Hlas Ĺudu, február 1973 (XX/27-50)
1973-02-01 / No. 27
V Z e sa ich tam len toľko pomastilo. Miestnosť, či skôr komôrka o tých niekoľko metrov štvorcových a plná, plmičiíká chlapov — „traťová•kov“. Vyrušili sme ich pri Chvíľke oddychu, pri zakúsnntí do toho „našeho, domáceho“. „Ej veru keby tej klobásy bolo aspoň toľko metrov, koľko sme už tých., koľajníc podbili či upravili,“ — prihovára sa s úsmevom na tvári súdruh František LAURO, inak člen kolektívu, ktorý sa pod vedením súdruha Antona INEMEŠA už druhý rok usiluje o získanie hrdého titulu — Brigáda socialistickej práce. • • • „A s úspechom. To dokazujú dosiahnuté výsledky. Veď my sme vlani dokonca už v novembri silvestrovali“ — dodáva vedúci tohto 17-členného kolektíva, súťažiaceho pod názvom Brigáda Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Veľmi ochotne sa rozhovoril o svojej „parte“, na ktorú veru nedá dopustit. „Ako tomu my hovoríme, tak naša skupina je pridelená na zimné opatrenie, t. j. na pomoc bratislavskej hlavnej stanici v prípade zimnej kalamity. Zatiaľ tá zima ešte rožky poriadne nevystrčila a preto robíme menšie opravy niektorým traťovým dištanciám, ako napriklad teraz tu v železničnej stanici Bratislava-Rača.“ • • • „Fujavice ešte síce neboli, ale tá poľadovica na drevených podvaloch a koľajniciach je u to nebezpečt-ejšTa. Draž tu môžete mat, ani sa nenazdáte,“ tak trochu si „podávame“ súdruha Nemeša. „Öj, len to nie. Ani nespomínajte. Za uplynulý rok sme nemali ani jeden úraz a tento rok DNES 12 strAn ŠTVRTOK 1. II. 1973 1 Kčs začať s ním, to teda nie! Pracovný úraz tu nie je vítaný.“ Počiatočná hanblivosť a mlčanlivosť týchto tvrdých chlapov sa konečne prelomila. Snáď ťažko im je pochopiť, že sú zaujímavým kolektívom, vzorom pre mnohých v práci, aie aj v osobnom živote. • • • „Keď ste už prišli medzi nás, mal by som aj ja niečo,“ — figliarsky zažmurká súdruh Stefan. SMOLÄRIK a pokračuje: „Neviete náhodou, prečo už nedostávame tie krátke modré kabátiky na zimu ako voľakedy? Trafóvá služba veru nie je tahká a práve nám to museli vymeniť za tie „khaki“ kabáty, ktoré sa však přirovnat k tým starým ani nedajú. Ľahko sa trhajú, premoknú a potom lámu. Slúžili nám dlhé roky a zrazu bác, už sme ich nedostali.“ „Co nám tak okrem toho chýba? Tak teraz vážne. Predovšetkým mladí ľudia. Bol tu jeden prednedávnom, tak mierne zarastený, však to poznáte? No sotva vydržal niekoľko dní. Robota mu nevoňaia a tú veru nikto miesto neho neurobí.“ To boli slová „starého“ traťováka, súdruha Karola BEDNAŘÍKA, ktorý je už štvrťstoročie verný tomuto „fachu“ a bez ktorého si svoj život nevie ani predstaviť. • • • Povedali toho dosť. Tak chlapsky, úprimne, od srdca. Na jedno však nedopustili. Na svoj kolektív. Zvykli si už na seba a preto si každý z nich rozmyslí, či by to stálo za to, urobiť si hanbu pred kolektívom. Absenciu či alkohol tu nepoznajú. O to majú teraz väčšiu radosť, že sa im podarilo priamo vychovať jedného svojho spolupracovníka pre vstup do strany, čím sa ich kolektív o jedného rozšíril. O výchove nového socialistického človeka oni nehovoria, ale konajú. • • • „Tie večerné spoločné pose denia v našom „kultúráku“, (rozumej v jednom vozni stavebného vlaku), tie sú vám búrlivé. Nie, žiadne hádky, len otvorene si povieme, kde koho „topánka tlačí“, — pokračuje súdruh Nemeš a ostatní s úsmevom prikývnu. „Aj ten vefný čas treba vedieť správne využiť. My sa a to snažíme. Taká spoločná návšteva divadla či výstavy ešte viac stmelí kolektív, 1 keď by sl snáď niekto myslel, že ľudia od lopaty a krompáča kultúru nepotrebujú. A veru hej. To by ste ani neverili.“ • • • Nebudeme ich dale) zdržovať. Majú svoj denný úkol a ten treba splniť. Na záver len poznamenávame. Do nového roku sa zakaždým vchádza s pohľadom upretým dopredu. Ale aj s bilancovaním toho, čo priniesol lanský rok. Pre nich bol v každom prípade úspešný. Takýto kolektív môže smelo hľadieť v ústrety úlohám tretieho roku našej päťročnice, lebo pre . nich je kvalitná a bezpečná práca úplne samozrejmostoii. Len čím viac takýchto kolektívov pre traťové hospodárstvo, akýhi sú príslušníci brigády súdruha Nemeša z TSS Bratislava, za ktorých sa „modrá armáda“ hanbiť nemu „BlRUVACI" TRAM ROČNlK XVII. ČÍSLO 27 Vedúci .BSP Anton NEMEŠ Foto: A. ÖOTH Šťastie. Sedem písmenek, ktorých sa dotýkajú svojím perom básnici. Slovo, opantávajúce ľudskú bytost od kolísky. Čo všetko sa za ním skrýva? Štastie je sta svieži vánok, ako trblietavé perly rosy, pohladí Človeka a stráca sa, aby provokovalo drlemajúcu a nespokojnú dušu. Hľadanie nevyschýnajúcich prameňov a objavovanie živého žriedla Fortúny je našou odvekou i neutíchajúcou túžbou. Šťastie má storuké podoby: usmiatu tvár dietata, láskavé ruky starej matere, rodnú chalúpku v údolí, vrúcny pohľad milej, rozzvučané citové struny priateľstva, splnený sen, úspech v práci, pohoda v rodine a predovšetkým radost v očiach iných. Urobit službu bratovi, pomoct druhovi, mat pocit, že vás potrebujú — to je vrchol ľudského šťastia. Rovnako ako obetoval sa pre blaho vlasti, národa a ľudstva vôbec. Ak je spoločnosť slastná, jej pulz sa prelieva s umocnenou intenzitou i do žíl jednotlivca. Pre túto základnú ideu, pre túto ušľachtilú, rýdzu myšlienku neváhali mnohí velikáni našich moderných dejín položit životy. Spomeňne si len na Jána Nálepku, Júliusa Fučíka, Mirka Nešpora a ďalších. Čo bolo symbolom ich šťastia? Sloboda človeka, voľný rozlet jeho myslenia, boj za krajší a lepší svet. Boli to ľudia, čo nepatrili sebe, ale nám všetkým, dnešku i budúcnosti. Z ich vnútra vytekala sila, pretavujúca sa v štastie prichádzajúcich generácií. Každá spoločnosť sa vždy o niečo usilovala — otvárala dvere pokroku, rozprestierala perute navredovania, zvádzala tuhý zápas so spiatočníctvom, skostnatelostou a sklerotickou zaostalosťou. Jedine však socialistický spoločenský poriadok pripäl šťastiu krídla, usádzajúce sa s mohutnou ozvenou v srdciach ľudí. Pravda si sadla, ' povedané ústami básnika, za stolec, spravodlivosť ožila, humánne princípy sa stali skutočnosťou, padli storočné putá kapitálu. Ano, socializmus a komunizmus sú nádejou ľudstva, zhmotňujú najsmelšie, najveľkolepejšie predstavy a ciele, pestované na Zemi od dávnych čias. Planéta tehotná sociálnymi revolúciami našla konečne svoje veľké šťastie, odvíjajúce sa v organizme krajín socialistického tábora. Rodilo sa a vyrastá v obklopení nepriateľského starého sveta a každučký jeho krôčik je pod drobnohľaaom a paľbou kritiky. Prekonáva nástrahy, vyhýba sa osídlam, pohlcuje všetko odumierajúce, zahnívajúce a víťazí. O jeho víťazstve niet pochýb, pretože kapitalizmus zhynie na vlastných slabostiach a neriešiteľných problémoch. Štastie a zmysel života spolu úzko súvisia. Prečo žijeme? Dali sme správnu smerovku životnej púti? To sú otázky, ktoré sústavne dobiedzajú do ľudskej mysle. Je nemálo ľudí, č.u správne pochopili podstatu svojho bytia. Riadia 'Sa kompasom marxizmu-leninizmu a ich konfrontácie sa prelínajú cez prizmu spoločenského šťastia. Pozrime sa napríklad na ideály starých komunistov. Čomu zasvätili všetok svoj um i energiu? Čo bolo a ostalo ich hlavným krédom? Bit sa za práva celej pospolitosti, húževnato vzdorovať i bezpráviu a násiliu, ustavične rozviklávat piliere vykorisťovania. Od mladosti sa týmto 'smerom uberali a dodnes vytrvali, neskloniqc šiju, neohnúc chrbát pred útrapami a ernssemmasmaema SLOVO TÝŽDŇA bolesťami. V poslednom čase som viacerých navštívil a z mnohých rozhovorov mi zaznievajú identitné slová, z ktorých doslova vytryskuje láska ku všetkému, čo sa spája so socializmom. Pavol HorniaČek z Jablonky ukázal predo mnou na fotografie Lenina c Gottwalda a vraví, títo dvaja zažínali -sinke i hviezdy na ceste, po ktoré- sme kráčal k nášmu šťastiu. Dosiahli sme ho, prežíva me, pretože nás viedla pochodeň komunistických myšlienok. Vôkol nás sa stretávame s občanmi, ktorí aj napriek nepriazni osudu, navzdory -tragédiám a sklamaniam, súc nadosmrti poznačení nejakou bôľnou ranou, nachádzajú dostatok síl žiť, tvorivo pracovať a tfpgažooať sa za politiku strany. Zamyslime sä hlbšie nad ich názormi, postojmi a zistíme, že ich optimizmus i elán vyvierajú z pocitov prospešnosti, užitočnosti a potrebností. Svoje štastie ukúvajú v širších súvislostiach vkladajO fio do celospoločenskej pokladnice, zakalujú medzi ľuďmi a delia sa oh s ostatnými. Uspokojenie im poskytuje práca, tešia sa z úspechov druhých a čo je najdôležitejšie, nie sú to iba púhe ľudské indivíduá so isúr kromnými ťažkosťami a trampotami, ale ne* STAS TIE ČLOVEKA postrádateľní členovia ľudskej spoločnosti, tej spoločnosti, ktorá ako jediná robí človeka človekom, umožňuje rozkvet jeho fyzických i duševných schonností, ktorá nie je ohraničená jedným 'udským životom ani jedným ľudským osudon. Práca je zdrojom bytia, studnicou mravnosti a matkou spoločenského pokroku. Ona je tým semiačkom, z ktorého vyklíčilo povedomie ľudskej spolupatričnosti. Nebyť jej, nepoznali by sme pocity šťastia, harmónie a uspokojenia. Človeka neurčuje iba práca. Túži sa uplatniť v rodine, v kruhu priateľov. I v tejto oblastí prináša socializmus nevídané perspektívy. Vzťahy v rodinách už nie sú diktované ekonomickou nutnosťou a vzájomnou závislosťou partnerov. Pochopiteľne, symbióza a spolužitie závisia od charakteru jednotlivcov. Nie každému sa všetko vydarí. Ale práve p;e>o-nechápeme šťastie ako nejakú ohraničenú veličinu, jednorazový akt, ako niečo prchavé a mizivé, čo sa nás letkom dotkne a vzápätí odletí. Vien.e, že i ľudia, ktorí v danej chvíli neuspeli, môžu sa už zajtra či pozajtra radovať z veľkého úspechu, pretože štastie je celý komplex bytia človeka. Pozrime sa do seba a zvážme, aký je náš život. Ak je plodný a bohatý, určite sme šťastní a nežijeme nadarmo. PAVOL DINKA