Elán, 1946 (XVII/1-10)
1946-01-01 / nr. 1-2
medzinárodnej dopravy i v nadväzovanie medzinárodných stykov — na nové naše možnosti i ciele. Ako sa nám rozžiaria oči už teraz, keď sem-tam dostaneme do rúk nejakú čerstvú zahraničnú revue a listujeme v nej, povedal by som, s nožnicami v ruke! Na tomto čísle Elánu to ešte nevidno, ale bude vidno na hudúcich. Naše hranice? — to už nie je Slovensko, ani Československá republika, ten drahý, krvou i slzami vybojovaný útvar, lebo náš duch proste nemá a nepozná hraníc. Náš duch dnes pasie po všetkom, čo je na svete, a všetko je jeho! Náš duch je hladný, ha až pažravý. Náš duch cíti. že sa znova môže sýtiť. Vídam svojich priateľov, ako pasú napríklad po Kritickom mesíčníku, a ten nevychádza v Paríži, ani v Moskve, ale v Prahe, dnes už — chvalabohu — na dosah ruky! Už-už chceme obsiahnuť všetko, čo značí nov ú p 1 n o s ť, sme ozaj pažraví — no a šťastní, keď si uvedomujeme tento svoj hlad. Kto je hladný, žije! A my nehľadáme nijaký vyšší fenomén, iba život. Nie, ozaj nebudeme mať ani času, ani chuti premieňať svoje veľké mince na drobné, na medené kraj čiare nejakých domácich klubových alebo skupinových úsilí o trofeje. Chceme prisahať na veľký, grandiózny, čistý a jasný život, a na grandiózne, čisté a jasné umenie ■— a tomu chceme slúžiť, pod plným menom a s plnou zodpovednosťou, bez anonymity. Už teraz cítime rozkoš, — ktorá je osobná i odosobnená —, keď vidíme, že dvere klietkv sú otvorené a starí vlci, a dlho väznení, môžu sa valiť von vonku, na šírych priestranstvách ducha, môžu sa slobodne zadívať do mesiaca a slobodne si Z‘Vy' Smrek f Básnik Janko Jesenský Spolok slovenských spisovateľov po zpráve o smrti svojho čestného člena Janka Jesenského sišiel sa dňa 28. decembra na pietné výborové zasadnutie a pod predsedníctvom svojho terajšieho predsedu Laea Novomcského usniesol sa na tomto prejave: V Jankovi Jesenskom odchádza z radov slovenských spisovateľov osobnosť, ktorá vo svojom diele stelesňovala najlepšie literárne tradície slovenské. V ňom sa spája veľké dedičstvo nášho obrodenia so živou prítomnosťou. Silou svojho slovesného výrazu vlial rezký život do básnického slova, razil našej literatúre nové cesty a takto umocnený nástroj dal do služieb svojho národa. Horúca láska k slovenskému ľudu a mužný charakter postavily ho na popredné miesto v radoch literárnych bojovníkov za slobodu cez rozhodujúce polstoročie našich dejín v rokoch predprevratových a cez obe svetové vojny, takže v jeho tvorbe jedinečne splýva básnik a bojovník. A bola to práve táto horúca láska, ktorá ho pretvorila aj na ironika a tvrdého kritika smiešných i smutných črt slovenského života. Slovanská vzájomnosť bola mu vždy doplnkom slovenského povedomia a živou skutočnosťou, posilou, útechou i popudom k tvorbe. Ona mu otvorila cesty k veľduchom slovanskej spisby, najmä k jeho učiteľom Puškinovi, Lerntonlovu a Gogoľovi. Láska k vlastnému národu bola mu nemysliteľná bez lásky k všetkým slovanským národom, najmä však k najbližšiemu nám národu českému, s ktorým podľa jeho pevného presvedčenia spája nás úzko spoločný osud. Obranný boj slovanských národov a ich nesmierne utrpenie na sklonku jeho života za hrozných rokov druhej svetovej vojny roznietilo jeho tvorivú silu k plamennému básnickému protestu proti všetkým mocnostiam zla a proti zrade vo vlastných radoch a učinilo z neho priam symbol národného odporu i aktívneho pripravovateľa slovenského povstania. Jeho prenikavá účasť na utváraní základov nášho obnoveného života národného a literárneho je nám svedectvom, že terajší náš život je pravým uskutočňovaním smyslu našich dejín. My slovenskí spisovatelia skláňame sa v hlbokej úcte pred nesmrteľným dielom veľkého slovenského básnika a bojovníka, pred rýdzosťou jeho ducha a pred jeho nekompromisnou láskou k slobode. Česť jeho pamiatke! Spolok slovenských spisovateľov kultúrne obecenstvo z najširších ľudových vrstiev. To platí vo zvýšenej miere dnes, keď sa po víťazstve na frontoch bojuje nad zvyškami fašizmu a bojuje sa preventívne proti tomu, aby v budúcnosti mohol vzniknúť pod novým menom akýkoľvek druh fašizmu. Keď uznáme, že sme v boji, musí kultúrna práca u nás nadobudnúť charakter bojovnosti, tvrdosti, nekompromisnosti ako v umeleckých a vedeckých dielach, tak aj v kritike. K tomu nás ponúka nie nedostatok lásky k umeniu, nie neúcta k vedeckej odborníckosti, nie neváženie si osobnej neodvislosti, ale povedomie, že sme uprostred boja a že samo kultúrne dielo je jeden z najdôležitejších bojových nástrojov. Časopis Elán prešiel za svojej mnohoročnej práce niekoľkými cyklami svojej činnosti v službách slovenskej kultúry. Z nich nesporne najkrajší a budúcnosťou najcenenejší bude ten, cez ktorý prešiel od r. 1938 až po svoje zastavenie. Je mojim presvedčením. že sledovaním generálnej línie, ktorú sme tu naznačili a stručne odôvodnili, bude môcť práve v tieto rozhodujúce roky plniť tú úlohu, ku ktorej ho zaväzuje jeho najkrajšia história a smysel slovenskej kultúrnej tradície. Línia Elánu <lnes, , i. strany života, ktoré hrozilo státisícom, účasť s obeťami v rodinách, na priateľoch, na mnoho tisícoch príslušníkov nášho národa, musí, ako sme predpokladali, vzbudiť novú životnú silu a radosť z tvorivej práce, musí rozplameniť lásku k slobode, úctu k obetiam a k hrdinstvu. Čakali sme, že táto mohutná sila musí sjednotiť celý náš národ v nerozborný celok, ktorý bez rozpakov uzná, kde bola opravdivosť a kde konjunkturalizmus, chabosť alebo z zrada. Boli sme si istí, že nielen revolučnej rozjarenosti, ale z hlbokej mravnej potreby nájde náš národ silu očistiť sa od všetkého hnilého, špinavého, polovičatého, čo nám zaťažovalo krok dopredu, a to predovšetkým v oblasti svojho vyššieho života, v ktorej sa bude chcieť vyžiť. Nevravím, že sme sa v tejto nádeji úplne sklamali, tým menej, že by nás okamžité neuskutočnenie týchto maximálnych ideálov mohlo zaháňať do ústrania, (no nebolo by zdravé ani užitočné nekonštatovať veci tak, ako sa nám javia po ročnom, resp. polročnom odstupe. Vieme veľmi dobre, čo z toho všetkého pripísať povojnovému rozbitiu a ožobráčeniu našej zeme a čo je teda prechodného rázu. No jednako ostáva faktom veľmi zarážajúcim, ako mnoho z našich predpokladov sa nesplnilo. Dnes musíme konštatovať, že ani oné hrozné obete a utrpenia, ani masové hroby neotriasly národom celým, že ani ony nevyvolaly k životu tie regeneračné sily, aké sme mohli očakávať. Nevyrazily z podzemia nové kádre básnikov, prozatérov, umelcov, žurnalistov, vedcov. Ba pociťujeme ich veľký úbytok, keďže veľké množstvo kultúrnych pracovníkov z minulosti bolo odssaté do organizačnej práce a výsledok ich práce ukáže sa azda až o niekoľko rokov, kým pre dnešok musíme sa uspokojiť sa sníženou hladinou kultúmej produkcie. Necítime ani v značnejšej miere zmenený pomer širokých vrstiev ku kultúrnemu dielu -—- iste predovšetkým vinou najväčšej časti inteligencie, ktorá sa uspokojuje so svojou prácou odbornou alebo úradnou. Naopak, v kultúrnej tvorbe pociťuje sa nápadná ochablosť, ktorá nás musí znepokojovať. Ale nadovšetko nebezpečné je, že široké vrstvy nášho národa necítia dosť vďačnosti k všetkým tým obetiam z blízkej minulosti, že výsledok boja berú ako čosi samozrejmého, ba bežné udalosti posudzujú bez dobromyseľnosti, ako by bol za ich zlé stránky vinný niekto z tých padlých hrdinov alebo mučeníkov . . . Nízke sebectvo individuálne, rodinkárske, triedne znova dvíha hlavu a vplýva na celý náš život čo najneblahejším spôsobom. Ruka v ruke s tým ide reakcionárstvo, ktoré sa dnes ešte skrýva, ale čím ďalej vystupuje smelšie, zjavnejšie. Duch slovenskej malosti, ktorý nás gniavil za stáročia, nadobúda sily a tým aj náročivosti. Slovenské reakcionárstvo v novej podobe je tým nebezpečnejšie, že hľadá odôvodnenie v reakčnej internacionále, ako keby to bolo jediným výdobytkom našej revolúcie. Za takýchto okolností musí obnovovať slovenský kultúrny pracovník svoje dielo. Ak sme doteraz právom predpokladali, že slovenský kultúrny pracovník je vo svojej nepopierateľnej väčšine vedený opravdivé duchom pokroku, musí to byť okamžite vidieť v tom, že okolnostiam rýchlo a bezo zmätku prispôsobí svoj program. Znamená to neopustiť vydobyté pozície najmä na poli kultúrnej organizácie, ale posúdiť triezvo aj svoje možnosti vo vlastnej kultúrnej práci. Aj v minulosti sme boli presvedčení, že slovenské umenie, kritika, veda nemôže sa uspokojovať s čistou odbornosťou, ale že sa musí snažiť vytvoriť opravdivé a oddané 2 Milan Pišút O smysle a poslaní ;<é slovenského národovectva Prvá i druhá svetová vojna sa dnes už javia ako výslednice dlho trvajúceho napätia ideového a politického v Europe. Majú zrejme charakter epochálny. Budú označované ako medzník v dejinách sveta, a to v oblasti duchovnej práve tak, ako technickej a mocenskej. Vzniknú nové strediská kultúry a politickej iniciatívy. Najvážnejším zovňajším znakom týchto zmien bude účasť Ameriky a SSSR na medzinárodnej politike. Mocenský význam starej Európy bude druhoradý, hoci ona bola a bude ešte zdrojom kultúrneho vyžiarovania. Pretože šlo a ide o svetový revolučný proces, postupujúci po čiastkach a v určitých chvíľach vrcholiaci v obrovských vojnách, každý národ i ten najmenší môže prispievať v určitom smere a hatiť, alebo napomáhať budúce usporiadanie sveta. Najvýznačnejším znakom a hybnou silou tohto procesu sú nacionalizmy rozličného zafarbenia ideového a mocenského. Nacionalizmy poväčšine sú politickou inerváciou najširších más, pohyby davové, ako sa objavujú v dejinách pri veľkých politických presunoch, pri sťahovaní národov, pri križiackych výpravách, pri reformačných bojoch, pri sedliackych povstaniach, pravda, s tým rozdielom, že teraz zachvacujú širšie priestory a širšie masy. Príčiny týchto pohybov, ktoré môžeme datovať od francúzskej revolúcie, sú mnohé, ale zrejme súvisia s pokrokom vo vedách a v technických prostriedkoch komunikačných. Bez veľkého rozmachu vied a technického pokroku nemožno si predstava!' taký zrýchlený pohyb dejín, ako sa javí v 19. a 20. storočí. Potreba rýchleho sociálneho prebudovania štátov a medzinárodných vzťahov sa stáva čím ďalej tým viac naliehavejšou a tam, kde sa jej kládly najväčšie prekážky, prerážala si cestu revolúciami, vojnami a politickými krízami. Revolúcie sú výrazom vnútorného, vojny medzištátneho presunu mocenských síl. Oba druhy mocen ských presunov sú už len výslednicami napätí a potvrdení presunov, ktoré predtým nasialy v hmotných a duchovných vzťahoch. Revolúcie i vojny sú zápasom o výkon moci, či vo vnúri štátu, či na medzinárodnom fóre. Každá idea, schopná života, sociologicky a biologicky účelná, potrebuje svojich vykonávateľov, svoje mocenské prostriedky, svojich organizátorov. Nie div, že jej je vítaný každý dobrovoľný príspevok a že každý i ten najmenší národ má pre ňu význam. Musí to však byť idea, prospešná práve tak malým národom ako veľkým. Prostriedky pre organizáciu idee, sú taktiež primerané a neprimerané, účelné a neúčelné. Na nich záleží v rozhodujúcich fázach zdar politického úsilia. Sú to hlavne prevratné idey z 18. a 19. storočia, ktoré pôsobia dosiaľ ako politické sily. Idea prirodzeného práva a spoločenskej smluvy podľa Rousseoua. Idea prirodzeného práva vychádza z racionalistického svetonázoru, že všetko stvorenie je účelné v božom pláne. Povinnosťou človeka je túto účelnosť odhaľovať a dávať jej možnosť uplatniť sa, dávať jej príslušné prirodzené práva. Idea prirodzeného práva neuznáva absolútnu platnosť politickej moci, dedičných práv a privilégií, ani tzv. práva „z božej milosti". Z idey prirodzeného práva vyplýva liberalizmus 19. storočia a sociálne reformné idey socializmu. Táto idea je zrejme namierená proti feokratickému a feudalistickému svetonázoru, lebo prikladá v božom pláne stvorenia každému tvoru význam rovný, a teda žiada preň i rovnaké práva na život. V spoločenskom rámci sa javí táto idea ako idea rovnosti pred zákonom. Štát sa nepokladá za vlastníctvo privilegovanej triedy, ale všetkých občanov, majúcich schopnosť a vô- A. S. Puskin: Exegi monumentum Ja pomník som si dal, čo ruky nevystavia; bo k nemu zarásť púť si nedá rodný štít; čnie pomník ešte výš a hrdšia jeho hlava než stĺpy, veže pyramíd. Nie! Celkom neumriem! Veď duša v sladkej lýre môj prach si prežije a nestlie, bude žiť. Mňa sláviť budú vždy, kým sveta kraje šíre sa básnikom chcú honosiť. A o mne budeš čuť hlas v šírej Rusi živý, mňa každá živá reč v nej nazve velikým; vnuk hrdý Slovanov, i Fín i Tunguz divý i Kalmyk, stepí diaľny syn. A dlho budem tým ja milý svojmu rodu, že city dobré som ja lýrou prebúdzal, že v svoj vek hrozný som ja bil sa za slobodu a súcit k biednym burcoval. Len božie pokyny ty počúvaj, ó, Múzo! Ty hanby neboj sa a veniec nehľadaj; vždy chválu, klebetu len prijmi ľahkou dušou a s hlupákmi sa nehádaj! Preložil Rudo B r t á ň