Gardista, máj 1942 (IV/99-122)
1942-05-01 / nr. 99
Odčinená krivda Jozef Petro Keď pred niekoľkými dňami uskutočnila sa v neobsadenom Francúzsku ďalekosiahla politická zmena, komentujúc ju napísali sme, že Lavalovo nastúpenie vo Vichy vo funkcii ministerského predsedu a ministra zahraničných vecí francúzskych, bude znamenať kardinálny obrat vo francúzskej politike a v pomere Francúzska k Europe; napísali sme ,že tento obrat stručne a výstižne možno charakterizovať takto: zpäC k Europe. Francúzsky vývin toto potvrdil skôr, než sme čakali. V sobotu slovenské ministerstvo zahraničných vecí úradne oznámilo, že francúzska vláda uznala Slovenskú republiku de facto i de jure. V úradnom komentári sa k tomuto Uvádzalo: „Skutočnosť, že Slovenskú republiku uznal francúzsky štát de facto i de jure, je novou významnou udalosťou nielen pre slovenský národ, ale aj pre spoločenstvo národov novej Európy, kráčajúcej na jednej línii pri tvorení nového svetového poriadku. Vskutku, Francúzsko, dajúc sa na novú politickú cestu vývinovú, na cestu spolupráce s novou Europou, nemohlo si zvoliť lepší výstižnejší moment, ani lepší dôkaz svojho a nastávajúceho pomeru k novej Europe, ako uznanie samostatného slovenského štátu. Veď slovenský štát bol prvým vonkajším budovateľským prejavom novej Európy, bol prvým uplatnením sa novoeuropských myšlienok. Francúzsko teda tým, že uznalo samostatný slovenský štát, prejavuje symbolicky svoje prihlásenie sa k novoeuropskému poriadku. Pri tejto príležitosti bude iste zaujímavé pozrieť aj na doterajšie slovensko-fräncúzske styky. Pravda — a treba to hneď na tomto mieste zdôrazniť, — nepôjde pritom o to Francúzsko, ktoré nás v sobotu uznalo, o Francúzsko dnešné, poprímerové, nenesúce viac pomenovanie republiky, lež pomenovanie „Francúzsky štát“ — pôjde pri tejto rekapitulácii o onú Francúzsku republiku, ktorá spolu s Anglickom hrala v povojnových dejinách europských takú dôležitú úlohu. Za prvej svetovej vojny, v rokoch 1914- 1918, keď Slovensko bolo ešte súčiastkou Rakúsko-uhorskej monarchie, mnohé a veľké nádeje Slovákov upieraly sa k Francúzsku, pretože od neho očakávalo sa oslobodenie. A keď sa svetová vojna skončila a utváral sa nový europský poriadok, zraky celej Európy, teda i zraky slovenské, upieraly sa opäť na toto Francúzsko, kde vo Versailles a v ostatných parížskych predmestiach tvorily sa nové hranice, určovala sa budúca tvárnosť novej Európy. Tu vznikla i Československá republika, do ktorej sa dostali aj Slováci. No hneď v prvých rokoch, keď neohrozený vodca slovenského národa Andrej Hlinka spoznal- českú politiku na Slovensku a pochopil situáciu Slovenska v Československej republike, pobral sa i s niekoľkými spolupracovníkmi do Paríža, — bolo to v septembri 1919 — kde zasadala mierová konferencia. Hlinka chcel predostrieť pred konferenciu memorandum o situácii Slovenska v Československej republike — memorandum, obsahujúce všetky slovenské ponosy, na Slovensku popáchané krivdy a žiadosti Slovenska. Za svojho pobytu v Paríži navštívil Hlinka delegáciu francúzsku, americkú, anglickú, poľskú i juhoslovanskú, prosiac ich o podporu a o pomoc. Všade sa však stretával s nepochopením, lebo Česi, ktorí o Hlinkovej ceste boli informovaní, dostali sa všade pred ním a prichystali pôdu pre Hlinku nepriaznivú. Nie bez trpkosti si zapisoval člen Hlinkovej delegácie do zápisníka: „Nie každý Francúz zná, či Slováci v Europe, a či v Ázii bývajú; ale každý vie, že Slováci s Čechmi sú jeden národ“. Výsledok tejto slovenskej misie v Paríži je známy: prenasledovaný polícioiu musel Hlinka Paríž i Francúzsko opustiť a vrátiť sa na Slovensko, kde ho uväznili. Odvtedy pomer slovensko-francúzsky určovaný bol pomerom Československej republiky k Francúzsku. Po udalostiach, kto-ré sa odohraly okolo Československej republiky na jeseň roku 1938 a z jari r. 1939 je dostatočne známe, akú úlohu prisúdilo Francúzsko svojmu československému spojencovi v strednej Europe: Československo malo byť baštou šípom, namiereným do srdca Nemecka. Preto muselo zbrojiť, opevňovať svoje hranice a hrať, vysokú politiku, neprimeranú rozlohe a Dočtu obyvateľstva štátu. Keď však došlo na lámanie chleba, keď táto politika hrozila výbuchom, vtedy sa ukázala pravá tvár Francúzska i Anglicka k bývalému až slepo vernému spojencovi. Následky takejto politiky Československa, ktorú Slovensko nikdy neschvaľovalo, odniesli sme si do istej miery aj my Slováci — pri hraničných úpravách na severe a na juhu roku 1938. Vtedy situácia bola taká, že viedenský arbitrážny súd díval sa na Slovákov pohľadom cez Prahu a cez jej politiku, nachádzajúcu sa úplne vo vleku Paríža. Keď na jar 1j39 rozpadla sa Československá republika a utvoril sa samostatný slovenský štát, Francúzsko dlho nechcelo tento nový stav uznať a uznalo Slovenskú republiku iba de facto. A keď vojna prišla, bol zrušený tento stav, ba čo viac, Francúzska republika trpela, aby na jej území organizovaly sa za pomoci československej emigrácie zahraničné légie, takzvané československé, do ktorých priam násilím nútili vstupovať aj slovenských robotníkov, nachdzajúcich sa vo Francúzsku v takom veľkom počte. S hľadiska slovenského hodno zaznamenať, že veľkú a nie práve najslávnejšiu úlohu hral tu aj bývalý československý vyslanec v Paríži Osuský, pôvodom Slovák. Po porážke Francúzska slovensko-francúzske styky sa neobnovily, iba ak natoľko, že v Paríži úraduje repatriačná komisia slovenská, majúca za úlohu starostlivosť o tých slovenských robotníkov, ktorí po vojne ostali ešte stále vo Francúzsku. K obnoveniu stykov došlo až teraz, keď Francúzsko po dlhom váhaní a povestnom už attentizme dalo sa na nové cesty. A je v tom kus symboliky, že nové Francúzsko a jeho vláda, ktorá uznaním Slovenskej republiky urobila prvý krok smerom k novej Europe, nesídli v Paríži, na ktorom leží tôňa smutnej minulosti, ale vo Vichy a že sa takto po dlhom čase dostáva aj istej satisfakcie Andrejovi Hlinkoví a slovenskémú národu. Boľševické Vývoj v Búrme znova oživil, ako to oznamuje korešpondent United Pressu, v Londýne diskúsie o japonských plánoch. Korešpondent vyhlasuje: „Japonské úspechy v Búrme vyvolaly živé diskúsie. Je všeobecnou otázkou: Na ktorú stranu sa teraz Japonsko obráti? Pôjde na Indiu, Austráliu, Rusko alebo Čínu? Považuje sa za celkom pravdepodobné, že Japonsko nasadí celú masu svojich armád proti Rusku v tom istom čase, keď sa začne nemecká ofenzíva. Väčšina znalcov však je tej mienky, že Japonsko si zaistí predovšetkým svoje spojenia v Indickom oceáne. Malo by totiž z toho dve výhody: 1. prerušenie spojeneckej spojovacej línie s Indiou a so Stredným východom, 2. prípravu k obsadeniu Ceylonu. Týmto spôsobom mohly by sa začať proti Indii nové operácie. Keď potom India bude ad Anglicka a USA úplne odpojená, budú môcť Japonci dúfať, í' Indovia strpia obsadenie svojej, zeme Japonskom. Na druhej strane v námorníckych kruhoch sa domnievajú, že najbližší japonský útok bude smerovať proti Austrálii, pretože Japonsko nemôže vraj strpieť, aby sa tu proti nemu tvorila útočná báza. Určité vojenské kruhy predpokladajú, že kvantunská armáda Je dosť silná, aby mohla previesť veľkú ofenzívu. Japonsko však vraj skôr vyčká vývoj začiatku nemeckej jarnej ofenzívy. Veľkému záujmu teší sa aj Čína. Predpokladá sa, že čunkinské armády čoskoro prejdú k protiofenzíve, pretože Japonci stiahli z Číny veľké vojenské oddiely.“ Madagaskar a Dakar Plány, ktoré majú Anglicko a USA v spojený s Gaulleom proti francúzskym koloniálnym dŕžavám, považuje časopis Asahi šimbun za veľmi dôležité, časopis zdôrazňuje strategickú polohu Madagaskaru pre operácie v Indickom oceáne. Ďalej píše časopis s poukazom na obsadenie Novej Kaledónie vojenskými oddielmi USA, že aj o osud Dakaru sú už obavy. Po prehľade síl francúzskej floty časopis zisťuje, že po zoflrhení britskej a americkej mohcl hy byť pomer námorných síl francúzskou vojnovou flotou rozhodne vplyvný. Spolupráca francúzskej, floty s mocnosťami Osi by bola preto žiaduca, práve tak, ako aj používanie francúzskych Hotových báz. K Lavalovmu protestu proti obsadeniu Novej Kaledónie vyhlasuje japonský časopis Asahi šimbun, že len samotné diplomatické protesty majú na Anglicko a USA taký účinok, ako, keď žabu polievajú vodou. Francúzska flota unikla odzbrojeniu len Nemeckom schválenými podmienkami pokoja zbraní. Francúzsko nesmie teraz zabúdať, že jeho úlohou je, aby svoje koloniálne dŕžavy za každú cenu obránilo. Opäť 50 obetí v okolí Paríža Anglické letecké útoky na okolie Paríža behom noci na štvrtok vyžiadaly si podľa predbežných zistení asi 50 smrteľných obetí z radov civilného obyvateľstva. Slovenská frontová zpráva Osobitný frontový zpravodajca z bojového úseku slovenských jednotiek oznamuje: V noci na 28. apríla pripravovala silná nepriateľská skupina prepadnutie našej predsunutej Jednotky. Nepriateľ túto akciu podoprel silnou mínometnou a guľometnou paľbou. Ostražité slovenské jednotky zavčasu zistily prípravy prepadu a sústredenou delostreleckou a guľometnou paľbou už v zárodku znemožnily uskutočnenie zamýšľaného podniku. Okrem toho delostrelectvo umlčalo nepriateľské guľomety. Dňa 29. apríla nový nočný pokus boľševikov o prepad v inom úseku tiež stroskotal v pohotovej guľometnej paľbe. Vlastné delostrelectvo a mínomety účinne zasiahly proti guľometným hniezdam protivníka. V úspešnom zásahu istej našej časti získali sme zajatcov, medzi nimi jedného dôstojníka. Nemecká frontová zpráva Hlavné veliteľstvo nemeckej brannej moci oznamuje: V strednom a severnom úseku východného frontu boly s úspechom prevedené vlastné útočné a úderné akcie. Odrazili sme jednotlivé slabšie útoky nepriateľa. Útokmi letectva na železničné zariadenia a zázemné spojenia utrpeli boľševici citeľné straty na pohyblivom materiáli. Na fronte v Laponsku a na murmanskom fronte stroskotaly nové nepriateľské útoky s vysokými krvavými stratami pre protivníka. V severnej Afrike pre silné piesočné búrky len nepatrná vzájomná prieskumná činnosť. Vo východnom Stredozemnom mori potopila nemecká ponorka jednu dopravnú plachetnicu z britskej zásobovacej dopravy. Bombardovali sme s dobrou účinnosťou vo dne a v noci letištia na ostrove Malta. Ponorky potopily pred východným pobrežím Ameriky 6 nepriateľských obchodných lodí spolu o 33.000 brt a poškodili sme v odvetných útokoch nemeckého Londýn sa pýta: Uderí Japonsko na SSSR? Opäť 50 mŕtvych v okolí Paríža-Madagaskar a Dakar - Úloha francúzskaš floty - Nsmecká frontová zpráva útoky odrazené našou obranou Pomer Churchilla ku Crippsovi Aj Cripps je málo obľúbený Americký týždenník »Time« zaoberá sa pomerom Churchilla ku Crippsovi. Časopis ďalej poznamenáva, že po Dünkirchene boli Angličania radi, že mali »Churchilla ako záchrancu z najväčšej núdze«. Teraz však, vyhlasuje časopis, po vstúpení Ruska a USA do vojny vzrastá vo Veľkej Británii vždy viac pocit, že už nebude dlho treba záchrancu Churchillovho formátu. Po páde Singapúru a po porážkach v Líbyi, ako aj po úspešnej plavbe nemeckých vojnových lodí cez Kanál, začalo obyvateľstvo pochybovať o Churchillových politických schopnostiach. Keď sa vrátil Cripps z Moskvy, konštatuje »Time«, vynorila sa v anglických hlavách myšlienka, že tento Je vhodnejší pre Anglicko v »revolúčnej prítomnosti a možnej budúcnosti«. Churchill videl nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo v Crippsovej osobe a najprv sa pbkúšal »absorbovať« Crippsa ponukou prevziať ministerstvo zásobovania. Ako málo je obľúbený Cripps u ľudí v Anglicku, ktorí ho poznali predtým, vysvitá z vyhlásenia konzervatívneho poslanca Beverleya Baxtera. Kéď bol Baxter dopisovateľom časopisu v Londýne, napísal o Crippsovi: »Keď myslím na sira Stafforda Crippsa a uvažujem presne o jeho prípade musím otvorene priznať: Keby sme my, Angličania, raz politicky skrachovali, že by sme si museli voliť medzi komunizmom a fašizmom, potom by som bol pre fašizmus. Sir Stafford Cripps však je politickým agentom a provokatérom, bol by ochotný uvrhnúť náš národ do biedy, prelievania krvi a chaosu a zaviesť diktatúru mocnosti, ktorej je akákoľvek osobná voľnosť neznáma«. »Time« končí s poznámkou, že aj stroskotanie Crippsa v Indii nezmení na tom, že bude Churchillovým nástupcom predovšetkým však, keď sa jedného dňa vynorí zlyhanie Churchilla ako skutočnosť. —