Elán, 1932-1933 (III/1-10)

1932-09-01 / nr. 1

(Vážená slečna túžobne pozrie na hodinky. Mazáčov melancholický kocúr vytiera si z očú spánok a potľapká si prázdny žalúdok a ide na obed. Ideme aj my, schovajme si rozumy na iné časy, veď i zajtra bude deň a niet obavy, žeby typ našej vďačnej témy, literárneho snobizmu, tak náhle a neočakávane vyhynul.) Maša HaFamová Cesta za inšpiráciou Vyšla moja druhá kniha ,,Červený mak“. Iste mnohí zpomedzi čitateľov zvedaví sú, kde berie poet inšpiráciu k básniam. Ja by som iste neukojila túto zvedavosť, keby som sa nebola pred týždňom dostala náhodou v Prahe do redaktorských spárov ná'sho Janka Smreka. Ale sľub je sľub, — čo som v Prahe sľúbila, musím v Tatrách splniť. Pred dvoma rokmi vybrala som sa na cesty za inšpiráciou hodne ďaleko. Až do Paríža. Čakala som od tej cesty mnoho, ale robila by som sa zbytočne interesantnou, keby som vám tu hovorila, čo všetko som v Paríži riasia. Lebo ja som tam pre svoj vnútorný svet nenašla nič. Bolo to niekoľko dojmov, aké prežíva každé mladé dievča, čo po prvý raz vyletí samostatne do sveta, bol to stesk za milým, niekoľko sociálnych postrehov, niečo zrakových vjemov. Nič viac. Vlastná, najhlbšia tvorčia sila ako by ma tu bola opustila a utiahla sa ďaleko, do hôr, aby tu na mňa počkala. Zdá sa, že ma hory zajaly úplne. Sputnaly ma bielymi okovami čarovnej zimy a priviazaly k sebe hudbou lesov a vodopádov. Tu sa mi najlepšie tvorí. Inšpirácia príde do duše tak zrazu, keď ju najmenej čakám. Idem popod Solisko. Najprv lesom, potom vy'ssie, kde začínajú vývrate a kosodrevie. A prídem k utešenému miestu. Kosodrevina, ktorú nič nehatilo vo vývoji, rozrástla sa tu do šírky, svobodná, nádherná, rozpätá. Okolo nej rastú nežné belasé encyány. Hory sú čisté — a zduchovnelé ako tvár svätcova — a dolu dolina kúpe sa v slnci, sťa slastné rozmarné decko. Nevdojak započúvam sa do šepotu liôr a k srdcu stúpa vlna. Vlna inšpirácie, posvätného citu. í tento cit musím vynosiť na srdci niekedy i dlhé týždne, kým dostanem preň výraz. Tvorba. To je už zápas. Boj so slovom. Inšpirácia prichodí ku mne ľahko, vzrušuje príjemne, kdežto tvorba sviaže ma niekedy do takého malého klbka, z ktorého mi je ťažko vymotať sa. Bojím sa, že slovo zabije krehkú konštrukciu vnuknutia. Po takomto zápase, keď márne hľadám výraz, príde potom tá najčistejšia a najjasnejšia chvíľa. Prítomnosť unikne, nastane isté odhmotnenie a slová samé tečú z pera. v Keď deň po deň, týždeň za týždňom a mesiac za mesiacom ustavične sa prehŕňaš len medzi knihami, nová kniha, ktorú ti pošta prinesie, nie je vari ani takým vzácnym hosťom. Je len každodennou spoločnicou, ktorá prehĺbi tvoj pocit života, ktorá pridáva nový prvok do tvojich estetických zážitkov a ktorá konečne stane sa súčiastkou tvojho vedomostného fondu. Ale iný pocit máme k novým knihám, keď sme na dlhší čas boli prerušili kamarátstvo s nimi. Treba ísť do dedinských samôt a zabudnúť na životný rytmus kníh a načúvať len čo hovorí dedinské ticho, dedinská bieda, hory, lesy, stráne a započúvať sa do seba i do citov tvojich najmilších. Pomer ku knihám akosi zmŕívie. Všetky ľudské smysly opojené a sputnané sú len tým, čo ti hudie novohradské sparné leto, čo rozprávajú šedivé kopce novohradských vrchov, po ktorých pastieri vyhľadávajú so svojim stádom trošku zelenej trávy a po večeriach nôtia do šera svoje dumné spevy. Oj, iný svet. Nerušia ho ani literárne reminiscencie. Na vrch Timravu, hoci ti pripomína, že podľa neho volila si svoj pseudonym spisovateľka Slančíková, ktorá bývá v Ábelovej hen na tom kopci, jednako nepozeráš ako na vec, ktorá ťa zaujíma i z akýchsi literárnych príčin. A všade tak. V Polichne nehľadáš literárne stopy po Timrave a jej postavách. V Maškovej si len mechanicky opakuješ, že je to dedina Maróthyovoov a Banšella. V Ľuboreči romantický cintorín s hrobom Daniela Maróthyho pútal by ťa vari i bez literárnych súvislostí. Všetky tieto faktá, vzťahujúce sa k literatúre v novohradských dedinách, stanú sa vari živou skutočnosťou len pri písaoom stole a medzi štyrmi stenami. V letných túlačkách tvoje city a myšlienky rytmizujú harmonicky s bolestnou skutočnosťou dedinskej biedy, družia sa k bolestným vzdychom, s akými ti maškovské ženy ukazujú tohoročnú zlú úrodu a ich bezradné výhľady do budúcnosti, zakalené storakými biedami, prekričia všetok odborný a študijný záujem, ktorý ťa pôvodne sem ťahal, do týchto dedín v ústraní. X Len doma ťa čakajú knihy. Nové, vábne a milé. Pred mesiacmi temperamentný Jégé bol sa rozkatil na kritikov, že oni tak a onak, že sú fušeri, naničhodní škribleri, ktorí sa nevyznajú v tom, o čom píšu a že sa im treba alebo veľa učiť, alebo složiť pero. Nuž ťažko bolo nevšimnúť si takých výčitiek. Ale Jégému bolo možno oponovať. Bolo sa treba odvolávať, že naši kritici sú len druhotným zlom, to primárne zlo väzí v spisovateľoch. Oni svojimi dielami málokedy postavia našich kritikov do takých situácií, kde by im bolo treba hodne vysoko vysúkať rukávy, pochytiť všetky svoje vedomosti, estetickú pohotovosť a tak sa pribrať do posudzovania a analýzy nového diela. U nás nejeden spisovateľ dosť povážlivé už prvou svojou knihou vyjadrí celú svoju spisovateľskú osobnosť, obsiahne všetky námety a problémy, ktoré sú mu prístupné a v nasledujúcich prácach už akoby sa opakoval. Nejde do šírky a do hĺbky. Zaviazne a ustrnie. Nevie rásť. Nové zážitky a dojmy, ktorými ho život privaľuje, preciedza vždy cez rovnaké nádoby. Zdá sa mi, že naši spisovatelia sú nie dosť pružní, vynalezaví, determinuje ich prvotný zvyk a nemajú odvahy experimentovať, púšťať sa na výboje, prekonávať cesty, ktoré už prešli. Preto je hádam i naša kritika nepružná. Takto akosi bol som si zaumienil sformulovať odpoveď Jégému, keď nedávno zaučoval kritikov. Ešte by som bol dodal, že i kvantitatívne viacej by sme žiadali od spisovateľov. Ale všetky tieto veci sú povahy relatívnej. Jedna dobrá kniha rozptýli pochybnosti o kvalitách našich spisovateľov a knižná produkcia, čo i len z predošlého mesiaca, presviedča, že i kvantitatívne rastieme. Sopár kníh je zas novým obohatením našej literatúry. X Akokoľvek, Rázus je vari najproduktívnejším. Prevyšuje ho azda v tomto ohľade len Hronský. A zaujímavé sú Rázusove dve nové knihy.* Už pri jeho historickom románe „Julia“ hovorilo sa, že toto dielo je akýmsi úte* Maroško, príbehy detstva. EMSA sv. 36, strán 257, za 24 Kčs. — Argumenty, hovory; so synom i s tebou. Essaye. EMSA sv. 38, strán 124, za 12 Kčs. Obe knihy nákladom L. Mazáča. kom od prítomnosti a jej bied. Ale nie je to oelkom pravda. Mnoho z marazmu dneška Rázus tam len bol transportoval na historické úzadie, ale inak jeho kniha dýchala a zmietala sa bolesťami a problémami, ktoré sú i dnes aktuálne a jej etická osnova útočila na vôľu a cit dnešného človeka. Burcovala národné a občianske sebavedomie, šírila dôveru v spravodlivosť a vedela zaliať čitateľa prúdmi posmelenia a povzbudenia v zápasoch dneška. A také knihy nebývajú útekom pred prítomnosťou. Nie sú idylou ani elegiou. Len osobitým vyzvaním do boja. Ale elegickou je Rázusova nová kniha „Maroško“. A vnútornou potrebou básnika. Rázus nie je typom človeka a básnika, ktorý by našiel uspokojenie a pocit vykonanej povinnosti v prácach špecializovaných, v povolaní jednom. Jeho zrastenosť so slovenským kolektívom pobáda ho od ranej mladosti rozširovať svoj kruh pôsobnosti a v (povojnových rokoch prudký a vznetlivý Rázusov temperament nemohol vyhnúť tomu, aby sa nevrhol i do krútňav politických zápasov. Politika hazardovala so slovenským národným organizmom, pomery rútily sa bezhlavo storakými cestami a akoby bez cieľa, kategorickým príkazom Rázusovej povahy teda bolo, aby i sám zasiahol do týchto bojov. Dnes v nich útočí, rozdáva údery a prijíma. Vyhovuje tak jednej stránke svojej povahy, tej, ktorá chce ruch, ktorá sa vybíja v pohybe a vo verejnej činnosti. Ale to je práca, ktorá hádam okráda dušu o sviatočné chvíle, ktorá osobnosť azda rozkúskuje a mrví, kde možno srdce len trpí a nenachádza utíšenia. Len nové nepokoje, nevybojované ciele a útočenie na nové hradby. Toto všetko hádam opája smysly, ale básnický temperament iste neuspokojuje. Náhradu za to hľadá Rázus inde. V knihe „Maroško“ našiel ju typickým spôsobom. Ohlušil okolo seba rev denných starostí a bojov a pohrúžil sa celkom odovzdane do objatia mäkkých rozpomienok z detstva. Zmizli všetci politickí protivníci, zabúdal autor na nálady obyvateľstva manifestujúce sa na politických shromaždeniach í na všetky ťažkosti, súvisiace s jeho politickým pôsobením, a rozospievaly sa mu v duši tiché melódie detstva. Kúzlo infantilných zážitkov, pre každú psychológiu umeleckého tvorenia také dôležité. Tiché, robotnícke chalupy vo Vrbici. Liptovskosvätomikulášsky mestský náter s garbiarňami. Váh a lúky na okolí. Ä na tomto úseku sveta detskými očami videný svet a ľudia. Ľudia rázovití, medzi ktorými rastie malý Maroško a učí sa poznávať zákony života. Hovorí mu o nich starostlivá matka, ktorá plodí veľa detí a v tichých chvíľach rozmýšľa o ich budúcnosti. Tu stojí pred ním húževnatý otec a húževnatí súsedia i príbuzní. Keď sa človek nespreneverí svojmu detstvu, býva v živote silný a ono ho posmeľuje i naznačuje cestu, ktorou treba kráčať. Kamarátstvo, ktoré v detských hrách nadviazal si s Ankou Krdankou, Mišom Mrázikom a všetkými vrbickými deťmi, sprevádza ťa celým životom, len Mišo Mrázik má iné meno, azda ale cítiš, že vy ste jedno, že sa vám rovnako treba brániť a spolu držať. Utiecť a zradiť svoje detstvo, znamená zradiť seba samého. Povaha psychologického pomeru autora k svojmu dielu žiadala, že vystal tu akýkoľvek pedagogický tón a dušeslovná analýza. Maroško je temer reportážou detského života. Ako sa rozbiehala detská fantázia, tak ju autor zachytáva, aké smútky kalily detské nebo bystrého Maroška, také sa v knihe ozývajú a na stá detských príhod svieti tu a hrá temer v pôvodnej rýdzosti so všetkou sviežosťou detského prežívania dojmov. Kniha je jará, rozdychčaná letnými dňami na Váhu, blúdeniami po horách, zkúsenostiami z detských školských lavíc a nad všetkým svieti bezprostrednosť, akou len detstvo zažíva život. Tu niet zmechanizovanosti. Dravý prúd prirodzených rozbehov srdca, mysle a fantázie. Kniha, ktorá je oddychom, lebo tlmočí reč zeme, lúk, hôr, potokov, lesov a ľudí k tomu všetkému prissatých. Tolstého kniha o detstve je plná bolestných rozporov detského srdca, Rázusova rozpráva o detstve zdravom, víťaznom a bojovnom. X Druhá kniha Rázusova, „Argumenty“, vznikla už z oelkom iných fondov. Podmienila ju autorova potreba, dať dorastajúoej mládeži do rúk knihu, ktorá by ju poučovala o základných veciach života a smrti. Autor chce viesť mládež, ako má posudzovať a zachovať sa k najdôležitejším problémom života a aký pomer zachovať k smrti. Kniha je písaná s láskou a teplo. Ani nie povýšený protektorský tón, ale srdečný rozhovor otca so synom. Štedrý otec všetko, čo zkúsil a čomu sa naučil, dáva synovi, aby mu ľahšie bolo prebíjať sa životom. Posmeľuje a ukazuje na priepastné stránky života. Sympatické je, že to Rázus rozpráva bez útočného vypointovania svojich náhľadov a svrchovane konciliantne. Prirodzene, „Argumenty“ nemožno tak bezvýhradne prijať, ako „Maroška“. V tejto knihe je mnoho vecí, které by si chcel korigovať, ktoré by bolo treba inak formulovať, i keď máš na pamäti, že autor rozpráva predovšetkým s ohľadom na pedagogické účinky. Zdá sa mi, že medzi podstatne optimistický svoj svetový náhľad roztrúsil Rázus príliš mnoho výstrah pred ťažkosťami života a sem tam zarážajú miesta, vyznievajúoe temer fatalisticky. Ani pedagogicky a ani filozoficky neuspokojuje ten relativizmus, ktorým autor posudzuje temer všetko, a filozofický podklad jeho náhľadov spočíva v pragmatizme, kladúcom na prvé miesto užitočnosť a účelnosť vecí. I v jednotlivých otázkach Rázusov výklad je hodne zjednodušený a mýľne vysvetlený. Otázky národohospodárske sú komplikovanejšie, ako ich Rázus tlmočí, a filozofický materializmus posudzovať len z etického stanoviska nemožno. Národné povedomie nevzniká len z akéhosi neurčitého hlasu krvi a rodinného citu, ako vykladá Rázus, ono má hlbšie historické a sociologické príčiny, je viacej vecou kultúry a sociálnych faktov, ako nejakého vrodeného pocitu. Rázusova formulácia je tu, myslím, príliš básnická. Pravda, knihu túto treba predovšetkým posudzovať so stanoviska jej pedagogických kvalít. Naša mládež ju potrebuje. Upozorní ju na myšlienky, ktoré si i tak sama musí riešiť bolestne, a Rázus jej tu dal mnohé pokyny a vďačnú pomôcku. Okrem toho táto kniha je svrchovane vhodná ako prameň pre bližšie poznanie samého autora. Andrej Mráz Nad novými knihami Martina Rázusa Medzi svojimi: prvá od prava Masa Ilaľamová-PuUmanová, vedľa jej muž dr. Pullman, lekár na Štrbskom Plese Masa Haľamová-Pullmanová so sestrou Oľgou 2 MAZÁČOYA SLOVENSKÁ KNIŽNICA Viaz. o Kis 12.— viacej. Dodá každý riadny kníhkupec alebo Nakladatelstvo L. Mazáča v Prahe II., Na Hrobci 7 1. 5.4.3.2. 7.6. 9.8. 10. 11. 12. 13. 14. 15. 16. 17. 18. 19. 20. 21. 22. 23. 24. 25. 26. 27. 28. 29. 30. 31. 32. 33. 34. 35. 37. 37. 38. 39. 40. 20.-18.-18.-18.-21.-21.-27.-15.-15.-15.-18.-10.P. Kompiš: Osloboditeľ . Ján Kalinčák: iMilkov hrob „ Reštavrácia „ Orava . . „ Knieža Liptovské „ Svätý duch . Paulíny-Tóth: Kyčina . . . Ľudevít Kubáid: Mendík . . Timrava: Hrdinovia .... Ľudevít Kubáni: Valgatha . P. Jilemnický: Víťazný pád . O. Parma: Slovenský máj . Ľudo Izák: Tajný spolok „Mor hol“ 24. Peter Kompiš: Bludná púť velikého čarodeja................................................27. J. Hamaliar: Hlasy nášho východu 24. Šujan: Hlasistické články Štefánikove 10. Zuzka Zguriška: Obrázky z Kopaníc 21. Hana Gregorová: Slovenská žena pri krbe a knihe........................... Ján Cajak: Únos........................... „ Pred oltárom . . . J. šujan: M. R. Štefánik .... T. Vansová: Sirota Podhradských 24. Ján Cajak: Vtáčie hniezdo . . . 18. „ Vohľady.................21, „ Posledný deň . . . 18. T. Vansová: Pani Georgia desová na cestách.......................................24. Hana Gregorová: Zo srdca . . . 12. J. Dvoŕák: K severu................18. T. Vansová: Sestry.....................24. Jonáš Záhorský: Dva dni v Chujave 12. Paulíny-Tóth: Trenčiansky Matúš . 15. Jonáš Záhorský: Kulifaj . T. Vansová: Prsteň . . . P. Jilemnický: Zuniaci krok T. Vansová: Paľko šuška Timrava: Všetko za národ T. Vansová: Rozsobášení . T. Vansová: Z fary a zo školy . . J. Ľ. Holuby: Populárne spisy I. . „ „ „ II. • 24.-24.-24.-24.-10,-15.-21.-15.-21.-15.-18.-21.-21.