Ľudové Noviny, júl-december 1989 (XXXIII/27-52)

1989-07-06 / No. 27

TÝŽDENNÍK DEMOKRATICKÉHO ZVÄZU SLOVÁKOV V MAĎARSKU 6. júla 1989 ROČNÍK XXXIII. CENA 1,80 ET Národopisní zberatelia v Csornádé Pre budúce pokolenia Pri našej poslednej návšteve Csomádu sme zašli i do miest­nej školy, kde sme si pozreli izbu ľudových tradícií, v kto­rej je umiestnená pestrá ukáž­ka národopisných pamiatok tu žijúceho obyvateľstva. Stretli sme sa s horlivou vedúcou tu­najšieho vlastivedného krúžku Alžbetou Zimmermanovou iniciátorkou zberateľskej čin­­­nosti v Csornádé. o - Kedy ste sa začali zaujímať národopisné pamiatky? - spýtali sme sa Alžbety Zim­­mernanovej. - Bolo to síce dávno, ale veľ­mi dobre sa na to pamätám. Do Csomádu som prišla v r. 1949. Práve keď som vchádza­la do dediny, vychádzali tunaj­ší obyvatelia z .kostola. Pre­krásne kroje, ktoré som vtedy zazrela, ma očarili na celý ži­vot a vyvolali vo mne hlboké presvedčenie, že túto autentic­kú krásu treba zachovať i pre budúce pokolenia. Zo začiat­ku to bola len súkromná vá­šeň, z ktorej sa postupom času stala uvedomelá činnosť. Aby sme. mohli zabezpečiť organi­zovaný zber ľudových vecných pamiatok, požiadali sme o za­loženie vlastivedného krúžku v rámci tunajšej školy. O činnosti krúžku hovorila Alžbeta Zimmermanová veľkým uznaním. V súčasnosti s má krúžok 15-20 členov, na ktorých sa dá spoľahnúť. Sú to nielen žiaci, ale i dospelí. Pra­videlne sa stretávajú, aby sa navzájom informovali o naj­novších nálezoch. Členovia krúžku sa rozhodli, že každú jar budú chodiť z domu do do­mu a hľadať národopisné pa­miatky. Stáva sa však, že ich vyhľadávajú i samotní obyva­telia a prinášajú im cenné pa­miatky miestnej slovenskej ľudovej kultúry. Žiaľ, majú máío miesta, potrebovali by väčšie priestory, než im môže poskytnúť škola, veď pomaly bude preplnený i sklad. V obci niet takého rázovitého slo­venského domu, ktorý by bol vhodným objektom pre u­­miestnenie . národopisnej zbierky. Členovia vlastivedného krúžku už viackrát nadhodili potrebu zozbierať nielen vec­né, ale i písomné a ústne sa ší­riace ľudové pamiatky, ako napríklad ľudové piesne. Po­trebovali by však k tomu mag­netofón. Do vlastivednej čin­nosti sa aktívne zapája i miest­ny farár, ktorý pochádza z Maglódu a dobre ovláda,slo­venský jazyk. Je autorom pí­somných záznamov o histórii osady od osídlenia našej vlas­ti. Pod vedením Alžbety Zim­­mermanovej bola vydaná Miestnohistorická kronika, dokumentujúca históriu a roz­voj Csomádu od r. 1944 do r. 1984. Vedúca vlastivedného krúžku zoskupila množstvo pí­somných materiálov a fotogra­fií dokumentujúcich rozvoj obce v posledných rokoch. Tento materiál tiež čaká na spracovanie a uverejnenie. Vlastivedný krúžok vedený Alžbetou Zimmermanovou dosiahol i doteraz pekné výsledky. Pozoruhodné sú i je­ho plány do budúcnosti - i na­ďalej chcú prispievať k zacho­vaniu slovenských ľudových pamiatok v Csornádé. Táto práca by si však zaslúžila viac pozornosti a pomoci zo strany širšej verejnosti. F. K. V malej miestnosti školy sa sotva zmestia doteraz zozbierané vecné náro­dopisné pamiatky Množstvo starých fotografií svedčí o kráse miestnych slovenských krojov Foto: G. Csontos Vedúca vlastivedného krúžku v Csornádé Alžbeta Zimmermanová *> r", Deň dôchodcov v Nógráde Vystúpenie hostí z Veľkého Krtíša Nedávno sa odohrala v kul­túrnom dome našej Slovákmi obývanej obce Nógrád milá slávnosť. Miestna organizácia Červeného kríža za pomoci miestneho poľnohospodárske­ho družstva usporiadala tra­dičný Deň dôchodcov. O po­hostenie prítomných sa posta­rali pracovníčky miestnej škôlky a domu dôchodcov. Účastníkov pozdravil pred­seda poľnohospodárskeho družstva Ondrej Kiss, ktorý slovami vďaky ocenil prácu zakladateľov a členov druž­stva, ktorí sú dnes už na zaslú­ženom odpočinku. Úsilia bývalých družstevníkov sú však stelesnené v súčasných výsledkoch družstva. Po spoločnom obede nasle­doval pestrý kultúrny prog­ram. V jeho rámci vystúpila miestna kapela citaristov, kto­rá predniesla kytičky slo­venských a maďarských ľudových piesní. Vrelý potlesk zožali aj mladí hostia zo Slo­venska - detský súbor z Veľké­ho Krtíša. Na slávnosti, ktorá prebehla v dobrej nálade, sa zúčastnilo vyše sto občanov starších ako sedemdesiat rokov. Organizá­tori podujatia mysleli aj na tých, ktorí pre chorobu alebo inú príčinu nemohli byť prí­tomní. Aktivisti Červeného krí­ža vyhľadali týchto starých ob­čanov, aby im odovzdali dar­čeky a kytičku kvetín. Z obsahu: Správny človek na správnom mieste (2. str.) O našej kapele (5. str.) Slávne námestia Európy (8. str.) Rokovanie parlamentu Letné zasadanie Národného zhromaždenia MLR malo oproti pôvodnému plánu menej bodov programu ako sa oča­kávalo. Dôvodom tohoto obmedzenia bola predchádzajúcá dohoda účastníkov celonárodného okrúhleho stola o tom, že ’ závažné návrhy zákonov budú predkladané parlamentu až po ich prerokovaní na trojstranných rozhovoroch medzi predsta­viteľmi MSRS, opozičných strán a skupín a zástupcov nie­ktorých spoločenských organizácií. Napriek oklieštenému programu mali poslanci nášho najvyššieho zákonodarného orgánu ešte dostatok tém, pri ktorých si mohli vymeniť názory a zaujať stanoviská. Disku­sia sa týkala predovšetkým štátneho záverečného účtu za uplynulý rok a doterajších skúseností so zavedením daňovej reformy. Nemenej búrlivo sa hovorilo aj o úprave branného zákona, ktorej podstatou je zavedenie tzv. alternatívnej vo­jenskej služby pre brancov, ktorí z náboženských a iných po­dobných dôvodov nechcú vykonávať riadnu vojenskú službu v ozbrojených silách. Vráťme sa však k daňovej reforme, ktorej zavedenie vyvo­lalo vlani búrlivé diskusie a to aj napriek tomu, že väčšina ju považuje za potrebnú a nevyhnutnú. Minister financii László Békési hovoril vo svojom expozé aj o niektorých mylných predstavách, ktoré sú v spoločnosti v súvislosti so zavedením nového daňového systému. Kritika poslancov sa týkala najmä spôsobu, akým chce vlá­da uskutočňovať svoje úsporné opatrenia. V rozprave k to­muto bodu zasadania vystúpila aj podpredsedníčka NZ, ge­nerálna tajomníčka DZSM Mária Jakabová-Šingeľová, kto­rej prejav prinášame v plnom znení. Nezriekame sa svojich práv Vystúpenie generálnej tajomníčky DZSM a podpredsedníčky NZ M. Jakabovej-Singeľovej Vážené národné zhromaždenie! Milé poslankyne, milí poslanci! Najradšej by som hovorila po slovensky, ale obávam, sa že by sa to hodnotilo tak, akoby som tu chcela zahrať scénku. Som si ve­domá toho, že nie práve ma­ďarský parlament je miesto, kde sa majú robiť teatrálne výstupy. (S výnimkou týchto úvodných slov vystúpenie odznelo v maďarčine - pozn. red.) Pokračujem teda po maďarsky, aj keď mi ústava zaručuje právo na používanie materinského jazy­ka. Myslím si však, že naši steno­grafi by ša zastavili, zariadenie na synchronné tlmočenie nemáme a vzhľadom na našu hospodársku situáciu nie je pravdepodobné, že by sme sa mohli čoskoro k niečo­mu podobnému dopracovať. Keď­že však ovládam pomerne dobre aj maďarčinu, azda ša vyhnem aj nebezpečiu, že by ma tlač označi­la aj keď už nie za mlčiaceho, ale prípadne za „nezrozumiteľnou re­čou” hovoriaceho poslancá. Vážené národné zhromaždenie! Vy sa vo svojich príhovoroch zvyčajne odvolávate hneď spo­čiatku na voličov. Niekedy tlmo­číte výslovne ich žiadosti. Ja ne­môžem takto postupovať. A to preto, lebo od roku 1985, - pre­páčte za výraz -, som sa nikdy nevystatovala tým, že ma 99 per­cent obyvateľstva MLR zvolilo na celoštátnej listine za poslankyňu. Som poslankyňou tunajších Slo­vákov, ktorí ma najprv v roku 1983 a potom opäť v decembri 1988 zvolili tajným hlasovaním za svoju generálnu tajomníčku. Niek­torí príslušníci tejto etnickej skupiny, dokonca i funkcionári, ma výslovne varovali, aby som sa hlásila o slovo v tomto zhromaž­dení. V našej neznášanlivej spo­ločnosti nechýbajú ani extrémne javy, hovorili, a podľa nich tí, kto­rí sa dnes snažia tunajšiu národ­­nostnopolitickú prax klásť pod zväčšovacie sklo, môžu byť len odmietnutí alebo umlčaní. Ja som im však nesľúbila, že budem mlčať. Vážené poslankyne, vážení pos­lanci! Správu o realizácii rozpočtu Maďarskej ľudovej republiky za rok 1988 dnes máme povýšiť na platnosť zákona. Pre mňa sú zá­kon a svedomie, právo a morálka neoddeliteľné. Je to ďemagógia? Možno, sa to tak zdá. Opotrebo­vanými slovami však vyjadriť čis­té myšlienky je ťažké. V hluku sa jednoznačne vyjadriť je tiež ťažké. Takto sa zmienil o tom aj Gyula Illyés. Treba sa však otvorene vyjadriť, aby sme videli jasnejšie. V Správe o rozpočte sa prvýkrát vyskytlo spojenie, ktoré upútalo moju pozornosť, ba v materiáli Kultúrneho výboru NZ sa celá strana - čo je dosiaľ tiež bezprík­ladné - zaoberá tým, čo myslím Ministerstvo financií uvádza y rubrike výdavkov spojených s na­šou národnostnopolitickou pra­xou. A všetko to pod titulom „ná­rodnostné zväzy”. Dovoľte mi, aby som uviedla na správnu mie­ru, prípadne upresnila niektoré tvrdenia, a objasnila pozadie týchto „rozsiahlych investícií”. Po prvé: Správa hovorí o prog­rame rozvoja národnostných ma­terských škôl. V tomto texte sú zbytočné iba slová národnostný a rozvoj. Naše deti totiž chodia do maďarských škôlok, kde sa môžu zúčastňovať obyčajne dvakrát týždenne na pol - až jed nohodi­­nových zamestnaniach v mate­rinskom jazyku. Celkove máme tri škôlky, kde takéto zamestnania prebiehajú experimentálne tri až štyri dni v týždni. A rodičia týchto detí už tiež nemali možnosť na­vštevovať národnostné školy. Na onen rozvoj - opäť zdôrazňujem rozvoj ->■ venoval vlani Štátny pe­dagogický ústav 30 tisíc forintov, ktoré dostal samozrejme od re­zortného ministertsva. Po druhé (citujem Správu): „Do viacerých národnostných škôl sme prijali na plný úväzok zahraničných hosťujúcich učite­ľov.” Faktom je, že do dnešného dňa nepôsobí na národnostných školách ani jeden hosťujúci učiteľ. Po tretie (citujem): „Boli zhoto­vené projekty na výstavbu kom­plexov slovenskej a srbochorvát­skej školy v Budapešti, a ne­meckých šk'ôl v Pilisvôrôsvári, Bonyháde a v XX. obvode hlav­ného mesta. Realizácia viacerých týchto investícií sa začala.” Potiaľ citát. Fakt je, že sa začala jedine rekonštrukcia srbochorvátskeho internátu a to v tomto roku. Po štvrté: Vlani v decembri sme usporiadali riadne národnostné kongresy. Citujem Správu: „Na týchto kongresoch sa okrem vládnych a politických činiteľov na vysokej úrovni zúčastnili aj mnohŕ významní zahraniční hos­tia. Tieto podujatia mali živý o­­hlas doma i v zahraničí.” Koniec citátu. K tomu ešte jeden citát, a to posledný: „Pre tunajšie národ­nosti začali vychádzať v minulom roku samostatné literárne časo­pisy.” Nuž koľko že to všetko stálo? Pokúsila som sa vám to vypočítať. Národnostné zväzy sú rozpoč­tové ustanovizne. Pôsobia už štyridsať rokov, ak sa to vôbec mô­že označiť za pôsobenie. Priemer­ne má každý z nich štyroch-pia­­tich pracovníkov a ak prehliadne­me spätne priemer posledných 15 rokov, rozpočet každého národ­nostného zväzu činí 2,5-4 milióny forintov ročne! Vrátane miezd, kúrenia, osvetlenia, nájomného atď. - to všetko je tu započítané. Na prevádzku pripadá približne 360-400 tisíc forintov ročne! Uplynulý rok bol vskutku výni­močný. Usporiadali sme kongresy, pričom uvádzam šesť národností - keďže ide o Srbov, Chorvátov, Slovincov, Nemcov, Slovákov a Rumunov. Výdavky spojené s kongresmi šiestich národnosti skrátili v minulom roku štátnu pokladnicu o 2 800 000 forintov. Po štyridsatich rokoch sme mohli začať naozaj s vydávaním časopisov; na ktoré každý zväz dostal vlani od Ministertstva vzdelávania 400 tisíc forintov. Na jeden časopis! Ak som dobre in­formovaná, práve toľko stála rozprávka inscenovaná na Deň detí v Maďarskej televízii. Jedna rozprávka, jeden večer! Čo sa však týka onoho skutočného roz­voja školstva, v rámci Minister­stva vzdelávania vlani pripadlo na všetky výdavky spojené s ná­rodnostnou výukou celkove 5 mi­liónov forintov. Na šesť národ­ností v osemnástich župách! Tieto sumy ponechávam bez komen­tára. Už len trápne sa môžem usmie­vať, keď Ministerstvo financií vyúčtuje aj podporu získanú od materských národov. Pri tom všet­kom viem, že napríklad v Sloven­skom Komlóši hádam ani niet staršej budovy než je tá, kde je u­­miestnená tzv. slovenská škola; že nevedno, kedy sa obyvatelia sar­­vašského žiackeho domova pre­sťahujú do nového, keďže v tom terajšom na nich padá omietka; že vo veci dvadsať rokov sľubova­ného zaškoľovacieho regionálne­ho strediska v Budapešti nedošlo k žiadnemu pokroku; že v Lúčine sa učebne rozdeľujú plachtou a že to všetko vyratúvam zrejme zbytočne, lebo veď nejde o špeci­ficky národnostnú tému. Od roku 1983 sa zmietam a zmietame sa všetci v rozpore pekných slov a takmer úplného nedostatku prostriedkov. Avšak už necítim v sebe ani máčik obavy z predpojatého myslenia, ktorý by mi zabránil, aby som nemohla po­vedať: chcela by som prijať zákon iba s čistým svedomím, a moje morálne cítenie sa vzpiera, ak z vecí zaručených právom sa mi ne­dostane nič, a cena toho ničoho je zaregistrovaná v Správe o rozpoč­te. Pred dvoma rokmi jeden člen vtedajšej vlády MLR na moje sťažnosti mávol rukou so slovami, že v tejto krajine začneme niečo robiť až vtedy, keď nedostatok ak­tivity spôsobí napätie v spoloč­nosti. Keďže my, národnosti v Maďarsku, sme od roku 1945 ne­spôsobili žiadne napätie, potom, ako vraví Attila József, „štát si be­rie naše ťarchy a starosti k srdcu, bol by však blázon brať si ich na svoje bedrá!” Chcela by som veriť, že básnik nebude mať pravdu. Chcela by som veriť, že takto to nemôže byť. Neželám si spoločenské napätie. Avšak opäť vyznávam s Gy. Illyé­­som: „Kto sa zriekne čo aj nepatr­ného zrnka práv vlastného náro­da, ten sa vzdáva niečoho aj z práv všetkých národov.” Ďakujem za pozornosť.

Next