Katolícke Noviny, 1972 (LXXXVII/1-52)
1972-05-14 / No. 19
ÄTOLÍCKE OVINY Ročník 87 # 14. máj 1972 • Cena 50 hal. Plody pre Boha a dobro spoločnosti Velké pravdy nám zovšedneli, pretože o nich často počúvanie, ale málo n nich rozmýšľanie a ešte menej sa nimi zaoberáme ako základnými skutočnosťami nášho života. A dni utekajú. Nedávno sme boli deťmi, mladíkmi a devami, mladými mužmi a ženami, a už sine dospeli a čoskoro starí. A neuvedomí!jeme si, že zakrátko sa nám otvorí brána druhého života. Za tou bránou nás čaká Kristus. A veraje brány sú smrť a súd. Súd... Aké nepríjemné slovo. Strasieme sa, keď si nah pomyslíme. A predsa sa nevyhneme poslednej očiste a poslednému zhodnoteniu nášho života. I.ehn súd nás naozaj očisťuje i ohodnocuje. Pozrime sa na to zbližša. Veľké umenie zachycuje život, aký je. Odokrýva nám podstatu vecí. Veľkí umelci a svätci vidia veci, aké sú. Ich oči sú ako mnoho svetiel, poznávajú pravdu nefalšovanú. Keď sa pomodlíme sekvenciu „Dies irae“ o poslednom súde, keď si prezrieme oh rosskú fresku „Posledný súd“ na čelnej stene Sixtinskej kaplnky od slávneho umelca Michelangela, keď pozorne si prečítanie slová evanjelií a listy apoštolov o súde, zahrnie aj našu dušu veľké svetlo a spýtame sa so sv. Pavlom: „Kto s j, Pane? Čo chceš, aby som robil?“ Odpovedá nám sain Pan. Boh lak miloval svet. že dal svojho jednnrodeneho Syna, aby nik, kto v neho uverí, nezahynul, ale mal život večný. Lehn Boh neposlal svojho Syna do sveta, aby súdil svet, ale aby svet bol spasený jeho prostredníctvom (Jn 3, 18 —17). Vidíme tu dve ostro vyhranené, akoby diametrálne vzdialenosti a predsa úzko spolusúvisiace skutočnosti: spása a súd. Boh poslal Syna, aby spasil svet, a predsa na konci vekov mu prenechal aj súd. Neviem si predstaviť lepšieho človeka, ako bol Kristus. On je nielen ideál krestanov, ale vzor všetkých ľudí všetkých čias, On, Syn Boží, Ježiš Kristus, náš Pán. Podmienkou, aby sme neboli odsúdení, je viera v neho: „Kto v neho uverí, nebude súdený“ (Jn 3, 17). Viera v Krista je poznávanie Krista, záujem o Krista, blízkosť Krista, napodobňovanie Krista, život podľa Krista. A v tom je spása. Ale v čom je súd? „A práve v tom je sud. že Svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako Svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Kto však koná podľa pravdy, vychádza na svetlo, aby sa vyjavilo, že konal svoje tak, ako Boh chce“ (Jn 3. 19. 21). Svetlo je obrazom viery. Je to prostredie, v ktorom sa darí dohru a pravde. Kto je dobrý, kto koná dobre, ide na svetlo. Zlo má rado tmu, v nej sa darí intrigám, zákernosti, anonymite, pokrytectvu, pohoršeniu, nesvárom. Ale tieto veci by sa nemali ani spomínať medzi nami. My, ako ľudia Kristovi, máme žít na výslní viery v Krista a prinášať jej plody pre Bolia i pre dobro spoločnosti. Pavlovské výpočty dobra sú vždy aktuálne a naliehavé: úctivosť, horlivosť, činorodé porozumenie pre druhých, jednomyseľnosť, premáhanie zlého dobrom, vzájomná bratská láska, nažívanie v pokoji, radost a neprestajná modlitba. Záverom si spomínam na veľkého biskupa našich čias, dr. Ambróza Lazíka, ktorý pochopil, že Boží súd je blahosklonnější ako súd ľudí, ako súd bratov. Keď sa nachádzal v ohni skúšky, trpel ako krestan. Radoval sa. že má účasť na Kristových utrpe niach. aby sa mohol radovať a plesať. keď sa Kristus zjaví vo svojej sláve. Dr. Ján Čížik Role, ktorý pre neporušenú sviatostnú mlfanlivosf blahoslaveného lána Cirkev svoju ozdobil si novou korunou mučeníctva: daj; aby podľa jeho príkladu a na jeho prihovorenie striehli sme svoje ústa, a tak bolí sme pripočítaní k blahoslaveným, ktorí nepochybili jazykom. (Orácia) Začiatok nového života kresťana Neustála obnova ako pohnútka kreš íanského života — bola predmetom prejavu Svatého Otca na všeobecnej audiencii v utorok 25. apríla. ~ Na začiatku prejavu Pavol VI. pripomenul, že vetkonočné tajomstvo ostáva stale s nami a ovláda celý náš život, (e to preto, lebo Kristovo vzkriesenie i je mimoriadnou novotou, ktoré začína nov? poriadok zasahu|úct osudy celého ľudstva a každého jednotlivca. Vzkriesenie Krista je začiatkom nášho nového života. Nakoľko pojem tohto nového života je základom našej viery, duchovného života a mravnosti, musíme sl ho vyjasnH. To však nie je ľahko. Sváté Písmo nám na viacerých miestach čiastočne odkrýva čarovný zmysel tohto tajomného poriadku, do ktorého sme vstúpili. V Zjavení sv. [ána sa hovorí: „Hľa, urobím všetko nové.“ Teda nové nielen v ľudstve, ale aj v celom kozme. Toto ohlasovanie novosti sa rozvíja v systéme, ktorý iná viacej kapitol. Napríklad, prvá hlava je novosť Kristovho života. On vstal skutočne telesne, ale už nepodlieha zákonom, ktoré riadia obyčainý ľudský život na zemi. On žije novým životom, ktorý presahuje život zemský Tento prechod do nového, plného života, ktorý dostaneme aj my, sa uskutočňuje po stupňoch. Prvý a v určitom zmysle základný stupeň, je prechod zn stavu hriechu, zo stavu smrti. Tento prvý prechod, toto prvé oslobodenie, dosahujeme krstom. Odvtedy, ako sme kresťanmi, žijeme už novým životom, totiž máme aspoň v počiatočnom' štádiu, život, ktorý nikdy neumiera a vedie ku konečnému vzkrieseniu. Tento stav prináša so sebou aj -ďalšiu duhovnú novosť, to Jest, že sme Božími synmi. Sme znovuzrodení a pozdvihnutí na nadprirodzenú hladinu jestvovania. Či sl uvedomujeme toto šťastie? Zaiste. A chápeme vari tiež, že dôsledne musí nasledoval aj dalšta novosť, nová mrav nost, ktorá musí zaviesť v nás nový životný štýl, kresťanský spôsob života. Akc nás učí Sväté písmo, musíme nechať padnúť starého človeka a obliecť si nového. Tento nový kresťanský štýl sa má však stále zdokonalovat. A preto pre kresťana neustála obnova je programom. Táto obnova má však trvalý ústredný v bod, z ktorého vyplýva náš pohyb. Teda krestanskom živote ie zároveň čosi trvalé a súčasne čosi aj vždy nové. Túto dvojitosť trvalosti a novosti by sme mall mat stále pred očami, aby sme mohli z nej získať odpoveď na vždy časovú otázku, ako byť vernými, skutočnými a slobodnými kresťanmi v každé) dobe, to jest, ako byt pevne zakotvený v pravde a živote, ktorý sa nemôže meniť, ale zároveň smeruje k novým spôsobom, plným obnovy. Táto kombtná cla trvalosti, viery, nádeje, lásky a snahy po kresťanskej dôslednosti a pra vostl, s vypätím po čoraz lepšom pozná ní zjavenej pravdy, po plnšom nasledovaní Krista a po službe vynájdivej pre záchranu bratov, by mail byť nepre stajňou túžbou pravého kresťana. Na všeobecnej audiencii boli prítomné aj skupiny z cudziny. Jednou z nich bola skupina švédskych evanjelikov, ktorých viedol evanjelický biskup z Vesteras. Svätý Otec pozdravil ich angllc kým prejavom, v ktorom vyslovil ra dosť nad tým, žé evanjelici prišil sl uctiť nielen hroby apoštolov a pamätníky dávnej Cirkvi, ale chceli sa stretnúť s dnešnou, živou Cirkvou. Tieto styky s rozličnými kresťanskými vyzná niaml sú veľmi chválitebné, ba potřeb né, aby sa vyvinula medzi nimi vzájom ná dôvera a posilnila práca na zjedno tenl všetkých veriacich v Krista. Trpia pre vystupňovanie vojny Počas audiencie 3. mája zaoberal sa Svätý Otec aj otázkou vietnamskej vojny. Hovoriac k„ pntomuým ame rickým študentom, študujúcim v Ríme, povedal po anglicky: „Vieme, že títo študenti, ktorí majú tie isté ideály ako mnohí Ich kolegovia v Spojených štátoch amerických a na celom svete, trpia tdraz pre vystupňovanie vojny vo Vietname, na kto-rej sa zúčastňuje aj Ich krajina- Ako predstaviteľ Krista, Učiteľa a Kráľa pokoja, musíme odsúdiť všetky voj nv, ich přířťinvl"léfi neluriskosí a np zmyselné i smrtonostné ničenie. Chce me byť blízko všetkým, civilom i vo jakom, trpiacim následkom tejto voj ny už toľké časy v tej ďalekej a drahej krajine, ktorú si veími ceníme a miiujeme. Dúfame, že obe strany zakončia vojnové operácie a že nad všetkými ostatnými záujmami prevládnu dôstojné a veľkodušné snahy o skoré vyjednávanie a že bu dú vedené účinne a úprimne na dosiahnutie prímeria a pokoja a takto sa umožní aj čestné a pokojné riešenie konfliktu. Pán nech poteší a posilní všetkých, trpiacich následkom tejto bolestnej vojny a nech dá svetlo a odvahu všetkým tým, čo sú zodpovední za osudy národov, abv mohli dôjsť k šťastnému a túženému ukončeniu týchto ničivých bojov. Na tento úmyr sei pozdvihujeme svo^e modlitby k Pánovi a vyzývamp zvlášť vás, ame rickí študenti, aby ste sa ponížene a horlivo modlili na tento cieľ a zložili svoju nádej v Božiu dobrotu i dôveru v ľudí dobrej vôle.“ Príroda je zrkadlom dacha V nedeľu 30. apríla pred modlitbou „Raduj sa, nebies Kráľovná“ obrátil sa Svätý Otec k veriacim, ktorí takmer zaplnili nám’estie sv. Petra, týmito slovami: „Na svetovej scéne sa odohráva mnoho zaujímavých, ale tiež bolestných udalostí. Avšak je tu i pre všetkých bežné a predsa vždy nová skutočnosť, ktorá nemôže ujsť našej pozornosti, totiž jar — doba, v ktorej sa otvára príroda, kedy všetko kvitne, mocnie a je plné krásy a poézie. Znovu sa rodí život. Či je možné nepripojiť sa ku zboru vecí, ktoré spievajú hymnus života? S hlbokým presvedčením musime vyspievať a modliť sa, ako nás učia sväté knihy: »Velebte Pána všetky skutky Pánove, rhváľte ho a vvvýšujte naveky!« Áno, máme pozorovat. študovať, obdivovať tú velebnú a nádhernú scénu, na ktorej sa odohráva náš život. Kiež naše oči nie sú ľahostajné k tejto nádhere! Naša doba si opäť zamüováva prírodu, ktorá je Božím dielom, ktoré Boh zveril človeku. A to je dobré. Príroda je zrkadlom ducha a kto sa do nej hlboko zadíva, dokáže odhaliť ruku Stvoriteľa, jeho tvorivý plán, Tajomstvo, hodné poklony, a pre nás, učeníkov Slova, ktoré sa stalo Telom, hodné lásky a ospevovania. Sv. František nás učí pripojovať svoj hlas k jeho hymne na brala-slnko. A pred ním tak robia Žalmy, ktoré neprestávajú vyzývať: »Spievajte Pánovi novú pieseň, pretože učinil podivuhodné veci.« „Kiež nám dá táto prírodná inšpirácia, videná očami viery, hodne podnetov, aby sme holi zbožnější, šťastnejší a lepši! Kiež nám dá pracovať s láskou a dôverou a kiež Panna Mária, Ruža tajomná, je útechou našej všednej a trpkej námahy,“ skončil Svätý Otec svoj prejav. vmÉMUtMttäMštiittinátniim/imi (H£tttui/äžiiiäái0nm HANBA SVETA je, že denne desattisíce ľudí umie ra od hladu. Nie v boji padajú títo ľudia, nie svištiace bomby alebo ra potajúce guľomety vyhasínajú ich ži voty v nezmyselnom zápase. Odovzdá ne sedia, zahladení pred seba, alebo ležia v nejakom krikľavom špinavom kúte, g čoraz viacej sklenými očami, ich dych sa stišuje a spomaľuje, ich zrak sa upiera na akýsi vzdialený bod, pričom nemajú už sily boriť sa o svoje bytie, o každodenný pokrm. Sú to mŕtvi mieru, masové obete egoizmu a ľahostajnosti. A každý ten mŕtvy je hanbou civilizovaného bielea ho sveta, výsmechom lásky k blížnemu krestanskej spoločnosti, hlásajúcej bratstvo v Kristovi. Je neodškriepiteľnou skutočnosťou, ktorá vyplýva aj zo štatistiky OSN, že HO percent hmotných dobier sveta ovláda 20 percent ľudstva, čo nastoľuje nesmiernu zodpovednosť nielen priemyselne vyvinutým krajinám za ostalým vo vývoji, ale osvetľuje aj ten hrozný hriech, ktorý zaťažuje dušu bieleho človeka. Strbáva to masku z hrabivosti kolonizátorov a neokolonizátorov, skrývajúcich sa za pláštik civilizácie, z ničenia duší pod trblietavým pozlátkom, z vykorisťovateľského ničenia národov. Východná Ázia, India, Austrália, Afrika, ako aj Stredná a lužná Amerika má priestranné oblasti, postihnuté chorobami. kde utrpenie ľudí je strašné. kde v tisíckach hynú bezvládni starci aj deti v dôsledku nedostatočnej stravy i tuberkulózy a malomocenstva. A predsa nielen hlad by -sa mohol odstrániť, ale aj choroby! Aj obávaná lepra sa už dnes dá vyliečiť, iba že nieto peňazí na liečivá. Svedumie sa uspokojí nepatrnými milodarmi charitatívnym organizáciám, ktoré nech sa potom starajú hocijako hrdinsky a namáhavo . .. Práve príklad malomocenstva ukazuje, že almužníctvo tu nemá trvalú hodnotu, lebo zmierňuje iba chvíľky, ale nepomáha od základov. Nech totiž hocikoľko potravín, liečiv i šatstva dovezú, nie je tn toľké množstvn, ktoré hy boln dosť. Dn hladomoru, chorôb a biedy sotené masy treba liečiť, pozdvihnúť, aby zemi sa mohli starať o ndstránenie svojej hiedv. V týchto oblastiach treba pozdvihnúť priemysel a poľnohospodárstvo, aby na to odkázaní sa dostali k výnosom a produktom. Pre každého ľudského nášho druha treba na celom svete stvoriť podmienky ľudského života. K tomu však predovšetkým treba spoločenských premien tak v hladových oblastiach, ako v civilizovaných krajinách. A tiež du aj chovnej zmeny, aby nie sebectvo, hrabivost a ziskužravectvo ovládali svet, ale bratská láska. Sú tn otrasné obrazy, ktoré nám podávajú rozličné končiny sveta. A my, čo v našej spoločností a našej vlasti máme svoj každodenný chle bik, čo nechodíme ani otrhaní, ani polonahí, čo nie sme v biednej núdzi, nemôžeme sa pokojne pozerat na lie obrazy, pri ktorých možno zachváti nás aj ľahšia nevoľnosť. No ak pritom pocítime nevoľnosť, spomeňme si na to, že tieto hrôzy sú údelom našich blížnych, našich bratov v Kristu. Zamyslime sa teda a konajme podľa svnjho svedomia! (L. Bittel)