Gardista, máj 1943 (V/101-125)
1943-05-01 / nr. 101
Ročník V., číslo 101 Hlavný redaktor MILO URBAN Ideme napred VOJTECH KOŠOVSKt Okolo roku 1930 vznikol v naáom okrese nový, veľký podnik. Robotníci sa hrnuli do roboty, lebo v továrni sa slušne zarábalo a najmä bola tam stála práca. Pracovalo sa v mo. demej továrni, kde celú stavbu držala železobetónová kostra. Továreň bola samé obloky. Hovoril som s robotníkom, ktorý v továrni pracoval od začiatku a dobre zarábal. Vravel mi, ako sa mu pracuje. Práca je tu vraj hotové utrpenie. So strachom ide ráno, či mu nevypovie sila, či bude dosť šikovný splniť svoju úlohu. Tak sa musel na robotu sústrediť, že. hoci celá továreň bola samý oblok, nemal času pozrieť celé predpoludnie na dvor. Predpoludním padal sneh a on ho spozoroval až pri vystupovaní z továrne. Pot s neho tiekol, ale on nemohol si ho utrieť, nuž stekal na zem. Na posmech hovorili u nás tým, čo v tejto továrni v rokoch okolo 1935 pracovali, že nesmú byť ani chorí. Chýbal by človek k bežiacemu pásu, preto niekoľko ráz ochorieť znamenalo stratiť robotu. A v tom čase to nebola maličkostí Takto sa veci malý. Spomenul som túto príhodu nedávno vedúcemu robotníkovi tejto továrne a ten mi povedal, že prácu ktorú robil robotník., čo si nemal kedy utrieť pot, čo nevidel sneh padať, čo nesmel byť chorý, robia dnes traja. Hovoril, že pracovné podmienky sa zlepšily. A nevidíme, že by podnik krachoval. Naopak, vidíme ho mohutnieť, vzrastať. Prešlo svetom už veľa prúdov, ktoré sľubovaly pracujúcemu človekovi záchranu. Dosiaľ '•šak len smutné skúsenosti sa hromadUy. Aj bývalý systém, ktorý sa oháňal veľkou slobodou. mal veľké štrbiny. Vieme že robotu dostať, trvalé byť zamestnaný, to bola skutočnosť na závidenie. Keď mal. niekto dostať stálu prácu, nesmel sa pýtať ani na plať, ani na pracovný výkort. A tak robotník, keď1 musel byť rád, že našiel konečne robotu nemohol sl smelo žiadať svoje. Preto niekde zarobil len p’ár korún, inde zarobil pomerne viac, ale pri- 6iel z roboty ako vyžmýkaný citrón. Robotník bol v minulosti ponechaný sám na seba. Keď sa mu podarilo uchytiť sa, mal šťastie, keď nie, bol nezamestnaný. Nebolo tu organizovanej starostlivosti o prácu pre každého, nebolo možnosti slušne žit^ rozdeliť hodnoty, nadobudnuté prácou, hoci v každom malom meste holy dva-tri sekretariáty, ktoré vydržiäVälô robotníctvo. Darmo chodili do podnikov tajomníci týchto strán reparovať smluvy. Nenapravili nič. Raz som sa s jedným chcel porozprávať, čo vykonal v prospech robotníkov našej továrne. Zistili sme, že cestujeme obidvaja do Bratislavy. Prišiel vlak, odbehol do druhej triedy a nebolo ho. Zato ho však delegácia robotníkov, čo ho vyprevadila na stanicu, titulovala súdruhom... Nebolo tu teda úprimnej snahy, nebolo tu základnej zdravej myšlienky. Ako by aj mohla byť? Ako si môžeme namýšľať, že cudzí svet nám vymyslí patent na šťastie väčšiny našich ľudí? Veď dať do poriadku požiadavky slovenských robotníkov, znamená dať do poriadku Slovensko. Nebola sociálna demokracia a nie je komunizmus spásou pracujúceho človeka. Ba je to vynález na zneužitie zdravej sily robotníka pre tajomné ciele medzinárodných Židov. Pracujúci človek a s ním i národ sa s dôverou musí pozrieť okolo seba a len v sebe môže nájsť skutočnú silu na spravodlivú sociálnu reformu. Dnes na mieste, kde robil jeden robotník v továrni, sú zamestnaní traja, žijú traja robotníci a továreň prosperuje. Robotník sa nemusí prosiť o prácu. A to nie je len dôsledok vojny. Nebude ani po vojne v novej Europe nezamestnaných. Koleso dejín krúti sa stále v prospech pracujúcich vrstiev. Nuž nie je možné, aby ich spravodlivé požiadavky neboly splnené. Je prvý máj. Bývalý režim naháňal našich robotníkov pod červené zástavy. Boly oslavy. Našim robotníkom hovorili prišelci, ktorí ťažko zakrývali svoj cudzí pôvod, v sprievode vyplňovali medzery, robili kostru sprievodu jednotlivci, ktorých neárijský zjav kričal zďaleka. Ani jedni, ani druhí to s naším robotníctvom dobre nemysleli. Potrebovali za sebou silu robotníctva, preto len sľubovali, hoci mohli rozdávať. Mali moc zaviesť tie najsociálnejšie zariadenia, mali možnosť postarať sa o blahobyt, keďže všetkého bolo nazvyš. Nedostatok dobrej vôle bol však príčinou, že hádzali len omrvinky, aj keď otázky chudoby mohli podstatne vyriešiť. Náš slovenský robotník musi pochopiť, že bol klamaný. A musí z toho poznania vyvodiť patričné dôsledky. Musí pochopiť, že nik cudzí nestvorí zdravú sociálnu atmosféru u 'ids, ak si ju nestvoríme sami. Nechceme tvrdiť a netvrdíme, že je už všetko tak, ako by malo byť. Pracujúci stovenský človek však musí uvážiť, že žijeme v búrlivých časoch najväčšej vojny dejín a že táto vojna mnohé podujatia hatí. Ána sú tu ešte všelijaké nezdravé zjavy, nedostatky a nedokonalosti, ktoré môžu vzbudzovať isté pochybnosti, no treba vedieť, že to, čo sa celé desaťročia zanedbávalo, nemožno napraviť za niekoľko rokov. Fakt je, že dobrá snaha je tu. A nielen snaha!- Viaceré zákony a veľa rozličných opatrení v prospech pracujúcich vrstiev hovoria o tom, že naši vedúci činitelia plne chápu význam sociálnej spravodlivosti, vedia, že budúcnosť Slovenska je daná správnym riešením sociálnych otázok a preto sú odhodlaní tieto otázky riešiť tak, ako to nové časy a duch novej Európy vyžadujú. Povinnosťou pracujúcich vrstiev je tieto snahy podporovať. Nielen kritizovať, čo sa pripadne nepodarí, alebo čo nešikovní jednotlivci pokazia, ale hľadieť predovšetkým na záujmy národa a pod týmto zorným uhlom tvoriť na Slovensku predpoklady pre zdravé sociálne vyrovnanie. Je opäť prvý máj. Slovenská pracujúca po. spolitosť znova nastupuje. Nastupuje však pod svoju slovenskú národnú zástavu, aby vypočula povzbudaijúce slová svojich slovenských ľudí. S prekvapením hľadí cudzí svet na to, čo tu už máme, čo máme zásluhou svojej práce a zásluhou dobrej vôle nášho vedenia. No dnešný stav je len náznakom budúcich čias. Slovenský robotník už nebude žobrať o prácu, nebude dostávať plácu podľa ľubovôle nesvedomitého cudzinca. A preto prvý máj v budúcnosti nebude už protestom proti krivdám, nebude sa oslavovať v znamení zaťatej päste, ale bude radostným oddychom po vykonanej práci ktorej zdravé ovocie bude užívať každý slovenský človek. Slovenský robotník, slovenský roľník pod vedením svojej vlastnej Inteligencie budú prvého mája oslavovať s vďakou za dobrodenie práce nie so zaťatou päsťou. ale s vystretou pravicou. Svorní v práci i v bojí Sobota, 1. mája 1943 Slovenshý 1. máj Jožo N. Tatran Co vSetko prebehne naéou mysľou v tento deň, ktorý ako prvý sviatok už teraz spája všetky národy novej Európy, — hoci sa ešte vojna neskončila! Predovšetkým je to oslava práce, ktorú Slováci dávno vedia sláviť, lebo dávno vedia usilovne pracovať. Ale kým v iných štátoch oslavufú 1. mája iba prácu, u nás v niektorých krajoch na tento deň mládenci stavajú svojim milým pred domy okrášlené máje. Okrem oslavy práce a vysokých májov zamýšľame sa na začiatku tohto mesiaca i nad udalosťou, ktorá otriasla svedomím národai a ktorá už dvadsiatyštvrtý rok vyvoláva v našich dušiach najhlbší smútok. Je to tragická, záhadná smrť nášho bohatiera generála Milana Rastislava Štefánika, V ktoromsi európskom meste postavili pomník na oslavu práce. Je to čosi podobného ako fabrický komín a na ňom špirála, ktorá pri vrchu má omnoho hustejšie serpentíny ako dolu. Táto špirála znázorňuje ľudské snaženie, námahu, vy trvanlivosť. Na Konci tejto špirály je vari vavrínový v e nie o. Naozaj krásna myšlienka oslavy práce. Serpentíny, či zákruty sú veľmi dobre i rozdelené. Totiž na začiatku sme všetci prácou nadšení, všetci sa púšťame do ne) s vervou, ale po istom čase prichádza ochabnutie. Mnohí m nás daß sa znechutiť prostredím, v ktorom pracujú a žijú, alebo sú sentimentálni a daß ha seba vplývať. Takýchto je mnoho. Tí by nezišliIŽCi ani polovicu spomenutého pomníka. Ostáva teda druhá polovica — ít. ktri aj proti znechuteniu idú' dale j; ktorí sú silnejší ako ich nemožné nahnité prostredie, ktorí majú odvahu a vy trvanlivosť. Á títo' pozndvaß, že v živote a práci je to naozaj tak; čím vyššie sa ide tým pomalšie sa dvíhajú serpentíny. Už-už sa nám zdá, že sa musíme vzdať, že neprideme aä na vrchol. Ale kto sa ta dostane, kto výdrži do konca, ten zvíťazí, tomu patri veniec vavrínový! Keď dnes myslime na prácu, ktorej sviatok svätíme, neoslavujme ß prázdnymi frázami, ale slávme ju vo svojej duši a srdci. Sľúbme si, že budeme vytrvanlivejšl, dôslednejší O správnom rozdelení zisku medzi zamestnanca a zamestnávateľa už nemusíme hovoriť, lebo bez tejto zásady národného socializmu nebude možná nová Europa. • Vidím vás slovenské dedinjcy, a slovenské chalúpky okrášlené vysočiznými májami, sta klobúky podperené pierkami od mUie]. Na pentličkách týchto májov jarný vetrík vyhráva ľúbotné pesničky. Hrdá bude dnes dievka, pred ktorej domom bude stáť tento máj, tento utešene zaváňajúci červený smrek na štíhlej Srdi! Chlapci pri potokoch otlkaß nové píšťalky a pretekajú sa vo svojich pisklavých melódiách. Od pigania guliek prešli k píšťalkám vfbovým. Ešte vds čaká lopta, hra na šarhu a zelenú ružu, Pravda, mnohí majú už svoj bicykel, ba dokonca auto. Moderné detstvo je už také. Aká to škoda.! My sme vystačili s obyčajnou vŕbovou píšťalkou na celý apríl a máj, a jedna lopta z handár omotaná špagátom bola nám dobrá na celé leto, kým vy mnohí rozbúchate aj neviem koľko gumových lôpt za mesiac... Ach nie, kamaráti, nedali by sme my svoju mladosť, svoje zlaté detstvo, ktoré sme prežívali pred štvrťstoročím za vaše dnešné moderné. Nikdy nie! Ale vy, ktorým je vlastný malý bicykel alebo auto zrejmou vecou, vy to nikdy nepochopíte. Ináč u nás v máji oslava práce stretá sa s oslavou lásky. Možno preto máme vo s^ete povesť národa pracovitéhousilovného•,