Expres, ianuarie-martie 1973 (Anul 5, nr. 1-13)

1973-03-10 / nr. 10

ALAIN DELON je dnes na vrchole ka­riéry. Nejestvuje film, v ktorom by mu neponúkli hlavnú úlohu a o honorári sa, pravdaže, nediskutuje. Takto je to dnes, ale nebolo to tak vždy.­SpoClatku Alain Delon nemal nič okrem matky, ktorú zbožňoval. Keď sa matka rozviedla s jeho otcom a opäť sa vydala, Alalna sa to velmi dotklo. Prestal chodiť do školy, utiekol z do­mu a chcel sa dostať do Chicaga. Vte­dy ešte nemal ani pätnásť rokov. Po­lícia ho chytila. V šestnástich rokoch chcel byť pretekárom na motorke, v sedemnástich sa prihlásil do francúz­skej armády a poslali ho do Indočíny, kde slúžil štyri roky. Po štyroch rokoch plných disciplinárok ho z armády vy­hodili. Vrátil sa do Paríža a stratil sa v Saint-Germain des Prés. Roku 1957 ako dvadsaťdvaročný po prvý raz sa dostal pred filmovú kameru. Yves Allé­­gret ho angažoval pre svoj film Keď sa do toho zamieša žena. Týmto filmom sa začala kariéra „najkrajšieho chlap­čeka francúzskeho filmu“, ako Alaina Delona ešte aj dnes nazývajú. Slávni režiséri ako René Clément, Visconti, Antonioni urobili z neho v tridsiatich filmoch to, čím dnes je — idol. Tri stretnutia s Alainom Prvý raz som sa stretla s Delonom v októbri 1966. Stála som v zástupe zvedavcov, žurnalistov a fotografov. Bolo to vo Versailles pred súdnou bu­dovou. Náhodou som išla tadial a v niekoľkých sekundách ma množstvo ľu­dí vtiahlo medzi seba a nieslo ma sme­rom ku vchodu na súd, z ktorých práve vystupoval Alain Delon. Bol chudý, ble­dý a unavený. Polícia ho niekoľko ho­dín vypočúvala v súvislosti s aférou okolo Stevana Markoviča, jeho osobné­ho strážcu a priateľa, ktorého našli pod hromadou štrku zastreleného. Temná historka, ktorá dodnes nie je vyjasne­ná. Alain sa predieral zástupom ľudí. ,^Vrah!“ skričal nejaký muž vedľa mňa. „Obesiť ho!“ zapišťala jedna žena. „Cvarga!“ ozývalo sa zo všetkých strán. „Ten je hotový!“ povedal jeden foto­graf a dvíhal kameru vysoko nad hla­vu, aby mohol urobiť z Alaina Delona dobrý záber. „Toho už nebude chcieť nijaký producent.“ V ten istý mesiac založil si Alain Delon vlastnú filmovú produkciu. Minulý rok som sa dostala opäť me­dzi množstvo ľudí a uvidela som Delo­na prejsť okolo mňa. Bolo to na Champs-Élysées, 19. marca, večer, keď mal premiéru jeho film Borsalino, dru­hý film jeho vlastnej produkcie. Ľudia okolo mňa sa usmievali, mali radosť, vykrikovali a volali: „Alain, Alain! Bra­vo, bravo!“ Stovky naťahovali hrdlá a milióny sa išli pozrieť na jeho film. Tretí raz som ho uvidela na dvore starého zámku neďaleko Paríža. Stála som naproti nemu, tentoraz sama. V pozadí pripravovali filmovú kameru pre najbližšiu scénu. Delonov nový film, ktorý práve nakrúcali sa volal Madly a scenár napísala herečka Mireille Daŕ­­cová. Alain a Mireille hrajú v ňom úhlavné úlohy a každý vie, že tento film opisuje ich ľúbostný príbeh a jeho problémy. Delon sa spýtavo na mňa díva svoji­mi belasými očami. Týmto očiam nič neujde. „Ako je to, keď je niekto ido­lom?“ spytujem sa ho. Zasmeje sa. Dvakrát 9i potiahne z ci­garety a potom povie: „Už sa toľko ne­príjemného, zlého o mne narozprávalo a napísalo... mám to ťažké a ťažko to aj znášam. A najhoršie je,“ zahodí zvy­šok cigarety na dvor, „že ja tak nerád o sebe rozprávam. Radšej pracujem dvanásť hodín bez prestávky, ako päť minút o sebe rozprávam. Kto sa vlastne môže sám opísať. Sú dôležitejšie veci. Dlhujem ľuďom dobrú robotu ako he­rec, ale čo týchto ľudí do toho, koho mám rád a či spávam v belasej, ružo­vej alebo vo fialovej posteli?“ Potom sa ku mne nakloní a pošepká mi: „Tú­to poslednú otázku mi dávajú vždy no­vinárky, ktoré už majú päťdesiatku za sebou. Nuž a tie — čože sa už rozume Jú do toho!“ Šibalsky sa usmeje. Priateľstvo je viac ako láska „Záleží vám na mienke ľudí?“ „Nie, naozaj sa nepotrebujem podro­bovať mienke inýoh ľudí. Pravdaže, zá­leží na tom, kto mi čo hovorí. Ale ja sa najlepšie sám poznám a pokladám svo­ju prácu predbežne za takú, že ju nik nemusí zhadzovať.“ V nakrúcaní sa pokračuje. Alain De­lon je skoncentrovaný na prácu a milý k spolupracovníkom. Pred každým zá­berom robí cvičenie tváre, ktoré vyze­rá akoby robil grimasy. Tieto cvičenia mu pomáhajú vyčariť onen prirodzený úsmev, pri ktorom ženám v hľadisku srdiečko rýchlejšie bije. „Co je pre vás dôležitejšie, láska ale­bo priateľstvo?“ pokračujem v spove­daní cez najbližšiu prestávku. „Možno mi neuveríte, ale priateľstvo. Presne viem, ktorých priateľov budem mať do konca života. Ale neviem, koho budem milovať na konci života.“ Alain Delon je skeptik pokiaľ ide o ľudí, priateľov vždy podrobuje všelija­kým skúškam. Beda tomu, kto pri tých­to skúškach čo len raz prepadne, je koniec a navždy „Môj ideálny priateľ je taký, ktorý ma vždy berie takého, aký som,“ hovorí, „Pre takého slepo urobím všetko, hocikedy a všade.“ Alain ma na chvíľu opustí, aby doho­voril novú dekoráciu. Mileille Darcová , sa pomaly blíži ku mne. V čiernych ša­tách vyzerá fantasticky. Opytujem sa jej na dej jej filmu. „Téma je veľmi moderná a mnohým sa určite nebude páčiť. Je to príbeh muža, ktorého miluje mladá žena a trpí vedľa seba rivalku, len aby nestratila lásku muža. Muž miluje obe ženy a predsa sa medzi nimi nevyskytujú ni­jaké scény žiarlivosti.“ „Veríte na lásku v trojici, Mireille,“ hovorím, „každý vie, že milujete Alai­na. Akceptovali by ste vedľa seba inú ženu?“ I ; „Nehovorím o súkromných pocitoch, ale o novom filme,“ odpovedala Mirell- • le, „ale ak teda chcete: filmy majú vždy len vtedy úspech, ak si ich v skutočnosti vieme predstaviť. Alain a ja sme pár, a predsa každý z nás má svoj spôsob života. Máme radi nezávis­losť. Každý rešpektuje slobodu toho druhého.“ „A nie ste nikdy žiarlivá?“ U* ^ Moj syn je moje pokračovanie „Panebože! Madly je historka, ktorá idealizuje modernú lásku. Pravdaže, by som žiarlila na rivalku.“ Dlhými krok­mi odchádza k Alainovi, ktorému mas­kér upravuje tvár. Nakloní sa k nemu a usmeje sa. Koniec filmovania ozna­muje hlasné bzučanie. Obratom sa zme­ní obraz na dvore zámku. Opäť možno hovoriť, prechádzať sa, niekoľkí sa vr­hajú k Alainovi. Sú to: fotograf, mana­žér a ešte muž z požičovne filmov. A vtedy sa zrazu zjaví na dvore chlap­ček, poobzerá sa dookola a potom sa rozbehne k Delonovi. „Anthony!“ volá Delon, nechá všet­kých stáť a rozprestrie ramená. Chla­pec sa mu vrhne do náručia. Obaja sa šťastne smejú. Všetci sa na nich poze­rajú. Chlapček má šesť rokov, je to syn Alainov a Nathalie Delonovej. Ro­dičia sa rozviedli, ale Anthony sa to nikdy nesmie dozvedieť a byť taký ne­šťastný, ako bol jeho otec ako malý chlapec. Preto sa často vídajú a dovo­lenky a Vianoce slávia vždy v trojici: Anthony, Alain a Nathalie. Zvečerieva sa. Čakáme na malej, úz­kej ceste v poli, neďaleko zámku. Scé­na: Alain uháňa na cadillacu po ceste smerom k zámku. Medzi dvoma záber­mi ma chytí za ruku a ťahá ma bokom. „Poďte,“ hovorí, „môžeme sa ešte chví­ľu porozprávať,“ — a po tvrdom Delo­novi ani stopy! To ma prekvapilo. „Co je pre vás najdôležitejšie v ži­vote?“ „Môj syn,“ povie bez rozmýšľania, „môj syn mi je tisíckrát dôležitejší ako všetko ostatné na svete.“ „Prečo?“ „Je mojím pokračovaním.“ Volajú ho späť. Utekám a on hovorí: „Schovajte sa tu v priekope. Vo filme vás nesmie byť vidieť!“ Učupím sa vo vysokej tráve. Ponad moju hlavu lietajú malé kamienky, keď kolesá cadillacu ani nie na piaď odo mňa uháňajú ... Renée Rebuffatová BRIGITTE, Hamburg Alain Delon a Mireille Darcova vo jil­me Madly. V N ČÍSLO, 10 TAJOMSTVO MLADOST! HENRYHO FONDU LÄSKA je modrá, vyhlasoval pred niekoľkými rokmi Henry Fonda, slávny americký herec. A potvrdzujú to aj jeho oči, ktoré si zaslúžia akademické vavríny za zvod­­nosf. Dve škvrny azúru na tvári tak­mer bez vrások, ani štipka „sadla“, silueta mladého, urasteného muža a neodolateľný pôvab človeka, ktorý pekne ostarel. Skrátka, Henry Fonda, otec Jany Fondovej, Petra Fondu a Amy, niekoľkonásobný starý otec si vedel aj v 67 rokoch zachovať snovú eleganciu plachého herca, stúpajúce­ho po nohách svojim filmovým part­nerkám pri valčíku. Odvtedy je už tridsať rokov. Ale Had — posledný Henryho film, ktorý práve dokončil v Paríži — nevyvracia tento obraz. Pred tým žiarivým príkladom fyzickej stálosti si kladieme otázku, či dajaký Mefisto nezasiahol v prospech tohto šťastného smrteľníka, zjaviac mu ta­jomstvá večnej mladosti. Sám Henry Fonda sa na tom, že sa okolo jeho osoby vynára toľko otázok, výborne zabáva. „Tajomstvá, skutočne tajné tajom­­stvá nemám. Ináč by som už bol bo­hatý. Nerobím nič mimoriadne, ani necvičím, aj keby som veru mal, no isteže je niekoľko okolností, ktorým vďačím za to, že sa udržiavam vo for­me: som aktívny človek. Nehovorím o aktivite vo filmoch, to čo momen­tálne nakrúcam, si vyžaduje menej pohybu než moje voľakedajšie wester­ny, ale som veľmi aktívny mimo fil­mových štúdií. Celý deň kopem, obra­dom zem, dvíham skaly, pílim stro­my, rúbem drevo. Som robotník a mám prácu rád. Musím sa pohybovat, inak som nešťastný. Nerobím to zo športového nadšenia, nehrám golf, ani tenis j je tomu vari dvadsat rokov, čo som naposledy hral tenis). O seba sa starám tak, že jem, čo sa mi páči. Nie som fanatikom prí­rodných produktov, ale verím, že je potrebná rovnováha vitamínov. Kedysi som ich jedol hodne. Navštívil som istého odborníka-dietetika a ten ma dosť ovplyvnil. Dôkladne ma popreze­ral a takmer rok som dodržiaval kú­ru, čo mi predpísal. Bolo to ťažké, le­bo som stále musel nosiť so sebou množstvo téglikov a túb s vttamírjmt, takže na cestách som potreboval oso­bitný kufrík. Dcéra Jane do písmena dodržiava túto kúru. Vystavuje sa do­konca nebezpečenstvu, že ich zadržia na hraniciach, keď colníci objavia množstvo neoznačených téglikov a túb. Raz jej to aj všetko zhabali, ob­sah škatuliek podrobili analýze a zi­stilo sa, že sú to iba vitamíny. Ale predsa je tu ešte jedna vec, ktorá mi pomáha pekne starnúť: mal som aj mám najkrajší život na svete. Mal som šťastie, že som mohol robiť s toľkými skvelými ľuďmi, mal som taký naplnený život vo filme, v di­vadle, v rozhlase aj v televízii, hral som toľko úloh, ktoré som túžil hrať, že ozaj nemám čo ľutovať, nemám st čo vyčítať, ani po čom neskromne túžiť. Urobil som skoro všetko, čo he­rec môže urobiť, s výnimkoiľ hudob­nej komédie, ale neviem spievať, tak čo sa dá robiť! Isteže, stáva sa, že som deprimova­ný, no a čo? Beriem ľudí, s ktorými žijem, takých, akí sú, a ľudia žijúci so mnou ma musia prijímať, aký som. Napokon, nie je to také strašné, ako sa zdá. Stalo sa mi, že som bol ne­šťastný. .. .A ešte jedno tajomstvo mladosti mám: to sú moje deti. Shirley by bo­la chcela, aby sme spolu malí ešte deti, ale myslím si, že som na to už pristarý. Moja devätnásťročná dcéra Amy patrí už celkom k inej generácii než Jane alebo Peter,'i keď to už nie je dieťa. A máme aj Vanessu, Janinu dcéru. Mám deti veľmi rád a Shirley a ja sme šťastní, keď máme okolo seba deti a vnúčatá. Poznáte lepšie tajomstvo, ako neostarnúí?“ ELLE, Paríž

Next