Hlas Ĺudu, máj 1975 (XXII/102-126)

1975-05-01 / No. 102

MILAN RÚFUS: MM + " \+ v' Majovy vers Teraz je máj a v parku dieťa hrá sa. Pozemskou, prostou láskou k dolinám přikovaný kobercom Plejád nepôjdem. Nebudem krvou odkvapkávať hviezdam do mliečnych dlaní, pretože ľúbim najšťastnejšiu hviezdu — pretože ľúbim túto zem, priezračnú, čistú ako voda riečna; ten dobrý, starý, doráňaný glóbus, čo sa tu točí na stole v slnečnej triede nekonečna. Teraz je máj a na námestí spievam. Večnejčia ako večnosť si vo mne hniezdo stelie myšlienka mieru ohnivá. Namiesto detských očí mám dve holúbätá biele, namiesto úst mi červená klince kvitnú, namiesto srdca — oliva. Teraz je máj a v parku dieťa hrá sa. Koraly hviezdne nežiadam si, po nebi roztrúsené. Jedinú hviezdu dajte mi. Teraz je máj a v parku dieťa hrá sa. Fabrické brány podperené chvojím. Tichom sa smejú na sirény. Bránime ľudskosť poranenú, na hlaveň dela pribitú. Teraz je máj a na námestí stojím. Možno som murár zaprášený, úderník z oceliarne alebo dievča zo Svitu. (Úryvok z básne} PROLETÁŘI VŠETKÝCH KRAJÍN, SPOJTE SA! ■■■HOMBMRnnHHHHHaaBanR­M áj, prvý máj... ! Čo všetko sa vybaví v mysli človeka pri vy­slovení týchto slov. Nezabud­nuteľné spomienky na prvé kroky po „mačacími hlavami“ vydláždených uliciach, na zá­stupy so zovretými pästami, kráčajúcimi pod červenými zástavami na prejavy, re­volučné heslá, ktoré zapaľovali v srd­ciach státisícov plamene túžob po lep­šom živote, na predvídavé prísľuby, že aj na našich uliciach bude raz sviatok. Představivost je veľký dar. Kto ju po­strádá, zaostáva po každej stránke. Člo­vek, rozumom obdarený a ním hýbajúci. od nepamäti chcel postupovať ďalej a vyššie. A práve táto vlastnosť ho vynies­la do stratosféry, na Mesiac a dala mu možnosť nazrieť i do hlbín Zeme a oceá­nov. Pokrok je to, čo hýbe svetom. A nosi­telia pokroku tu nemali nikdy ľahké. Ani komunisti, ktorých marxizmus-leninizmus zoceľoval, aby vydržali, nedali sa zvábiť bludičkou na cestu zrady veci revolúcie a lepšej budúcnosti robotníckej triedy. A keby sme padli všetci, vstanú noví bojovníci__! PRVÉ MÁjE. Na stránkach histórie ich možno nájsť dvojaké: bojové a ... Tie, čo radosť zo života a nadšenie pre jeho skrášlenie zaplavia ulice miest a dedín. Keď ľudia akoby verejne účtovali, bilan­covali svoju prácu, na transparentoch ukladajú číslo k číslu, percento ku per­centu, aby sa pochválili: pozrite sa, čo všetko sme urobili pre dobro spoločnos­ti, pre spokojnosť a šťastie v socializme žijúceho človeka! Áno, práve dnes ideme prežiť už tridsiaty takýto prvý májový deň. Tridsat najkrajších prvých májov. Každý má svo­ju zvláštnosť. Ktorý z nich možne ozna­čiť za najkrajší, najradostnejší? Hovorte si, čo chcete, ale ja by som na prvé miesto postavil ten z roku 1945. A aby sme aj gradácii urobili zadosť, tak potom by sme nesmeli vynechať prvý máj z ro­ku 1948 a, pravdaže posledných päť pr­vých májov a najmä dnešný. P renesme sa na krídlach spomienok do roku oslobodenia našej vlasti slávnou Sovietskou armádou. Koľko tu ho lo nevysloviteľnej radosti za prežité roky počas okupácie hitlerovským fašizmom. za to, že „sme zostali“, že máme v sebe ešte iskru, ktorá sa volá „život“, čo iskru, plameň! Z onej iskry vyšľahol oheň, v ktorom zhorelo všetko staré, zlé, pre človeka dvadsiateho storočia ne­vhodné, a vyformovali sa základy pre nový život v socializme. To vám bol vtedy prvý máj! Jednako radostný — v Brati­slave, Hlohovci, Nitre, Banskej Bystrici alebo v Košiciach. To boli mohutné, živé prúdy na uliciach, bíreš z majera plece pri pleci s mestským remeselníkom, roľ­ník s robotníkom a nechýbala ani inte­ligencia, kjorej pri podobných preja­voch nebývala veľká hojnosť. Ale v tom čase — pred tridsiatimi rokmi sme boli všetci jednej mysle. Boli sme slobodní! Bez strachu, že hocikedy — ráno či ve­čer, cez deň alebo v noci — zatrepú paž­bou pušky na tvoje dvere čierni alebo siví zhavranelí strážcovia Hitlerovej tre­tej ríše a prekutajú, porozhadzujú, poni­čia všetko, ťažko zhonobený nábytok, šatstvo__S revom, hnusnými nadávkami odvedú živiteľa rodiny do vyšetrovacej väzby, kde striekanie krvi a lámanie kostí bolo všedným javom a pas do kon­centráku s poznámkou: návrat nežiadú­­ci! Ej, to boli ťažké časy! Vtedy sme si vedeli oceniť chvíle bez náletov smrto­nosných bombardérov, bez hrmotných posunov vojnovej techniky. Ked človek mohol ľahko všetko stratiť, aspoň len ži­vot, holý život aby si mohol uchovať, za­chrániť! A tu na prvomájových oslavách sme sa postretali. Partizáni z hôr, členo­via ilegálnych revolučných národných výborov, ľudia statoční (priplazili sa i „bezfarební“) a všetci sme si sľubova­li: nikdy viac vojnu! A od muža k mu­žovi, od ženy k žene, od domu k domu sme začali agitovať, roznášať posolstvo našej strany za odstránenie vojnových následkov. A ked sa nám najlepšie darilo, z dobre „nasadených vajec“ sa vykľuli supy. Všetko, čo smerovalo k dobrému, chceli zvrátiť, odňať masám možnosť tvorivo pôsobiť na vývoj socialistického štátu. Vraj socializmus áno, ale bez komunistov. A či sa to dá s bankármi, fabrikantami, veľkostatkármi? Vtedy strana zavolala do ulíc všetkých, čo to s budovaním so­cializmu mysleli úprimne a... Február 1948 znamenal koniec nádejám na reš­tauráciu kapitalizmu u nás. Eud vyhnal všetkých zakuklencov z dier ani syslov... Prvý máj 1940 bol takisto jedným z naj­radostnejších, keď robotnícka trieda spo­lu s pracujúcimi roľníkmi a inteligen­ciou oslávila víťazstvo nad reakciou. Ďalšie prvé máje u nás sa niesli v zna­mení osláv práce, tej tvorivosti miliónov našich občanov, ktorí dodržali dané slo­vo z čias neslobody, že všetky svoje sily ako množivé vklady dajú do služieb tvo­riaceho sa novébo sveta. Aj mládež sa pridala a jej pamätníky z tých čias hovo­ria i dnešnej generácii, že aj „my sme boli pri tom“ keď sa začali stavat zá­klady dneška. Radostného a krok za krokom približujúceho sa ešte ku krajšej a šťastnejšej budúcnosti. P re mladých i skôr narodených. V týchto dňoch sa všade, kdekoľ­vek sa obrátite, diskutuje o uznesení OV KSČ, vlády ČSSR a ÜRO o zdokonalení sústavy dôchodkového zabezpečenia podľa záverov XIV. zjazdu KSČ. V čase, keď na Západe, v krajinách „veľkých snov a možností“ zo dňa na deň sa šíria rady nezamestnaných, ked tam takmer každý trnie, čo bude „zajtra so mnou a s mojou rodinou, ak sa aj na našej tabrike raz zatvoria brány a..jest sa chce, žiť sa musí! Čo ak choroba, ten zlý a ne­vítaný host prekročí prah domu? Veľa, veľmi veľa otáznikov a neistôt tam ľudí kvári. Starým ľuďom sa starosti množia ešte viac a mladí zostávajú bez perspek­tív. A nejde len o proletárske vrstvy, ale i drobní roľníci, živnostníci a inteligencia sa na tomto podieľa rovnakým dielom. Tam ešte i dnešný prvý máj bude sa niesť v znamení demonštrácií za právo na prá­cu, chlieb a sociálny pokrok. A predsa... N áš vzor, náš vysoký štandard v bý­váni, stravovaní a odievaní, možnos­ti zárobku a ocenenie každej práce, po­zornosť mladej generácii a starostlivosť o odchádzajúcich do dôchodku všetkých, ale naozaj všetkých bez rozdielu — ro­botníkov, družstevných roľníkov, pracov­níkov ŠM a v administratíve, to všetko otvára oči ľuďom tam, kde sa ešte o prá­cu treba prosiť a žobrať. Socializmu a ko­munizmus už prestal byt strašidlom a mnohí, čo predtým od neho utekali, ako čert od kríža, dnes sa k nemu približu­jú a ... Ešte síce prejde niekoľko rokov, kým sa dostanú k takému, aké sú dnes naše prvé máje. Ale vývoj ide tým smerom, že raz aj ich ulice budú roztancované, ro­zospievané a rozjasané. Takéto sú naše PRVÉ MÄJE. Aj dnešný, už tridsiaty slubodný, radostný, najkraj- FRANTIŠEK PETÍK Ročník XXI. 102 ŠTVRTOK, 1. mája 1975 N AJKRAJŠÍCHL. DNES 12 STRÁN 1 Kčs ■ namna

Next