Elán, 1946-1947 (XVII/1-6)
1946-09-01 / nr. 1-2
braté■ Ked je teraz p. Hronský preč (so sobranými peniazmi, alebo bez nich!^ mala by Matica prikročiť aspoň k vydávaniu výberov z našich starých autorov. To by vari vyprovokovalo tento národ, aby si svojich velikánov nielen vážil, aby ich trochu aj poznal. 1/ to sám seba nechce klamať, nemôže byť spokojný *^s naším dnešným kultúrnym a literárnym stavom; nepriznať si, že tu voľačo nie je v poriadku, nie je ani rozumné, ani čestné. Tí, čo sa na všetko radi dívajú s pohodlnejšej stránky, majú odpoved v momente po ruke; a dávajú svoju mienku víťazoslávne do obehu. T o vraj preto je situácia neuspokojivá, že sme stratili, a lepšie ešte: vyradili tak povediac stĺpy svojho písomníctva; „stĺpy“ sa nevyradily samy, ale boly násilím vyradené! Medzi stĺpy vari rozhodne nepatrili Mečiar, Bor, Geraldini a tutti quanti; všetko nielen politické kvietky, ale aj dokonalé literárne nuly. Nadaný bol, nevedel však premôcť svoje denunciantské sklony K. Strmeň; vedomý si toho, zmizol a sám sa vyradil. Dilong odišiel dobrovoľne, nebol by však býval „vyradený“ (keby bol zostal), a to z tej príčiny, že sa sám úplne nevyradil. Iní sú tu, nepíšu a mohli by (Silan, Hlbina atd.). Ďalší — väčší menší previnilci — zostali správne medzi nami a nič sa im nestalo. Nebudeme ich menovať, lebo nechceme na nich upozorňovať a škodiť im. Píšu? Nevedno; isté je, že sa tvoriť dá nielen na výslní, lež aj v prítmí. Ako „stĺpy“ teda zostávajú len Tido Gašpar, Milo Urban, Hronský a nik viac. Boli však stĺpmi, boli to oni, na ktorých stála budova našej literatúry? Chybia dnes veľmi novely prvého a próza druhého a tretieho? Nepochybne predstavujú Urban a Hronský hodnoty, ktoré nikto nemôže a nebude popierať; no vývoj oboch bol uzavrený, nepoukazoval k ničomu okrem k sebaopakovaniu. Slovenská próza ide a pôjde inými cestami, poučená, prirodzene, aj nimi; ich dielo nie je vzor, iba repoussoir. Ak si uvedomíme, že sú tu Smrek, Kostra, nadrealisti, Poničan, Chrobák, Švantner, Figuli, Tatarka, Bodenek, Ľ. Ondrejov a iní, ako aj to, že všetci píšu a vydávajú alebo v najbližšej dobe vydajú knihy, objaví sa celé bedákame nad naším dnešným stavom v inom svetle. Objaví sa, že úroveň nepoklesla a že sú tu dokonca možnosti jej reálneho zvýšenia. Kto tu nie je, je obecenstvo. Nikdy sa slovenský básnik a slovenský spisovateľ neobracali na vyvolencov; písali pre všetkých, ktorí vedeli, a najmä chceli čítať. Dnešný stav je od predvojnového odlišný „len“ v tom, že teraz je slovenská tvorba ešte izolovanejšia ako bola; že naša poézia je dnes viac ako kedykoľvek predtým monologom. svojho■ tvorcu; že sa stratila aj tá štipka vzťahu medzi ňou a národom, ktorá voľakedy existovala. Pre „nesrozumiteľnoisf“? Rozprávky pre deti! Aj dnes máme „srozumiteľných“, lenže tí, ku ktorým sa srozumiteľní obracajú, nechcú rozumieť. Prečo nie, to je iná pieseň. A spieva sa v podstate na známy nápev nedostatku vmítorného vzťahu k duchovným hodnotám u tých, čo sú materiálne zaistení; u tých, ktori verejne ľúbia všetko vysoké a vznešené. V oľakto kedysi napísal, že národ uzatvára tých, ktorých ľúbi, ďo svojho srdca a chráni si ich ako zrenicu svojho oka. Škoda, že nemožno medzi našimi mŕtvymi slovesnými tvorcami anketou zistiť, či voľakedy cítili lásku národa, kým žili; lebo u žijúcich by sa zistilo, že takéto pocity vôbec nepoznajú, ba žv sa im naopak tak vidí, ako by hovorili k hluchým, ako by tvorili v prázdne a do prázdna. Pamätné tabule? Pravdaže, tie bo,!y a — budú. „Česť jeho pamiatke“? Ale áno, ved uctiť si my vieme. Národný umelec a národný pohreb? Aj to možno. Ale zaviesť a viest dialog s mŕtvymi a živými — nie, k tomu sa tisíce (ved sú ich tisíce?) kultúrnych Slovákov stále nedostaly. Ak niektorí z nich dnes žalostia, že sme stratili vynikajúce zjavy v literatúre, nie je to vôbec preto, že by tieto zjavy a ich diela boly ich duchovným chlebom, že by ich poznali a milovali. Žaloby na „vyradenie“ nevyvierajú z tohto\ prameňa a zo starostlivosti o náš kultúrny a literárny stav. Pramenia v túžbe povedať režimu čim viac nepríjemnosti, obviniť ho aj z toho, za čo naozaj nemôže; veď mu, hádam, nemožno vyčítať útek Urbanov, Hronského a iných? Dalo by sa tu hovoriť o farizejstve, keby ne-> šlo o politiku- Lebo o politiku ide so strany žalobcov. Vravia, že je dnes všetko spolitizované — ako by to bol náš, slovenský vynález (a ich súkromný objav)! —, no sami všade prispievajú k spolitizovaniu všetkého Ich krátky životopis je asi takýto: ležali hlboko\ v svojich úkrytoch, radi, že na nich nesvieti since, v strachu, ako sa budú sami hájiť; teraz (najlepšia obrana je útok) sú nespokojní a robia dokonca advokát oy duchovným tvorcom. Nápadná starostlivosť o kultúru! Čo vraj robil ten alebo onen? Že redigoval hnus, to nič; že — služobník úctivý — falšoval slovenské dejiny, tiež nič; že — ponížený služobník — robil aj viac, ako Nemci žiadali, nič; že po povstaní prišiel do svojho mesta a stal sa udavačom bezmála, to* už vôbec nič. Istá vec: nie všetko je absolútne neodpustiteľné; niečo je sla■ bosť, niečo omyl. Isté je však aj to, že ani v takýchto », prípadoch sa k dotyčným nepríde a nevyzvú sa, aby prepáčili. O n i musia prísť, a najlepšie s nejakým dielom■ S nejakým, nie s hocijakým. Najlepšie s takým, ktoré bude svedectvom, že si dali prácu sami so sebou. Možno, že túto a takúto knihu nebudú čítať tí, čo ich chceli lacno rehabilitovať, t. j. uviesť na predoišlé ich miesta; ale to nič, taký je už sveta slovenského beh. ALEXANDER MATUŠKA J. B. PRIESTLEY V BRATISLAVE: Spisovatelia, učte ľudí milovať život! V sobotu popoludní 5. októbra sišli sme sa s Priestleym na bratislavskej Železnej studničke. Krúžok našich básnikov a spisovateľov bol predovšetkým zvedavý na osobu spisovateľa, ktorý má dobré meno doma a ešte lepšie vo svete. Patrí medzi socialisticky orientovaných spisovateľov, ktorý sa sústredil na psychológiu malého anglického človeka v jeho každodennom boji o chlieb a v jeho hľadaní smyislu života. Tento dobre stavaný gentleman s fajočkou a s vážnym sústredeným zrakom pôsobil na prvý pohľad svojou pokojnosťou pohybu a vyrovnanosťou dojmom človeka zahĺbaného do života a dobre pozorujúceho. Čas jeho besedy bol nakrátko vymeraný. Otázky boly improvizované, nepripravené, ale odpovede boly pohotové. Nakoniec nám zostal ANGLICKÝ SPISOVATEĽ v rozhovore s našimi dojem, že len teraz, po tomto úvodnom stretnutí, by bola zaujímová debata, ktorá by nás duchovne sblížila. Jednako len jeho diela nám budú od tejto chvíle bližšími a naša zvedavosť na jeho ďalšiu tvorbu väčšou. Jeho odpovede sa vyznačovaly krátkosťou až enigmatickou. Vyslovil napríklad vetu: „Nesúhlasím s tým, že podľa socializmu máme ísť aj dnu, aj von.“ Bližšieho vysvetlenia sa nám veľmi nedostalo, len prisvedčenia k názoru, že od spisovateľa žiada predovšetkým, aby do svojho básnického zrenia nemiešal vplyvy vonkajšie, aby neprekračoval prah umeleckej zákonitosti, aby život a človeka videl z jeho vnútra, nie zvonku. Potvrdil to aj ďalšou odpoveďou, v ktorej zdôraznil, že spisovateľ v Anglicku je nepolitický a ani sa nesnaží byť politickým. Prekvapujúca svojou stručnosťou bola odpoveď na otázku, čo odporúča slovenským spisovateľom, aby prenikli za hranice: Spisovateľ má spracovať tému lokálnu, ale podať ju spôsobom univerzálnym. — Literatúra stredoeuropská je pre anglického čitateľa príliš fantastická. Rozumel tým asi jej nekonkrétnosť, príliš p i s e MILAN PI Š Ú T nú subjektívnosť, hmlistosť. Univerzálnosť spracovania je požiadavka kompozičná a štýlová, ktorá prikazuje písať pre všetkých ludí, nielen pre domáce smery a lokality. Je to formulované správne, lenže na spisovateľovi záleží, nakoľko to domyslí. Univerzálnosť bola vždy požiadavkou dobrého a účinného umenia. V ďalšom rozhovore zdôraznil na adresu mladých spisovateľov, aby svojím dielom učili život milovať, lebo dnešné ľudstvo, po minulých strašných otrasoch, to svrchovane potrebuje. Na otázku, či je problém kapitalizmu a socializmu hlavným problémom dnešného ľudstva, odpovedal jedným slovom: Nie. Po chvíľke doložil: Hlavným problémom dnešného ľudstva je otázka, ako ho priviesť domov, lebo sa cíti bez domova. V tejto vete vyslovil najpodstatnejší výrok toho popoludnia. Použil slova „domov“ zo slovníka obraznosti básnickej, nie z nejakej teórie. Myslí v obraznosti, nie v pojmoch. To svedčí na spisovateľa. A iste je v tom podstatný rozdiel medzi naším a anglickým spisovateľom, že náš spisovateľ v debate už dávno zabudol používať jemu vlastného slovníka, ale používa i v celkom literárnych veciach len meravé pojmy modernej alebo zdanlivé modernej literárnej estetiky. A Priestley pod slovami „vrátiť čločitú vec, poňatú obrazne a zahrnujúcu všetky potreby dnešného človeka, počnúc od materiálnych až hoci po jeho potrebu metafyziky a náboženstva. Čo je to do- veka domov“ rozumel celkom urmov? V básnickom slovníku to Pavel H o r o v VERSE RATETICKE Chválim ťa veršom patetickým jak porozviate zástavy pod nehoní ťarchou mrakov nízkym čo ešte leje na hlavy pramene vody plné hrudu krvavé vody obludné lež ty sa noríš z toho prúdu v oslňujúce poludnie Bola si slúžkou odkopnutou do kúta jak prašivý pes kŕmený nádavkou a knutou Prikázali ti Tu si lež obhrýzaj kosti odhodené so stola grófskej nácié až potom sa však priplaz pre ne keď panstvo pohár dopije Krv z vén ti večne vytekala ako z puknutej nádoby nadarmo v tvojom zraku lkala šialená úzkosť Nioby bezcitná Smrť ti z lona rvala deti a sama bez podôb v storakých formách svetom siala semä tvoje pri hrobe hrob Bola si vtákom pelikánom čo podľa starej povery na mäse z hrudi vytrhanom nachová deti k večeri Tak z tvojho dychu smrteľného potomstvo tvoje pilo jed života večne vábivého v storočiach menom Hladolet Bola si štítom starej veže zvihnutej vierou gotiky nábožným gestom do mäteže oblakov — Ó tie úniky litániami ťažké dlane vypäté z očistcových hrúz Lež aký dar to do nich kanie Len vtáčí ironický trus Bola si slepou v tôni chrámu a tvoje žalmy žobravé žuvaly ružencovú slamu nič nevediace o práve ťavy na prechod uchom ihly bohatej vredmi chudoby Lež boha nikdy nedostihly modlitieb dlhé sprievody Bola si v čase nehostinnom milenkou Dona Quijota Vzdajme česť jeho ú^iiesnym mlynom bo hoci z prúdu života ho ako lístie vlna krutá v bezvetrie smrti šmarila láska čo plietla jeho putá nás vierou v pravdu živila Po tele tvojom zohavenom tančily hordy túžiace nevidieť ťa a neznať menom lež tisíc razy v úžase zrelý na tvoje zmŕtvychvstanie z diabolsky prichystaných már A žiješ zas A znova planie bolesťou vyšľahaná tvár FRAGMENľ