Gardista, október 1942 (IV/224-250)
1942-10-01 / nr. 224
Lordi a súdruhovia R — Bratislava, 30. septembra Až raz, povedzme po sto rokoch alebo neskôr, keď budúce generácie budú spomínať • výročie vzniku alebo priebehu súčasného • vojnového konfliktu, budú iste stáť pred zaujímavou otázkou, na ktorú veru nenájdu len tak ľahko odpoveď a vysvetlenie: Ako mohlo dôjsť k vojnovému spojenectvu medzi Anglickom, Spojenými štátmi severoamerickými a Sovietskym sväzom? Ako sa mohly spojiť tri krajiny, ktorých politická štruktúra a svetový názor sú tak veľmi — veľmi rozdielne? Veď Anglicko je klasickou krajinou plutokracie, kým Sovietsky sväz krajinou, v ktorej sa stelesnil boľševizmus, smrteľný to nepriateľ kapitalizmu a plutokracie a kým — do tretice — Spojené štáty severoamerické, vyhlasujúce sa síce za vzor demokratického štátu, sú pod diktatúrou prezidenta Roosevelta. Ako je teda možné, že sa tieto tri krajiny sjednotily a bojovaiy bok po boku? Ako sa mohló uponížiť také hrdé Anglicko, táto svetová ríša? Veď anglický kráľ kedysi odmietol podať ruku diplomatickému zástupcovi Sovietskeho sväzu v Londýne a vyhlásil, že nechce mať nič spoločného so zástupcom tých, čo beštiálne zavraždili jeho príbuzného, ruského cára. Postoj Spojených štátov severoamerických bol podobný. Angličania i Sfeveroameričania dívali sa na boľševizmus ako diablovo dielo a podľa tohto svojho presvedčenia potom aj o boľševizme písali. V tejto súvislosti môžeme citovať zaujímavý dokument. Britský veľvyslanec v Petrohrade Buchanan poslal 6. septembra 1918 anglickému kráľovi telegram, ktorý je jedinečným dokladom toho, i.tko smyšľalo vtedy oficiálne Anglicko o svojom terajšom »bratovi«, o Sovietskom sväze. Tento telegram obsahoval doslovne ,tie£o riadky: »Celá sovietskä vláda klesla na .úroveň organizácie zločincov. Boľševici začali kariéru zločinného šialenstva. Ak sa ihneď nezničí v Rusku boľševizmus, bude ohrožená civilizácia celého sveta. Ak sa boľševizmus nezničí, rozšíri sa v tej, či onej forme po celej Europe, pretože je organizovaný a vedený Židmi, ktorí nie sú viazaní na nijaký národ«. Takto smýšľal o boľševikoch roku 1918 anglický diplomat, ktorý poznal pomery v Rusku z vlastnej skúsenosti. A dnes, — po 22. rokoch, — tí istí Angličania a tí istí Severoameričania zapísali tomuto boľševizmu svoju dušu, snažia sa mu všemožným spôsobom pomôcť, ba čo viac, chceli by mu pomôcť zvíťaziť a vydať napospas takmer celú Európu. Prečo to robia? Vysvetlenie je iba jediné: Nič nedokazuje natoľko slabosť a úpadok Anglicka, ako práve jeho spojenectvo so Sovietskym sväzom. Churchill vidí, že Anglicko už dohralo svoju úlohu v Europe, že nie je natoľko silné, aby mohlo z vlastnej sily opäť dobyť svoje bývalé pozície v Europe a preto — horiac nízkou pomstivosťou — chce sa pomstiť na Europe tak, že ju chce vydať napospas najväčšiemu nebezpečenstvu, aké kedy svet a jeho kultúra poznaly. Churchill vie veľmi dobre, čo je to boľševizmus a aké nebezpečenstvo v sebe skrýva pre civilizáciu ľudstva. Y§ď až do roku 1941 písal ostré a odsudzujúce články proti tomuto boľševizmu, vyhlasoval boj, no potom cez noc, z taktických pričiň, sa s ním smieril, ba spojil. Europa toto nikdy nezabudne a nebude môcť zabudnúť. Anglo-sovietske spojenectvo je skutočnou zradou na Europe a za túto zradu Europa bude musieť ťahať Anglicko a Severnú Ameriku na zodpovednosť. My vieme, že Chúrchilla viedla jri uzatváraní jeho spojenectva so Stalinom iba túžba pomstiť sa Europe a nádej, že Anglicko takýmto spôsobom sa zachráni od istej porážky. Možno Churchill pritcm v kútiku svojej malej duše dúfal, žfe po tejto vojne — keby ju vyhrali — ooľševici budú natoľko oslabení, že nebidú vedieť ovládať Európu, a že Anglicko bude v nej opäť pánom. Ale toto na vec nič nemení. Churchillova zrada ostáva i tak ťažkou, nesmazateľnou zradou na Eirope. Ale Churchill pritom zabúda, že aj naAnglicko príde rad. Zabúda, že boj Európy proti Sovietskemu sväzu, boj, v ktorou vlastne rozhodnutie už padlo, je iba predioslednou kapitolou celého súčasného vojno.'ého kon-fliktu, a že po skončení tejto kapitoly otvorí sa kapitola posledná a tá sa bude volať »boj o porážku Anglicka«. Lebo Anglicko ostáva i naďalej hlavným nepriateľom. Ostáva ním preto, že svojím nesmyselným a tvrdošijným chovaním tento vojnový konflikt vyprovokovala, ne-ustále ho rozširovalo, zaťahujúc do skazy a do nešťastia nové a novšie národy; ostáva ním aj preto, že do svojich žoldnierskych služieb postavilo zhubný boľševizmus. Pre toto všetko bude musieť raz Anglicko pykať, bude musieť dostať zaslúženú odplatu.,, . Berlín, 30. septembra. Dnes večer o 18. hod. prehovoril vo veľkej hale berlínskeho športového paláca z príležitosti otvorenia Vojnovej zimnej pomoci 1942-43 Führer a ríšsky minister propagandy Dr. Goebbels. Pred rečou Führera na veľkom prejave NSDAP podal ríšsky minister propagandy Dr. Goebbels podrobnú zprávu o výsledku Vojnovej zimnej pomoci 1941-42. Keď minister vstúpil v sprievode generála poľného maršala Rommela do siene, zaburácal búrlivý potlesk. Dr. Goebbels úvodom vyhlásil, že nikto nemôže pochybovať o tom, že pokračujúca reťaz dejinných úspechov mocnosti Trojpaktu na konci povedie aj k veľkému konečnému víťazstvu. Potenciál nemeckého zbrojenia má *iké rozmery, o ktor/ch si nepriatelia môžu urobiť len slabé predstavy. Na počiatku 4. roku vojny stojí nemecká armáda so svojimi spojencami tak politicky, ako aj vojensky, Führer vo svojej dnešnej reči spomenul najskôr, že je tomu už rok, kedy posledný raz mohol z tohto miesta hovoriť k nemeckému národu. V tomto čase musel sa viac zapodievať činnosťou a skutkami, čo okrem toho dnes sa má vysloviť, to hovoria naši vojaci. Nepokladám za správne zapodievať sa už teraz s tým, čo raz bude, ale pokladám za správnejšie, aby sme sa zapodievali tým, čo čas momentálne od nás vyžaduje. Takú atlantickú chartu poskladať je prirodzene veľmi prosté. Tento nesmysel však bude žiť len niekoľko rokov a odstráni ho jednoducho tvrdosť skutočností. Pre našich protivníkov je ľahšie hovoriť aj z inej príčiny, lebo po dlhoročných márnych námahách podarilo 11 im tei iz náhle objaviť program našej strany a s 'žasom vidíme, že svetu sľubujú približne to do budúcnosti, čo sme nášmu nemeckému národu už dali a prečo sme boli konečne druhými prinútení aj vstúpiť do vojny. Sú to zaiste veľmi duchaplné reči, poznamenal Führer ironicky, keď napríklad istý prezident si povie: Cheer, j, aby v budúcnosti každý mal právo, aby nikto netrpel biedu, alebo podobne. Tu možno len povedať, že by bolo pravdepodobne oveľa jednoduchšie, keby tento prezident namiesto toho, aby skočil do vojny, využil celú pracovnú silu svojej krajiny na užitočnú výrobu a predovšetkým, keby sa staral o svoj vlastný národ, aby nemusel na území, ktoré na štvorcový km uživuje len 10 ľudí, trpieť núdzou a biedou a mať 13 miliónov ľudí bez práce. Keď takíto ľudia teraz vystúpia a predstavujú sa pred svetom náhle ako záchrane! a vyhlasujú: „My sa postaráme v budúcnosti o to, aby sa bieda minulosti už viac neobjavila“, mali sa títo majitelia svetových ríši vo vlastných krajinách o to postarať už dávno pred nami. alebo čo sa týka surovinovej a zásobovacej situácie tesne spojená a neotrasená. Naše sociálne výkony z roku 1933—1939 boly — pokračoval minister — do určitej miery len predohrou toho, čo máme. V tretej vojnovej zimnej pomoci daroval nemecký národ 1208 miliónov mariek, čo je o 300 miliónov mariek viec ako v uplynulom roku. Minister potom oznámil číslice celkových príjmov všetkých vojnových zimných pomoci vojnových rokov. Príjem vojnových zimných pomoci činil 2805 miliónov, čo je viac, ako hodnota vývozu a dovozu takmer všetkých juhoamerických krajín. Obetavosť v tomto roku dosiahla celkom 4078 miliónov, čo vystačí na dvojročné platby Yiougovho plájtu. Zvjášť pozoruhodná je účasť frontu na Límnej pomoci. Istý pluk na východnom ironte v jednej sbierke sosbieral vyše 50.000 mariek. Tento príklad hovorí za celý front. Keď pritom počujem, že niekto hovorí (myslím, že to bol pán Eden, ale človek nevie, aký niktoš tam hovorí), že skutočne veria v to, čo iným predkladajú, aby tomu verili, tak by sa boli mohli už skôr k tejto viere priznať. My každopádne nielen že sme verili v niečo, ale sme aj konali to, v čo sme verili a teraz veríme, že nepriateľa musíme poraziť do definitívneho víťazstva. To veríme a to aj urobíme. Zrejmá vec, s takýmito ľuďmi nemôžeme sa vôbec o pojme viera rozprávať. Kto napríklad verí v to, že Namsos bolo víťazstvo, alebo, že Andalsmes bolo víťazstvo, alebo kto dokonca verí, že Dünkirchen bolo najväčšie víťazstvo svetových dejín, alebo že povedzme výprava, ktorá trvá deväť hodín, je obdivuhodným povzbudzujúcim prejavom víťazného národa, s takým nemôžeme sa my vôbec s našimi, pravda, skromnými úspechmi prirovnávať. Lebo čo sú aj naše víťazstvá proti tomu, keď napríklad sme v ostatných niekoľkých mesiacoch prerazili k Donu, z Dona ďalej konečne dosiahli Volgu, zaútočili na Stalingrad, ktorý aj dobyjeme, na čo sa môžu spoľahnúť — to predsa nie je nič. Keď sme prerazili ku Kaukazu, to je tiež nič. Keď sme Ukrajinu obsadili, keď sme sa zmocnili doneckého uhlia, to všetko je nič. Keď sme sa zmocnili 65 alebo 70 percent ruského železa, to je vôbec nič. Keď sme najväčšie obiliarske územie sveta zabezpečili nemeckému národu a tým Europe, to je tiež vôbec. nič. Keď sme si tam zabezpečili petrolejové pramene, to je tiež nič. Všetko to je nič. Ale keď kanadské oddiely s malým anglickým príveskom prídu do Dieppe, kde sa deväť hodín pokúšajú s námahou udržať, aby potom boly úplne zničené, je to povzbudzujúca obdivuhodná známka nevyčerpateľnej víťaznej sily britského impéria. Už roku 1939 boli sme nič, keď vtedy vystúpil Churchill a povedal: „Môžem oznámiť potešujúcu zprávu, že ponorkové nebezpečenstvo možno definitívne pokladať za odstránené. Zničili sme viac ponoriek, než Nemci vôbec mali.“ Že sme ich vyhnali z Balkánu, že sme dobyli Grécko, že sme obsadili Krétu, že sme ich zahnali do severnej Afriky, to všetko je nič. Ale keď niekde sa vylodí niekoľko ľudí, aby premohli osamotenú našu prednú hliadku, potom sú to skutky, to sú veľké diela. Kto teda takto myslí, ten našu vieru nikdy nepochopí. VOJENSKÍ IDIOTI Každopádne oproti týmto činom majú prirodzene aj obmenu do budúcnosti. Hovorai: „Bude druhý front.“ Pritom nechcem povedať, že sa na druhý Iront nepripravujeme. Ak pán Churchill hovoril: „Chceme teraz ponechať Nemcom, aby premýšľali v strachu, kde a kedy druhý front otvoríme“, tak môžem povedať len toľko: „Pán Churchill, strachu ste mi ešte nenahnali. Ale že premýšľať musíme, to máte pravdu, lebo keby som mal proti sebe protivníka vojenského formátu, mohol by som si azda vypočítať, kde zaútoči. Keď však máme proti sebe vojenských idiotov, potom prirodzene nemôžeme vedieť, kde zaútočia.“ Keď Anglicko tvrdí — vyhlásil Führer, že bude neskoršie chrániť svet pred boľševizmom, potom nech Anglicko dáva pozor, aby sa samo ochránilo pred boľševizmom. Nemecko nepotrebuje túto ochranu Angličanov. Vyporiadalo sa s boľševizmom vnútorne a vyporiada sa s boľševizmom aj vonku. Celý rad národov, medzi nimi Taliansko, Španielsko a Rumunsko účinne sa bránil pred týmto nebezpečenstvom. Iná je však otázka, či sa toto podarí aj Anglicku. či pán Churchill zvolil prvé miesto, na ktorom chcel zriadiť druhý iront, šikovne, alebo nie, o tom sa rozchádzajú mienky dokonca aj Anglicka. Ale celkom jedno, kdekoľvek si budúce miesto vyhľadá, môže všade hovoriť o šťastí, kde sa mu na zemi podarí ostať deväť hodín. Führer medziiným pokračoval takto: Roku 1942 podľa môjho názoru náš národ prežil už svoju najosudovejšiu skúšku. Bola to zima 1941-42. Môžem dokonca povedať, že v tejto zime nemecký národ a najmä jeho branná moc chránila Prozreteľnosť. Z KRVI SA RODÍ neporaziteľné európske spoločenstvo Führer oívoril VZP 1942/43 — Výnos ostatnej VZP dosiahol 4 miliardy 76 miliónov RM „Nie árijské národy Európy, ale Židovstvo bude zničené" — Jasná bilancia doterajších vojnových úspechov Führer rečni Slovenské jednotky získavajú ďalšie územia Bratislava, 30. septembra Osobitný frontový zpravodajca oznamuje: Slovenské jednotky na kaukazskom fronte pokračovaly aj včerajšieho dňa v útoku. Našim jednotkám sa podarilo po úspešne prevedenej delostreleckej prípravnej paľbe vniknúť do silne opevneného, bunkermi a drôtenými prekážkami chráneného obranného postavenia boľševikov a získať ďalšie územie. Za útoku našich jednttiek podnikli boľševici niekoľko zúfalých a silných protiútokov, ktoré naše jednotky odrazily za vy« sokých strát boľševikov.