Demokrat, december 1946 (II/273-294)
1946-12-01 / nr. 273
• - ORGÁN DEMOKRATICKEJ STRANY mTZTľľ.í*»*- • • •«'my'-ň «aaBE^gBs3a&flwg8flia«KjaaBrea»Bw^^ Boč. II. - Č. 273." Cena Kčs 2* bez demok1SaciIn^It'šĺoboďyI Košice, nedeľa 1. decembra 1946 » naagll, —until sa vysokým víťazstvom I. ČLTK. Darina Harmanová: M d y m n f Pred 1946 rokmi očakávalo ľudstvo príchod udalosti, ktorá mala život opuncovaí znamienkom vykúpenia — spásy. Očakávalo uľahčenie túžob, čo naložil naň dlhý — temný život. Tento tas sa zdal iste večnosťou. Lebo vždy je tak, že chvíle čakania sa vidia najdlhšie. Až Boh predsa zastavil človeka v jeho nekonečnom tápaní a daroval mu k ďal-* šiemu putovaniu lásku. „Dvetisíc je skoro rokov, ako Láska zrodila sa, ako sa jej poklonili, dary svoje položili, ako všetci svetom pošli, aby ľúbiť naučili.“ Také bolo posolstvo človeka, ktorý letel ďalej časom so štafetou lásky — s tým jediným, čo ma! mať spoločné s Bohom. Mal mať! Lebo za nie celých dvetisíc rokov stačil porozírácaŕ najväčší boží dar. Stačí ho vlastne poroztrácať i cez jeden rok. — A preto vždy znovu očakáva advent, aby po jeho naplnení pocítil zas a zase veľké božie zmilovanie. — Takto človek sára od seba dáva adventu stále ten istý obsah. Približuje sa ním vždy vznovu ku betlehemskému dieťaťu, sľubuje mu svoje srdce, ale vždy znovu si splnenie sľubu rozmyslí. Skoro by sa zdalo, že náš život v tomto ohľade viedol nazpät. A potisol nás až k dnešku, v ktorom, ako za úpalu, vysychajú pramene lásky, a v ktorom celé ľudstvo zase trpí veľkým smädom, očakávajúc čistejšie potoky nového života. Niečo sme stratili a toto niečo zase chceme. Všetci by sme radi zachytili pôvab a teplo lúčov, ktoré život nikdy neprestal vyžiaróvaf. Nie, neprestal! — Len my sme sa odučili ich akceptovať. V našich srdciach sa nemajú kedy a nemajú ani o čo zachytiť. — Naučili sme sa hľadať i v trvalých hodnotách relativitu a tým sme vlastný život znehodnotili. Bežíme. — Preto nestačíme zachytávať tie chvíle, z ktorých by sa dalo preliltrovaf šťastie. — Bežíme i za íarbaml a Svetlom. Ale často si ich zaclaniame sami. A v tejto tôni utekáme ďalej bez plánu, bez konceptu — zrútime s piedestálu hĺbku výšku života, potme chceme posliepať roza bitú krásu — a keď sa nám to nepodarí, strácame kontakt so svetlom a so životnými kladmi. Niečo čakáme. — Čo? — Vari každý predovšetkým návrat svojej duše, — Duša ľudí >— sveta — zatúľala sa kdesi ďaleko — veľmi ďaleko, obchádza bezmocne okolo života, v ktorom by bolo toľko krásy, ale nemôže nájsť do neho vstup. A kým je duša na vyhnanisku, srdce sa naplňuje horkosťou a život zarastá ostňami. — V čom je príčina? — V nás samých. — Lebo na svete niet iné zlo, iba to, čo je ukryté v ľudských srdciach. V žiadnej veci, v žiadnej idei nie je zárodok negácie životných hodnôt. Hodnoty sa vždy rúcajú len vtedy, keď zmizla krásna hudba z ľudských sŕdc a harmónia z ľudskej duše. Život pustne vždy naším pričinením. Hľadá sa náprava? — Nie všade. A len veľmi zriedka v nás samých. Fakty, ktoré z nesúladu vyplývajú, odbavujú sa z pohodlností obyčajne iba nespokojnosťou alebo pesimizmom. Lebo je omnoho ľahšie cítiť sa nespokojným, ako dať predovšetkým vlastnému životu takú úroveň, aby sme ho mohli rešpektovať. A toto je nám potrebné. Zachytávať chvíle vlastného žitia a merať ich najvyššími hodnotami, — Život — to som ja aj ty. Od nás závisí, či má jeho súčet viac kladov alebo záporov. A taký je prirodzený zákon žitia, že zápory vyraďuje zo svojich rozpočtov. Lebo, ak je život veliká budova, ktorá sa — i keď niekedy zvláštnymi, nepochopiteľnými slohami — predsa ien zdokonaľuje, nemôže na nej nikto beztrestne robiť diery svojou prázdnotou. Tu sa musí pracovať s výberom, A aj tehly treba prinášať s rozhľadenými očami. Lebo nedostaneme sa s nimi hore, ak nevieme, ktoré dvere vedú do pivníc a ktoré na poschodia. „Je mnoho ciest a všetky miznú v diaľave... a najďalej je cesta najbližšia, ak »«tSdnjA tí — nuž oosíoj, osviež, napi sa.. i Podpredseda Sboru povereníkov Rudolf Frasfacký: V záujme Republiky Rozhodnutie DS — V znamení veľkej poIMSckei skúšky — O urýchlenú výstavbu Slovenska — Dôležitý príspevok ku konsolidácii pomerov Urobili sme práve niektoré rozhodnutia za predpokladu, že naši politickí partneri budú rešpektovať naše rozhodnutie. Nebudeme odpovedať na útoky a invektívy potí DS a proti jej vedúcim osobnostiam. Príkaz uplatňovať túto zásadu politicko-stranníckeho pokoja sme vydali pre všetky složky Strany, najmä však pre poslancov, členov SNR, Oblastné a Okresné sekretariáty, predsedov Okresných národných výborov a všetkých príslušníkov Strany, nech žijú v mestách, alebo na vidieku. čo nás vedie k tomuto kroku? Je to záujem Republiky, ktorý nám velí, aby sme v terajších časoch zanechali politické škriepky, vyrovnávania účtov medzi jednotlivými predstavitefmi politických strán a mohli sa plne sústrediť na konštruktívnu prácu vo výstavbe štátu. Práve preto, že Sme najsilnejšou stranou Slovenska, cítime svoju zvýšenú zodpovednosť a chceme prispieť k tomu, aby Slovensko bolo dôležitou složkou konsolidácie v každom úseku nášho verejného života. Veríme totiž neochvejne, že spokojné Slovensko bude len vtedy, keď bude pevná, jednotná a nedeliteľná Československá republika. Iste sa pri čítaní tohto nášho rozhodnutia ozvú mnohí nedôveriví, ktorí budú v našom počínaní vidieť uzavretie akejsi tajnej politickej dohody. Nie! Vyhlasujem, že sme neuzavreli nijakú tajnú politickú dohodu, ale z vlastného a pevného rozhodnutia úplne slobodne sme dospeli k náhľadom, že si Republika žiada teraz viac, ako sú útoky, obviňovania, odpovede na večné podozrievanie z protištátnej činnosti a nadovšetko reagovanie na dôkazy o údajnej nespoľahlivosti Slovákov v našom štátnom živote. Chceme sa sústrediť na prácu, ktorá by nebola rušená nijakým: podradýnmi motívami a otázkami. Poukazuje sa často na DS, že pri svojej terajšej línii mohla v konečných dôsledkoch priviesť rozdvojenie Republiky. Nebolo by rozumné odpovedať na takéto reči. K*o vedie Demokratickú stranu? Kto by ju mohol priviesť k protištátnej činnosti? Lettrich, Ursíny, Cvinček, z mladšej generácie Pietor, Kvetko? Pozrite na ich život a činnosť v druhej svetovej vojne! Pracovali v podzemnom hnutí, nadväzovali spojenie s cudzinou, riskovali a obetovali svoje životy a ich rodiny. Robili to v jednom zameraní: prispieť podľa svojich síl k obnoveniu ČSR. Existuje taká sila, ktorá by týchto ľudí mohla zlomiť v ich vnútornom presvedčení, pre ktoré toľko obetovali? Myslím, že odpoveď je jasná a tým sa súčasne odpovedá na plané a bezvýznamné podozrenia o protištátnej činnosti DS. My dokážeme — za predpokladu, že nebudú útočiť naši politickí protivníci — ako vieme použiť výrazne volebné úspechy na zveľadenie Slovenska a tým aj Republiky. Bude to páca slovenských ľudí, pesvedčením demokratov, na poliach, v továrňach a v úradoch. Výsledok tejto práce sa prejaví skoro a myslím, že tento prínos bude tak veľký pre Československú republiku, že si vo všetkých jej častiach uvedomia silu Slovenska, ktoré chce byť oporou Republiky v časoch dobrých a zlých. Slovensko bude mať v najbližších dňoch skúšku politickej vyspelosti. Složí ju úspešne vtedy, keď rozhodujúcim ostane len a len hľadisko celonárodné a celoštátne. V chaotických pomeroch povojnového sveta, z ktorých má výjsť každý štát ako pevný a nezmeniteľný celok, nemožno myslieť na záujmy jednotlivcov. Rozhodujúcim musí ostať vždy a za každých okolností národ a jeho sloboda. Národná sloboda sa nemôže podriaďovať politickým dobrodružstvám, alebo akýmsi podozrivým osobným ašpiráciám. Tá sa musí vyžívať v prirodzených podmienkach. My v našom prípade vidíme splnenie prirodzených podmienok slobodného a demokratického života v československom štátnom útvare a preto musíme odmietnuť akékoľvek pokusy, prichádzajúce z cudziny, Pokračovanie na 2. strane. % Katolícke duchovenstvo proti úpadku mravnosti Pastiersky list arcibiskupov a biskupov CSR Keď sa biskupi z celej Republiky spoločne obracajú k všetkým katolíkom z celého štátu, robia tak len v záležitostiach hlboko zasahujúcich do náboženského života. Toho roku tak urobili vo chvíli, keď sa národ zapojuje do dvojročného plánu, ktorý má upevniť hospodársky blahobyt našej Republiky. V spoločnom pastierskom liste, ktorý prečítajú veriacim zo všetkých kazateľníc 1. decembra, arcibiskupi a biskupi hovoria: „S radosťou pozdravujeme tento plán, pretože aj my chceme vidieť svoju vlasť šťastnú a rozkvitajúcu, a prosíme veriacich, aby ochotne spolupracovali na jeho uskutočnení, lebo istá miera hmotných statkov je, ako vraví Pius XII., pozemským základom a predpokladom i pre riadny náboženský a mravný život občanov.“ Pastiersky list sa ďalej zaoberá ťažkosťami, s ktorými zápasí náš náboženský život, pričom sa najmä zdôrazňuje úpadok mravnosti a stupňujúci sa rozvrat rodiny, vzrast odkresťanenia a náboženskej nevedomosti, nedostatok kňazov a nedostatok spolupráce laikov, nedostatok úcty k sv. Otcovi. Poukazuje sa na náboženskú a mravnú situáciu v pohraničí, kde sú veľké náboženské a mravné ťažkosti. — Zvláštna pozornosť venuje sa niektorým veľkým nebezpečenstvám vo verejnom živote. Napr. znesväcovanie nedele rôznymi národnými smenami a obmedzovaním katolíckych práv v rozhlase. Druhá časť pastierskeho listu naznačuje úlohy československých katolíkov, ktoré majú viesť k obnove kresťanského života v rodinách a v celom našom verejnom živote. Pastiersky list, ktorý je podpísaný troma arcibiskupmi a všetkými biskupmi CSR, vo svojom závere vyslovuje nádej, že i očakávaná ústava CSR umožní, aby sa náboženský život u nás rozvinul v plnej svojej kráse a mohutnosti. Zo zasadnutia vlády Po 15. januári rešfrinkcia t štátnych úradoch V súvislosti s usnesemm NF o výplate vianočného príspevku sa vláda usniesla sa tomto opatrení: Vláda ukladá ministrovi sociálnej starostlivosti, aby s najväčším urýchlením predostrel osnovu zákona o opatreniach vo verejnej službe k prevedeniu národnej mobilizácie práce. Vláda ukladá všetkým ministrom, aby zistili množstvo prebytočných zamestnancov. Komisia, slozená zo zástupcov úradu predsedu vlády, Ministerstva vnútra, financií a Najvyššieho kontrolného úradu preskúma došlé zprávy a do 15. januára 1947 predostrie vláde konečnú zprávu. Napokon prerokovala vláda rad otázok vnútro a zahranično-politických. K tejto ceste — k ceste kn vlastnej duš! — by nás mal viesť advent. — Najmä dnešný advent mal by byť taký. — Je taký! Na prázdnu niť, z ktorej sa v ostatných rokoch rozkotúľaly všetky perly dobra a krásy, káže nám znovu postýkať stratené hodnoty. — Musíme ich sbierať po všetkých kútoch — cestách, ktorými sme prešli. Musíme ich poutierať z prachu. Lebo holesf i utrpenie — krása i radosť — to som ja, aj ty. A A Dušan Gábor Úsmev rána Možno, že si privykol na smútok dní, ktoré tak neúnavne odprevádzaš a všetko zdá sa ti už celkom samozrejmé, aj padanie listov, aj ich umieranie. Podivný pokoj nachádzaš všade, líoci vieš, že v shone žitia rodia sa vždy nové túžby vedľa nových, lebo aj tie, ktoré sa opakujú nie sú tie isté, ,možno preto,, že ich podoba mení sa s príchodom každého rána■ No, cieľ človeka ostáva. V ňom je rozmanitosť nášho bytia a k tomu smerujú všetky naše túžby podporujúc to večné' hľadanie, ktorým ideme raz posilnení, inokedy v strádaní a v pokore. To je náš údel. Čo viac? Keby sme pomysleli na blízky začiatok a na koniec skrytý v nekonečnosti, potom by sme poznali, že n\š život nie je márnosť, že je to všetko čo mohol Boh dať tejto jednotvárnej zemi. A hoci sa človek často stretne s neúprosnou tvrdosťou a často pocíti slabosť a únavu, predsa nemôže byť pre neho konečným crédom odchod, opovrhnutie, lebo kolobeh, ktorým ide deň je aj naším kolobehom a nič nie je stratené, čo neodchádza do zabudnutia-Tak čakám na úsmev rána v ktorom chcem privítať bielu čistotu rozloženú v šírke horizontu. Tá prinesie znovu červeň na líce dievčaťa, nie mdlú farbu ani nie mystickú letargiu a všetko to, čo rmútilo dušu bude prikryté spolu s malými mŕtvolkami listov. Smutné dni odídu a skončí lúčenie. Dlhé lúčenie je ťažké-Potom pôjdem alejou postriebrených stromov a budem obdivovať stĺpy dymu nad strechami domov, sta piliere pod klenbou nebies. Možno budem hľadať aj spokojnosť na tvárach, v tých ustarostených očiach matky, ktorá kedysi zmierala strachom a utekala z tohto kraja pred ohnivou artilériou, aby zachránila svoje dieťa. Boľastná spomienka. A človek, možno preto sa rád vracia k pokoju, začína opäť rozumieť slcm&m lásky, poznáva jej moc, jej krásu■ Keby každému človekovi jeden jeho najkrajší prejav o láske skamenel v miniatúrnu podobu, potom by azda mal účinný talizman na cestu celým svojím životom, Takto však len veriť prichodí, že sa už nevrátia nespokojné noci, že sa už nezjavia na oblohe hroziace pásy a chalúpka učupená pod bielou perinou nebude tichá, lebo ju rozveselí štebot bezstarostných detí. Koľko pocitov šťastia. Tak čakám na úsmev rána, na biely chumáč, ktorý padne na strechu paláca práve tak, ako na rozstrieľanú chatrč. Je v tom čosi symbolického■ Keď celkom uveríme, že naše cesty — hoci sú veľmi rozdielne — raz splynú, potom prestane vládnuť sebeckosť a egoizmus a príde nový človek, 11 ... ..............-nr..................-.....1 i