Elán, 1938-1939 (IX/1-8)

1938-12-01 / nr. 4

knihy Pesimistický dedinský román Stefan Gráf: Zmätok. Vydala Matica Slovenská, Turč. Sv. Martin, 1938. Strán 197, cena 20 Kčs. Knižný debut Štefana Gráfa bol všeobecne prijatý ako prísľub novej prózy autora, pracujúceho s rozhľadom umelecky širším, než býva zvykom u našich mladších spisovateľov. V Gráfových novelách bol vypozorovaný epický talent, hoci ešte neočistený od kazov novotárskych pokušení. So zvedavosťou sme očakávali autorov ďalší vvvin. Nenazdávame sa síce, že vrcholom prozaického umenia spisovateľovho musí byť nevyhnutne román. Jednako, až román umožňuje rozvinúť celú škálu prostriedkov tohoto umeleckého druhu, a nie je preto náhoda, že na ňom vyskúšal mladý autor svoje sily. Tématicky sa Gráf, proti odôvodnenému očakávaniu, vracia k dedine. Ale jeho záhorská dedina sa málo podobá tej vypuoovanej, šťastneja veselej dedine, akú nachádzame ešte vždy v slovenskej próze. Konečne ani to by nebolo celkom nove, lebo takto vidia dedinu už i Hronský, Pockody a Gabaj. Nové je, že Gráfovi nie je dedina nevyhnutným kompozičným prvkom, že mu je len jedným možným prípadom, na ktorom explikuje svoj pesimistický náhľad, že všetko sa chýli k chaosu, rozvratu, zvierackosti a násilnosti. To je to nové, čo pri všetkej realistickej opisnosti, s akou sa stretávame aj inde, vnáša prísne subjektívny a preto umelecky činný prvok. Popri tom je dosť ľahostajné, že autorovi poskytuje dostatok skúseností pre románovú tému práve dedina. Gráfov román zastihuje dedinu Medzníky v prevratovom vare. A už tu je príznačné pre autora, že prevratovú rabovačku nepokladá za čin tvorivý, za prejav úsilia, smerujúceho k rozžitiu sa dediny, ale len za dôsledok vojnou prebudeného anarchizmu a slepej pomsty. Dedina, prv ponížená a pokrytecky prikrčená, sa mení v silou opitého a krvou rozzúreného parobka, vyťahujúceho nôž zpoza sáry. Najpregnantnejšie sa to prejavuje v živote Miša Orta. siroty, dorastajúcej cez vojnu a ňou vychovanej. Prevrat mu prináša jeho ideál: flintu. A od tohoto začína séria jeho vrážd, napred na zveri, potom na ľuďoch, séria násilenství, do ktorých vie strhnúť i svojich rovesníkov. Pozoruhodné je, že len Miša a ľudí jemu podobných nestihne v románe osud tragický: to je umelecký dôkaz, že jedine povaha násilnícka nájde v prostredí anarchie svoj element, svoje životné vyvrcholenie. Naproti tomu ľudia tichí a svojou vierou v akúkoľvek hodnotu slabí, ako sympatický robotník Karol Morvát alebo obchodník Jakub Maizl, idú od neúspechu k neúspechu. Keby bol chcel autor moralizovať a poukázať na zhubné dôsledky anarchie, bol by iste vyvážil surovú silu silou duchovnou. Zdá sa, že autorov pesimizmus je nie taký konjukturálny. Predstavuje síce vojnu ako počiatok rozvratu, ale tento proces nemá výhľadu skončiť sa, a záver diela, trčiace kly novej vojny, ukazuje, že básnik hlbokú príčinu nehľadá vo vojne samej, ale v povahe svojich ľudí, ktorí sa vojny neboja, ale ju chcú a vyhľadávajú. Autorovým presvedčením, z románu vyabstrahovaným, je teda nie to, že prežívame krízu, ktorá je prelomom k nejakému vysnenému alebo skutočnému raju, nie to, že prozreteľnosť akéhokoľvek druhu užíva krutých prostriedkov k zdokonaleniu človeka — jeho presvedčenie naopak je, že nad svetom vládne nesmysel alebo skôr diabol, ktorý používa ľudí len ako figúrky vo svojej pekelnej hre. Ľudská viera a obetavosť sú v takomto poňatí už nie len boľavé a nesmyselné, ale priamo smiešne. O filozofickej oprávnenosti tohoto názoru prichodí nám hovoriť len vo vzťahu k dielu. Tu možno konštatovať, že rozpad románu v epizódy by v podstate súhlasil s koncepciou. Že sa osoby románu a udalosti nezdajú byť dosť pravdivé a živé, to by nemusela zaviňovať psychologická neprekreslenosť pováh a neodôvodnenosť ich činov, keďže básnikovo poňatie hlbší a aspoň sám v sebe úspešný duchovný život popiera. Skôr ruší smyslová nesugestívnosť postáv, ktoré sme predsa mali vidieť, počuť, hmatať, nesugestívnosť ich činov, spočívajúca v tom, že ich autor neopisuje až do najpríznačnejšieho konca. Nazdávame sa, že tieto nedostatky spočívajú v autorovom nepochopení výrazových prostriedkov románu, čo sme vytýkali už jeho debutu. Omylom je prehnané lyrizovanie a kopenie metafor pri charakteristike, lebo jedna veta, jedno slovo by bolo výraznejšie. Chybná je jeho metaforika i preto, že spodobňuje nesúradné veci. Jeho postup je skoro konštantné dvojaký: alebo priraďuje k najsubtílnejším abstraktám konkréta až prehnané vo svojej nahej surovosti, alebo postup obracia. Netajíme, že to má svoju lyrickú účinnosť, ale v románe stráca svoj účel, lebo miesto presnejšieho definovania opisovanú vec oddiaľuje a príbeh rozmazáva. Gráfov román je rozhodne prínosom do našej prozaickej literatúry, ale nemožno zamlčať, že autor zďaleka nevyužil všetky možnosti svojej myšlienky. Ci to pripísať nedostatku odvahy, ci nedostatočnej znalosti výrazového prostriedku, si povedať netrúfame. Ani jedna z týchto príčin nie je však neprekonateľná a môžeme teda oprávnene predpokladať, že autor svoj tvorivý zenit ešte neprekročil. \J. C h o r v á t h Nový román A. Lackovej-Zory A. Lackóvá-Zora: Myšacia bundička. Povesť z našich časov. Vyšlo nákladom spolku Tranoscius v Lipt. Sv. Mikuláši. Strán 386, cena 30 Kčs. Myšacia bundička je milionárska dcérka Jela Limbová, bájne krásna a dobrá, obletovaná tuctami lovcov vena, ktorá sa zaľúbi do mladého inženiera Hurtu, materialistu a komunistu. Zdánlivo pre nedorozumenie, v skutočnosti z lásky k nemu a z vrúcnej túžby poznať pravdu, ujde z rodičovského domu a vyberie sa s holými rukami skúsiť ten svet, ktorý Hurta pokladá za jedine pravdivý: svet biedy a ťažkej práce. Je postupne slúžkou, tuláčkou bez zamestnania, robotníčkou v pletárni, pisárkou na stroji, chyžnou v panskom dome, príde i do nemocnice medzi najchudobnejších. Napokon vráti sa domov, keď dostane zvesť, že jej umiera otec. Po jeho smrti chce sa zrieknuť celého majetku, ale nespraví to k vôli matke. S tou potom cestuje po cudzine. V Drážďanoch pred Sixtínskou madonou presvedčí ju náhodne stretnutý kňaz, že Kristus je ozajstným Bohom a tým sa zavŕši jej úplné priklonenie sa ku kresťanstvu, ku ktorému ostatne od začiatku smerovala. Medzitým i materialistu Hurtu zrútenie sa prekotne stavaného násypu a blamáž s cigánom a leňochom, ktorých bol zaprotežoval, privedie na myšlienku, že socializmus je pomýlená vec a že pri budovaní lepšieho sveta musí sa začať s vnútornou, mravnou nápravou ľudstva. Po rozličných nedorozumeniach a vonkajších zápletkách konečne dohovoria sa s Jelou Limbovou kdesi na Štrbskom plese, no pri ich záverečnom bozku Jela, na veľké prekvapenie čitateľa, ,,smiešala sa s ľahunkým oparom hmiel a stratila sa hore nad strieborným a zlatýn^ mesiacom a hviezdami ožiareným jazerom v náručí smrekov a borovíc v plávajúcich jesenných hmlách. ..“ Toto neočakávané zakončenie musíme autorke prepáčiť, lebo Jela Limbová bola „len z peny46, len „priadkina rozprávka66, len „kňahyňa z povesti46. Ale odpúšťame iba s ťažkým srdcom. Veď i kňahyne z povesti sa obyčajne na konci celkom spokojne vydaly a rozprávky sa končievajú uistením, že „žijú šťastne až podnes, ak nepomreli66. I Jelu Limbovú škoda bolo takto manu brevi snicať so sveta. Myšacia bundička, odmenená nedávno Rázusovou cenou, je ako iné práce Lackovej-Zory tvorená v tradícii a v šľapajach Šoltésovej a Vansovej, ktoré vedome tvorily pre isté obecenstvo: chcely dať svojimi dielami do rúk slovenských čitateliek dobré, mravne povznášajúce, čiže, ako sa kedysi hovorievalo, „zábavno-poučné46 čítanie. Teda tendenčná literatúra, pri ktorej umelecké kritériá sú pre autora druhoradou otázkou. Ďaleko sme od toho, aby sme sa na takéto snahy a úmysly dívali s vysokého koňa. Škoda zažmurovať oči pred faktom, že je u nás ešte mnoho čitateliek, ktoré nestačia na t. zv. vysoké umenie; a konečne, i nebyť ich, bude tu vždy problém, čo s dospievajúcimi dievčatkami, ktoré z detskej literatúry už vyrástly, ale na „normálnu46 ešte nie sú dosť zrelé. Tieto vrstvy neslobodno nechávať na pospas románom ä la Hvezda, ktoré ich len zbaláchajú a celkom im kazia vkus. Vítané nám musí byť každé seriózne dielo, ktoré im vyhovie svojou prístupnosťou a má aj estetickú hodnotu, i keď pre slovenskú spisbu neobjavuje nové krajiny a nové polohy duše a nepredstavuje zvláštne umelecké výboje. Okrem iných stanovísk i z tohoto zorného uhla treba posudzovať tvorbu Lackovej-Zory a jej Myšaciu bundičku, ak máme byť k nej celkom spravodliví. Požiadavke dobrého, prístupného čítania vyhovuje Myšacia bundička veľmi dobre. Ale aj inak je táto „povesť z našich časov44 sympatická. Najmä prvá časť podarila sa autorke veľmi pekne. Prečítaš ju s chuťou, lebo je svieža, dej prúdi bystro, charaktery sú vytočené logicky, autorka zamýšľa sa a hovorí s vedomím zodpovednosti o takých vážnych veciach, ako je zápas medzi vierou a neverou, boj medzi kom u n izmom, a kresťanstvom, medzi materializmom a idealizmom. I spojenie j>olorozprávkového charakteru so skutočnosťou rozriešila autorka s pekným úspechom, a to je háklivá vec, ktorá sa rada vymkne z ruky a ľahko zlyhá a zvrhne sa. No Lackóvá-Zora má mnohé miesta (na príklad Jelin útek a jej nocovanie v hore), kde práve z. tohto spojenia vyčarí pôvabné partie, narábajúc zručne s rečovými, štýlovými a predstavovými prvkami rozprávok. Bohužiaľ, záverečné partie románu roztiekly sa na nekonečné rozhovory, debaty a úvahy o potrebnosti manželstva pre ľudskú spoločnosť, o večných pravdách kresťanstva, o Masarykových ideáloch a podobných iste vážnych veciach, alo v povodni takýchto úvah zatopil sa i spád deja* i žensky roznežnená, ale milá poézia, ktoré boly prednosťami prvých troch štvrtín objemnej knihy> ba autorka zabudla pre ne zavše i na prostú psychologickú pravdepodobnosť. Ťažko nám uveriť, že keď sa citlivá Jela po polroku dobrodružného života vráti do rodičovského domu, k otcovi ležiacemu na smrteľnej posteli, ktorého už udržujú pri živote iba kyslíkom a injekciami a nevedia, „či ozaj vydrží do rána46, že sa shovára hneď* v prvý večer s matkou o tom, či je lepšia diktatúra, či demokracia! Ešte väčšia chyba je, že autorkine vývody tu zostávajú len vývodmi, len rečiami, nevidenými do skutkov. Autorka je síce proti komunizmu a za kresťanstvo, ale z Myšacej bundičky vychodí,, keď sa prizreme na konanie osôb, že pre komunizmus Hurta riskoval svoje postavenie a nepriazeň mocných tohto sveta a Jela, podpichnutá jeho ideami, odišla z bohatého domova a živila sa ťažkou prácou, no z ich dlhých úvah o kresťanstve márne sa snažíš vyčítať, ako chcú svojenové presvedčenie vteliť do činov. Dozvieme sa síce, že Jela „pôjde v práci a zápase o svoje ideály46 (strana 382), ale toto je program veľmi široký a nejasný. Konkrétne sa hovorí, že sa „vydá a bude svoje deti učiť ceste, na ktorú sa dala46.. Ale nežiada kresťanstvo od človeka nekonečne viac? Čo otázka Jelinho bohatstva? Kým bola trocha po mútená komunizmom, chcela sa ho celkom vážne zrieknuť, lebo sa jej videlo nemravným byť bohatou. Na konci o tom niet ani slova, hoci biblia hovorí celkom zreteľne, „skôr prejde ťava uchom ihly, ako boháč do kráže ľovstva nebeského46 a: „rozdaj majetok svoj a nasleduj ma66. Jela novo objavuje staré pravdy kresťanstva, možno teda čakať, že pri jej energii a mladom zápale, ktoré už dokázala svojím útekom, prejaví sa i kresťanstvo u nej nejakými činmi. Ale ona len sype mravenčie vajíčka zlatým rybkám v bazéne, alebo robí autokarom okružnú: cestu po Tatrách a Demänovej, slovom, kresťanstvo nijako neporušilo pokojný, pohodlný a, úprimne rečeno, leňošivý spôsob jej života. Preto koniec knihy a jej záver vyznel slabo, málo presvedčivo. Lebo v románe je to ako v živote: darmo niekto rozmýšľa a hovorí o krásnych a dobrých citoch, darmo sa vzrušuje vznešenými ideami, ak slovo nestane sa telom, ak niet skutkov, nestrhne ťa. A práve na konci by mal bič plieskať. e. 1. GUY DE POURTALÉS: ZÁZRAČNÝ RYBOLOV. Román, v českom preklade vydal V. Petr v Prahe, po 55 Kčs. „Zázračný rybolov46 je podistým najucelenejším románom tohoto autora, zaľúbeného do mystiky. Hovorím zaľúbeného, lebo Guy de Pourtales mystikom nie je. A pretože nie je mystikom, nemá jeho román ani mystickej náruživosti, hoci musíme priznať, že má zvláštny prízvuk, že má schopnosť priamo sa s čitateľom dorozumieť a viesť ho románom, ktorého dejiskom je Ženeva. Trojaká Ženeva: idylické zátišie pred svetovou vojnou, keď sa schádzavali na brehu jazera kozmopoliti a revolucionári z celého sveta, Ženeva zo svetovej vojny, keď sa Švajčiari, ako národ neutrálny, zúčastnili na organizovaní výmeny zajatcov a na všetkých ostatných humanitných prácach na zmiernenie vojnových bied, a konečne Ženeva dnešná,. Ženeva ako sídlo Spoločnosti národov. Román je však poznamenaný nielen týmita udalosťami, nielen vravou celého sveta, ale aj životom ženevských starousadlíkov zo štvrti S v. Petra, sídliacich stále v tôni prísneho náboženského reformátora Kalvína. Dostáva sa do románu aj idylický duch stredoveku: Konrád Witz, ktorého veľký obraz „Zázračný rybolov46 visí doteraz v ženevskom múzeu, vládne mestu a poznamenáva dej, symbolizovaný zázračným rybolovom na brehu ženevského jazera. (v. č.) „MEIN KAMPF66 NEVYJDE PO ČESKY. Mníchovské nakladateľstvo najrozšírenejšej nemeckej knihy „Mein Kampf u46 odoprelo poskytnúť autorizačné právo na preloženie Hitlerovej knihy do českej reči s tým odôvodnením, že autor na českom vydaní svojej knihy nemá záujem. V českej reči existuje len akýsi „sprievodca44 po hlavných vývodoch Mein Kampfu, ktorý sostavil dr. F. Bauer. Je to len obsah tohoto najdôležitejšieho politického diela terajších čias, nevystihujúci menovite tón pôvodiny najmä tam, kde autor „Mein Kampfu46 píše o svojom pomere k slovanským a k malým národom. Je pravdepodobné, že preto i odmieta dať nakladateľstvo „Mein Kampfu46 právo na jeho vydanie v reči slovanského a malého národa. —on— ÍO 3 diela, bez ktorých každá slovenská knižnica ANDREJ KOSTOLNÝ-. SLOVENSKÉ MATKY KAKLApATEESTVO. »EOS« BRATISLAVA, ämAlSKX I« »OE5I3« Pi AH A Xn, POCHOVÁ T&DA ČÍSLO *4 má 3 medzery! 1. ŠTEFÁNIK VO FOTOGRAFII S úvodom generála M. Janina. Portrét Slováka hrdinu, ktorý sa vynikajúcim spôsobom zaslúžil o naše oslobodenie. Tragicky prelomený život prvého ministra národnej obrany našiel tu pietne vyobrazenie. 96 strán obrazov. Len viaž. Kcs 75.— 2. SLOVENSKÉ MATKY Usporiadal Andrej Kostolný. Spomienky slovenských básnikov, spisovateľov a politikov. Z obsahu: Andrej Hlinka: Matka — Karol Sidor: Matka Andreja Hlinku — Elena Maróthy Šoltésová: Prívety bez odvety — Jozef M. Húrban: Matka Ľudovíta Štúra — Ján Kollár: Matka má — Janko Kráľ: Láska, Orol, Návrat — Ján Kalinčiak: Obrázok životopisný — Ján V. Ormis: Matka dr. Jozefa Skultétyho — Hviezdoslav: Spomienky na matku, Umrela matička, Čierny rok, Priadka — Martin Kukučín: Matka vypráva syna na faru — Ivan Krasko: Vesper Dominicae — atď. Brož. Kčs 35.— Viaž. Kčs 45.— 3. VESELÉ PUTOVANIE PO SLOVENSKU F. V. Perinka. Kniha slovenského ľudového vtipu a humoru. Autor začal hneď po prevrate sbierať po celom Slovensku, od Bratislavy až na slovenský východ, všetko, čo sa veselého stalo v kdejakej dedine alebo okrese. Skutočné príhody a čo si okolie k tomu pridalo, ako si dediny vzájomne robia posmech a tak nás autor vesele vedie celým Slovenskom, ktoré sa vám priblíži a ktoré vám bude ešte milším. Brož. Kčs 20.— U každého kníhkupca! Viaž. Kčs 30.— NAKLADATEĽSTVO ORBIS, PRAHA XII., F O C H O V A 62