Národnie Noviny, január-marec 1878 (IX/1-37)
1878-02-14 / nr. 19
stráne. Spočína v tom žialbohu princip, aby pomery obyvateľstva v susedných krajnáehfustálené boly okolnosťami, ktoré sú v spojení s vlastnými potrebami vnútornými. Rakúsko má čo zápasiť s ťažkosťami, ktoré to vyžadujú, aby susedné krajný upravené boly dia jeho vnútorných potrieb. Po válke na Kryme protivila sa rakúska vláda', aby podunajské kniežatstvá spojené boly, poneváč by sa tým bolo sosilnilo Rumunsko a poneváč na nešťastie rakúska politika k tomu smerovala, aby všetky tie provincie zostaly v nesjednotenostš. A predsa bolo by to najmúdrejšie bývalo, čo mohla Europa urobiť v prospech poriadku v Turecku. Možno, že Rumunsko stane sa Belgiou vo východnej Europe, že bude domovinou svobody, - ale táto zásada bola od Rakúska vždy potlačovaná. Obava, ktorej nemôžem sa sprostif, spočíva v tom, že v Rakúsku môže sa zase urobiť nešťastný pokus, aby pre jeho vlastné vnútorné pomery zkracoval sa ten veľký dar, ktorý je ustanovený pre slovanské kmeny v Turecku. Ale Anglia nesmie to podporovať. My ne.smieme sa spojiť ani s Rakúskom ani s jinou mocnosťou, aby zmenšiiy sa Uoncessie pre tureckých Slo vanov, na j akých dorozumelo sa Rusko s Tureckom.“ Rusko-turecká alliancia. V parížskej smíuve, ňouž r. 1856 „u-poriadané“ boly pomeiy ua evropskom východe po krimskej válke, nachodí sa jeden bod, ktorým zabraňuje sa prístup netureckým välečným lodarn do Dardaneil. Pred nekorkými týdňami uchádzala sa Auglia, jako známo, u sultána, aby jej lod stvu, ktoré temer po celý čas, čo východnia váľka zúrila, zdržovalo sa v bezickom zálive, dovolil prejsť cez Dardanelly k Carihradu na ochranu vraj tamojších anglických poddaných. Sultán s velkou ochotou vyhovel tejto žiadosti a vystavil príslušný fetman. Anglické ločfstvo skutočne vplulo do úžiny dardaneílsbej, pri Galii poli vítala ho turecká posádka s nadšeným jasotom a streľbou z pobrežných diel, lebo si Turci vôbec mysleli, že Angličania prichodia čo priatelia, aby povalený turecký polmesiac pozdvihli z prachu poníženia a povzniesli k novej sláve na oboch brehoch Bosporu. Kľúč k Dardanellám nachodil sa tenkrát fakticky už v ru kách Angličanov. Tu však z Londýna prišiel neočakávaný rozkaz, ktorý anglické ločfstvo prinútil opustiť Dardanelly a zničil poslednie nádeje, ktoré Turci v pomoc zo strauý Angiié boli skladali. Teraz by londýnsky kabinet opäť si chcel vyprosiť v Carihrade voľný prechod cez Dardanelly, lež sultán, jako sa z viac strán potvrdzuje, odoprel vydať potrebný k tomu ferraan. Táto okolnosť zapríčinila'v Londýne opravdivý poplach a zdesenie. Všeobecne vysvetluje sa to tak, že Turci nasýtili sa už anglických sľubov, ktoré dosial dokázaly sa pre nich tak náramne záhubnými, a že vrhli sa úplne do náručia Ruska. Na dôkaz toho uvádza sa ďalej, že anglický vyslanec v Carihrade, Layard, úplne je tam osihofcený, že sa ho nik viac nepýta o radu, nik nm nie nesdelí, on je v trápnej neistote o všetkom, čo sa okolo neho deje. Zkrátka na isto tvrdí sa, že Rusi a Turci, ktorí len do nedávna na život a na smrt bojovali oproti sebe, smierili sa a uzavreli medzi sebou allianciu na vzdor a obranu. Muchí sa zpytujú, či možná je rusko-turecká alliancia? My z našej strany odpovedáme, že to nie len za možné, ale i za veľmi pravdepodobné považujeme. Nikdy snad ešte žiadna dŕžava nebola tak od falošných priateľov do války a záhuby vohnatá, jako Turecko. Prečo neprijalo toto skromné návrhy carihradskej konferencie? Pre Angliu, ktorá ho v odpore proti Rusku a ostatním mocnosťam povzbudzovala. Prečo po pád- Pi üt nepoponáhľalo sa Turecko uzavreť ! mi r pod podmienkami daleko výhodnejšími ] nežil sú tie, ktoré teraz prijať musí, ked kozák I z daiekých krajín od Donu a Uraiu napája svojho koníčka na brehoch marraarského a egejského mora? Zase len pre Angliu a pre naíšicb tuíkofilov, ktorí Turkov za svojich „brajjtov“ vyhlasovali, s ktorými vraj žijú a mrú, stoja a padajú, jichž vodcom posielali „čestné šable“, j putovali do Carihradu, dali sa tam hostiť a j oslavovať, doma zase vystrájali hurty a demon štrácie, vymýšľali „puče“ a monarchiu strhnúť sľubovali do válečnej akcie proti Rusku. Preto teraz Turecko na zlosť jim spája sa s Ruskom, 'podkladá sa mu úplne a od DaHanell, brány to ‘ do Carihradu, odoháňa lodstvo anglické. Irónia 'osudu môže to ešte tak daleko priviesť, že príde ! čas, kde naši turkofili budú muset bojovať proti j Turecku jakožto spojencovi Ruska .... I z preiiminápov mieru dá sa zatvárať; že i Turecko má tej protekcie evropských veľmocí až ' po uši a že odteraz uspokojiť sa mieni protekciou jediného Ruska. Turecko nie len že vyprázdnilo podunajské pevnosti, ono privolilo aj k tomu, aby ruské vojská obsadily znamenité body na egejskom a marmarskom pobreží, čo viac, ono i posledniu svoju obrannú čiaru postúpilo Rusom, ktorým na vôli je, kedykoľvek nastúpiť pohodlný pochod do Carihradu. Je to úplné podrobenie sa Rusku. Dnes turecké vladáranie v Evrope fakticky prestalo a z predbežných podmienok mieru viduo, že Turecko na (bezprostredné panstvo v dosavádnych svo jich evropských provinciách vôbec ani nepočíta. IRusko dosiahlo, čo chcelo; východní kresťania j budú vysvobodení z tureckého jarma a nový * i s nejakou prednáškou Medzi mimoriadnymi členamije náš „krajanský patriota“, ktorý sa „bov na preklady maďarské zvážev vezmúc si ten nálob“, ktorý mu aj slávu priniesol. Je to Karol Grmanec z čitáru. Gratulujem mu, ale ak svoj „székfoglaló“ z venca takých národ, piesní bol uvil, jako je tá ua pr.: „zaspievaj mi dievča moje, dám ti prasa so zvoncom,“ tedy spolku K. negratulujem k takému výdobytku. Inakším údom prespolným spolku tohoto bol náš spisovateľ a kritik J. Viktória s jeho opisom vyšehradského zámku a osudu nešťastnej Kláry Zácbovskej. Nuž ale vieme, že p. Grmanec prišiel r. 1867. do spolku tohoto literárneho po „krajanský“, iste tedy z „istých ohľadov“; Viktorin svojou zásluhou •ako spisovateľ. A potom i to vieme, že slov. ľud, jeho piesne a literatúru takí iiteraíori „krajanskí“ nikdy zastupovať nebudú; takí ale jako Viktorin, robili i česť spolku samému i národu svojmu. Kisfaludyho spolok vydal už celú knižnicu kníh, každoročne sa vydá 60—90 tlačených hárkov. V tomto sú zahrnuté i preklady. Spolok K. má preklady z li teratur europejskýcb, z ruskej Puškinovho „Onegíoa“. Shakespeareho má už úplného i jeho sonetty. Je toho už celá knižnica, čo spoločnosť K. vydala. Odteraz ešte viacej má sa na aesthetické a literárnohistorické diela- rozprestierať, nežil predtým. Majetku má spolok tento 53.397 zl. Pekná to istina. Lež po vážme, koľko maecenov, a to bohatých aristokratických čulý život začne sa uezadlho prúdiť na oboch stranách mohutného Balkánu. Z toho, čo práve predneseno, súdime, že Turecko jak tak spriatelilo sa už s myšlienkou, abdikovať čo evropská veľmoc a preniesť svoje ťažište ta, kam patrí, do Asie. Na to zdá sa poukazovať i tá okolnosť, že turecká vláda tie stá tisíce Turkov, ktorí pred ruskými vojskami do Carihradu uprchli, jednoducho dá prevážať na druhú stranu Bosporu, do Asie. Je to jako začiatok stehovania sa Turkov z Evropy. A dobre tak. Turci boli tu od jakživa exotickou rastlinou, jich vlastní domov je Asia. A tam je pre nich alliaucia s Ruskom neoceniteľná. Arabia dnes zajtrá bude chceť odpadnúť a stať sa samostatnou ; chúťky Persie sú známe, a známe sú aj úmysly, jaké má Anglia s Egyptom, s týmto kľúčom od brány troch svetov: Asie, Afriky a Evropy. Proti týmto nepriateľom má Turecko jedinú spoľahlivú operu v Rusku; a tak ruskoturecká alliancia, jako sme riekli, nie len je možná, ale i pravdepodobná. Bol by to majstrovský kúsok ruskej diplomacie oproti tým, ktorí z tureckého dedictva na úkor výcnoduích národov koristiť chceli pre seba! —1. PEŠT, 12. februára. Tunajšie kruhy sú veľmi znepokojené zprávou, že Turecko neprivolilo, aby anglické loďstvo svobodne mohlo preist cez Dardanelly ku Carihradu, lebo z toho celkom prirodzene vyplýva, že je Turecko s Ruskom skutočne dorozumené, a to je veru nebars príjemný chýr pre tých, čo radi by sa ešte teraz stať ochrancami tureckej dŕžavy, tým nepríjemnejší, že je teraz Rusko na prípad inostrannej akcie z tureckej sírany úplne zabezpečené. čo teraz Anglia započne, to ovšem nevedet, ale Rusko ešte vždy sťahuje zástupy vojska do Rumunska a Bulharska. Aj Rakúsko-Uhorsko úsilne zbrojí. Úradnie časopisy to dementujú, ale iné napriek tomu svoje potažné zprávy udržujú a ešte aj rozličnými podrobnosťami potvrdzujú, lebo ministerstvo uzavrelo vraj už aj smluvy s pekármi, dodavačmi, staviteľmi barakov atď., ktorí majú pri premávke vojska všetko čo treba k strave a ubytovaniu na čas zaopatriť. Medzitým s určitosťou tvrdí sa zase z inej strany, že to všetko deje sa len na oko, aby zase aspoň trochu utíšená bola tak zvaná „verejná mienka,“ ktorá je teraz ruským držaním sa v otázke konferencie trochu pobúrená, ale že veru ani z anglickej, ani z rakúskouhorskej vojny proti Rusku nebude zhola nič, lebo jedna i druhá strana cíti to pridobre, čo to zuamená v terajších okolnosťach vydať sa na takú klzkú cestu. V colnej debatte sa síce ešte pokračuje, ale začína to už byť zdĺhavým, lebo vážnejšie argumenty za a proti sa už vystrielaly a čo aj dobrému rečníkovi a znalcovi ťažko teraz už padne upútať pozornosť poslucháčov. Pri tom všetkom debatta ešte tento týžmaecenov má spolok tento! Naša „Matica“ nemala ani aristokratov, ani grófov, baronov a oduševnených zemanov a vedela z tých biednych grošov a krajciarov úbohého, znevoleného, ťažkými dávkami obrerneneuého ľudu do ÍOO.OOO. majetok preukázať. Kollár volal: „Svornosť jen a osvéta nám zchází! Dejte nám tou s duchem slovanskosti, a aj národ máte vidéti, jalfý nebyl ješté v minulosti.“ Pravda. Však ja elovím, dajte nám len prostriedky a hmotnú pomoc a neprekážajte nám v duševnom vývine našom: „a aj národ máte vidéti, jaký nebyl ješté v minulosti!“ I Daša „Matica“ by bola tak jako „Akadémia maďarská“ si vypestovala v lone svojom taký spolok „Hollého“ alebo „Sládkoviča“ a bola by v 'deň pamätný jich úmrtia vydržiavala skvostné valné i vzdelavatedlné mesačné zasadnutia. Ale kam zabieham? Vráťme sa do skvostného teremu, vzdelaným obecenstvom preplneného v budove maďarskej akadémie, k valnému výročité u shrómaždeniu Kišfaludyho spolku. Lukács zahájil dlhšou čítanou rečou zasadnutie. Reflektoval na priebehy spolku od jeho vzniku a charakterisujúc spomínal zosnulých jeho prepočetBých údov, počnúc od Scbediusa, prvého zakladatela. Sám vyznal, že len pozdejšie prišiel k známosti maďarskej reči i literatúry. Vtedy — nebolo to tedy tak dávno? — keď on rástol, bola maďarská reč len „reč Iudu a čeľade.“ L. je starec v živote ťažko zkušovaný, istý pessimismus hovorí z neho. A či je to BESEDNICA. Výrocité shťoniuidenie Kisfaludyho spolku. Pešť, 10. febr. Literatúra je tepna národa. Jako sa má človek ohľadom telesného zdravia, fo pozná lekár, bed mu í siahne po tepne jeho. Jaky je stav duchovný národa, j to označuje nám tepna jeho — písomníctvo. Maďarský národ urobil v posledních desaťročiach veľké pokroky na tomto poli. k čomu spolok Kisfaludyho nemálo s prispel. U nás tak ry c n ľ ý pokrok v literature urobili " posledních desaťročiach bratia naši Česi. Kisfaludyho spolok v Pesti držal dnes už 29. výyocité valné shromaždenie, okrem toho vydržiava Uaždottóesačue jedno zasadnutie, ktoré je s prednáškami z oboru krásopíSomoíctva a aestetiky spojené. ry,raz číta spolok tento 50 riadnych a 10 mimoriadnych členov. Jeho predsedom je staričký Móric Lukáč, podpredsedom dobrepovestuý básnik, akademik a uébár všeučelišťa Pave! Gyulai; tajomníkmi sú: August Greguš a Zoltán Beöthy. Členovia riadni i mimoriadni sa volia v mesačníeh zasadnutiach. Každý z vyvolených členov zaujíma miesto svoje v spolku