Elán, 1939-1940 (X/1-10)
1939-09-01 / nr. 1-2
šou dôraznosťou budeme poznávať, že my malí, my zakliati storakými nevýhodami v porovnaní s inými národmi, najplnšie a najosobitnejšie môžeme sa priradiť ako rovnocenná složka k iným, aj k tým najväčším, práve svojou kultúrnou tvorivosťou. Y iných oblastiach ľahko a samozrejme prevýšia nás iní svojou kvantitou a svojimi materiálnymi a početnými prednosťami, kým v oblasti kultúrnej spolurozhodujú aj iné sily, vyvierajúce z kvality práce a jej múdrej organizácie a zacielenosti. Preto ak v ziinničnom bránení a upevňovaní nových základov našej národnej a štátnej existencie zahniezďoval sa v slovenskom povedomí predsudok, že veci kultúrne, hoci len aj nateraz, možno odsunovať na vedľajšiu koľaj, zoslabovali sme tým svoju životnú húževnatosť. Národný život musí sa organizovať a viesť harmonicky, všetky sily v ňom musia byť aktivizované rovnakou intenzitou. A najmä, nech je v prítomnej chvíli situácia národa akákoľvek, nesmieme redukovať kultúrne predpoklady nášho rastenia a uspávať podnety, ktoré musia nepretržite prebúdzať a formovať našu kultúrnu vôľu. Zamreli by sme, keby sme žili jednostranne a priamo by sme skapĺňali, keby zo schopností a dispozícií príslušníkov nášho rodu nevyťažili sme všetko pre kultúrnu tvorbu a pre kultúrne zosilňovanie. Pripomenul som, že kultúrnou prácou malý národ najúčinnejšie sa zaraďuje do širšieho spoločenstva národov a stáva sa rovnocenným partnerom ostatných. 0 túto rovnocennosť dnes nám musí ísť dôraznejšie, ako kedykoľvek predtým. Dnes nechceme a nemôžeme žiť v povedomí, že sme chorľavejúcim výhonkom na strome europských národov, ktorému nežičlivci drasticky ohlainujú lxaluzy a drsnou palicou ráňajú aj nedozreté ovocie. Musíme sa vystrábiť z týchto pocitov. Slovenská vôľa a slovenské kultúrne povedomie musia byť presiaknuté mocným odhodlaním z fondov našich psychických a pracovných determinant vynášať vždy nové klenoty kultúrnych hodnôt do akcií, ktorými sa život človečenstva zkrášľuje a prehlbuje, pravdami, právami, inštinktami, túžbami a schopnosťami svojho rodu, aké rastú v našich končinách, musíme zlaďovať krivolaké cesty, po ktorých veriace a zmučené človečenstvo hľadá svoje slnečné krajiny životnej plnosti a hrdinského vyžívania sa. To je jedna stránka problému, pre ktorú treba do maximálneho vypätia vybičovať kultúrnu tvorivosť slovenskú, aby jej výsledkami zahlušili sme temer až svoju doterajšiu deklasovanosť v európskom kultúrnom spoločenstve. Ale táto stránka veci môže zostať len zjavom druhostupňového významu. Dominujúce ciele našich kultúrnych usilovaní nemusia programové smerovať za umiesťovaním sa medzi inými národmi a za získavaním legitimácií. Tie získame automaticky, ak úhor svojej kultúry preorieme hlboko a zkypríme ho tak, aby každá pozitívna vlastnosť príslušníkov nášho rodu nástojčivé a mocne stala sa spolutvorcom obsahu slovenského života. Široké priestranstvá slovenských schopností, vôle a zdravia treba kriesiť i aktivizovať, z vedomých i podvedomých vrství slovenského človeka treba tvoriť hodnoty, ktorými povýšime úroveň životov v našom kraji a pomocou ktorých mocným elánom odklajeme zlé sily, ktoré nás cez stáročia dusily. Iste nikdy v svojich dejinách pre splnenie týchto úloh nemali sme toľko vonkajších predpokladov, ako ich máme dnes a veríme, že ich budeme mať aj zajtra. Len nám všetkým múdro musí ísť o to, aby sme v rozkošatenej složitosti národných úloh, pred ktoré nás automaticky stavia existencia nášho štátu, nezanedbávali, alebo čo i len neredukovali ťažké povinnosti kultúrne, v ktorých a skrze ktoré neotrasiteľné zmocnie náš život v svojom vnútri a aj v pomere k ostatnému svetu. Proces tohto mocnenia už dnes musí byť nástojčivé intenzívny a rozvetvený, jeho rozvitejší rytmus nesmieme odďalovať do hmlistých diaľav budúcnosti, lebo chorobný symptom by sme museli vidieť v tom, keby aj umelecký pracovník, aj učenec, aj všetci, ktorí tak alebo onak majú podiel v kultúrnom živote národa, vyhovárali sa raz na mlčiace múzy, inokedy na idylu a vyrovnanosť spoločenského diania, a potom zasa na iné nepriaznivé predpoklady pre dramatickú kultúrnu tvorivosť. Spojením všetkých kultúrotvorných síl v našom spoločenstve, v ich zdravom zladení a v mocnom vystupňovaní musí sa manifestovať kultúrna tvorivosť slovenská. Emil B. Lukáč: Kto sa mýli, ty či ja ? závrat komu splietla hlavu? Ku slnku či v bludištia, v tichú zátoň a či v riavu ? Komu skríži výpočet hazardný Hráč načisto? Kto nás sáca vpred a zpäť, Angelus, či Mefisto ? Kto sa mýli v predstavách, kto si stavia palác z karát? Sypem, sypeš zlatý prach, hrám si, hráš si na baccarat. Čara, čudo, vidina, netýkať sa, rozplynie, trpko sa to spomína, piť sa bude palinie. Luna mendax Kto sa mýli v okrase, v jedovatých lesklých rýmoch ? Zase klameš, Pegaze, skúšaš zase smrteľný skok? Len tak klusom prešibni cez ten zbytok pahorkov, vavrín tento pochybný vonia vôňou prehorkou. Kto sa mýli, ty či ja? Kto sa vráti zobudený? Nedozreje vi ničia, tiloxera na koreni I Ak mi zbudne jeden kmeň, jeden strapec škvrnitý, zajagá v ňom tento sen, tento osud : ja i ty. 13. X. 1939 Emil Boleslav Lukáč Výmena duchovných produktov Xa okraj stredoeuropských literárnych vzťahov Národy, žijúce v stredoeurópskom priestore, majú Prozreteľnosťou im vymerané osudy, svoje životy čo najlepšie a najcieľuprimeranejšie koordinovať. Nech sú ich politické križovatky akékoľvek, nech vznikajú, alebo zanikajú antipatie a sympatie časových politických polôh, ostáva nezmeniteľný fakt susedstva ostávajú tak všetky vzájomné odkázano- a sti a ich dôsledky. Križovatky sa nielen rozchádzajú, nielen pretínajú, ale v dôležitom bode i sbiehajú, tvoria určitý spoločný záujmový priestor, ktorý nepatrí výlučne ani jednému, a predsa patrí všetkým. Národy, žijúce vedľa seba, skôr-neskôr musia si nájsť modus vivendi, a to nielen na poli politickom. Obyčajne bývajú to, i pri všetkých časových antagonizmoch, hospodárske odkázanosti a doplňovania, ktoré zmierňujú i politické podnebie. To všetko však neutvára dosť hlboký vzťah, to všetko býva hodne konjunkturálnym, pri najmenšom nepriaznivom záchveve a porušení kontaktu ukáže sa priepasť, cez ktorú niet mostov a znova dlho treba všetko budovať. Mojím hlbokým presvedčením zostane teda, že pri žiadnom prípade nestačia povrchné politické sympatie, ba nestačia ani dočasné konjunkturálne hospodárske styky a úmluvy. Trvácne koordinovaná, na vzájomnej úcte a porozumení vybudovaná sympatia je možná iba vzájomnou výmenou duchovných, kultúrnych hodnôt, ich čím dôkladnejším poznaním, štúdiom, ich pochopením a rozšírením, ich zaradením medzi hodnoty vlastné. Lebo vysoká kultúrna hodnota cudzia, transponovaná a dobre zaradená zúrodňuje i vlastné kultúrne pole a tým sa nepriamo stáva i vlastnou hodnotou. V hospodárskom živote dneška sa často hovorí o clearingu. Nuž takýto clearing môže a má byť plne uplatňovaný na poli duchovne kultúrnom. Ide o výmenu, o poznanie a osvojenie i zaradenie si vzájomných duchovných produktov. Ide o zvýšenie stredoeuropských literárnych vzťahov. A tu z tejto príležitosti myslím na zvýšenie poznania duchovných, literárnych produktov slovensko-maďarských. Ide mi o zvýšenie poznania slovenských diel v Maďarsku, medzi kultúrnou verejnosťou maďarskou, a o poznanie vynikajúcich maďarských diel zas u nás. Na obe strany by som mal poznámky, výčitky, pobádania. Slovenský knižný trh v poslednom poldruha desaťročí neobyčajne vzrástol, za ten čas vyšlo viacej slovenských kníh, než predtým za celé polstoročie. Na výstave slovenskej knihy v Bratislave vyzdvihol správne tento fakt známy kultúrny pracovník, profesor Rudolf Kľačko. Uvoľnený slovenský život odklial pečate, otvoril zámky so sŕdc, myslí, úst. Každého roku vyšlo niekoľko významných slovenských diel, ktoré svojimi hodnotami budily pozornosť nielen v užšej oblasti slovenskej, ale ako vieme, preložené boly do nemčiny, do poľštiny, do horvátčiny, do slovinčiny, do ruštiny a tak získaly sebe i celému slovenskému literárnemu svetu úctu. Menovite na poli krásnej prózy a poezie dosiahli sme niekoľko takých tvarov, ktoré môžu si smelo zastať i pri vyššej súťaži svoje miesto a vyjsť z nej víťazne, stať sa prínosom do všeobecnej ľudskej pokladnice. Urbanov Živý bič, i Hmly na úsvite. Hronského Jozef Mak i Chlieb, okrem nich niektoré novelistické sbierky, Jesenského Demokrati, Gašparovi Námorníci, Horváthovo Vízum do Európy, Rázusov Krčmársky kráľ a Odkaz mŕtvych, Gráfov Zmätok — z nových, nuž a z klasikov niektoré novelistické sbierky Kukučínove,jeho román Mať volá,VajanskéhoKoreň a výhonky, Timravini Hrdinovia, Jégého Adam Šangala, toto sú diela z prózy, ktoré nielen na Slovensku majú čo povedať, ale majú čo povedať aj o Slovensku inde. To isté i na poli poezie. Výber zo štúrovcov, výber z Hviezdoslava, menovite jeho Krvavé sonety, Krasko, výber z Roya, Jesenského a Rázusa, Smrekové Iba oči, Žarnovov Hlas krvi, Haľamovej Červený mak, Novomeského Otvorené okná, Beniakov Lunapark a Poštový holub, nový dynamický výboj slovenských surrealistov majú nárok na poznanie a hodnotenie inonárodné, lebo v rúchu umeleckom najviac povedia o slovenských predstavách sveta, o slovenských túhach i nádejách, o slovenských steskoch i bolestiach. Aj v literárnej essayistike a vedeckej kritike máme práce, ktoré menovite v stredoeuropských vzťaiioch nemožno obísť. Musíme konštatovať, že vzdelaný maci arský kultúrny svet, široké obecenstvo inteigencie z tohto nášho slovenského sveta pozná veľmi málo. Nejdeme analyzovať všetky príčiny, stačí konštatovať f akí, že stredoeuropský záujem priam vyžaduje aj s maďarskej strany čo najobjektívnejšiu znalosť najlepších produktov okolitých svojich susedov, a tak i proiuktov slovenských. Pravda, nemožno aovedať, akoby sa na tomto poli neuroiilo absolútne nič. Nie, my vieme o záskžných prácach, oddaných propagátorocl duchovného clearingu. Vieme o zásluňej prekladateľskej činnosti Jura Poihradského, ktorý preložil Sládkovičova Marínu, o peknom preklade Gejzu ScBpflina, ktorý preložil Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu (A csősz felesége), o reklade Darvasa z modernej lyriky sloenskej (Hegyország hangja), vieme 0 yeklade Kukučínovho Domu v stráni, Uranovho Živého biča, Jesenského Demeratov, o antológii Farkasovej a o analógii slovenských prozatérov, vydané u Frankiina. Nie je to nijak maličkoťou, sú to isteže veľké míľniky na ce:e poznania a šírenia znalostí a tak 1 bľuby, jednak však bude ich treba zmožiť, zvýšiť, systematicky, cieľuvedom uvádzať a i — propagovať, aby nebolyiba akousi politicko-oficiálnou povinnrfou, ale takou záľubou a potrebou, alu je pre maďarské publikum potreba u’dzania a konzumencie inej svetovej liratúry. Uviedli sme niekoľko mien a dl zo slovenskej literatúry, ktoré ešte č;ajú na svoj maďarský preklad a tak pinanie, a veríme tak i na ich preniknie v novom prostredí. Na záujem o aorov a ich diela iste odpovie hocikrý slovenský nakladateľ, alebo azda iplepšie Matica slovenská, poťažne stavská organizácia slovenských spisovatov v Bratislave. K systematickej uvádzacej činnosti pat prirodzene i neustály rozhľad po slouskom duchovnom živote, pátranie lak ] jeho koreňoch, to jest sledovanie všetho literárne-historického bádania slonského, ako i sledovanie jeho terajšej |lzácie. V maďarských revuách, ba i v ivných maďarských denníkoch, v ich Hi kultúrnej malý by sa objavovať svmatické rubriky o slovenikách. Tak by uviedol maďarský kultúrny človek do Ha, jemu do týchto čias dosť neznáme, a veríme, nie nezaujímavého. Ak jest čomu diviť, možno sa diviť iba tomu. takejto samozrejmej úlohy sa dodnes s. málo ľudí chopilo. Jednak treba poznamenať, že v maďarom živote našlo sa niekoľko odborníkov jublicistov, ktorí sa s otázkami sloveného duchovného života v minulosti i prítomnosti zapodievali i zapodievajú, áce pánov Oszkára Sárkánya, p. Szik(ího, p. Gogoláka, z národnej skupiny vajúcej na Slovensku menovite syste- Jtická oboznamujúca práca p. Szalatnay', sú zaiste viac než priekopnícke. Kažslovenský človek môže im za to byť •vďačný. Toto je tá krížová, a predsa •žehnaná cesta, ktorá vedie k dobrému sledku: k ozajstnému vzájomnému oceniu, pochopeniu. Od niektorého z nich káme, aby maďarskému obecenstvu edložil dobré dejiny slovenského náro- I a dejiny slov. literatúry. Ale to isté, čo sme poznamenali na traj maďarskej potreby, to isté, ba azda » zvýšenej miere patrí sa adresovať i »venskému literárnemu životu. Sloveno v minulosti a menovite v prítomnosti noho doháňalo čo sa týka informovania . Okrem zvýšeného tempa vo vlastnej orbe slovenskej krásnej literatúry, predadala sa súrna nevyhnutnosť intenzív■ho oboznamovania sa so dňa na deň •.rastajúcej slovenskej inteligencie so etovou tvorbou literárnou. Jednou z dožitých podmienok nášho medzinárodné> postavenia je, aby sme sa soznámili kultúrami iných národov, ako sa s inej ránky musíme zas snažiť, aby sa iné ná• dy soznámily s kultúrou slovenskou, ovenská literatúra má bohatú prekladaľskú tradíciu. Od Tablica počnúc po lešných prekladateľov mnohí z našich »chopili veľkú prekladateľskú úlohu, áme dosť bohaté výbery z vrcholkov Janko Alexy: Pri práci (pastel)