj v našich krajinách. Ak sa tak u nás v tom čase nestalo, bolo to preto, že revolučnému hnutiu ľudových más chýbal subjektívny ľaktor, ktorým je silná, teoreticky a ideove jednotná revolučná strana, akou vtedajšia sociálnodemokratická strana nebola. Sociálna demokracia, ako jediná predstaviteľka politickej moci proletariátu u nás bola v tomto ohľade zásluhou svojho pravicového oportunistického krídla brzdou robotníckeho hnutia, až nakoniec zradila proletariát. Oportunizmus v sociálnodemokratickej strane Sociálna demokracia bola silne poznačená oportunizmom a revizionizmom II. internacionály. Robotníckemu hnutiu chýbalo revolučné vedenie už v čase I. svetoveíj vojny, ale zvlášť po jej skončení. Zradné vedenie strany nemalo záujem na využití revolučnej aktivity, vyvolanej VOSR. Jej myšlienky a idey prehlbili vnútornú dilerenciáciu sociálnej demokracie. Najmä prijaté dekréty o mieri, pôde a sebaurčení národov, rozšírené o soviety plne vyjadrovali základné záujmy pracujúcich más vo všetkých krajinách. Na území Slovenska vznikajú robotnícke rady ako orgány boja proti uhorskej vláde a ochrany majetku rodiaceho sa československého štátu. V čele revolučnej aktivity más stoja vojaci vracajúci sa z východného frontu. Národné sebaurčenie, politická a sociálna spravndiivosť boli hlavným obsahom revolučného hnutia proletariátu. Buržoázia nemohla stáť bokom v zápase o nový štát, ktorý sa rodil na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie. Revolučnú aktivitu más, ktoré si ho vynútili, nebolo možné už zastaviť a preto buržoázia. ktorá chcela mať v novom štáte vedúce postavenie, zvolala na 30. októbra 1918 dn Turč. Sv. Martina nňi /ch po’itických predstaviteľov a vytvorila 20 člen nú Slovenskú národnú radu. V prijatej „Martinskej deklarácii“ žiadali samourčenie pre slovenský národ. Využila revolučnú situáciu a postavila sa v hodine dvanástej do čela národnej a demokratickej revolúcie. Vznik Československej republiky je teda podstatne odlišný od buržoáznych revolúcií na západe. Tam hegemónom revolúcie bola buržoázia, u nás robotnícka trieda. Vytvorením nového štátu sociálne rozpory nekončia, ale začínajú. Buržoázia bojuje o zachovanie starého štátneho aparátu, robotnícka trieda za jeho rozbitie a nastolenie diktatúry proletariátu. Vedenie sociálnej demokracie nechcelo chápať úlohu proletariátu v národnej a demokratickej revolúcii, podriaďovalo politiku robotníckej triedy záujmom buržoázie. Podliehalo pravicovým a revizionistickým tendenciám, ktorými boli poznačené sociálne demokracie. Na druhej <(iane dn vedomia pracujúcich más nepreniklo ešte učenie marxizmu-leninizmu. Toto obdobie vnútorného kvasu v robotníckom hnutí využila buržoázia na upevnenie svojej moci. Prvý povojnový sjazd sociálnej demokracie v decembri 1918 v L. Sv. Mikuláši sa síce prihlásil k socialistickému internacionalizmu, žiadal vytvorenie novej a spravodlivej Internacionály, ale nevyvodil nijaké ponaučenie z VOSR, nevytýčil žiadne konkrétne úlohy pre politiku robotníckej triedy v období revolučného hnutia. Naopak, pravicové vedenie sociálnej demokracie naďalej slúžilo záujmom buržoázie, pomáhalo jej potláčať snahy proletariátu po nastolení jeho diktatúry. Vznik marxistickej ľavice Pracujúci postupne spoznávajú zradnú tvár vedenia sociálnej demokracie a hlásia sa k ľavici, ktorú vedie Dr. Bohumír Šmeral, a kladenská Ostredná robotnícka rada na čele s Antonínom Zápotockým. Ľavicu začali nazývať „marxistickou ľavicou“. K nej postupne prechádzali všetci čestní a statoční príslušníci sociálnej demokracie, najmä tí, ktorí mali úprimnú snahu doviesť boj proletariátu až do úplného víťazstva. Buržoázia mala obavy z marxistickej lavice. Videla v nej zdroj „boľševizácie“ sociálnej demokracie a preto vysiela na „posilnenie“ vedenia strany schopného služobníka buržoázie dr. Ivana Dérera, ktorý bol názorové najbližšie k robotníctvu. Ale ani tieto „kádrové“ posily neboli schopné zastaviť rozkladný proces sociálnej demokracie. Väčšina členstva nesúhlasí s nanútenými vodcami a ďalej sa orientuje na marxistickú ľavicu. Vystupuje už samostatne s vlastným programom diktatúry proletariátu, sovietmi, aku najvhodnejšou štátnou formou organizácie proletariátu, nacionalizácie kľúčového priemyslu, veľkú statkov a vstupu do Komunistickej internacionály. Tento program marxistickej ľavice zabezpečil veľký úspech sociálnej demokracie pri voľbách r. 1920. kedy získala najväčší počet hlasov. Ale ani tohto víťazstva nevyužilo pravicové vedenie sociál(Pokračovanie na str. 3.) Oprimné slová do nového roku 1971 sú pre pracovníkov Matice slovenskej jednoznačné. Chcú robit všetko, aby v intenciách našej komunistickej strany urobili pre rozvoj kultúry čo najviac. Vedenie ustanovizne spolu so straníckou organizáciou a ZV ROH môžu však spolu so všetkými pracovníkmi pokojne pracovat len v presvedčení, že ich dobré snahy nie sú a nebudú zaznávané či „mlčky“ trpené. Musia verit a byt presvedčení, že ak sú viacerí z nich komunistami — teda členmi vedúcej sily v našom zriadení — sú nimi rovnako v Matici, ako na ktoromkoľvek inom pracovisku, a týka sa to takisto nestraníkov. Nemožno rozlišovat, väčšina, ako všade, je generáciou ubiedených rodičov, ktorí museli kedysi za I. republiky pracovat v potu tváre v najťažších podmienkach, prebíjať •sa životom a tak sa vypracovať na zodpovedné miesta. Je jasné, že stranícke orgány sú z bezprostredného styku oboznámené s postojmi jednotlivcov, jednajú so správou i funkcionármi seriózne. No sú na Slovensku aj zástupcovia okresov, ktorým sú pracovníci Matice slovenskej v Martine neznámi a o ktorých si myslia, možno vychádzajúc zo subjektívnych dôvodov, že sa im nedá dôverovať, keďže v súčasnosti oficiálna správa z vyšších orgánov neprišla a preto považujú činnosť Matice sloven skej za momentálne ak nie r.ežiadúcu, tak za zbytočnú registrovat ako potrebnú na kultúrnom poli. Takéto konštatovanie nemožno pravdaže generalizovat, ale je vhodné na ilustráciu, keďže s uvedenými postojmi sa činttelia Matice slovenskej na niekoľkých miestach stretli. Týchto jednotlivcov by bolo zapotreby usmerniť, sú možno z prípadných miestnych nedorozumení a nevyjasnených problémov pomýlení, no podobné stanoviská vyznievajú v konečnom dôsledku proti pozitívnemu celoštátnemu vývoju rovnako, ako napríklad nesprávne výklady niektorých funkcionárov odborov MS o náplni a spôsobe kultúrnej činnosti. Matica slovenská má kredit a zakorenila hlboko do vedomia ľudu. A pre akékoľvek nevyjasnené príčiny negovať prácu legálnych predstaviteľov, samozrejme máme na mysli tých, ktorí prichádzajú s dobrými úmyslami, by bolo omylom. V roku 1968 skĺzla značná časť predstaviteľov tak fabrík, jednotných roľníckych družstiev i ostatných ďalších jednotiek z každej oblasti na pomýlené tendencie. Stalo sa tak určite aj v mnohých miestnych odboroch MS, ba aj v samotnom ústredí Matice slovenskej. Rôznych organizácií je veľa, no Matica slovenská ako komplexná súčasť kultúry je len jedna. Z tohto dôvodu a to je nutné zdôrazniť, nemožno pomýlené tendencie aplikovať na celú Maticu slovenskú. Nedá sa pochybovať o potrebe vysporiadaf sa s chybnými názorm\ jednotlivcov, no zneužívať také mylné názory na stagnáciu celého odboru by bolo tiež chybou. Jediným prijateľným riešením je náprava, resp. výmena funkcionára. Spôsob, akým přistupovat k náprave podobných „neduhov“ je záležitosť, ktorá mnohých prípadoch vplýva na city v množstva členov a nielen na členov — má ďalekosiahlejší dosah v živote obce. Väčšina z nás, tých, ktorí sme prežili obdobie predmníchovskej republiky a tzv. slovenského štátu, vie, že prejavy časti príslušníkov rôznych politických strán a konfesií týchto režimov sa ešte dodnes nedokázala zbaviť pozostatkov „zašlých čias“; prenášajú svoje subjektívne názory i na potomstvo prítomnú mladú generáciu — nea zastierajme si oči a povedzme to otvorene, škodia spoločnosti sedemdesiatych rokov. Práve prežitou krátkozrakosťou pohľadu, no faktom zostáva, že škodia ... Napokon, rok 1968 je svedectvom, jasným mementom. —st— f Úprimné slová 4 ’ ' * 5 ■ < ■ m • Pod snehom. Foto: Svätopluk Písecký