Elán, 1931-1932 (II/1-10)
1931-09-01 / nr. 1
kto prevezme ich úlohy. V prvom rade ide o nástupkyňu pani Hiibnerovej. Na šťastie je v Národnom divadle niekoľko dám, ktoré sa s pani Hiibnerovou striedaly v tom, čo herci nazývajú oborom. Od nich závisí, aby spoločnými silami nahradily, čo pani Hiibnerová znamenala sama. Zaujímavé myšlienky možno pripojiť k spomienkam na miesto, ktoré v umeleckej práci Národného divadla zaujímal Eugen Wiesner. Po jeho smrti sa v niekoľkých pekných úvahách spomenulo, že vlastne nedosiahol takého významného umeleckého postavenia, k akému by ho bol oprávňoval jeho talent a najmä jeho mimoriadna pilnosť. Pekne o tom písal v Lidových Novinách jeho bývalý šéf dr. Hilar, ktorý mal najviac možností dopomôcť mu k zaslúženému postaveniu. No, neztratilo sa tým nič. Naopak, Wiesner vedel i vo vedľajších xxlohách vytvoriť galériu drobných postáv s práve takou umeleckou vervou a s práve takým nánosom premyslenosti, ako by bol každý raz hral predné úlohy svetového repertoáru. Či sa nájde teraz niekto v súbore, ktorý to bude robiť po ňom s rovnakou láskou? — Ä nezaviňuje azda upevňujúca sa sústava divadelných hviezd, že sú vedľajšie úlohy podceňované? Čiastočne. Bedliví kritikovia mali už niekoľkoráz príležitosť pozorovať a poukázať, že vedľajšie úlohy nie sú v Národnom divadle obsaďované všetky tak, ako je to potrebné pre dokonalý javištný obraz hry. V tejto veci sme vo väčšine prípadov na malomestskom stanovisku podceňovania drobných úloh, kým na príklad inde majú už o nich odbornú literatúru. Najmä v Národnom divadle sú s nimi ťažkosti. Do Národného divadla sa dostávajú herci, ktorí inde už niečoho dosiahli, ktorí na iných scénach pražských a mimopražských hrali predné úlohy. A teraz — aby som hovoril v hereckom žargóne, — majú hrať „psov“? Nie a nie! Takto však môže hovoriť iba herec, ktorému vlastný umelecký náhľad a pracovný ráz divadla neobjasnil dramaticky i produkčný vyznám malých rolí. Najväčšia zábava je však, keď sa takíto herci obídu a drobné úlohy sa pridelia členom sboru elévov. To sú len umelci, ktorým malá úloha je pre smiech! Videl som prípad vážnej hry, keď elév, hrajúci sluhu, zničil celú dôležitú scénu zrejmou „psinou“, ktorú si z hry robil, a jednak ho z divadla nevyhnali. A to išlo o pietnú premiéru! Čo z toho asi vyšlo pri reprízach?! Videl som i to, že správa jednému z režisérov pridelila elévov do anglickej komédie, aby hrali lordov. Prirodzene, že diváci mali dojem, akoby išlo o abiturientský večierok a nie o shromaždenie konzervatívnej anglickej šľachty. A efekt hry vo významných scénach bol úplne sotretý. A jednak je tu prípad Wiesnerov a pred ním Mošnov, že i z malých úloh možno umelecky dlho a skutočne žiť. Ani v „Hamletovi“ nemôže vystupovať dvadsať Hamletov, musí tam byť aj iná úloha. Čo vedel na príklad urobiť taký Mošna hoci i zo sluhu Feraponta v nezapomenuteľných „Troch sestrách“ Čechova! Jeho epizódnu rolu nesotrel ani hlboký dojem z výkonov Kvapilovej, Vojana, Hurta, Rýdiovej a mnohých iných, ktorí sa vtedy umelecky predháňali. Ak niet dokonalého divadelného a hereckého pochopenia pre význam vedľajšej úlohy, nemožno chcieť od autorov, aby takéto úlohy dobre napísali alebo aby ich radi písali. — tohoročné repertoárne programy sú veľmi sľubné. Prekvapuje najmä veľký počet ohlásených pôvodných domácich hier. Äko hľadíte na tento akiste radostný obrať? Repertoárné sľuby a šéfovské proroctvá, čo všetko uvidia toho roku návštevníci divadla, sú ako každoročne i dnes veľmi lákavé. Ale z takýchto reklamných sľubov ešte žiadna sezóna nestlsíla. Keďže sa však povesti o veľkom pestovaní pôvodnej tvorby udržujú až s poplašnou húževnatosťou, možno predpokladať, že sa náš divadelný život jednak len dočká rozšírenia počtu domácich autorov, hraných na predných scénach. Pán dr. Hilar nám však pred samými prázdninami vyložil v Českom Slove, ako „točí“ s domácimi autormi. Český dramatický spisovateľ sa nám zjavil ako odchovanec literárnej opatrovne, sriadenej v dramaturgickej kancelárii Národného divadla. Dozvedeli sme sa, ako vedú ruku dramatickým autorom od samého počiatku, keď vznikla myšlienka a prvý plán diela. To je síce veľmi pekné a starostlivosť, ktorú tu správa o vývoj našej dramatickej literatúry prejavuje, je dojímavá a záslužná. Čo nám však zaručuje, že správa divadla nie je jednostranná vo výbere autorov, ktorých do svojej „prípravky“ prijala? Minulej sezóny pri cykle prednášok Dramatického sväzu v Prahe dočkali sme sa my, ktorí ani divadlo nehráme, ani nepíšeme drámy, len sa dívame, zaujímavého prekvapenia, ktoré sa volalo diskúziou o divadelnej kríze. Divadelníci ju svádzali na impotenciu dramatických spisovateľov, spisovatelia zase na divadelníkov, že nevedia hrať. Predprázdninový výklad dr. Hilara v Českom Slove chce asi zdôrazniť stanovisko divadelníkov. Vec však má niekoľko nevýhod. Touto metodou sa ani jedon dramatik nenaučí samostatne a dobre písať. Dramatik pri javištnom predstavení svojej hry musí sám zažiť, že niektoré jeho scény nemajú dramatickej nosnosti, že neílmočia dosť zreteľne všetko, čo bolo jeho úmyslom. Dnes podľa výkladu šéfa činohry Národného divadla autori pracujú výstup za výstupom pod jeho dozorom a robia tedy zmeny, ktoré si želá ten, kto s konečnou platnosťou rozhoduje o predstavení hry na prvej scéne republiky. Podľa môjho úsudku je prospech z prakse, dr. Hilarom naznačenej, dosť sporný. Je však tiež otázkou, či táto praks neodstraší mnohých kvalitných dramatikov, alebo či nie sú i takí autori, ktorí naskrze nie sú ochotní podrobiť sa takémuto mentorovaniu. Už roky sa snažím dokázať, že napísať drámu je jedon kunšt, ktorý má svoje osobitné zákony, a z tejto drámy urobiť divadlo je zase druhý kunšt, ktorý má zákony celkom iné. Tým sa nechcem chváliť, veď to nie je nijaký objav, uvádzam to len preto, že čo nasleduje, nie je môj dnešný náhľad, ale výsledok presvedčenia, podľa ktorého som písal i svoje Svetové dejiny divadla, i diela predošlé. Preto sa obávam, že ani budúcnosť nebude nijak mimoriadne vďačná za úsilie pána dr. Hilara: zlepšiť našu dramatickú literatúru tým spôsobom, ako toto zlepšenie v júni verejnosti vyložil. Divadelná história bude skôr hodnotiť tie momenty činnosti dr. Hilara, z ktorých pozná, ako zmáhal dané úlohy, a nebude si asi príliš vážiť obdobia, v ktorom sa budú hrať len tie veci, ktoré mu podľa jeho želania autori napísali tak, aby ich mohol hrať. Keď na počiatku upravil, lepšie reôeno prebásnil profesor Tille Tylovu „Tvrdohlavú ženu“ a Mikovcovu „Záhubu rodu Pŕemyslovcov“ bez toho, aby si tým získal veľa obdivu. Tohoto roku sme videli, že Nezvalove prebásnenie Calderona (Schovávaná na schodech) nevyvolalo nijaký veľký dojem. Ohlásené hry, pripravené na prebásnenie, sú okrem toho trochu stranou veľkého a hlavného prúdu europského kultúrneho vývoja, než aby bol o ne živý záujem. Pri tom sa súčasne činoherný šéf na Vinohradoch dr. Bor ponosuje, že nemá dosť pôvodných diel, lebo autori sa v prvom rade snažia dostať sa do Národného divadla. Na šťastie má vinohradské divadlo dosť domácich spisovateľov. Je tam Langer, Štépánek, Žuk-Porf, Vrbský, Boubelová, Hlavatý, sám dr. Bor, ktorý dramatizuje romány, a ja neviem, či som ešte niekoho nevynechal. Komerčný tajomník divadla Werner zadáva dokonca svoju hru Národnému divadlu. Čo sa týka ponosy dr. Bora, v tejto veci hrá úlohu asi prestížna otázka, že Mestské divadlo totiž nerado hrá kusy v Národnom predtým zadané a odmietnuté. To chápem. Bohužiaľ, nemožno veci pomôcť, kým oba ústavy budú stáť oproti sebe ako konkurenčné. (O čom svedčí na príklad i okolnosť, že „Tri sestry“ ohlásilo vinohradské divadlo už na programových plakátoch a teraz náhle v interviewe dramaturga Gôtza v Literárnych Novinách tú istú hru sľubuje i Národné divadlo.) Mestskému divadlu patrí z poslednej sezóny neodškriepiteľná zásluha, že obnovilo niektoré diela staršieho českého repertoáru. Ale i v Národnom divadle asi poznali, že je to umelecky i kasove dobrý obchod a začaly tohoto roku s Jiráskovou „Kolébkou“, za ktorou má nasledovať ešte rad ďalších starších hier. Vec sa má skoro tak, ako by sa naše predné scény hanbily, že sme sa umelecky vyvíjali, že sme i pred sto rokmi existovali a že dramatický spisovateľ nášho obrodenia, alebo rokov osemdesiatych prirodzene nepísal tak, ako O Neuille. V Komédii francúzskej hrajú celkom bez rozpakov jeden deň Moliéra a druhý deň Labicha, nad ktorým sa u nás ohŕňa nos i na predmestskej scéne. Ja viem, že divadlo je v prvom rade vecou dneška a nie je praktickým seminárom literárnej i národnej histórie. Ale sú mnohé veci zo staršej literatúry, ktoré zasluhujú, aby boly novo riešené a udržované v živej pamäti hercov i obecenstva. Opera má už rad českých diel, z ktorých urobila repertoáme hry a ktoré s úspechom môže zahrať hocikedy. Stalo sa tradičným zvykom, že opera Národného divadla začína sezónu českým dielom „Predanou nevestou“. Túto starosť, azda bezvýznamnú, ale azda i symbolickú, si činohra nepripustí. Začne sezónu náhodne i hoci takou „Dovolenou ve Francii“ od Berkeleya. Keby som teraz rozvinul myšlienku, že neúspech starších, alebo i novších pôvodných hier nemožno pripisovať len slabostiam spisovateľov, že je za to zodpovedné i divadelné podanie, opakoval by som to, čo sa octlo v v letnej polemike v Českom Slove medzi kritikom dr. Vodákom a šéfom dr. Hilarom. — Novinami už viac razy prelieťa zvesť a bola i kompetentnými činiteľmi potvrdená, že Národné divadlo v Prahe pristupuje k scénovaniu tajovského hry „Smrť Ďurka Langsfelda". Vy, ktorý už roky s nevšedným odborným záujmom sledujete slovenské divadelné pomery, budete mať akiste čo povedať k tejto, pre nás Slovákov tak veľavýznamne j udalosti. Bude to iste povznášajúca chvíľa, keď sa slovenská dramatická literatüra. pvj prvý La.it jljlci jcxviäti nášho Národného divadla. Spojí sa s tým mnoho krásnych spomienok na slovenskú účasť pri budovaní pražského Národného divadla. Môžeme si spomenúť medzi iným, ako povolal riaditeľ Šubert v projektoch k usporiadaniu slovanských slávnostných hier popri divadle ruskom, poľskom, srbskom, slovinskom, bulharskom, i dramatický odbor Spevokolu z Turčianskeho Svätého Martina, čím malo byť slovenské divadlo verejne uznané za jestvujúce a žijúce. Môže sa spomenúť zase vzájomne, že česká pomoc pri pestovaní divadelného umenia na Slovensku prišla istotne vhod, i na tú Maškovu oponu, ktorú do divadla martinského Národného domu venovala pražská Umelecká beseda a mnohé iné pekné veci. Trochu neskoro prichádza slovenská dramatická literatúra cez štátnu scénu k nám do Čiech. R. 1926 tam usporiadané pohostinské hry Slovenského národného divadla v Prahe na Vinohradoch nedopadly celkom šťastne, azda hlavne pre nevhodne volený čas a pre nedobré aranžma. Národné divadlo pristupuje teraz k scénovaniu hry Jozefa Gregora-Tajovského „.Smrť Durka Langsfelda“ pod dojmom svojho poslania ako štátna scéna. Požiadavku uviesť slovenské hry na štátnu scénu vyslovoval som už niekoľko ráz vo svojich listoch v Slovenských Pohľadoch. Pri dnešnom záujme o Slovensko, pri vzrastajúcom výletníckom ruchu z Čiech na Slovensko a pri množstve tých, ktorí sa na dovolenú uchýlili na Slovensko a z toho vyplývajúceho po-Modranské zaručene pravé prírodné víno zasiela od 40 litrov vyššie JOZEF KOPA, učiteľ a majiteľ viníc v Modre pri Bratislave — Vrele odporúčame! svojej režisérskej činnosti na Vinohradoch ohlásil Krasinského „Nebožskú komédiu“, to bol skvelý režijný čin: urobiť mohutné divadelné dielo z básne, o ktorej nikdy nemysleli, že by sa mohla dávať na javisku. Alebo keď naozaj nanovo a prekrásne scénoval „Hamleta“ a hlboko poňal Rollandovu „Hru o láske a smrti“ a pod. Súčasne oznamuje umelecká správa Národného divadla prebásňovanie niektorých starých hier. Podľa spomenutého vyjadrenia Hilarovho i na týchto úpravách sa pracuje rovnakou metodou, preto ťažko si robiť nejaké nádeje. Dosiaľ úpravy nepriniesly mnoho pozitívneho. Kedysi Švédska spisovalelka Elien Rydeliusová, ktorá práve chystá po svédsky antológiu zo slo- Korw/tcy ftr<t»y i* ftccblllcáoiu. o ČU)äJcoalc-\'cii hu, nn náyctpvr. n J'n.jovsh'ýrJi v DrutisI'/inp. Stojaci, nd lava: spis. Hana Gregorová, spis. Elien Rydeliusová, redaktor kult. rubriky Slov. Denníka Karol Rypácek a spisovatel Gregor-T ajovský; dole: dcérka pi Rydeliusovej a dcérka G r egora-Tájovského. 2 LITERÁRNI NOVINKY 1 KDEKOLIV OZNÁMENÉ IHNEĎ PO vydíní