Kultúra, 1939 (XI/1-12)
1939-10-01 / No. 10
Legenda z XX. storočia. Bola sobota. Tichý, krásny letný večer visel nad čiernou zemou. Nebo bolo čistučké ako oči nevinného dieťaťa. Cestou šli dvaja robotníci, ukonaní, svalnatí chlapi. Za nimi kráčal Pán Ježiš, ovšem, že preoblečený. Mal na sebe halenu, na okraji rozdriapanú, na chrbte prázdnu kapsu z bieleho plátna a v ruke palicu. Tak sa cítil teraz, ako kedysi na ceste do Emauz. Konečne dobehol robotníkov. Títo však akoby nepočuli jeho kresťanský pozdrav, kráčali ďalej ani sa neobzrúc. Pán Ježiš pridal do kroku a nadviazal s nimi rozhovor. ich. — Za koho držia ľudia Ježiša? — opýtal sa Robotníci divo pozreli na Neho. Keď zbadali otrhaného žobráka, rozosmiali sa ako divé kone. Ba jeden strčil k jeho tvári stisnutú päsť a len toľko zasyčal: — Radšej sa staraj, čo budeš jesť, ty blázon akýsi! Potom zrýchlili krok a zmizli v tme, nechajúc Ježiša v poli samotného. On však sklonil hlavu a slzy žiaľu padaly z jeho očí na poľné ľalie. Tma chytro zhustla a svetla nebolo vidno nikde. Nuž posadil sa na kameň a s nebeskými vtáčkami a s poľnými ľalijami prenocoval pod holým nebom. V nedeľu ráno prišiel Pán Ježiš do malej dedinky. Ulice rozhádzané, domy ošarpané a po modernej asfaltke pobehávalo so pár ufúľaných detí. Hneď na začiatku dediny zbadal ženu pri studni, ako naberá vodu do krčaha. Pokročil k nej a povedal jej otvorene: — Zena, ty nemáš nijakého muža, lebo ten, s ktorým teraz žiješ, nie je tvojím mužom! Zena vyvalila najprv oči v prekvapení a potom hnevlive, ba urazene povedala: — Kto si ty človek, že sa ty do mňa staráš? To je predsa moja vec! A prečo s ním žijem? Nuž poviem ti: keby sme sa sosobášili, ja by som stratila penziu po prvom mužovi a mohli by sme sa ísť pásť! Zakončila strohú reč a ostro zašermovala rukami Pánu Ježišovi pred očami. Pán Ježiš smutne sklonil hlavu a pohol sa ďalej. Hladný ani nebol tak veľmi, ale chcel vyskúšať ľudí. Preto pokročil k peknému pánskemu domu. Zazvonil. Vyšla moderne oblečená pani v krátkych sukniach s holými rukami až vyše lakťov. Jej zrak zabodol sa do utrápenej tvári žobráka, ktorého plecia prikrývala roztrhaná halena, na ktorej visela spľasnutá kapsa. Nepovedala ani slova na prosbu stojaceho, ba obrátila sa a prudko pricapila dvere za sebou, že sa až dom striasol. Pánu Ježišovi přišly na um bolestné slová, ktoré kedysi už bol vyslovil: — Hladný som bol, a nedali ste mi jesť. Položil si ruku na horúce čelo a šiel k druhému domu. Tam ani cengať nemusel. Na schodoch stál tučný pán, v širokých plumkách a zďaleka volal: — Hej, nechoď sem, ty trhan, choď robiť! Božskú tvár Pána Ježiša zastrel ešte väčší zármutok. Do ďalších domov ani nešiel. Kráčal po asfaltke so sklonenou hlavou. Detiská utékaly za ním a kričaly: — Plešivec, plešivec. Zrak božského Spasiteľa upútala nádherná trojposchodová budova. Z okien rozliehala sa silná hudba. Pred dvermi stál krčmár, s tučnou tvárou a ešte s tučnejším bruchom, na ktorom belela sa biela zástera. Nad hlavou krčmára, na tejto nádhernej budove skvel sa veľkými literami vytlačený nápis: Obecná krčma. Pán Ježiš oprel sa o blízky strom a zamyslel sa. Jano Obuch nechal tu celý svoj majetok. Ďuro Šafel pol majetka; starému Trcuľovi z obrovského majera ostaly len tri rozdriapané košele a Ferovi Ancovi z otcovho dedictva dýchajú už len dva zakrpené koníky, na ktorých teraz roznáša uhlie železničiarom . .. Z myšlienok prerušil Pána Ježiša zvon. Tam ako stál pred krčmou, složil zbožne ruky a pomodlil sa Anjel Pána. Ale mali ste vidieť tie úškľabky! Celé stádo ľudí obstalo modliaceho sa. Z okien krčmy pijani vytŕčali hlavy a rechtali sa ako diabli. Pánu Ježišovi tak bolo, ako keby znova kráčal na Golgotu. Nepohol však ani brvou, jeho sväté ústa iba čo sa tuhšie sovrely. Tak sa zachoval teraz, ako to už bol dávno poradil svojim apoštolom v podobných okolnostiach, keď im povedal svojho času, aby nedávali veci sväté psom a svoje perly nehádzali pred svine. Nuž nepovedal nič. Vzal palicu a šiel ďalej. Jeho bystrý zrak všetko videl, sluch všetko počul. V jednom dvore kričal syn na otca, že ho zabije. V druhom videl plné humno nakradnutého zbožia, v piatom dvore v záhrade pod slivkou — ach, božská tvár Ježiša sa veľmi zachmúrila — pod slivkou zahrabané bolo novonarodeniatko ešte živé! A hneď vo vedľajšom dvore matka tak pochovala dieťa, že len ona vie o tom ako. Ne 230