Gardista, november 1942 (IV/251-276)
1942-11-01 / nr. 251
Ročník IV., číslo 251 Hlavný redaktor MILO URBAN 4 ■ Prelomené ľady MILO URBAN Keď sa po 6. októbri 1938 uvoľnilo pred nami pole, keď sme zastali nad prvým svojím politickým výdobytkom — autonómiou Slovenska, za ktorú sme sa plných dvadsať rokov borili, a keď sme sa pozreli pred seba, mnohých z nás chytal sa záyrat. Iba vtedy, vidiac Európu a svoj národ v triezvom svetle dna, uvedomili sme si, čo všetko sme zameškali a čo nám prichodí doháňať, ak sa v týchto gigantických pretekoch so svojimi skromnými silami nechceme štratiť. Europa vítala nás podstatne zmenená. Okolo nás hýbaly sa sily, ktoré boly v priamej protive s tým, čo tvorilo našu tzv. problematiku dňa. Omámení demokraciou, zostrašení zákernosťou svojich tútorov predpojatí, nedôverčiví ku každej novote, v a ktorých nás naučili vidieť iba politickú lesť, prostriedok na' naše rozbíjanie, s úžasom hľadeli sme na tieto hory nových myšlienok, prúdov, metód a sústav, s ktorými sme sa museli vyrovnať, pretože iba cez ne, iba ich prostredníctvom mohli sme sa dostať ďalej. Už myšlienka vlastného štátu, hoci logicky vyplývala z našich bojov a tvorila zrejmý predpoklad ďalšej existencie národa, mnohých zarazila. Báli sa jej, aj keď tu šlo iba o prosté vypätie politickej vôle, o reklamovanie takej prirodzenej náležitosti, na akú každý životaschopný národ má právo. No túto ťažkú skúšku podarilo sa nám úspešné absolvovať. A dnes aj tí, čo nedávno ešte váhali, vari bez výnimky sú nadšenými prívržencami našej štátnej samostatnosti. Pochopiteľná vec; veď ich negatívne stanovisko' — ak to takto vôbec môžeme nazvať — nevyplývalo zo skutočného presvedčenia, ale len a len z obáv, z oného ničím neodôvodneného pocitu menejcennosti, čo za stáročia naočkovali do nás naši nepriatelia. To ťažšie však nasledovalo až potom, keď nadišla chvíľa aj vnútorne vyrovnať sa so silami, ktoré nástojčivo narážaly na nás, keď dôsledky vonkajšieho, politického prevratu bolo treba preniesť aj do duchovnej oblasti a takto ju prispôsobiť požiadavkám nových čias. Bude sa vedieť náš človek preorientovať? Pochopí svoje nové úlohy a pousiluje sa plniť ich? To boly otázky, nad ktorými museli sme sa zamyslieť, lebo dovtedy nemali sme v tomto smere valných skúseností. Naopak: slovenského človeka poznali sme skôr ako konzervatívhy, nepružný, novotám iba ťažko prístupný živel. A to nás naplňovalo pochopiteľnými obavami. Takéto duševné vlastnosti v porovnaní s tým, čo na nás čakalo, rozhodne nemohly vzbudzovať veľké nádeje na úspech. Tu bolo treba lámať ľady. Ako" Pred nami boly dva spôsoby: alebo násilím, alebo stálym vnútorným tlakom. Nemožno povedať, že by pre ten prvý spôsob nebolo bývalo dosť odvahy, alebo dosť síl. V najhoršom prípade bolo by sa to dalo aj tak, ale po dôkladnom uvážení všetkých okolností naši vedúci činitelia rozhodli sa za druhý spôsob — za vnútorný tlak, ktorý pre nové myšlienky a nové metódy práce, shrnuté v národnosocialistickom sve'onáhľade, mal stvoriť na Slovensku patričné ovzdušie. Na túto priekopnícku úlohu podujala sa Hlinková garda ako priama pokračovateľka a nositeľka revolučných tendencií v slovenskom vývine. A plnila iu svedomité. Tie ľady, pod ktorými sme trpeli nedostatkom pohybu, nedostatkom vzduchu, tie ľady, ktoré nám hrozily udusením, sa pohly. Bez zveličovania môžeme dnes konštatovať, že či už priamym alebo nepriamym pričinením sa Hlinkovej gardy v našom živote uskutočnilo sa toľko a takých priam revolučných zmien, toľko a takých zdravých i osožných akcii, na aké pred troma-štyrmi rokmi neboli by sme sa opovážili ani myslieť.,A —’ čo je vari najhlavnejšie — bez akýchkoľvek vážnejších otrasov! Garda klopala, Garda naliehala, tlačila a slovenskí ľudia, aj keď pomaly a neochotne, hýbali sa predsa. šli tou cestou, ktorú nám určovaly naše i europské záujipy, a keď si sem-tam aj zahundrali, napokon, po najťažších úsekoch, predsa len uznali, že ťo bolo jedine správne. Takto sa Hlinkovej garde na Slovensku podarilo vyvolať to, čo mnohí zprvu nechápali — revolúciu duší a sŕdc. Pokladali to za prázdny výplod básnickej fantázie, robili si z toho dokonca posmešky, no darmo sa sta rali proti, darmo bránili starý svet a brojili proti novotárstvu, proti reformám a iným takýmto nevyhnutným požiadavkám vývoja. Táto revolúcia ich podmyla, strhla ako jarný príval, a donútila obrátiť sa neraz o celých 180 stupňov, ak nechceli vypadnúť z nášho politického života. Dnes sú ľady nedôvery, predpojatosti a strachu pred novotami na rieke slovenského života prelomené. Svoj podiel v tomto lámaní vybral i časopis Gardista, ktorý práve pred dvoma rokmi — aby sa lepšie mohol venovať svojmu dôležitému poslaniu v slovenskom živote — začal vychodiť ako denník. Spôsob, ako sme tieto ľady lámali, ukázal sa byť snrávnv. Slovenská revolúcia duší a sŕdc môže sa honosiť pozoruhodnými výsledkami, akými sa okrem Nemcov a Talianov nemôžu preukázať väčšie, vyspelejšie národy. To je náš náskok, ktorý uznávajú aj v Nemecku a ktorý jedine môže zavážiť pri definitívnom usporadúvaní Európy. Pravda, na tejto ceste neslobodno zastať, ale pokračovať v nej. Ďalej klopať, ba keď treba i naliehať a tlačiť, lebo sme ešte neurobili všetko, ešte tu stále máta nedôvera, predpojatosť i strach, ktoré by nás mohly zaraziť v behu a znemožniť nám tak dosiahnutie cieľa. Ks 1-20 Nedeľa, 1. novembra 1942 Ií 1. novembru Vernosť všelkým mŕívym vedie nás v boji do lepšej budúcnosti Bratislava, 31. októbra. V Bratislave bola v sobotu 31. októbra o 15. hod. popoludní pietna oslava zapálenia fakle štafety HG. Štafeta HG ponesie dušičkový oheň z hlavného mesta do Ružomberka k hrobu zvečnelého vodcu Andreja Hlinku. Ma Hviezdoslavovom námestí pred ND shromaždilo sa občianstvo, akademici, študenti a priestranstvo námestia vrúbily nastúpené čestné jednotky vojska s hudbou, žandárstva, finančnej stráže, ďalej jednotky HG, HM a polície. Bol tu šéf Űradu propagandy vyslanec Tido J. Gašpar, čestný náčelnik HG O. Kubala, dôstojníci vojska, žandárstva, polície, HG, HM, zástupcovia ústredných administratívnych úradov, Strany, mesta, kultúrnych spolkov, škôl, DP, FS a iní. Hlavný veliteľ HG minister Mach prišiel za zvukov slávnostných fanfár. Prijal hlásenia veliteľov nastúpených uniformovaných formácií a vykonal ich prehliadky. Po štátnej hymne, ktorú zahrala vojenská hudba, prehovoril hlavný veliteľ HG minister Mach. Vo svojom prejave povedal: Znova sme sa sišli na pietnu slávnosť, ktorá je už tradičnou, zapáliť Hlinkovú lakťu a odovzdať ju štafete, oby ňou bol zapálený oheň vďaky národa v Hlinkovom mauzóleu. Stojime tu v rúchu čiernom pod zástavami smútku, pod zástavami, pustenými do pol žrde. Takto holdujeme pamiatke ?ích, ktorých odchod znamenal ure nás b-’esť. Ale si uvedomujeme, že zákon, i keď je tvrdý, je základom a vzpruhou ľudského života a bez jeho plnenia nebolo by vzkriesenia, nebolo by víťazstva. Ani v živote národnom. Náš národ musel si kiždý výdobytok, každý väčší krok dopredu vykúpiť obeťami. Práve preto jeho vývoj boí zd'.avý a dosiahol prvého cieťa. Ktorý národ neprežil veľké bolesti, ten sa nedožil ani veľkých radostí z dosiahnutého víťazstva. Zronila nás Hlinková smrť, ale nás očisMa a sblížila, takže historické udalosti septembrové a októbrové r. 1933 našly nás pripravených. Prišlo prvé víťazstvo: 9. október. No, ešte sme neboli dosť jednotní, dosť očistení a hriechy minulosti neboly odčinené. Prišiel 2. november. Mysleli sme si, že sa národ zrúti, že sa to krvácanie, že sa tá bolesť prežiť nedá. Zaťali sme zuby a prežili sme ju. A bolesť táto stala sa zdrojom sily. Ona nás očistila a úplne sjednotila. Nič *vie tak očistiť a tak sjednotiť, ako skutočná "veľká,bolesť. Nijaké politické špekulácie, nijaké uiúelé sjednocovanie, nijaké papierové dohody. Bolesť nad hroznou stratou nás sjedrsoťia a stala sa rozhodujúcim popudom k poslednému vypätiu všetkých sü národa dala nám odvahu k poslednému boju splnila tak podmienky vykúpenia, ktoré prišlo lá. marca. Spomína dnes na všetkých tých, ktorým ďakujeme, že trpeli za národ a v boji alebo v pr d obetovali sa národu. Vajanského, Štef nika, Kačku, Rázusa, rodobtaneckých mar, ýrov Jačkuliaka, Semika, Mikuša, Solté?? Hanušovského a ostatných, gardistického msrtýra Kopa:a, Klanicu a všetkých tých, ktorí odpočívajú v slovenskej pôde či už domá alébo za hranicami, všetkých tu spomíname v úprimnej vďačnosti. Celý národ spomína s nami s najväčšou hrdosťou našich vojakov v týchto chvíľach kresťanskej a národnej piety a vzdáva im hold. Myslíme tu so synovskou vďačnosťou na matky a otcov, čo dali svojich synov národu a svojou bolesťou prispeli k vykupiteľskému dielu národnému, ktoré očakávame s vierou spravodlivých. A preto, že máme túto vieru, i keď sme tu shromaždení v smútku, sme takí, akých nás chcú mať veľkí naši mŕtvi, akých, nás chcú mať naši padlí hrdinovia. Nie zlomených a zúfalých, ale pracovitých, obetavých a odhodlaných. Po týchto chvíľach piety, ktoré potrebujeme preto, aby sme sa pohľadom do minulosti posilnili v národnom sebavedomí, pohľadom na hroby v kresťanskej viere a pohľadom na oheň, aby sme sa upevnili v jednote národnej, po týchto chvíľach piety znova sa narovnáme, vypneme prsia a vykročíme. A naše zástavy nezostanú spustené na pol žrde, ale zavejú vo výške hore na stožiaroch nad našimi hlavami. My nezúfame, ale oddane konáme svoje povinnosti v duchu novej Európy tak, ako by ich konali naši najlepší veľkí mŕtvi. Podľa ich odkazu pracujeme a bojujeme, aby zvíťazila spravodlivá vec nášho národa. Nech mŕtvi odpočívajú v pokoji a živí nech pokračujú tam, kde oni prestali- To má znamenať fakľa, ktorú zapálim a odovzdám, aby prešla slovenskými mestami a dedinami ako symbol vernosti k národnej minulosti a ako symbol napredovania v budúcich víťazstvách. Hlavný veliteľ HG minister Mach po svojom prejave v sprievode náčelníka HG Dr. Danihela a okresného veliteľa HG Dr. Kráľoviča, pristúpil ku kenotafu, pri ktorom stála čestná stráž vojska, HG a HM. Za zvukov hymnickej piesne »Kto za pravdu horí« zapálil fakľu a odovzdal ju bratislavskému okresnému veliteľovi Dr. Kráľovičovi, ktorý ju dal prvým bežcom. Pri tomto akte všetci prítomní zdravili. Od ND bežci bežali prvý úsek tejto vyše 270 km. dlhej trate ulicou Rodobrany, Hlinkovým námestím, Špitálskou ulicou, Mussoliniké námestím až po Mýto, kde fakľu prevzali gardisti z Račištorfa. Štafeta, ktorá nesie oheň na hrob Andreja Hlinku, príde do Ružomberka v nedeľu okolo 15, hodiny. K 2. novembru V dejinách nášho národa sú dni radosti i dni bolestné, dni veselosti a smútku, tak ako v kalendári, sú dni všedné a dni sviatočné, dni pamätné a dni slávne. Je to celkom prirodzené. Tak, ako v prírode je jasné, slnečné, tak musia byt i dni daždivé a pochmúrne. Bolesť má tvorivú moc. Usužľje človeka, páli v ňom nedostatky a očistené ho zdvíha k vyšším métam. Náš národ tiež biflestil a slzil toho dňa. Touto bolesfou očistený stvrdol nn oceľ a sje^-iotil sr' on vyk'rícný zaslúžil si spásu. Pri tomto spomínaní výročia 2. novembra nuž nefňukáme, ani nehrešíme, päste nezatínamé. Naopak. Márne vyjasnené tváre, usmievavé oči, lebo máme pred sebou jasný cieľ, p ktorom vieme, že ho dosiahneme. Preto sa tak optimisticky pozeráme do budúcnosti. 2. novembra 1938 slovenský národ sa zachvel a zapotácal pod tým úderom ktorý ho zasiahol. Mali Sme obavy, že život jeho, zahnaného na pokraj zúfalstva sa podlomí alebo zmarí. Ale Boh nás neopustil. Dať vzrásť silám nášho národa, ktoré sa vzoprely a nedovolily, aby zranený organizmus národa vy. krvácal. Génius národa sa pozdvihol a synovia a dcéry nášho národa pustili sa do boja a práce. A národ náš nielen, že neumrel a nevykrvácal, ale touto bolesťou zasiahnutý, ako by zázrakom sjednotil sa. Národ sjednotila nie špekulácia, ani nejaké čachry, 'ije vyhlásenie strán že sa vlievajú do HSĽS, ani vypočítavé dávanie sa k dispozícii, ale bolesť 2. novembra. Tejto jednote ďakujeme aj 11/. marec 1939, 2. november 1938 je súčasne najsilnejší, aj keď veľmi bolestný popud, postaviť sa proti všetkým tým, čo slovenský národ dlhé sk^ývaly pred očami sveta, ako Pupol'lcu roky rozprávke, len aby ho vyradili/ z mcC:.:núrod- v riáhn života, aby ha pokiaľ biťde mohli obrať o jeho reč, kultúru, a aj o existenciu. V týchto špekuláciách všetkých manristickoboľševických kruhov, málo chýbalo veru, že slovenský národ nezahynul. Áno, Praha bola pri''inou, že sme’ sa stali obeťou 2. novembra, lebo Mníchov, tak aj Viedeň bola namierená proti bývalej ČSR. Ak z Londýna hovorí nejaký poľský alebo český hlas, a liucká nás proti Nemcom, ako by .2. novevu/r bol ich dielom, tomu pripomíname len jedno: prečo nám Poliaci brali územia roku 1938, hoci za dvadsať rokov sme pestovali a verili v poľské priateľstvo. A keď Česi niečo hovoria, tu im pripomíname, že Bcneš dva, razy dovalil rezať z nášho tela. Ba aj tretie rezanie bolo dôsledkom-jeho pomýle ej politiky. Mapa novej Európy ešte nie je hotová. Vieme, aká bude. Spravodlivá.’ Toho ga anciou j'c vodca Európy Adolf Hitler, ktorý vedie osudový br i s nepriateľmi každého zdravého národa. Slovenskí hrdinovia vykonali mnoho, aby zvíťazila spravodlivá vec slovenská. My, dátum 2. novembra nechceme zneužívať na jalové kriky. Na vypľazovanie jazyka a urážky. Je vojna, ktorá stavia do popredia aj pre nás len jeden záujem.: zvíťaziť. Všetok krik a hašterivosť v otázke budúcnosti slovenskej pokladáme za pomýlený. Neviedlo by to k cie. Tu, ktorý je pred nami tak jasný. My ho aj bez toho dosiahneme, lebo vieme, aké sú jeho podmienky: zachovávanie smlúv, záväzkov a dohôd, udržiavanie poriadku a disciplíny, svedomitá práca doma ;vo vlasti a statočný boj na východnom fronte. ja. Naši pioneri sa vyznamenali v prvej línii STK — Bratislava, 31. októbra Osobitný zpravodajca z bojového úseku slovenských jednotiek oznamuje: Po novej prechodnej obrane, v ktorej slovenské jednotky odrazily všetky úteky silných skupín nepriateľa, prešly skupiny slovenského vojska do útoku na silne opevnený horský hrebeň. Nepriateľa sa podarilo obkľúčiť a stlačiť na úzky priestor. V týchto bojoch mal nepriateľ veľké straty. Vvznamenali sa najmä slovenskí pionieri, ktorí museli v bojovom teréne odstraňovať míny a delostrelectvo, ktoré umlčalo a zničilo nenriateľské ďalekonosné batérie a najdôležitejšiu pozorovateľmi. V útoku slovenských iednotiek na konečné zlikvidovanie uzavretého nepriateľského postavenia pokračuje. S T/ /