Dějepis a Zeměpis ve Škole, 1968-1969 (XI/1-10)
1968-10-01 / No. 2
JAN MLYNAŘÍK SLOVÁ Vznik spoločného štátu Cechov a Slovákov r. 1918, dvoch malých slovanských národov v strede Európy bol výrazom celkovej demokratizácie Európy, faktom pokroku a národnej emancipácie dovtedy národne utláčaných etnik. V celkovom nástupe demokracie po prvej svetovej vojne nebolo miesta pre také štátne útvary, v ktorých väčšina národov bola ako v žalári neschopná realizovat svoje národné snahy a túžby. Preto vznik samostatného československého štátu, ktorý znamenal koniec tisícročnej slovenskej a tristoročnej českej poroby a útlaku, chápeme predovšetkým ako hodnotu demokratickú, kultúrna-etickú, patriacu do všeobecného úsilia spoločenskej reformy Európy, zahájenej ruskými revolúciami roku 1917. Na vytvořeni suverénneho národného štátu Cechov a Slovákov sa podieľali oba spomenuté národy. Každý podľa svojich možnosti a polittckonacionálnej potencie. Je pochopiteľné, že podiel Slovákov, početne menších, podstatne viacej utláčaných, odsúdených na zánik C g v mori maďarskej násilnej asimilácie bol relatívne menší, než podiel I český, avšak aj napriek tomu úmerný potenciálnym silám národa. A VZNIK ČESKOSLOVENSKA Pri zrovnávanl podielu Cechov a Slovákov na vytvorení Československého štátu nemôže absentovat hodnotenie vnútorného vývoja Rakúsko-Uhorska. A to predovšetkým v tom, že po r. 1867 v tejto monarchii, aj napriek niektorým spoločným veciam, išlo predsa len o dva samostatne sa vyvíjajúce štáty, s vlastnou ekonomikou, odlišným zákonodarstvom a pod. Ak západná časť monarchie sa vyvíjala v zmysle konštitučnej monarchie a aj napriek reakčným silám nadobudla, tiež vzhľadom na silné ekonomické a kultúrne postavenie českých krajín, základné princípy novodobej demokracie, i keď monarchistický determinovanej a okliešťovanej, vo východnej časti monarchie vládnúci Maďari nenarazili v Slovákoch na ekonomicky a kultúrne tak silných antipódov, ako rakúski Nemci na Cechov. Na vývoj východnej, uhorskej časti monarchie, oddelenej aj colnými a inými priehradami od západnej časti, sa nemožno totiž dívať očami rakúskej konštitučnej monarchie, t. j. západnej časti monarchie. Ak do r. 1867 maďarské vládnuce triedy bojovali za štátoprávne vyrovnanie proti Viední a táto im napokon musela ustúpil, získali tým plné a suverénne právo nadvlády nad Slovákmi, Rumunmi a zčásti aj Chorvátmi. Zvlášt dobre si zapamatovali odpor Slovákov proti ich politickým snahám v revolúcii 1848—1849, keď Slováci, nenachádzajúci spravodlivé riešenie národnostnej otázky v Uhorsku, podporovali Viedeň proti nim. Nadišiel čas odplaty a intenzívnej asimilačnej politiky, podľa ktorej sa mal vo východnej časti monarchie utvoril silný maďarský, jednotný štátny národ. Nebolo to iba preto, aby sa postavenie Maďarov v strednej Európe upevnilo, aby sa podstatne odnárodnením slovanských národov a Rumunov posilnili, ale išlo aj o demonštráciu maďarstva pred svetom: na rok 1896 pripadlo milénium príchodu Maďarov do dunajskej kotliny a vytvorenia uhorského štátu. Žiaden malý národ v strede Európy, ale ani celý rad veľkých európskych národov sa nemohol pochválil tisícročnou štátnou kontinuitou. Z hľadiska týchto cieľov, nacionálnošovinistických, vychádzajúcich z historickej predurčenosti a nadradenosti maďarskéhtf národa nad ostatnými, „neštátotvornými“ a nekultúrnymi malými, národmi, vychádzala aj konkrétne štátna politika voči nemaďarským národom a národnostiam. Národnostný zákon, prijatý roku 1868 sa skoro stal v Uhorsku len zdrapom papiera. Možnosť nemaďarských národov vychovávať v materčine svoje deti na základných školách sa stále viacej otänedzovala a po roku 1907, po tzv. apponyiovských zákonoch už vonkoncom zmizla. Avšak už podstatne skôr sa ukázalo, ako bude národnostný zákon dodržovaný: tri slovenské gymnáziá, založené pred a krátko po vyrovnaní, takisto ako aj hlavná národná kultúrna inštitúcia Matica Slovenská, založená roku 1863, boli zakrátko, v rokoch 1874—1Й75 zrušené. Slováci zostali bez vyššieho školstva, bez integrujúcej kultúrnej inštitúcie, vystavení napospas násilnej maďarizácii. Celý maďarský vládnuci stroj sa pohyboval v smere národného vyhubenia Slovákov ako národa. Hoci sa to v otázke školstva a používania slovenčiny javilo najmarkantnejšie, v otázkach fungovania slovenského národného života to bolo podobné. Po udalostiach v Cemovej r. 1907 sa násilná asimilácia presadzovala aj perzekúciou slovenských národovcov a politikov (A. Hlinka, dr. Vavro Šrobár, Ferdinand Juriga a ďalší) a znemožňovala reprezentatívnejšie zastúpenie slovenskej politiky v uhorskom parlamente. Krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny mali Slováci v parlamente iba troch svojich poslancov, národovoov. Avšak aj v ekonomickej oblasti sa následky skrivodlivej uhorskej politiky prejavovali na Slovákoch drasticky. Hoci Slovensko bolo najpriemyselnejšou časťou Uhorska, vládla tu najvyššia nezamestnanosť a vysťahovalectvo. Na prelome XIX. a XX. storočia sa v dôsledku vysťahovalectva slovenský národ nielen relatívne (oproti ostatným národom v monarchii), ale aj absolútne početne zmenšoval. V rokoch 1900—1910 sa zo Slovenska natrvalo vysťahovalo 200 000 osôb. Je pochopitelné, že vypuknutie prvej svetovej vojny našlo Slovákov národne, kultúrne a ekonomicky-sociálne na pokraji záhuby a v hlbokom úpadku. Pokusy slovenskej politiky roku 1914, krátko pred vojnou vytvoriť Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán slovenskej spoločnosti, pre vypuknutie vojny stroskotali. Z hľadiska potrieb, povahy a historických cieľov bola prvá svetová vojna pre Slovákov, avšak aj pre ostatné národne neslobodné etniká v Rakúsko-Uhorsku, vojnou, umožňujúcou aktívne v národooslobodzovacom boji dosiahnuť národné ciele: z ich hľadiska nebola teda vonkoncom vojnou imperialistickou, vojnou, ktorá by bola spojená iba s mocensko-politickými presunmi z hľadiska vládnucich, kapitalistických tried. Napokon Slováci, ale ani Ceši, nemohli schváliť vojnu proti Slovanom — Srbom či východným Slovanom, čo vyjadrili vyhlásením pasívnej rezistencie. Vyhlásenie pasívnej rezistencie už v auguste 1914 Slovenskou národnou stranou, jedinou reprezentantkou slovenskej pospolitosti znamenalo vzdal sa schvaľovania vojny a vyjadrovaniu úcty a slávy rakúsko-uhorskej monarchii. Iba klerikálny smer, viazaný skôr disciplínou svätoštefanskej cirkví vyjadroval sympatie v boji proti pravosláviu, panslavizmu. Vcelku však slovenská politika, vrátane slovenských sacialtstov, nastúpila cestu mlčania, doporučovaná ináč aj z českej strany, a to v tom zmysle, že je nevyhnutné vojnu prežil, lebo po nej budú Česi potreboval Slovákov pľáue tak, ako Slováci Cechov. Prežil 28