Elán, 1946 (XVII/1-10)

1946-01-01 / nr. 1-2

medzinárodnej dopravy i v nad­väzovanie medzinárodných sty­kov — na nové naše možnosti i ciele. Ako sa nám rozžiaria oči už teraz, keď sem-tam dostaneme do rúk nejakú čerstvú zahranič­nú revue a listujeme v nej, pove­dal by som, s nožnicami v ruke! Na tomto čísle Elánu to ešte ne­vidno, ale bude vidno na hudú­cich. Naše hranice? — to už nie je Slovensko, ani Československá republika, ten drahý, krvou i slza­mi vybojovaný útvar, lebo náš duch proste nemá a nepozná hra­níc. Náš duch dnes pasie po vše­tkom, čo je na svete, a všetko je jeho! Náš duch je hladný, ha až pažravý. Náš duch cíti. že sa znova môže sýtiť. Vídam svojich priateľov, ako pasú napríklad po Kritickom mesíčníku, a ten ne­vychádza v Paríži, ani v Moskve, ale v Prahe, dnes už — chvala­bohu — na dosah ruky! Už-už chceme obsiahnuť všetko, čo zna­čí nov ú p 1 n o s ť, sme ozaj pa­žraví — no a šťastní, keď si uve­domujeme tento svoj hlad. Kto je hladný, žije! A my nehľadáme nijaký vyšší fenomén, iba život. Nie, ozaj nebudeme mať ani času, ani chuti premieňať svoje veľké mince na drobné, na me­dené kraj čiare nejakých domá­cich klubových alebo skupino­vých úsilí o trofeje. Chceme pri­sahať na veľký, grandiózny, čistý a jasný život, a na grandiózne, čisté a jasné umenie ■— a tomu chceme slúžiť, pod plným menom a s plnou zodpovednosťou, bez anonymity. Už teraz cítime roz­koš, — ktorá je osobná i odosob­nená —, keď vidíme, že dvere klietkv sú otvorené a starí vlci, a dlho väznení, môžu sa valiť von vonku, na šírych priestran­stvách ducha, môžu sa slobodne zadívať do mesiaca a slobodne si Z‘Vy' Smrek f Básnik Janko Jesenský Spolok slovenských spisovateľov po zpráve o smrti svojho čestného člena Janka Jesenského sišiel sa dňa 28. decembra na pietné výborové zasadnutie a pod predsedníctvom svojho terajšieho predsedu Laea Novomcského usniesol sa na tomto prejave: V Jankovi Jesenskom odchádza z radov slovenských spisovateľov osobnosť, ktorá vo svojom diele stelesňovala najlepšie literárne tradície slovenské. V ňom sa spája veľké dedičstvo nášho obrodenia so živou prítomnosťou. Silou svojho slovesného výrazu vlial rezký život do básnického slova, razil našej literatúre nové cesty a takto umocnený nástroj dal do služieb svojho národa. Horúca láska k slovenskému ľudu a mužný charakter postavily ho na popredné miesto v ra­doch literárnych bojovníkov za slobodu cez rozhodujúce polstoročie našich dejín v rokoch predprevratových a cez obe svetové vojny, takže v jeho tvorbe jedi­nečne splýva básnik a bojovník. A bola to práve táto horúca láska, ktorá ho pretvorila aj na ironika a tvrdého kritika smiešných i smutných črt slovenského života. Slovanská vzájomnosť bola mu vždy doplnkom slovenského povedomia a živou skutočnosťou, posilou, útechou i popudom k tvorbe. Ona mu otvorila cesty k veľduchom slovanskej spisby, najmä k jeho učiteľom Puškinovi, Ler­­ntonlovu a Gogoľovi. Láska k vlastnému národu bola mu nemysliteľná bez lásky k všetkým slovanským národom, najmä však k najbližšiemu nám národu české­mu, s ktorým podľa jeho pevného presvedčenia spája nás úzko spoločný osud. Obranný boj slovanských národov a ich nesmierne utrpenie na sklonku jeho života za hrozných rokov druhej svetovej vojny roznietilo jeho tvorivú silu k plamennému básnickému protestu proti všetkým mocnostiam zla a proti zrade vo vlastných radoch a učinilo z neho priam symbol národného odporu i aktív­neho pripravovateľa slovenského povstania. Jeho prenikavá účasť na utváraní základov nášho obnoveného života národného a literárneho je nám svedectvom, že terajší náš život je pravým uskutočňovaním smyslu našich dejín. My sloven­skí spisovatelia skláňame sa v hlbokej úcte pred nesmrteľným dielom veľkého slovenského básnika a bojovníka, pred rýdzosťou jeho ducha a pred jeho ne­kompromisnou láskou k slobode. Česť jeho pamiatke! Spolok slovenských spisovateľov kultúrne obecenstvo z najširších ľudových vrstiev. To platí vo zvýšenej miere dnes, keď sa po víťazstve na frontoch bojuje nad zvyškami fašizmu a bojuje sa preventívne proti tomu, aby v bu­dúcnosti mohol vzniknúť pod no­vým menom akýkoľvek druh fa­šizmu. Keď uznáme, že sme v bo­ji, musí kultúrna práca u nás na­dobudnúť charakter bojovnosti, tvrdosti, nekompromisnosti ako v umeleckých a vedeckých die­lach, tak aj v kritike. K tomu nás ponúka nie nedostatok lásky k umeniu, nie neúcta k vedeckej odborníckosti, nie neváženie si osobnej neodvislosti, ale povedo­mie, že sme uprostred boja a že samo kultúrne dielo je jeden z najdôležitejších bojových ná­strojov. Časopis Elán prešiel za svojej mnohoročnej práce niekoľkými cyklami svojej činnosti v službách slovenskej kultúry. Z nich ne­sporne najkrajší a budúcnosťou najcenenejší bude ten, cez ktorý prešiel od r. 1938 až po svoje za­stavenie. Je mojim presvedče­ním. že sledovaním generálnej lí­nie, ktorú sme tu naznačili a stručne odôvodnili, bude môcť práve v tieto rozhodujúce roky plniť tú úlohu, ku ktorej ho za­väzuje jeho najkrajšia história a smysel slovenskej kultúrnej tra­dície. Línia Elánu <lnes, , i. strany života, ktoré hrozilo státisícom, účasť s obeťami v rodinách, na priateľoch, na mnoho tisícoch príslušníkov nášho národa, musí, ako sme predpokladali, vzbudiť novú životnú silu a radosť z tvo­rivej práce, musí rozplameniť lásku k slobode, úctu k obetiam a k hrdinstvu. Čakali sme, že tá­to mohutná sila musí sjednotiť celý náš národ v nerozborný ce­lok, ktorý bez rozpakov uzná, kde bola opravdivosť a kde kon­­junkturalizmus, chabosť alebo z zrada. Boli sme si istí, že nielen revolučnej rozjarenosti, ale z hlbokej mravnej potreby nájde náš národ silu očistiť sa od vše­tkého hnilého, špinavého, polo­­vičatého, čo nám zaťažovalo krok dopredu, a to predovšetkým v ob­lasti svojho vyššieho života, v kto­rej sa bude chcieť vyžiť. Nevravím, že sme sa v tejto nádeji úplne sklamali, tým menej, že by nás okamžité neuskutočne­nie týchto maximálnych ideálov mohlo zaháňať do ústrania, (no nebolo by zdravé ani užitočné nekonštatovať veci tak, ako sa nám javia po ročnom, resp. pol­ročnom odstupe. Vieme veľmi dobre, čo z toho všetkého pripí­sať povojnovému rozbitiu a ožo­­bráčeniu našej zeme a čo je teda prechodného rázu. No jednako ostáva faktom veľmi zarážajúcim, ako mnoho z našich predpokla­dov sa nesplnilo. Dnes musíme konštatovať, že ani oné hrozné obete a utrpenia, ani masové hro­by neotriasly národom ce­lým, že ani ony nevyvolaly k ži­votu tie regeneračné sily, aké sme mohli očakávať. Nevyrazily z podzemia nové kádre básnikov, prozatérov, umelcov, žurnalistov, vedcov. Ba pociťujeme ich veľký úbytok, keďže veľké množstvo kultúrnych pracovníkov z minu­losti bolo odssaté do organizačnej práce a výsledok ich práce ukáže sa azda až o niekoľko rokov, kým pre dnešok musíme sa uspo­kojiť sa sníženou hladinou kul­túmej produkcie. Necítime ani v značnejšej miere zmenený po­mer širokých vrstiev ku kultúr­nemu dielu -—- iste predovšetkým vinou najväčšej časti inteligencie, ktorá sa uspokojuje so svojou prácou odbornou alebo úradnou. Naopak, v kultúrnej tvorbe poci­ťuje sa nápadná ochablosť, ktorá nás musí znepokojovať. Ale nadovšetko nebezpečné je, že široké vrstvy nášho národa necítia dosť vďačnosti k všetkým tým obetiam z blízkej minulosti, že výsledok boja berú ako čosi samozrejmého, ba bežné udalosti posudzujú bez dobromyseľnosti, ako by bol za ich zlé stránky vin­ný niekto z tých padlých hrdi­nov alebo mučeníkov . . . Nízke sebectvo individuálne, rodinkár­ske, triedne znova dvíha hlavu a vplýva na celý náš život čo naj­­neblahejším spôsobom. Ruka v ruke s tým ide reakcionárstvo, ktoré sa dnes ešte skrýva, ale čím ďalej vystupuje smelšie, zjavnej­­šie. Duch slovenskej malosti, kto­rý nás gniavil za stáročia, nado­búda sily a tým aj náročivosti. Slovenské reakcionárstvo v novej podobe je tým nebezpečnejšie, že hľadá odôvodnenie v reakčnej internacionále, ako keby to bolo jediným výdobytkom našej revo­lúcie. Za takýchto okolností musí ob­novovať slovenský kultúrny pra­covník svoje dielo. Ak sme dote­raz právom predpokladali, že slo­venský kultúrny pracovník je vo svojej nepopierateľnej väčšine vedený opravdivé duchom pokro­ku, musí to byť okamžite vidieť v tom, že okolnostiam rýchlo a bezo zmätku prispôsobí svoj pro­gram. Znamená to neopustiť vy­dobyté pozície najmä na poli kul­túrnej organizácie, ale posúdiť triezvo aj svoje možnosti vo vlast­nej kultúrnej práci. Aj v minu­losti sme boli presvedčení, že slovenské umenie, kritika, veda nemôže sa uspokojovať s čistou odbornosťou, ale že sa musí sna­žiť vytvoriť opravdivé a oddané 2 Milan Pišút O smysle a poslaní ;<é slovenského národovectva Prvá i druhá svetová vojna sa dnes už javia ako výslednice dlho trvajúceho napätia ideového a po­litického v Europe. Majú zrejme charakter epochálny. Budú označo­vané ako medzník v dejinách sve­ta, a to v oblasti duchovnej práve tak, ako technickej a mocenskej. Vzniknú nové strediská kultúry a politickej iniciatívy. Najvážnejším zovňajším znakom týchto zmien bu­de účasť Ameriky a SSSR na medzi­národnej politike. Mocenský vý­znam starej Európy bude druhora­dý, hoci ona bola a bude ešte zdro­jom kultúrneho vyžiarovania. Preto­že šlo a ide o svetový revolučný proces, postupujúci po čiastkach a v určitých chvíľach vrcholiaci v obrovských vojnách, každý národ i ten najmenší môže prispievať v určitom smere a hatiť, alebo napo­máhať budúce usporiadanie sveta. Najvýznačnejším znakom a hybnou silou tohto procesu sú nacionalizmy rozličného zafarbenia ideového a mocenského. Nacionalizmy poväčši­ne sú politickou inerváciou najšir­ších más, pohyby davové, ako sa objavujú v dejinách pri veľkých politických presunoch, pri sťahova­ní národov, pri križiackych výpra­vách, pri reformačných bojoch, pri sedliackych povstaniach, pravda, s tým rozdielom, že teraz zachva­cujú širšie priestory a širšie masy. Príčiny týchto pohybov, ktoré mô­žeme datovať od francúzskej revo­lúcie, sú mnohé, ale zrejme súvisia s pokrokom vo vedách a v technic­kých prostriedkoch komunikačných. Bez veľkého rozmachu vied a tech­nického pokroku nemožno si pred­stava!' taký zrýchlený pohyb dejín, ako sa javí v 19. a 20. storočí. Po­treba rýchleho sociálneho prebudo­vania štátov a medzinárodných vzťa­hov sa stáva čím ďalej tým viac naliehavejšou a tam, kde sa jej kládly najväčšie prekážky, preráža­la si cestu revolúciami, vojnami a politickými krízami. Revolúcie sú výrazom vnútorné­ho, vojny medzištátneho presunu mocenských síl. Oba druhy mocen ských presunov sú už len výsled­nicami napätí a potvrdení presunov, ktoré predtým nasialy v hmotných a duchovných vzťahoch. Revolúcie i vojny sú zápasom o výkon moci, či vo vnúri štátu, či na medziná­rodnom fóre. Každá idea, schopná života, sociologicky a biologicky účelná, potrebuje svojich vykoná­vateľov, svoje mocenské prostried­ky, svojich organizátorov. Nie div, že jej je vítaný každý dobrovoľný príspevok a že každý i ten najmenší národ má pre ňu význam. Musí to však byť idea, prospešná práve tak malým národom ako veľkým. Prostriedky pre organizáciu idee, sú taktiež primerané a neprimerané, účelné a neúčelné. Na nich záleží v rozhodujúcich fázach zdar politic­kého úsilia. Sú to hlavne prevratné idey z 18. a 19. storočia, ktoré pô­sobia dosiaľ ako politické sily. Idea prirodzeného práva a spoločenskej smluvy podľa Rousseoua. Idea pri­rodzeného práva vychádza z racio­nalistického svetonázoru, že všetko stvorenie je účelné v božom pláne. Povinnosťou človeka je túto účel­nosť odhaľovať a dávať jej možnosť uplatniť sa, dávať jej príslušné pri­rodzené práva. Idea prirodzeného práva neuznáva absolútnu platnosť politickej moci, dedičných práv a privilégií, ani tzv. práva „z božej milosti". Z idey prirodzeného práva vyplýva liberalizmus 19. storočia a sociálne reformné idey socializmu. Táto idea je zrejme namierená proti feokratickému a feudalistickému svetonázoru, lebo prikladá v božom pláne stvorenia každému tvoru vý­znam rovný, a teda žiada preň i rovnaké práva na život. V spolo­čenskom rámci sa javí táto idea ako idea rovnosti pred zákonom. Štát sa nepokladá za vlastníctvo privilegovanej triedy, ale všetkých občanov, majúcich schopnosť a vô- A. S. Puskin: Exegi monumentum Ja pomník som si dal, čo ruky nevystavia; bo k nemu zarásť púť si nedá rodný štít; čnie pomník ešte výš a hrdšia jeho hlava než stĺpy, veže pyramíd. Nie! Celkom neumriem! Veď duša v sladkej lýre môj prach si prežije a nestlie, bude žiť. Mňa sláviť budú vždy, kým sveta kraje šíre sa básnikom chcú honosiť. A o mne budeš čuť hlas v šírej Rusi živý, mňa každá živá reč v nej nazve velikým; vnuk hrdý Slovanov, i Fín i Tunguz divý i Kalmyk, stepí diaľny syn. A dlho budem tým ja milý svojmu rodu, že city dobré som ja lýrou prebúdzal, že v svoj vek hrozný som ja bil sa za slobodu a súcit k biednym burcoval. Len božie pokyny ty počúvaj, ó, Múzo! Ty hanby neboj sa a veniec nehľadaj; vždy chválu, klebetu len prijmi ľahkou dušou a s hlupákmi sa nehádaj! Preložil Rudo B r t á ň

Next