Ján Hlavaty, Ján Kelemen, Alexej Krascenic (Bratislava, 1997)

JÁN HLAVATÝ JÁN KELEMEN ALEXEJ KRAŠČENIČ A1 História často predstiera, že sa opakuje. Preto je aj na tomto poli ťažko byť neomylným sudcom. Te­da tým, ktorý oddeľuje určujúce od okrajového, pôvodné od napodobujúceho. Obzvlášť nevďačná je táto - akiste základná - povinnosť každého kri­tika či historika pri hodnotení dejín našej novo­dobej výtvarnej moderny či postmoderný. Ich roz­viň totiž nikdy nebol neproblematickým plynutím „izmov". Navonok sa javil a javí skôr ako spletitý pohyb v kruhu, znovuobjavovanie už niekde inde dávnejšie objaveného. Aj posledné diela Jána Hlavatého, Jána Kelemena a Alexeja Kraščeniča sa zdajú byť dôkazom tohto - možno príliš zjednodu­šujúceho - tvrdenia. Tvorivé cesty troch umelec­kých priateľov sa nikdy priamo neskrížili. Vždy ich do značnej miery rozdeľovalo rozličné škole­nie, myšlienkové východiská i odlišnosť výtvar­ných pováh. Jednako ich od počiatku aj čosi osu­dovo spájalo. Už dávnejšie sa stali nezanedbateľ­nými osobnosťami pomerne širokej a názorovo di­ferencovanej tendencie našej maľby, ktorá sa - v tvorbe vtedajších mladých - začala presadzovať už okolo polovice 80. rokov. Vyznačovala sa zbož­­štením iracionality oslobodeného tvorivého sub­jektu, oslavou intelektuálne nezviazanej umelec­kej vitality. Mnohým sa vtedy (a napokon i dnes) zdalo, že tu šlo o retardujúci, a preto ťažko zdôvod­­niteľný návrat k tomu momentu vývinu abstrakcie, History often repeats itself. Therefore, it is diffi­cult to be an infallible judge, the one separating the determinate from the marginal, the original from the imitative. The most essential and particu­larly thankless duty of each critic or historian pro­bably lies in his responsibility for evaluating the history of our modem art, Modernism and Postmo­dernism. Its development has never been an unper­turbed succession of "isms". Outwardly, it has rather appeared as an intricate motion in circle, a redisco­very of the discovered. The recent work of Ján Hla­vatý, Ján Kelemen and Alexej Kraščenič, however, seems to prove this simplified argument. The crea­tive paths of these three friends in art have never crossed. To a certain degree, there has always been a distinction among them due to their specific trai­ning, origin of ideas and differences in their artis­tic nature. Yet, from the very beginning, they sha­red a mutual fate. They were among the leading personalities of a considerably broad and concep­tually varied tendency in Slovak painting, which started to enforce itself in the work of the young generation of artists around the mid-80s. This ten­dency was marked by the worship of the irrational, liberated creative subject, the celebration of an in­tellectually unconstrained artistic vitality. Many experts (even today) thought this to be a retrospec­tive and a hardlyjustified return to the development

Next