Slovenský Východ, júl 1921 (III/148-173)

1921-07-31 / No. 173

SIPUETCKV WyCHOD * - JMflMMKMgMMBMMMWBBiH In \ i V ň'IHMMMHiMre3BI^BďMHWŽHiMWBBB^BSBBggBM«WBBWBggSfetWFSiWIBI1ISg^-28^B!MBi^^^MWWPI|>>W'll 'MHnPWMaBfiMBfflTBiltaW VYCHODÍ RÁNO OKSSEH PONDELKA. I «ŠIŠLO ZA 80 HALIEROV. V NEDEĽU A VO SVIATOK ZA 1 KŽ. UDAKCIA A ADMINISTRÁCIA V KOŠICIACH, TORDASST-HO ULICA, CISL.O 3, U. POSCHODIE. ---- TELEFON REDAKCIE CISLO 206. ---- TELEFON ADMINISTRÁCIE ČÍSLO 55. Äfo pořtovej spořitelně 400.562. — PREDFLATOK: na mesiac 16 Kč, na štvrť roka 48 Kč, na pol roka 96 Kč, na celý rok 192 Kč. — Fre Košice s donáškou 18 Kč mes. — Do cudzozemska 36 Kč mes. rrTT~'3ľTMr «"«T~ ^VrDAVATEET"TMTMTM””"TM ZODPOVEDNÝ .REDAKTOR: " _ J“ III« rocnSk. 1921. CSsIo 173. ján kudláček. hugo filla. SCossce, rsecfeS a 31. júla. Vefazrádne činy maďarských úradníkov v Beregsásu. [Pôvodná zpráva „Slovenského Východu“. Užhorod, 30. VII. Veľazrada, ktorá bola práve v Bereg­sásu odhalená a ktorej, día doterajšieho vyšetrovania, dopúšťali sa hlavne štátni úradníci maďarskej národnosti, odhaľuje súčasne aj najboľavejšie miesto našej ad­ministratívy v P. Rusi, t, j. ukazuje aké podlé a nebezpečné orgány má tu repu­blika vo svojich maďarských úradníkoch. Maďari nikdy neprejavili najmenší zá­blesk loyality k štátu cez to, že im tento poskytoval takých benevolencií, o akých sa po prevrate neodvážili ani sniť. Naopak stali od prvého dňa, keď štátna moc vzala úrady do svojej ruky v tajnom i zjavnom odporu proti nej a žiadna zbraň nebola im nikdy dosť špatnou jestli jej mohli nie­­kdy s úspechom využiť. Nebola to len ich stála dôvera v obrat celkovej situácie, ktorí,- ako videli, zba­vovala ich nadvlády nad statisícovými ne­maďarskými národmi, ale bola to v prvom rade ich zběsilá nenávisť k českému národu, ktorá hnala ich do passívnej rezistencie a sabotáže v úradoch. Je iste ešte všeobecne známe, ako sa chovali y roku 1919 a dokonca aj v prvej polovine r. 1920. Na terajšú výzvu civilnej správy v Užhorode, aby složili, ako noví štátni úradníci, prísahu vernosti Čs. republike, odopierali hromadnými me­morandami, v ktorých výslovne vyhlaso­vali, že nepovažujú terajší stav za defini­tívny a že preto sľub nesložia. A nesložili! Boli síce prvými, ktorí z prevzatého cudzieho úradníctva dožiado­­vali sa vyšších platov a rôznych prídav­kov, ktoré zákony republiky súc na čas štátnym zamestnancom poskytovaly, ale aby tiež plnili k štátu svoje najmenšie služobné povinnosti, k tomu nedostávalo sa im už potrebného smyslu ani dobrej vôle. Boli zaslepení živelnou zášfou proti všetkému českému a domnievali sa, že P. Rus stále ešte im náleží a že nikto iný nemá tu práva k niečomu ich donu­­fovaf. V tom pravda, boli prvou našou vládou tohoto územia, len utvrdzovaní, lebo všetky ich nepriateľské činy zostá­­valy bez trestu a všetky ich previnenia boly všemožne a najrôznejšími ohľadmi omluvané. Teprve vtedy, keď začly sa objavovať ťažké dôsledky z tohoto pomeru a keď štát už pociťoval škody tým napáchané, obrátila sa karta a ma­ďarskí úradníci postavení boli pred roz­hodne buď-alebo! A to prinieslo zmätok do ich radov. Niektorí sotrvali síce ešte ďalej vo svojom odbore, obetujúc tak svojmu šovinizmu pevné postavenie a vr­hajúc seba i celú rodinu biede a hladu na pospas, druhí ale povolili a kapitulovali. Vstúpili do sväzku štátnych zamestnancov, složili do nedávna ešte nenávidenú prísahu a prejavovali od razu takú horlivosť, že boiiina vedúcich miestach ponecháváni, alebo aj dosadzovaní. Hladina sa potom ukľudnila, nastal po­koj a najpálčivejšia otázka zdála sa byf rozriešená. Ale nemalo tomu tak byf. Už čoskoro na to, / objavované boly rafinované podvody ktorých sa títo úradníci napriek všetkým svojim sľubom vernosti dopúšťali a ktorý­mi okrádali štát o celé statisíce korún. Jedna zpronevěra následovala druhú a majetok republiky mizol v bezedných kap­sách týchto zlodejov, aby zas na druhej strane mohol byf snáď použiť k protištát­nej akcii a podpore tých, ktorí o život náš­ho štátu ukládali. Známa je aféra dra Ja čko v i c e, býv. hl. služ, v Seredne, je muž mimo peňaž. mal­­versacie, dokázalo sa i to, že i siafové obilie, ktoré pre celý svoj okres dostá­val z valnej časti ponechával, aby ho zpeňažil, lebo ináč v svoj prospech pou­žil. Stejne bude v pamäti i zpronevěra županského účetného radovej Petrovaye, ktorý za pomoci niektorých opravdových komplot proti erárnemu meni, tiež tak no­tár Hauschild, účetny Ba c s o, pisár L o p u s n y atď. všetci kradli, kde sa čo dalo. Pokračov. na druhej strane K augustovým slávno­stiam v Turčianskom Sv. Martine. Ludevít Kühn. V utorok a v stredu side sa v Turčian­skom Svätom Martine slovenská a če­ská intelligencia, aby si pohovorila o práci, vykonanej v Matici Slovenskej, a Muzeálnej Spoločnosti a Živene, ktoré tri spolky reprezentujú dnes zrovna ako v minulosti slovenský národ pred celou verejnosfou. Augustové slávnosti nemajú však byf len prehľadom vykonanej práce, ale aj dňami porád o ďalšej činnosti k zveľadeniu duševného života slovenského národa. A my pri tom zdôrazňujeme, že by malý byf zrovna ako v dobách pred­vojnových súčasne sviatkami českoslo­venskej vzájomnosti, jednoty, čím užšieho spojenia kultúrneho dvoch vetví jednoho stromu Matiča Slovenská ako reprezentantka slovenského národa shromáždi v týchto dňoch svojich pracovníkov z celého Slo­venska, aby vypočula ich zprávy o živote od Bratislavy až k Užhorodu a aby na základe referátov o vykonanej práci vy­týčila spoločnú liniu, podľa ktorej bude sa pracovaf v buducom roku. Bude zaují­mavé počuf našich drobných pracovníkov, ktorí orali a budú oraf tvrdú pôdu nášho Slovenska, bude to tým zaujímavejšie, lebo veľa jest zpomedzi matičných pra­covníkov Cechov, ktorí s láskou a pra­vým porozumením vzdelávajú slovenský vidiek, poslovenčujú naše mestá, hrajú slovenské divadlá, šíria slovenské časo­pisy, zakladajú slovenské knižnice zkrátka sú všade tam, kde je treba pomôcť dví­hať kultúrnu úroveň slovenského ľudu. Česi zaslúžia za túto obetavú, nechápanú, neoceňovanú, ba mnohými živlami aj pod­kopávanú prácu plného uznania celej če­skoslovenskej verejnosti, Čo Matica Slovenská na poli ľudovej výchovy, to Živena na poli sociálnej peč­livosti a ženskej práce. Živena nemohla dosiaľ rozvinúť svoju zástavu tak široko a vysoko, ako by sme si to boli všetci želali, lebo veď práce bolo mnoho a pra­­covníčiek málo. Ale je nádej, že teraz, keď sa pomery už ukľudňujú, keď pomaly prichádzame do koľají nomálneho života, bude aj účinkovanie Živeny prenikavejšie a ponesie celému národu ovocie, ktorého silu a výživnosf poznáme o niekoľko rokov. Na spoločných válnych shromaždeniach týchto troch spolkov bude sa pojednávať o ďalšej práci. Nemáme iného želania, než aby sa pri tom nezabudlo, že najdôleži­tejšou otázkou nášho verejného života je jednotnosť v otázkach celonárodných. Kto sleduje náš život, poznal, že najviac chýb narobili tí, ktorí svoje politické, ná­boženské a triedné rozpory zanášaly do osvetových, celonárodných spolkov, kde by sa o týchto otázkach nielen že ani hovoriť, ale ani spomnúf nemalo. A pred­sa na mnohých miestach sme videli, že spoločná práca osvetová hatená bola osob­nými sporami jednotlivých ľudí, ktorí sa ne­vedeli podradiť celoštátnym, celonárodným záujmom. Tam, kde mala panovať svor­nosť a ozaj bratská láska, kde sme sa mali všetci cítiť synmi jednej matere, kde sme mali stáť sťa múry hradné proti spo ločnému nepriateľovi — trieštili sme svo­je i tak slabé sily a výsledok bol, že ne­napredovali sme tak rýchle, ako by bolo treba. Preto je nútne, aby sa v Turč. Sv. Martine na túto našu slavianskú chybu zvlášť dôrazne ukázalo a aby naši vod­covia, ktorým pripadla úloha byf strážca­mi pravého bratského nažívania v spome­nutých spolkoch, zaprisahali všetkých do­brých a verných Slovákov a Čechov, aby sa navzájom milovali, v ťažkej svojej prá-ci podporovali, veď všetci pracujeme len za jedným vznešeným cieľom: pozdvihnu­tím duševnej úrovne slovenského národa a tým aj k zlepšeniu jeho stavu hospo­dárskeho. A keď už sa bude hovoriť o spoločnej práci, nech sa pri tom nezabudne aj na československú vzájomnosť. — Augustové slávnosti už pred vojnou býva­ly sviatkami československej jednoty, vtedy sme chodievali do Martina so srd­com zanieteným láskou k ujarmenému spolubratovi, vtedy sme plakali, vi­diac jeho slzy a radovali sme sa, vidiac jeho úsmev, vtedy sme sa všetcia cítili bratmi. Neboly to len slová, fráze, zvučné heslá — nie: každý z nás vracal sa domov, či už na Moravu a či do Čiech, posilnený v svojej veľkej viere, že Česi a Slováci musia vždy isť spoloč­nou cestou, ak má byf úspešne dobojo­vaný boj za oslobodenie českosloven­ského národa z drápov madarsko-ger­­mánskycb. Vtedy sme sa objímali. A dnes ? Malý by sme sa biť ? malý by sme znesvätiť tú drahocennú krv, nás, za náš blahobyt, za našu ktorú za slobodu prelievali naši legionári za hraniciami a naši statoční vojaci pri obsadzovaní Slo­venska r. 1918 a pri júnových bojoch r. 1919? Československá vzájomnosť práve v Matici Slovenskej ukázala svoje žiarivé kvety. Správcom jej je jedon z najlepších mužov Slovenska, hlásateľ a uskutočno­­vateľ československej jednoty, prof. Jaro­slav Vlček, tajomníkom je Čech prof. Heŕmanovský, ktorý so Slovákmi vždy žil v najlepšej shode. A môžeme ukázať aj na naše miestné odbory, v ktorých sa pravá československá vzájomnosť šírila a držala a najmä u nás na východe, kde by sme. v mori všelijakých neprajníkov bez tejto idee ani žiť nemohli sti Preto nech sa stanú augustové slávno­­sviatkami československej jednoty nech zas medzi Čechmi a Slovákmi na­stane tá bratská shoda, tá spolupráca, tá vzájomná podpora, nech nieto rozdielov medzi nami, aby sa uskotočnily slova nášho veľkého básnika: Hej, láska nech nás slúči! Láska, láska Je ona najpevnejším ohnivom, čo neskrúši ni vrah-svet, nieto hláska by bársjak rôzna v chvení zunivom. Ba, láska je tá moc, čo v slnci buši, pol k pólu tiahne, rovná všeliký svár protiv,.. Ona svetlom, teplom duší, Jej s verme: v favni rozdiely kde ruší, nech svári raz i naše jazyky! Prešov, 30. VII. Zápisník. Hovorme po slovensky. [Kapitola pre tunajších Čechov.] Reč slovenská toľko podobná reči českej, ukazujúc však jedným každým slovom svoj osobitný charakter, je rečou ľubozvučnou ako málo ktorá iná. Slovenskú reč ovládajú dnes českí učitelia a profesorovia celkom bezvadne, ba snáď dokonalejšie ako sami Slováci. Na tom však. že ju pedagógovia po slovenskú znajú, nesmieme zostať stáť. Musíme sa usilovať v druhom rade aj o to, že by slovenčina bola doma tiež v našich „slovenských“ úradoch, v ktorých žiaľ Bohu, až dosiaľ hovorí a úraduje sa vo všetkých rečiach viacej ako práve v jazyku slovenskom. Maďari sa shovárajú svojou rečou, stránky, keď ich oslovia akokoľvek, vybavujú tiež po maďarsky, lebo po nemecky, bo nariadenia zostanú len tým kusom papirom, na ktorým od vrchnostenského úradu došla. Česi hovo­ria so Slovákmi vätšinou po česky. Do­hovoria sa, pravda snáď zdĺhavé, ale prédsa, Slováci trochu uvedomelí, však môžu ešte dnes sťažovať si právom do „cudzích“ úradov. Zamyslime sa nad týmto zjavom my Česi, či už presadení lebo exponovaní. Nemá Slovák takýmto spôsobom snadno podliehnuf nepriateľskej agitácii? A predsa netreba k naučeniu sa slo­venskej reči natoľko času ako viac do­brej vôle. Tým, dumám, môžeme sa sísť so slo­venským ľudom najskorej. Len keď bu­deme hovoriť jeho rečou, otvorí nám svo­je dvere, svoje srdcia, svoju dušu, len vtedy pôjde za námi. A môžeme ešte zo­stať ďalej na tej kultúrnej svojej výške, nebojme sa, že hovoriac slovensky ideme nazad. Nie. Len hovoriac slovensky mô­žeme brata Slováka vytiahnuť z duševnej zaostalosti, z temných tieňov poroby ku slniečku slobody. A to istotne všetci úprim­ne chceme. Vieme dobre, že s tunajším ľudom tre­ba „hutoric“ a že keď sa naučíme po slo­vensky „hovoriť“, keď poznáme západo­slovenskú, spisovnú reč, predsa budeme ľudu ešte dajaký čas „cudzími pánmi“, ale nebudeme už „Čechmi, ktorí prišli všetko len pobrať“. — Skoro vo všetkých tunajších úradoch je jedon istý poriadok. Na chodbách a dveriach sú vyvesené tabulky : „H o v o r t e po slovensky!“ A tým celým reá byl znak slovenského úradu plne zaistený. Vojdete do úradovieň a počujete tam hovor buď len maďarský, lebo len český a len keď sa shovárajú úradníci českí s maďarskými, vtedy aj nemecký. Je pravda, že slovensky neide mnohé tak dobre vy­rieknuť — veď slovenčina dlhá storočia stála, udržiavala sa len vo dedinkách, bo­la odsúdená stať sa len rečou kuchyň­skou, rečou služiek, pokiaľ vôbec bude živoriť — — — ale viac tej dobrej vôle úradníkov by veru nebolo na škodu. Po­vedzme vždy žatým aspoň to, čo sa už dá a zvolna sa usilujme ďalej. Slováci prichádzajú do kancelárií ešte vždy bojazlivé mačkajúc čiapky v ruke s „kresťanským“ pozdravom Alá szolgája [ačkoľvek v mnohých prípadoch viac po madarsky ani nevedia], len aby „pánov“ nenahnevali a títo ich nenechali stáť za dvermi. Som istý, že 90 proc. dedinčanov na okoliu Košíc a v Košiciach vie po slo­vensky a boli by vďační keďby sa s mimi slovensky hovorilo. Advokáti a židia, ktorí vedľa dedinča­nov do úradov prichodia, že by nevedeli po slovensky ? Prosím, ako by tedy bo­li mohli týchto odierať, keď by neznali

Next