Gardista, február 1942 (IV/26-49)
1942-02-01 / nr. 26
Ročník IV., číslo 26 Hlavný redakior MILO URBAN Nedeľa, 1. februára 1942 KTO DOBRE ROZLIŠUJE... MILO URBAN V poslednom čase sa znova ukázalo, že v našom verejnom živote je ešte veľa neujasnených vecí. Nielen v podrobnostiach, čo by bolo pochopiteľné, ale i v takých otázkach, kde jasnosť je predpokladom ďalšieho nášho zdravého vývinu. Konkrétne máme tu na mysli našu politickú jednotu, vyhlásenú slávnostne za zvukov pred troma rokmi, keď predstavitelia politických strán na Slovensku sa dohodli, že svoje strany zrušia a že splynú s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou v jedinú stranu slovenskej národnej jednoty. Bol to rozhodne veľký čin! Prakticky to znamenalo, že robíme kríž nad minulosťou, že sa prestávame deliť na takých alebo onakých a že v budúcnosti chceme ísť, keď aj nie celkom spolu, nuž aspoň jedným smerom — tak, ako nám to kážu záujmy národa. Nenamýšľali sme si teda, že po tomto akte bude všetko v poriadku. Akokoľvek — ten element bol príliš rôznorodý, príliš odstredivý na to, aby sa len tak bez vrenia, bez otrasov mechanicky spojil. Triedenie začalo sa hneď po prevrate r. 1918 a mnohí do partajných osídel dostali sa prv. než sa mohli národne prebudiť. V týchto osídlach stvrdli, nasiakli predpojatosťau a keď sa pod tlakom okolností aj »sjednotili«, nemali k slovenskej veci toho vrúcneho pomeru, ktorý by všetko ostatné bol vedel zatlačiť do úzadia. S týmto sme museli rátať a naši vedúci zrejme aj rátali. Splynutie politických strán bolo zrejme len formou, podkladom a či už príležitosťou, z ktorých mala vyrásť tá skutočná vnútorná politická jednota, aspoň čo sa týka elementárnych záujmov národa. Lebo — aby sme sa nemýlili — politický vývoj nezastal. Aj naďalej treba rátať s tým, že tu istý politický prievan bude a — bolo by zle, keby nebol. Jednako však i pri týchto známych determinantách človek by bol právom očakával, že po tom, čo sa 8. novembra 1938 stalo, tie všelijaké niekdajšie politické delidlá celkom zmiznú, alebo aspoň budú sa používať v prípadoch naozaj odôvodnených, že začneme písať úplne novú kapitolu, v ktorej už nebude reč o lidákoch, agrárnikoch a iných podobných strašidlách z minulosti. Toto sa žiadalo a toto sme aj očakávali. No miesto toho, čo vidíme? Staré delenie a stará, neplatná politická terminológia sa i naďalej kŕčovite udržuje. Sám orgán Strany napr. s čistým svedomím za nič, pre nič nazve člena, dokonca člena výboru významnej miestnej organizácie tejto Strany, lidákom a píše o ňom veselo ako o zradcovi. Nuž kde je tu potom dôslednosť a kde to sjednotenie? Keď sme už raz niekoho do Strany prijali to znamená, že sme alebo nenašli na ňom viny, alebo sme ju stornovali. A keď sme to urobili, potom podľa toho načim s človekom aj zaobchádzať. Tak si to aspoň žiada zdravý rozum a cit spravodlivosti. Toto len tak na ilustráciu. Takýchto prípadov je totiž viac a stále sa opakujú. Ako by sa vôbec nebral ohľad na záväzok z 8. novembra 1938, ako by sa vôbec nehľadelo na to, o k oho ide a či je to nejako odôvodnené. Keď to — obyčajne — všelijaké bočné záujmy vyžadujú, pohodlne sa siahne do starého arzenálu, vytiahne sa odtiaľ dávno neplatný argument a tlčie sa ním hlava-nehlava. Aký div potom, keď človek, čítajúc také útoky, mimovoľne má dojem, že sa u nás nič nezmenilo, že je tu dosiaľ desať-pätnást tajných politických strán z minulosti, ktoré sa i naďalej rujú ? Prirodzene; takýto stav nemôže slúžiť politickému sjednocovaniu národa. Veď takto dobre štyri pätiny terajšieho členstva Strany sú udržiavané v stálom napätí, v stálej neistote, či jedného krásneho dňa nejaký pinkerton nechytí ich za golier a nevyšmarí z národa pre niečo, čo už dávno oľutovali. Ako zastrašovací prostriedok mohlo by to byť síce dobré, ale úprimná, skutočná jednota nám z toho nikdy nevyrastie. Keby v Nemecku takto boli sjednocovali národ, iste by sa im to nebolo podarilo. Tam to však chytili za správny koniec. Rozpustili politické strany a povedali si: Odteraz sme všetci Nemci rovnakí, odteraz nijaké extraparády, ale práca. Viesť a zásluhy bude mať ten, kto dokáže, že za nemeckú vec vie lepšie pracovať. Nuž toto bolo jedine správne! Keď sa aj my takéhoto stanoviska dovolávame, to neznamená, že chceme znivelizovať, alebo dokonca odstrániť získané zásluhy. Boh uchovaj! Toto nerobili ani v Nemecku. Kto si tie zásluhy už získal, je len prirodzené, keď zaujme patričné miesto aj vo vedení. Tak si to žiada zdravý rozum a poriadok vecí. Nikto si však nesmie myslieť, že to ostatné je len blato a príťaž, ktorá treba pri každej príležitosti odškrabúvať, ktorej hocikto a hocikedy môže dať na vedomie, že je politicky, ba dokonca i národne menejcenná. Takto by sme si pojem národa nebežpečnezúžili, tak by sme veľmi ľahko mohli vyplaviť z neho práve tie sily, ktoré vo svojej budovateľskej práci budeme veľmi potrebovať. Ale zas, aby sme si rozumeli: to neznamená pardonovať každému a najmä nie ľuďom, o ktorých sme sa presvedčili, že s našimi snahami nesúhlasia a že k tomu, čo robíme; nemajú nijaký kladný pomer. Áno, na takých ľudí upozorňovať, takých zo svojej blízkosti odstraňovať, len preboha, nie bez skutočnej príčiny, pod takými mŕtvymi, nič neznamenajúcimi titulmi, ako sa to teraz robí, lebo tak sa nám ľahko môže stať, že so špinavou vodou vylejeme aj dieťa. Nuž rozlišovať. Ale rozlišovať dobre! Neježiť sa pri každom dobre mienenom upozornení, nevidieť v každom mužnom slove slovo do bitky a nestrieľať z ťažkých kanónov na ľudí, ktorí to nemyslia zle. Kritika tu bola a bude dotiaľ, kým sa nenájdu ľudia, ktorí aj bez kritiky, bez upozorňovania budú vedieť odstraňovať nezdravé zjavy. A budú aj odlišné mienky, dokonca v dôležitých otázkach. Prečo o tieto mienky nezápasiť ä nepresadzovať ich do života, prečo v zárodku špiniť a dusiť každý pohyb, ktorý raz môže znamenať našu záchranu ? Áno, nazývať veci i ľudí, aby sme mali o nich správne predstavy. Ale nazývať ich pravým menom, hľadať priliehavé, správne, ich činnosť vystihujúce, dnešným pomerom a dnešným časom zodpovedajúce výrazy a nevypomáhať si úbohými strašiakmi z minulosti, ktorí nezodpovedajú dnešnému stavu, dnešnej politickej skutočnosti. Darmo je! Svet sa za posledné roky poriadne zmenil. Politické rozvrstvenie na Slovensku je už podstatne iné, než bolo pred piatimi-desiatimi rokmi. Lidáci, agrárnici atď----V širokých vrstvách národa, ani s lampášom by ste ich nenašli. Tieto úbohé prízraky mátožia už iba v hlavách ľudí, ktorí nesledujú vývoj, nevidia; zmeny, len melú jedno a to isté do omrzenia, ako gramofon s jedinou starou, dávno zodratou platňou. Národ, aspoň tá zdravá, triezva väčšina, ktorá chce žiť plným národným životom, ochotne sa podrobila veľkému obrodnému procesu a našou povinnosťou je pomáhať jej v ňom, aby sme neboli tými, o ktorých sv. Písmo hovorí, že: »ani sami nevchádzajú, ani vchádzajúcim vstúpiť nedajú«.., Viera to víťazsŕy© Veľký ohlas Fiihrerovei reči • Europská tlač v znamení reči Molfa Hitlera Taliansko k Fiihrerovej reči Ako v tunajších smerodajných kruhoch konštatujú, vyvolala reč Führer a v talianskom národe najhlbší dojem. Zdôrazňuje sa, že hovorila z ne] neochvejná viera revolucionára, ktorý vyšiel z ľudu a bojuje za sociálnu a medzinárodnú spravodlivosť. Führer hovoril v prvom rade ako vodca národnosocialistického hnutia, najhlbšie spojené s fašizmom ktoré je čo a ktorého bratsvo označil ako bratstvo zbrani dvoch národov. Najmä sa zdôrazňuje, že Führer zreteľne charakterizoval imperialistický egoizmus anglosaských mocností. Anglická egoistická politika bola najhlbšou príčinou pokračujúceho nedorozumenia a osudnej zatvrdilosti, ktorá bola príčinou vojny v roku 1939. Živé opísanie heroického boja, ktoré vedie Nemecko, Taliansko a Japon sko, dáva Führerovej zpráve ráz historické ho dokumentu, ktorý pretrvá storočia- Isto ta konečného víťazstva, ktorú Führer vyšlo vil, našla v celom Taliansku, tak konštato valí dnes, silnú ozvenu, sprevádzanú s naj hlbšou dôverou. Chorvátsky ohlas Fiihrerovej reči Führerova reč vyvolala v chorvátskej verejnosti najsilnejšiu ozvenu. Ako na tunajšom mieste zdôraznili, všetci Chorváti sú v hĺbke svojich sŕdc presvedčení o víťazstve a cítia sa s nemeckým národom čo najužšie spojení v tomto boji o spoločný cieľ. časopisy na čelných miestach vyzdvihujú Führerovo zúčtovanie s ľuďmi, ktorí v Anglicku a v Amerike zapríčinili vojnu a poukazujú na to, že nádeje boľševikov na zimu definitívne stroskotaly. Rnmunský ohlas Fiihrerovej reči Rumunská popoludňajšia tlač zdôrazňuje v podrobných komentároch, význam Fübrerovej reči pre celú Európu, pri čom časopisy vyzdvihujú istotu vo viťazstvo, ktorá hovorila z reči Adolfa Hitlera. Porunca Vremi vyhlasuje, že reč Führerova bola neotrasiteľným priznaním, ktorým nepriateľom národnosocialistický systém znova jasne vysvetlil. Anglicko sa vždy namáhalo, poznamenáva časopis ďalej, podporovať v Europe záujmové rozpory a Nemecko dnes prevzalo historickú úlohu zakončiť kapitolu vnútropolitických krvavých konfliktov, aby Európu znova vybudovalo na je] pravých základoch. Dánsko o Fiihrerovej reči Tému kopenhágskych časopisov vyplňuje reč Ftthrera z príležitosti deviateho výročia moci. Táto reč, píše časopis National Tidende, vyznela v silný apel na domáci front, aby zvýšenou produkciou, väčšou prácou a ešte väčšími obeťami stvoril podmienky pre definitívne víťazstvo. AJ časopis Politiken celkom osobitne vyzdvihuje hlbokú výzvu Führera na domáci front. Hlavný titul časopisu Berlingske Tidende znie: „Hitler vyhlásil, že rok 1942 bude rokom veľkého nemeckého víťazstva.“ Maďarská tlač k prejavu Adolfa Hitlera Všetky časopisy prinášajú prejav Adolfa Hitlera v senzačnej úprave a vo svojich komentároch zdôrazňujú neochvejnú dôveru vo víťazstvo, ktorú cíti Führer a myšlienku solidarity novej Európy. Tieto časopisy zdôrazňujú, že Führerova reč našla medzi maďarským národom veľkú ozvenu. Vládny orgán Uj Magyarság osobitne zdôrazňuje, že nie je ďaleko čas, keď pôjdu nové oddiely a nové vynikajúce zbrane na front. K myšlienke európskej solidarity píše časopis Pester Lloyd, že súvislosť, ktorú Führer predstavil, neplatí jedine pre nemecký národ. Maďarsko chápe ju veľmi dobre, lebo aj ono uvrhly mocnosti vo- Versailles do najhlbšej bezmocnosti. Maďarská morálna sila a jeho viera v historickú nutnosť procesu europského znovuvybudovania postavily Maďarsko po bok obidvoch mocností Osi, Nemecka a Talianska. Maďarský národ chápe teda slová Adolfa Hitlera ako europský manifest. Führer o vojnovej situácii Žilina, 31. januára. Hoci Adolf Hitler prehovoril včera ako -politik, ako zakladateľ národnosocialistickej strany robotníckej v Nemecku, jednako, najmä na konci svojho prejavu, hovoril aj ako najvyšší veliteľ nemeckej brannej moci. Prehovoril o súčasnej vojnovej situácii, ako aj o príčinách, priebehu a následkoch súčasného vojnového konfliktu. Hovoriac o ideovej stránke súčasnej vojny, povedal: »Chcel by som vidieť, kto bude silnejší v týchto bojoch, tí, ktorí nemajú čo stratiť a môžu všetko len získať, alebo tí, čo nemajú čo získať. Lebo čo chce získať Anglicko ?i Co chce získať Amerika ? Majú toho toľko, že s tým, čo majú, nevedia si čo počať.« Táto vojna musí sa skončiť len tak, že: alebo budú vyvraždené germánske* národy alebo židovstvo zmizne z Európy. Ale táto vojna sa neskončí tak, ako si to predstavujú Židia. Árijské národy europské nebudú vyhubené, zato však táto vojna bude znamenať zničenie židovstva. Príde hodina, keď židovstvo, najhorší to nepriateľ sveta, akého kedy dejiny poznaly, dohrá svoju úlohu prinajmenej na jedno tisícročie. Hovoriac o vlastnej situácii na fronte, ohlásil Führer niekoľko významných vecí, Tak napríklad to, že počet nemeckých ponoriek sa v poslednom čase ob-