Slovenský Východ, január 1921 (III/3-25)
1921-01-13 / No. 10
4, strana. ____________ priznané práva občanov vlastne neboly, zbýva toľko jedna desatina tých, ktorí požívajú všetkých výsad života v štáte. Naproti tomu kresťanstvo vyslovuje pravý opak tohoto názoru, vyžaduje rovnakých práv pre všetkých ľudí, lebo všetci ľudia i otroci sú díetkami božími. Lež tieto práva sú len formálné a kresťanstvo na miesto otroctva zavádza nevolnictvo, na miesto impéria rímskeho uvádza v život impérium cirkevné, Teprv hnutie renaizančné a reformačné osloboduje ľud, lebo toto žiada vzdelanie ľudu, Z tohoto h nitia vyviňuje sá racionalizmus, ktorý je podstatou absolutizmu a náboženstvo sa vyhlasuje za bezcenné; jediný Komenský hľadí vyrovnať konflkt medzi vedou a náboženstvom. Konečná francúzska revolúcia je vyvŕšením dosavádnych názorov. Tento pochod ľudských názorov je zkúsenosťou ľudstva a z tejto zkúsenosti rodí sa potom svetový názor moderného človeka- A tento svetový názor shrnuje potom v definíciu: Moderný človek ráta s vecmi takými, aké sú a usiluje sa urobiť skutočnosť čo možno najlepšiu. Mcderný človek je realista; v náboženských otázkach je snášaniivým, hľadí uskutočniť rovnosť všetkých občanov pred zákonom a demokratizmus mu nie je cestou k utláčaní individuality, lež k vzdelaniu a zvýšeniu úrovne vzdelanosti celého ľudstva. Prednášku svoju zakľučuje oddefinovaním hesla „práca pre vlasť“ a vraví: „Svoje povinnosti plniť je práca pre vlasť a národ' práca o svoje šťastie a svojich bli/ných“. Nemožno opomenúť mlčaním prácu, ktorú vedecká sekcia sväzu dôstojníkov v Košiciach za krátky čas sv> jho trvanie vykonala. Už pred v ánočnými sviatkami u-poriadala niekoľko vedeckých prednášok a teraz dľa podaných informácií jednateľom p, kapitánom Kozlíkom, bude každý týždeň usporiadať prednášky zo všetkých oborov ľudskej činnosti. Okrem toho usporiaduje. sväz kurzy rečí (českej, francúzskej, ruskej a maďarskej) dva razy do týždňa pre každú ree. Ako sdělil jednatel sväzu, bude usporiadaný v najbližšom čase tiež kurz slovenskej reči a len z nedostatkov technických a pre nedostatok učiteľov musel tento kurz na pozdejšiu dobu byľ odložený. Dúfame, že sväz dôstojníkov v Košiciach ešte mnoho ráz prekvapí svojich členov a že i pán riaditeľ Přerovský často svojimi krásnymi prednáškami prispeje nie len k pobaveniu dôstojníkov, ale hlavne k poučeniu, lebo práve to živé slovo a vlastný názor sú najlepším poučením a zvláště ak je živé slovo tak krásnym spôsobom povedané ako p, riaditeľa. Počínajúc 6. Januárom 1921 začala vychádzať pri „Slov Východe“ ľudová príloha pod menom „Slovenský Ľud“ ktorú riadi Ksrol MSaviííka s redakčným kruhom O svet. sboru pri Matici Slovenskej. Príloha táto predáva sa len za 20 ha!. a je možné sa o ňu přihlásit korešpondenčným lístkom vo „Slovenskom Východe“. Odberateľom a predplatiteľom „Slovenského Východu“ sa táto „Ľudová príloha“ cbdáva zadarmo. SLOVENSKÝ VÝCHOD.__________________________________________13. januára 192i, Nemecká propaganda proti našel republike. Naši nemeckí krajania vyvíjajú v poslednom čase nápadnú čulosť propagačnú. Kaď sa im nepodarilo získať mierovú konferenciu pre svoja stanovisko, usilujú sa teraz aspoň o to, aby zo svojej samozrejmej príslušnosti k Československej republike urobili medzinárodnú otázku, ktorá by ako taká potrebovala nového riešenia. Hľadajú tedy novú cestu do sveta pro svoje plány. Snažia sa získať si hlavné podpory Anglicka, toho Anglicka, ktorému nemohli zvláště naši Nemci počas vojny prijsť na meno, a zo všetkých svojich odporcov ho najvíacej nenávideli. Pokusili sa tiež o získanie Itálie, kde však napriek všetkým pokusom, aby našli v svojej protičeskej akcii v Itálii nielen resonancíi, ale aj priamu podporu v úradnej oblasti, zle prešli. Preto teraz obrátili všetku svoju pozornosť na Veľkú Britániu. Dúfajú, že tam, keď Anglicko nemá v strednej Europe zvláštny záujem, ľahšie sa ujme ich propaganda. Získali k tomu delu oíomúcky pokútny časopis zkrachovaného rakúskeho dôstojníka, ktorý pod titulom „pacifickej“ politiky chcel naviazať styky s anghckou spoločnosťou „Union of Demokratie Control“, ktorú klamal, vydávajúc sa nesprávne za splnomocníka všetkých mimočeských národností v našom štáte. Agitácia pána Koretza, ktorej stredisko í s orgánom „Völkerbund“ bolo prenesené do Karlových Varov, čelila piíamo protiintergríte našej republiky. Prevodzovaná bola celkom podlúdne spolkom, ktorý tým cieľom bol založený, avšak bol hlásený a povoleny štátnymi úrady ako nepolitický. Okrem toho vydával sa spolok za odbočku londýnskej centrály, čo bolo očividoma nepravda. Už zakladajúca schôdzka spolku bola naplnená útekmi pr- ti nášmu štátu, tak že musela byt rozpustená. Spolok ani potom neustával v svojej politickej činností a vláda bola nútená ráznym zakročením urobiť agitácii koniec. Nemci však naviazali ešte inde styky. Do Prahy vrátil sa zase známy priateľ Nemcov, anglický kňaz dr. John Vance, ktorý v anglickom stĺpci „Bohemie" každodenne robí Nemcom propagandu. Páter Vance udržuje tiež styky so všetkými nepriateľmi republiky, hlavne ovšem sdružinou bojovného, u nás aklimatizovaného bavorského kňaza prof, dr- Naegleho. Ze ani anglický konzulát pražský nie je bez židov nám nepriateľských, toho dostatočným svedectvom je nedávny prípis jednoho z tých pánov uverejnený v „Prager Tagblattu". Najnovšie získala nemecká agitácia pre svoje ciele londýnsky denník „Morning Post“, ktorý v posledných týždňoch minulého roku uverejnil rad protičeských článkov z nemeckého prameňa informovaných. „Morníng Post" bol svojho času založený nemeckým Židom Lôwym, ktorého potomok je dnes lordom s anglickým menom. Po celý čas svojho vychádzania udržovala „Morning Post“ dôverné styky s viedeňskou „Neue Freie Presse“ a budapeštianskym „Pester Lloydom“. Za války snažila sa „Morning Post' pôsobiť na Maďarov, ktorých zaprisahala, aby nehnali veci na ostrie noža a nerobili tak príkru protianglickú politiku. Za to však „Perster Lloyd“ odpovedal uličnickým výsmeškom a maďarská politika držala ďalej palec Berlínu Vlani uverejnil viedeňský korešpondent „Morning Postu“ v tomto časopise prvé nám nepriaznivé články. Teraz asi jednakou cestou podarilo sa Nemcom umiestiť v časopise úvahy, písané na základe nemeckých informácii, lebo pochádzajúce i priamo od nemeckých ľudí. Vieme, že oficiálne kruhy anglické, jako í väčšina vlivnej tlače a obyvateľstva chovaly sa k nám vždy so vzácnou blahovoľou. Sme tiež presvedčení o tom, že i tie kruhy, ktoré dnes dajú sa mámiť nemeckou propagandou, iste by sa od nej odvrátily, akonáhle by poznaly, o čo sa vlastne jedná. Napriek tomu je však, potrebné upozorniť na plánovitosť nemeckej propagandy, lebo poznanie skutočnosti je prvým počiatkom obrany proti zlu, pomoci tym najslabším medzi nami, tragédia, ktorá musí byť dohraná, bárs by v nej umieraly nielen štáty, ale í celé národy. CMrnlk. Kroky dejín Neskoro ľutujú. Cestujúci a náklady z Vrútok cez Zvoleň a Lučenec do Plešivca, Rožňavy a Dobšinej museli medzí staniciami „Linkartovce“ a ,, Ab ovce“ prejsť cez maďarské územie, poneváč železničný uzeí na tejto čiare je „Banrieve“, ktoré leží už v maďarskom území. Štát postavil však medzi staniciami Linkartovce a Abo ce železničnú spojku, tak že doprava deje sa teraz výhradne na území československom. Maďarsko má z toho škodu, preto že dostávalo za každých 500 vagónov československých, ktoré přešly nádražím banrievským, jeden vagón dobrého dreva. Časopis „Gemer- Malohont“ prináša teraz zprávu, že madarský prednosta stanice v Banrieve bol z „trestu“ preložený do Miškovca, poneváč bol k českosiov. úradníkom a cestujúcim hrubý, a že svojim vystupovaním spôsobil, že československá vláda daia zmienenú prípojku postaviť, lebo aspoň jej sriadenie urýchlila. O túžba ľúba, vrelé city, tý lásky prvej zlatý máj, zrak náš sa diva v neba byty, a srdce blaží slasti ráj! 0 bárs by kvitly večné časy té lásky prvej jarné lásky. V tomto videl seba vyobrazeného. Lebo veď i s ním sa dialo tak. Koľkoráz jej chcel vyjaviť svoje city a nemal k tomu smelosti. Hneval sa sám na seba, že je taký slaboch, — ale čože? keď už otváral rty, tu ostalo mu slovo na jazyku! —• Konečne umienil si, že keď složí advokátsku zkúšku, vyjaví jej lásku svoju. — Dnes tedy sotva sa sohrial v rodičovskom dome, už ponáhlal sa ku svojej Adele. — Sedí s ňou samotný. — Jeho zrak spočíva na jej obličaji. Srdce sa mu trasie a jazyk dreveneje. — A nie div, že jeho srdca zahorelo plameňom lásky, lebo Adela je vskutku krásna. Vysoká postava, súmernosť údov, už i vrodená, snáď i vycvičená báječnosť pohybov, havranné vlasy, modrojasné oko, biela tvár, ružové rtiky, alabastrové zúbky a zvláště vystríbený vkus v šatení, robily ju zjavom utešeným. Aký duch, aké srdce prebývalo v tom krásnom tele, to nebolo možno určiť. V spoločnosti iných bola anjelom, ale keď taTk samotná sedela vo svojej izbe a nejakou myšlienkou pobúrená, pritisla svoju malú nôžku ku podlahe: tu vyšľahnúl z jej oka desný plam, a vtedy zmizla anjelskosť tváre a hnev vyrval brázdy na jej hladkom obličaji. Sedia v neveľkej, ale vkusne zariadenej izbe. Arabeskami okrášlené pohovky sú látkou pomorančovej barvy obtiahnuté. Pred pohovkou stojí stolík pokrytý malými a väčšími albumami. Vo vysokom, stojacom zrkadle odbleskujú sa na protivnej strane výšiace cenné obrazy, — a husté hodbabné záclony zabraňujú všetečným lúčom slnca dôkladne osvietiť celý priestor izby. — VšetKroky dejín nie sú riadené ľudmi, kroky dejín sú krokami večného a nemilosrdného Osudu, Osudu, ktorý nepýta sa na prianie a vôľu jedincov, ktorý pohŕda vôľou celých národov a generácií a ktorý ako Všemohúci a Večný pán ide svojou cestou presne ^vymeranou, neznajúcou okľúk a zatáčíek A pod drtivými krokmi tohoto Pána vecí prítomných, minulých i budúcich svíja sa ľudstvo ako červíček a zo šlapají tohoto Večného a Nekonečného tvoria sa chvíľkové dejiny ľudí, generácií, národov a štátov — celého ľudstva. Svetová vojna bola takým jedným krokom Osudu a ešte v čerstvej jeho šlapají v krvi a slzách tvoria sa dejiny, ktoré sú hranicou starého a nového ľudstva. Agónia starého sveta so všetkými hrozivými príznakmi vyžitého organizmu, zakrvácaného vlastnou zbraňou a zaliateho slzami vlastnou nespravodlivostou na jednej strane a v bolesťach a kŕčoch, v prekiatíach a zúfalstvách rodiaci sa nový svet na druhej strane. Agónia vekov, smrť sosťarlého titana. Aká úžasná tragédia rozvíňa sa pred našim zrakom a tragédia tým hroznejšia, že my slabí a nepatrní nemôžeme ko ukazuje na nádheru a bohatstvo. Ano, na prvý pohľad myslel by človek, že majiteľ tmavého kaštiela oplýva nesmiernym majetkom — ale kto prizre sa dôkladnejšie, ten iste pobadá svoj omyl. Veď v tej izbe sú len pozostatky voľakedajšej slávy. — Tie stoličky by vedely mnoho rozprávať! Ich massívne telo už dávno poprerýval červotoč, ktorého majstrovsky pozatierané chodby svedčia o dávnej minulosti! — Ale pri tom všetkom svedectvo pravdy vydať musíme, že bystrým vtipom a vycibreným vkusom musela byť obdarená tá, ktorá tieto už už z topiacej sa lodi zachránené veci vedela tak krásne usporiadať! A kdo by v tom nevidel Adelinu ruku? Ano, ona znala i malicherné veci tak umiestiť, že ony v úplnom lade a sklade milo účinkovaly na oko pozorovateľa. Jej zovňajšek bol bez úhony a miestnosť jej myslenia, a pracovania bola i v tmavom, nepríjemnom kaštieli rájom. Ich rozhovor krúti sa okolo všeliakých predmetov. I detinslcie časy prichodia do spomienky. Adéla s úľubou načúva jeho slovám a Dolinský touto blahosklonosťou posmelený už chce i svoje srdce pred ňou roztvoriť, ale jeden pohľad z tých modrých očí schladí jeho rozbúrenú myseľ. »Áno, slečna, — pokračuje Dolinský, — peštianský život ani nemožno porovnať s tunajším životom. Tam hluk a tu tichosť, tam sháňanie sa a haženie po radovánkach, tu ale pokoj duše i tela, tam núcenosť a pretvárka, tu otvorenosť a rýdza prirodzenosť, tam pokrytectvo, tu statočnosť, tam prepych a nadutosť, tu jednoduchosť a skromnosť, tam zkazenosť, tu čistota mravov». — »Pričierne malujete, — vskočí mu ona do reči. »Mne sa práve peštiansky život veľmi ľúbi.» »Lebo ste ho videla a pocítila len povrchne. Ten vychýrený veľkomestský život podobá sa ve~ likej močarine, na jejž povrchu odrážajú sa stromy, kvety, utešený blankyt neba, ale dnu v nej je nečistá, hnusná voda a pod ňou bahno a blato.» »A predsa tak veľmi túžime po tom živote.» »Ano, pravdu máte! — lebo srdce ľudské túži vždy po premene. Nové sa mu vždy ľúbi a vo veľkolepom si obľubuje. Srdce ľudské mnohoráz i vidí, že letí do zkazy a predsa neodvráti sa od tej záhubnej cesty. Ano samochtiac vrhá sa do bahna hriechov a zahynutia. Potom, pravda obanuje svoje kroky, keď je už neskoro! — Je sice i to pravda, že pri ponímaní života a radostí jeho mnohoráz veľmi na váhu padá i sama prirodzenosť človeka. Jednemu sa ľúbi to, inému toto. Ale čo sa mňa týka, ja som vždy najväčšú radosť mal, keď som mohol známosťami a vedomosťami obohatiť mojho d neha.» !A na srdce zabúdal ste?» »Srdce?» »No, áno! Na čo sú divadlá, koncerty a zábavy?» »Divadlo som nemiloval. Vo veselohre videl som len satyru vlastného života., smutnohra ma upomínala na bôl, ktorý od mladosti v mojom srdci nosím.» »Teda ste nie šťastný, pane Dolinský?» »Ö, slečna, — keby ste vedela, koľko už bôlov preniest muselo moje biedne srdce! Od mojho dětinstva sprevádza ma jedon cit, ktorý miesto radosti-, podáva mi kalich trpkého jedu.» »Ach, áno! Uverím vám. Viem to pocítiť i ja. I ja som sirota opustená, bez otca a matky! Tetka je už stará. Staré zvyky, staré obyčaje. — My žijeme teraz v cele inakšom svete! — A brat? Ten žije len pre seba. — Ano, mnoho ste musel podstúpiť, pane Dolinský. Ale prá\^e preto mal ste hľadať vyrazenia v zábavách a divadlách. Apropos! Hovoríte, že divadlo nemilujete a predsa kolkoráz som vás videla i divadlo hrať!» — »Ano, viacráz som vystúpil v divadelnom predstavení, lež to nestalo sa k vôli môjmu vyrazeniu.» (Pokračovanie.)