Národnie Noviny, október-december 1919 (L/230-292)
1919-10-10 / nr. 233
Vychodia šesť ráz do týždňa: okrem pondelku každý deň. Predplatná cena: na relý rok 60 korún, na pol roka 30 korún, na Štvrť roka 15 korún, na mesiac 6 korún. Jednotlivé čísla po 30 bal. Do cudzozemska: na celý rok SO korún. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. , I , I Na samé štvrtkové čísla predpláca sa: na celý rok 12 kor., na pol roka 6 kor. Do cudzozemska: na celý rok 16 korún. Časopis posiela sa len SKutočns predplateným. Číslo telefónu redakcie: 66. Číslo telef.oadmlnlstrácte : 30' Ročník X*. Piatok, 10. oktobľa 1919. ' Číslo 233. V záujme pravdy. I. Už je to raz pravda, že kto sa hnevá, nemá pravdy, a tak nemajú pravdy ani nepriatelia a protivníci Turčianskeho Sv. Martina, lebo sa hnevajú. Že toto skromné slovenské mestečko malo svojho úhlavného nepriateľa v národe maďarskom, tomu ešte ako-tak rozumiem, ale že prečo ho má v ľuďoch, priznávajúcich sa k národu slovenskému, tomu už vôbec nerozumiem. História ubíjania, potlačovania, prenasledovania a madarizovania ducha slovenského v čase »slávneho (!! ?) panovania kráľa Franca Jozefa I.« spomínať bude Turčiansky Sv. Martin, Maticu, Živenu, Kníhtlačiareň, Dom, Muzeum, Lipu, augustové slávnosti, Mudroňa,Halašu,Hurbgna, Dulu, Škultétyho a celý rad národných pracovníkov martinských, ako ochrancov, udrži&vateľov a kríesiteľov ducha slovenského, a história slobody za tisíc rokov v porobe živoriaceho národa má nás spomínať, že sme boli zhubcovia a protivníci toho mesta, ktoré bolo nenávidené, opovrhované a malé len preto, že prijalo do svojho lona ducha a kultúru slovenskú? Keď jednotlivci i zabúdajú, ale národ ako celok nesmie nikdy zabudnúť, čím mu bol nepatrný Martin v jeho otroctve, ako nesmie zabudnúť ani kresťanstvo, čim mu bola betlehemská maštaľka. Mesto, ktoré bolo pre otročený duch dosť veľké, ukázalo sa, že pre slobodný duch je primalé, a preto vďační, synovia národa slovenského požadujú, aby bolo zväčšené a primerane duchu času zariadené. To isté požadujú i tí účastníci tohoročných národných augustových slávností, ktorí nemali rezervovaných bytov a jedální a museli so slávností buďto domov, buďto do súsedných dedín ísť na noc a na obed. Myslím, že je to celkom prirodzená žiadosť, keď väčšina národa žiada, aby toto historické národné mestečko vybudované bolo v národné mesto, v ktorom by bola koncentrovaná najmä kultúra a po prípade i správa Slovenska. Žiaľn'o, že táto vlastenečká žiadosť má mnohých nepriateľov a protivníkov, ktorí protestujú proti tomu, aby Martin zostal národu nášmu tým, čím mu bol v čase jeho poroby. Nechcem robiť a ani nerobím výčitiek nikomu, ale v záujme pravdy opýtuť sa musím všetkých nepriateľov a protivníkov Martina, či vedia, prečo preložil cisár Konštantín svoje sídlo z Ríma do Byzantu? Či nie preto, že tento nový kresťanský cisár nemohol viacej bývať v starom pohanskom meste ? Nuž a my synovia otcov našich slovenských máme si svoju kultúru a svoj národný život pre sadiť z čistej pôdy a ovzdušia sloven ského do veľmesta, naladeného duchom neslovenským, ba, možno povedať, duchom Slovákovi nepriateľským ? Samoklam je to, jestli si kto myslí, že veľmesto, ktoré leží v súsedstve Viedne, dá sa poslovenčiť, a ešte väčší samoklam je to, jestli si kto myslí, že neslovenského ducha tohto mesta možno egalizovať duchom slovenským tak, aby tamten ztratil svoj vliv. Nedissertujem o tom, či prívrženci Bratislavy budú môcť vykonať v tomto neslovenskom meste assimiláciu, lebo som presvedčený, že je to nie v ich moci. Húrban, Moyzes, Hviezdoslav atď márne by boli nechceli byť Slovákmi, lebo oni museli byť nimi, keďže ich Pán Boh stvoril Slovákmi; a zas márne by sme chceli mať z Neslovákov Slovákov, keď ich Pán Boh nestvoril Slovákmi. Takíto Slováci boli by poľutovania hodnou karikatúrou národa. My sme štát demokratický, bojujúci za slobodu, právo a spravedlivosť, a tak tedy musíme všetkým ponechať slobodu jeho jazyka. Hovorí sa, že národ žije v svojom jazyku, ale ja tvrdím, že nežije, jestli nemá svojej národnej kultúry. Kultúra je tou magnetickou silou, ktorá môže pritiahnuť k národu slovenskému aj inôrečových obyvateľov našej republiky. My, ktorí nechceme špikovať dušu národa hocijakými frázami a heslami, ale ktorí chceme ju naplniť čistou kultúrou slovenskou, neprestaneme volať, aby táto kultúra slovenská kultivovaná bola v jej rodisku: v skromnom Martine. Pred niekoľkými rokmi písal mi bol priateľ z Pešti, aby mu poslal semiačko z turčianskej „repky-«, ktorá mu za jeho pobytu v Turci bola veľmi chutila. Čo žiadal, to som i poslal, ale on mi zato dohováral, že som ho oklamal, lebo že v jeho záhrade bedlive ošetrovaná repa zo semiačka, ktoré som mu bol poslal, ani približne nemala tej chuti, akú ešte i dnes cíti na svojom jazyku z turčianskej repky. Keď som mu vysvetlil, že turčianska repka nikde inde nebude taká, ako v Turci, uspokojil sa. Mám takto obavu, že jestli bude kultúra slovenská presadená z jej pôvodného miesta na miesto iné, aby tam rástla a národu priniesla svoje sladké záživné ovocie, obídeme s týmto ovocím tak, ako obišiel môj priateľ s turčianskou „repkou“, vypestovanou v Pešti. Nechcem týmto ani najmenej robiť náladu za Martin, ale v záujme pravdy frripomenúť musím, že naj špatnej šou, vlastnosťou človeka je nevďačnosť, a preto vystríhajme sa nevďačnými byť proti tomu mestu, ktoré v tých najkrutejších a najnebezpečnejších časoch pre slovenského ducha, pokladalo za svoju svätú povinnosť prijať tohoto ducha do svojho lona i vtedy, keď mu za to kynulo protivenstvo. Rectus. „Magre Marian ÜJaca, ako člen Česko slovenskej komisie na mierovej konferencii v Paríži, mat poslanie do Ríma a náležitú legitimáciu hovoriť v Ríme o cirkevne-politických veciach našej republiky, od nášho zahraničného ministra dr. Beaeša a vtedajšieho ministerského predsedu dr Kramáŕa. Ďalej, mal poverenie od referenta cirkevných vecí katolíckych pri splnomocnenom ministerstve v Bratislave, Karola Medvecaého. Tento úrad je legitímnou inštanciou, ktorú i maďarskí kňazi uznávajú a pokial nepôsobí na Slovensku apparát hierarchický, povinnosťou je, tento úrad rešpektovať a vo veciach administratívnych bo poslúchať. Monom tohoto referenta magre Blaha rokoval hlavne ^predstavenými tých rádov, ktorých kláštory sú na Slovenska. Msgre Blaha nerozprával sa menom slovenského kléru, ani v mene Indovej strany slovenskej, ale v mene iných splnomocniteľov. Za týchto okolností prichodí JehliCkovo osvedčenie nazvať nemiestnym a zlomyseľným. Avšak bolo ono i neoprávnené, kedže Jehlička nehovoril len za seba, aíe za všetkých kňazov slovenských alebo aspoň kňazov ľudovej strany a predsa nevy. žiadal si súhlasu a poverenia na také osvedčenie od slovenského kléru. Najlepšiu odpoveď na útok Jehíičkov proti msgr. Blaho vi dal sám b v. Otec. Po skončení vlastnej úlohy našej rímskej delegácie odkázal sv. Oteo ešte msgr. Blahovi, aby prišiel do Vatikánu. Na štátnom sekretariáte oznámili mu, že sv. Oteo požiada msgr. Blahu, aby prevzal dôležitá poslanie do Paríža. Ide o saohránenie života štyroch poetických odsúdencov na smrť, ktorí sa obrátili na sv. Otca o pomoc. Rozumie sa, ža mrgia Blaha sľúbil vykonať všetko, čoho si sv. Oteo praje. O dva dni satým dostal msgre Blaha poverujúcu listinu b Vatikánu, významný to akt diplomatický, v ktorom msgre Blaha označený je nielen za doručiteľa, ale priamo za pokoli áva teľ* sv. Otca. Doposiaľ iste ani jeden slovenský kňaz nemal rovno od pápeža takej význačnej úlohy, ako tento člen našej delegácie, proti ktorému dr. Jehlička tak nespôsobné vystúpil a ktorému sv. Oteo zs pobytu našej missÍ9 v Rime znovu potvrdil titul Monsignora, ktorého užívanie mu vlivom biskupa Párvyho pri nastúpení nového pápeža bolo odoprené.“ Od tých čias msgre Blaha ako vikár spišskej kapituly bohumilé účinkuje na večnej spáse duší a nám k radosti na konsolidovaní Česko-slovenskej republiky a dr. Fr. Jehlička, ignorujúc vedeckú postať, jemu vlastnú, za ním volajúca, bez nášho mandátu chodí po cudzozemsku — neviem — či v dobrej našej veci. \ „Keď dr. Kolísok* — čítať tamže voľačo nižšie — „v záujme trpiaoeho slovenského kfiasstva, hlavne Andreja Hlinku, precestoval Slovensko, keď žandári maďarskí nešili sebou Koliskovu fotografia s rozkazom, aby ho zlapali, náhle by im prišiel pod raky, keď v záujme slovenskej práce cestoval do Škótska ku Sootns Viatorovi, keď odišiel do Rima, aby tam bol na pomoci advokátovi v processe Hlinkovom (a pomohol výdatne I),“ vtedy — dokladám z mojej strany — dr. Alojz Kolisak boí dobrý, vítaný, vzácny; ale keď nedávno rozpisovíly sa o ňom* menovite maďarské noviny ako o budúcom biskopovi spišskom, práve týždenník p. farára Andreja Hlinku vypuknol v nervózny, plamenný protest proti takému niečomu preto, že je on Cech. V dnešnom čase k vôli orientácii nezaškodí pripomenúť tieto dva momenty. Fr Hromada. Pro memoria. Na sjazde duchovenstva í-isko-slovenského, dňa 30. júna t. r. v Prahe, dr. Fr Jehlička bol podal osvedčenie o účasti nisgra Blaha v čs. kňazskej delegácii v Ríme v tom smysle, že tento nebol dostal od slovenského kňaz f tva nijakého mandátu a tak nie je oprávnený tlmočiť tam city a túžby slovenského kléru. Z tejto príležitosti úradný orgán čs. reformného kňazského sdruženia „Jednota“, v č. 17—18, roč. I. str. 179, prin esol nasledovné náveätie: Z Česko-slovenskej republiky. 28. Oktober štátnym sviatkom. Praha, 8. okt. (Čstk. f k.) Právny výbor prijal na včerajšej schôdzke osnovu zákona, ktorým sa vyhlasuje 28. Oktober za štátny sviatok. V