Gardista, november 1943 (V/253-276)
1943-11-03 / nr. 253
Chaos a čí kultúra? Imro Harjroš-Ilrobov Ak poznáme, na akých základoch sa buduje kultúra a všetko to, čo vecne súvisí s dielom ducha ľudského a potom, keď si dobre povšimneme okolností, za akých dochádza k prevráteniu hodnôt akejkoľvek povahy, čo má za následok chaos a neistotu, práve pri dnešných každodenných životných okolnostiach sa musíme opierať o zdroje opravdivej kultúry ducha, totiž o skutočnosti duchovné, na ktorých spočíva rovnováha životných snaženi, aby sa mohlo na základe tohto čeliť proti falošným domnienkam, ktoré obyčajne prichodia vtedy, keď v mene kultúry sa má ľahšie mútiť voda vo svoj osobný a egoistický neobmedzený prospech, čo by ináč pomery v normálnych časoch nedovoľovaly a obmedzovaly. Nie sme ďaleko v odstupe od tých čias, kedy v mene kultúry sa robily najväčšie prechmaty a to výlučne za jediným cieľom, ako len možno vo svoj prospech čo najviac vyťažiť zo situácie, nehľadiac na práva, ani na dôstojnosť prostriedkov k ich jcďnému cieľu, ako sa zmôcť moci a ťažiť zo všetkých politických, sociálnych, hospodárskych, národných a kultúrnych oblastí. Ba v mnohých prípadoch ešte aj vplývať na záujmy náboženské, aby takýmto spôsobom otriasla «a viera a s ňou aj základy pravdy, práva a spravodlivosti, nakoľko tieto hodnoty boly prekážkou v ceste istým liberalístickým záujmom a kapitalistickým snahám. Majú tieto snahy niečo spoločného s poslaním opravdivej kultúry ducha, i keď pochádzajú od ľudí z vrstie^ inteligencie? Úsilím kultúry v každom odbore práce je povzniesť ľudský život v rámci tých prostriedkov, ktoré neodporujú pojmom ani práva, ani spravodlivosti, ani ľudskej'dôšto jaoat', ale pomocou kultúry buduje sa dielo ducha pre rozkvet slobody na pevných základoch pravdy, aká existuje subjektívne i objektívne, vo svete mimo človeka a v človeku, aby dielo svojho úsilia práce podopieral istotou poznania a slobodného rozhodnutia, čo je nesporne dielom kultúry. Nemôžeme však povedať, že dielom kultúry boly všelijaké úsilia a snaženia, predmetom ktorých nebola pravda a skutočnosť, čo zaručuje vo svojej povahe istotu presvedčenia, konania pre každý prípad a dej životný u jednotlivca, i v rámci spoločnosti, ale skôr tá disharmónia, tá zaklbenosť v zásadných otázkach životných, ba práve až v tom smysle bytia, toho bytia, ktoré ako 'reťaz všetkej jednoty je pospájaná ohnivkami vzťahov vonkajších so vzťahmi vnútornými tak jednotne a nedeliteľne, ako je nedeliteľný pojem pravdy od skutočnosti, ktorá existuje tak vo svete duchovnom, ako aj hmotnom a smyslovom. No ako vidíme z mnohých prípadov bližšej i dávnejšej minulosti, kedy sa vytväraly normy a predpoklady kultúry v „modemom** slova, smysle, že pojem pravdy, práva a spravodlivosti bol úmyselne retušovaný rozličnými „mienkami“, len aby slúžil opačným snahám, totiž zámerom hmotným, cieľom egoisticko-hospodárskym a materiálnym, pravda pri neobmedzenom hmotnom zisku, čo najskôr zbohatnúť a tak strhnúť na seba moc a prostriedky politické, sociálne a kultúrne a prostredníctvom týchto složiek vnucovať mienku ostatným, nehľadiac pritom na to, či Sa to shoduje s podmienkami práva, spravodlivosti, dôstojnosti ľudskej i zdravého rozumového úsudku, ktorého povinnosťou je pridržiavať sa pravdy veci a ducha a tiež šíriť poznatky kultúry. Pod pojmom kultúry obyčajne sa chápe hlbšie poznanie smyslu života a širšie poznatky na základe životných Skúseností. Vo svetle, rozumového poznania dostáva prtavý odraz a, to pod vplyvom jednoty, ktorá je výrazom formy a tvaru a uzlom všetkých tých duchovných vzťahov, ktoré vytvárajú hierarchický rad i účelnosť vecí v čase i v priestore, pravda, v prenesenom význame aj v duši človeka. Práve preto, že moderný človek vo svetle kultúry nenachádzal túto jednotu ducha a pravdy, neopieral sa o skutočnosť pravej povahy ducha a kultúry, ale ako otrok slúžil hmote a jej mechanickým požiadavkám skoro vo všetkých prejavoch života. Moderný človek stratil smysel pre jednotu, stal sa akoby súčiastkou mechanického stroja spoločenského útvaru a celku, ktorej sa pripisoval význam náhody a soskupenia bezúčelných prvkov hmotných a fyzických. Naproti tomu činnosť kultúry sa vyznačírip logickým myslením človeka. Duch ľud?.1"' 1 irodcenosti túži po poriadku a (Pokračovanie na 2. strane.). Nikdy sme sa nezriekli ani piade slovenskej pôdy Manifestácia oslobodených krajov v Jurgove — Podpredseda vlády Mach a minister Čemák na prinavrátenom území Od nášho vyslaného zpravodajcu Od 31. októbra do 2. novembra podpredseda vlády ponavštevoval severné prinavrátené kraje. Dňa 31. októbra prišiel do Jurgova, kde boli shromaždeni zástupcovia obci oslobodených krajov, veľký počet hasičstva, ktorí tu mal i posviacku hasičského skladišfa. Boly tu tisícové zástupy v krojoch. Na slávnosť prišiel i vyslanec Slovenska v Berlíne minister Matúš Cérnák. Po privítaní a prehliadke nastúpených čestných jednotiek, nasledovaly bohoslužby a po nich manifestácia, na ktorej prehovoril podpredseda vlády minister Mach. Medziiným vyhlásil: „Na tomto prinavrátenom území, kde oslavujeme víťazstvo spravodlivosti, dávame výraz presvedčeniu, že národnostná zásada a spravodlivá vec zvíťazí na celej čiare. Toto je naše stanovisko k 2. novembru. Všetko čo robíme, má korene a dôvody v tejto našej viere. Vývoj sa neskončil 2. novembrom a čo sa odvtedy, najmä v posledných časoch odohralo, ukazuje, aká je a aká bude cesta vývoja. Slovenský národ na tejto ceste vytrvá verne po boku toho národa nemeckého, ktorý nám pomohol v najťažších časoch a za pomoci ktorého vydobyli sme si tieto severné, svojho času neprávom odtrhnuté kraje. Nemecko je jediným ochráncom Európy, ktorý je schopný zachrániť Európu. Nemecký národ a s ním spojené ewropsk* národy v obrane Európy musia vypäť všetky sily a použiť všetky možné prostriedky, aby sa zachránily. Tieto prostriedky sú niekedy kruté. V tomto boji prichádza k mnohým prechodným ťažkostiam, trpkostiam, ale na konci bude tu zachránená Europa, v ktorej budú mať zabezpečené slobodný vývoj všetky národy, čo nezradily európsku G — Berlín, 2. novembra j Všetky večerné vydania dnešných ber- j línskych denníkov hovoria o »propagandistickom blufe« Moskvy, o »zrade na Europe«, ktorú potvrdila moskovská konferencia, o »jednote .zrade na Europe« a úradné komuniké téjjtq konferencie označujú za hanobný dokurŕient,- ktorý dokazuje nepriateľské plárjy proti-Europe. Toto úradné kônjuhiké Moskvy, ktoré už celá Európa so zvedavosťou očakávala, nazývajú v .berlínskych politických kruhoch Stalinovým triumfbm a ako na Wilhelmstrasse vyhlasujú, obsah moskovskej konferencie v Berlíne nijako neprekvapil. V komuniké vidia dôkaz pre to, že; spojenci sa rozhodli nielen zničiť Nemecko, lež ponechať Európu sovietskym ašpiráciám. Rozsiahla téma povojnového poriadku jasne dokazuje, že Stalin mohol úplne presadiť svoje požiadavky. Komuniké označujú za dokument úplnej kapitulácie anglosaských mocností pred ruskými úsiliami. Anglosaská nádej zaistiť vyvinutím záujmových sfér pre Anglicko dosah v Europe, celkom zmizla. Sovietsky sväz síce zaujal svoje miesto v európskej komisii, ale nie sú nijaké záruky preto, že tie sovietske armády mohly sa prebojovať do oných oblastí, na ktorých bolo zainteresované Anglicko alebo spojené štáty. Čo sa týka formulovaných podmienok k téme Taliansko, v Berlíne posudzujú ich ako úkaz plánovitého boľševizovania pod' demokratickou strateologiou. Presná analýza moskovského komuniké ukazuje, čo rozhodnutia roztrieďujú sa do troch otázok. Tak, čo sa týka pokračovania vo vojnových operáciách, kto. vec. Dnes je dôležitá jednota europských národov v boji proti spoločnému nepriateľovi. Kto tento príkaz splní statočne, ten na konci boja dosiahne svoje spravodlivé ciele. Otázka revízie je dôležitá, ale pred ňou stojí otázka záchrany Európy! Každý národ musí byť natoľko vyspelý, aby to chápal a toho sa držal. Významné výročia Minister Mach potom hovoril o význame výročí, ktoré pripadajú na tieto dni. Pred 25- rokmi v budapeštianskom sneme Dr. Juriga vyhlásil v mene slovenského národa, že Budapešť viac nemá právo rozhodovať o slovenskom národe. Pred 10. rokmi iok.i .* ." ' ytixi: .onente, keď české kruhy ponúkaly veľké kusy zeme zo Slovenska Maďarom, poslanec Onderčo v mene Hlinkovej strany a tým aj v mene celého národa vyhlásil toto: • „Celkom úprimne konštatujem, že osud nášho slovenského národa nehodláme složiť do rúk tohto parlamentu. Zástupcovia slovenského národa v pražskom parlamente, opieraré majú urýchliť rozhodnutia vojny, po druhé sóznám opatrení, ktoré sa majú uplatniť proti tzv. vojnovým zločincom a napokon oné rozhodnutia, ktoré sa týkajú schémy pre politický povojnový poriadok. Moskovské úradné vyhlásenie nehovorí o strategických rozhodnutiach, čo je prirodzené. Všetky znaky hovoria za to, že otázky druhého frontu našly akési riešenie na strednej línii vzhľadom na terminovanie tejto akcie. Táto časť v rozhodnutí prirodzene v osobitnej miere zaujíma Nemecko. Rozsah nemeckých- obranných príprav označuje sa za taký veľký, že podľa rozličných znakov možno z toho súdiť, že najnovšie vzhľadom na celkovú zmenenú strategickú situáciu na južnom, východnom a vzdušnom fronte boly zdokonalené tak, že sa s nemeckej strany všetkým takým eventualitám dívajú s najväčšou dôverou v ústrety. A to tým viac, keďže neúspech invázie bol by zásadne zničujúcim nielen pre vojenskú situáciu nepriateľských štátov, lež všetky predpoklady politickej koncepcie spojencov stály by sa bezpredmetné. V protiklade k veľmi precíznym oznámeniam ohľadne strategického cieľa a tzv. odsúdenia vojnových zločincov, oznámenie o povojnovom poriadku, je podľa nemeckej mienky pozoruhodne nejasné. Už prvá ozvena neutrálnej tlače Švédska a Švajčiarska potvrdila správnosť tejto nemeckej interpretácie. Nemožno nepoznať, tvrdia v Berlíne, že europské národy stoja pod dojmom ďalekosiahleho vydania europského kontinentu sovietskym ašpiráciám, a že ani Anglicko ani Amerika neboly schopné dosiahnuť v Moskve konkrétne a hmatateľné zaistenie proti tejto eventualite. júc sa o neochvejnú vôľu národa, že tento národ chce žiť vo svojom historickom území Slovenskej krajiny v tradíciách svojich otcov ako národ svojrázny, slávnostne vyhlásili : * „Ohradzujeme sa proti každej snahe oklieštiť hranice Slovenskej krajiny, prízvukujúc nielen integritu historického slovenského územia, ale aj integritu slovenského národa,“ vyhlásil vtedy pred desiatimi rokmi Onderčo v mene všetkých slovenských poslancov. A v ďalšom výslovne zdôraznil ešte toto': „Slovenský národ nikdy sa nepodvolí nijakému roztrhaniu a rozdeľovaniu rozličným štátnym útvarom, ale vždy jednotný a celý chce pracovať na svojom národnom vývine ako rovnocenný člen spoločnosti kultúrnych národov.“ Čo pred 25. rokmi Juriga a čo pred 10 rokmi Onderčo vyhlásili, to bolo povedané v mene celého národa a na tom stanovisku stojíme i dnes tým viac, že máme svoj štát, svoju Slovenskú republiku, ktorá je vyvrr,;. -ileufri boja za víťazstvo nášho samourčovacíeho práva Oprávnení zástupcovia Slovenska — pokračoval min. Mach — vždy zdôrazňovali naše právo na celé slovenské územie a nikdy sa ani piade slovenskej pôdy nezriekli. Niet takej smluvy, nebolo ani nebude takej, ktorou by sa Slovák zriekol čo len jednej slovenskej dediny, čo len jednej slovenskej brázdy! Minister Mach sa potom zaoberal s príčinami, ktoré svojho času viedly k okypteniu Slovenska. Beneš v svojej chýrnej reči k Slovákom v čase nastúpenia Hitlerovho pred 10 rokmi povedal: „V boji proti nám (totiž proti ČSR) celý nápor pôjde vždy práve proti Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Náš pomer (totiž český) s Nemeckom je dobrý, korektný a takým zostane v každom prípade i naďalej. Medzi nami a Nemeckom nebolo a ani nebude hraničných sporov.“ Takto prorokoval Beneš. „Nebude hraničných sporov“ — povedal Beneš, skutky mu odpovedaly. Čo prišlo, to prišlo pre Čechov z viny benešovskej politiky. í my sme pocítili strašné následky tejto politiky! Ale sme sa zavčasu spamätali. Dali sme sa na cestu zdravého rozumu, záchrany, -dali sme sa_ na cestu národnej jednoty a Veríme, že táto nás privedie k plnému víťazstvu slovenskému. V týchto časoch počúvame nové Benešove proroctvá. Chce Čechmi obsadiť Drážďany i Mníchov, ba aj Berlín. Iné sú však reči Angloameričanov a boľševikov a najmä iné sú skutky! V týchto dňoch mali sme možnosť počuť/reč poľného maršala Smutsa, ktorú povedal v Londýne. Citujem z nej: „Som istý, že sa nebudú opakovať nešťastné chyby mieru z roku 1918, keď sme strpeli, že sa nepriateľských krajinách situácia zhoršovala, hlad a bieda sa šírily, až konečne z mieru zrodilo sa utrpenie, ktoré civilnému obyvateľstvu uložilo väčšie obete, než vojna.“ Hľa, vzácne priznanie k vine, za katastrofu, dó ktorej sa Europa dostala po prvej svetovej vojne! Teraz síce hovoria v Londýne, že nesmú opakovať staré chyby, ale to čo sľubujú, je rozhodne horšie, než čo bolo po prvej svetovej vojne. Smuts totiž ďalej vyhlásil: „Nesmieme sklamať nádeje ľudstva v lepšiu budúcnosť pre falošnú pýchu na národnú nezávislosť, na izolovanú suverenitu a na iné podobné veci.“ Jasná reč. Europské národy chápu túto reč: Nijaká nezávislosť, nijaká suverenita, nijaká sloboda národov! Vysvitá to ostatne nielen zo Smutsovej reči, ale aj z prejavov dnes už všetkých anglosasských politikov no najmä z toho., čo sa práve odo* Stalinov triumf Obsah moskovskej konferencie v Berlíne neprekvapil Propagandistický bluff Moskvy Telefonická zpráva našej berlínskej redakcie