Ľudové Noviny, júl-december 1989 (XXXIII/27-52)
1989-07-06 / No. 27
TÝŽDENNÍK DEMOKRATICKÉHO ZVÄZU SLOVÁKOV V MAĎARSKU 6. júla 1989 ROČNÍK XXXIII. CENA 1,80 ET Národopisní zberatelia v Csornádé Pre budúce pokolenia Pri našej poslednej návšteve Csomádu sme zašli i do miestnej školy, kde sme si pozreli izbu ľudových tradícií, v ktorej je umiestnená pestrá ukážka národopisných pamiatok tu žijúceho obyvateľstva. Stretli sme sa s horlivou vedúcou tunajšieho vlastivedného krúžku Alžbetou Zimmermanovou iniciátorkou zberateľskej činnosti v Csornádé. o - Kedy ste sa začali zaujímať národopisné pamiatky? - spýtali sme sa Alžbety Zimmernanovej. - Bolo to síce dávno, ale veľmi dobre sa na to pamätám. Do Csomádu som prišla v r. 1949. Práve keď som vchádzala do dediny, vychádzali tunajší obyvatelia z .kostola. Prekrásne kroje, ktoré som vtedy zazrela, ma očarili na celý život a vyvolali vo mne hlboké presvedčenie, že túto autentickú krásu treba zachovať i pre budúce pokolenia. Zo začiatku to bola len súkromná vášeň, z ktorej sa postupom času stala uvedomelá činnosť. Aby sme. mohli zabezpečiť organizovaný zber ľudových vecných pamiatok, požiadali sme o založenie vlastivedného krúžku v rámci tunajšej školy. O činnosti krúžku hovorila Alžbeta Zimmermanová veľkým uznaním. V súčasnosti s má krúžok 15-20 členov, na ktorých sa dá spoľahnúť. Sú to nielen žiaci, ale i dospelí. Pravidelne sa stretávajú, aby sa navzájom informovali o najnovších nálezoch. Členovia krúžku sa rozhodli, že každú jar budú chodiť z domu do domu a hľadať národopisné pamiatky. Stáva sa však, že ich vyhľadávajú i samotní obyvatelia a prinášajú im cenné pamiatky miestnej slovenskej ľudovej kultúry. Žiaľ, majú máío miesta, potrebovali by väčšie priestory, než im môže poskytnúť škola, veď pomaly bude preplnený i sklad. V obci niet takého rázovitého slovenského domu, ktorý by bol vhodným objektom pre umiestnenie . národopisnej zbierky. Členovia vlastivedného krúžku už viackrát nadhodili potrebu zozbierať nielen vecné, ale i písomné a ústne sa šíriace ľudové pamiatky, ako napríklad ľudové piesne. Potrebovali by však k tomu magnetofón. Do vlastivednej činnosti sa aktívne zapája i miestny farár, ktorý pochádza z Maglódu a dobre ovláda,slovenský jazyk. Je autorom písomných záznamov o histórii osady od osídlenia našej vlasti. Pod vedením Alžbety Zimmermanovej bola vydaná Miestnohistorická kronika, dokumentujúca históriu a rozvoj Csomádu od r. 1944 do r. 1984. Vedúca vlastivedného krúžku zoskupila množstvo písomných materiálov a fotografií dokumentujúcich rozvoj obce v posledných rokoch. Tento materiál tiež čaká na spracovanie a uverejnenie. Vlastivedný krúžok vedený Alžbetou Zimmermanovou dosiahol i doteraz pekné výsledky. Pozoruhodné sú i jeho plány do budúcnosti - i naďalej chcú prispievať k zachovaniu slovenských ľudových pamiatok v Csornádé. Táto práca by si však zaslúžila viac pozornosti a pomoci zo strany širšej verejnosti. F. K. V malej miestnosti školy sa sotva zmestia doteraz zozbierané vecné národopisné pamiatky Množstvo starých fotografií svedčí o kráse miestnych slovenských krojov Foto: G. Csontos Vedúca vlastivedného krúžku v Csornádé Alžbeta Zimmermanová *> r", Deň dôchodcov v Nógráde Vystúpenie hostí z Veľkého Krtíša Nedávno sa odohrala v kultúrnom dome našej Slovákmi obývanej obce Nógrád milá slávnosť. Miestna organizácia Červeného kríža za pomoci miestneho poľnohospodárskeho družstva usporiadala tradičný Deň dôchodcov. O pohostenie prítomných sa postarali pracovníčky miestnej škôlky a domu dôchodcov. Účastníkov pozdravil predseda poľnohospodárskeho družstva Ondrej Kiss, ktorý slovami vďaky ocenil prácu zakladateľov a členov družstva, ktorí sú dnes už na zaslúženom odpočinku. Úsilia bývalých družstevníkov sú však stelesnené v súčasných výsledkoch družstva. Po spoločnom obede nasledoval pestrý kultúrny program. V jeho rámci vystúpila miestna kapela citaristov, ktorá predniesla kytičky slovenských a maďarských ľudových piesní. Vrelý potlesk zožali aj mladí hostia zo Slovenska - detský súbor z Veľkého Krtíša. Na slávnosti, ktorá prebehla v dobrej nálade, sa zúčastnilo vyše sto občanov starších ako sedemdesiat rokov. Organizátori podujatia mysleli aj na tých, ktorí pre chorobu alebo inú príčinu nemohli byť prítomní. Aktivisti Červeného kríža vyhľadali týchto starých občanov, aby im odovzdali darčeky a kytičku kvetín. Z obsahu: Správny človek na správnom mieste (2. str.) O našej kapele (5. str.) Slávne námestia Európy (8. str.) Rokovanie parlamentu Letné zasadanie Národného zhromaždenia MLR malo oproti pôvodnému plánu menej bodov programu ako sa očakávalo. Dôvodom tohoto obmedzenia bola predchádzajúcá dohoda účastníkov celonárodného okrúhleho stola o tom, že ’ závažné návrhy zákonov budú predkladané parlamentu až po ich prerokovaní na trojstranných rozhovoroch medzi predstaviteľmi MSRS, opozičných strán a skupín a zástupcov niektorých spoločenských organizácií. Napriek oklieštenému programu mali poslanci nášho najvyššieho zákonodarného orgánu ešte dostatok tém, pri ktorých si mohli vymeniť názory a zaujať stanoviská. Diskusia sa týkala predovšetkým štátneho záverečného účtu za uplynulý rok a doterajších skúseností so zavedením daňovej reformy. Nemenej búrlivo sa hovorilo aj o úprave branného zákona, ktorej podstatou je zavedenie tzv. alternatívnej vojenskej služby pre brancov, ktorí z náboženských a iných podobných dôvodov nechcú vykonávať riadnu vojenskú službu v ozbrojených silách. Vráťme sa však k daňovej reforme, ktorej zavedenie vyvolalo vlani búrlivé diskusie a to aj napriek tomu, že väčšina ju považuje za potrebnú a nevyhnutnú. Minister financii László Békési hovoril vo svojom expozé aj o niektorých mylných predstavách, ktoré sú v spoločnosti v súvislosti so zavedením nového daňového systému. Kritika poslancov sa týkala najmä spôsobu, akým chce vláda uskutočňovať svoje úsporné opatrenia. V rozprave k tomuto bodu zasadania vystúpila aj podpredsedníčka NZ, generálna tajomníčka DZSM Mária Jakabová-Šingeľová, ktorej prejav prinášame v plnom znení. Nezriekame sa svojich práv Vystúpenie generálnej tajomníčky DZSM a podpredsedníčky NZ M. Jakabovej-Singeľovej Vážené národné zhromaždenie! Milé poslankyne, milí poslanci! Najradšej by som hovorila po slovensky, ale obávam, sa že by sa to hodnotilo tak, akoby som tu chcela zahrať scénku. Som si vedomá toho, že nie práve maďarský parlament je miesto, kde sa majú robiť teatrálne výstupy. (S výnimkou týchto úvodných slov vystúpenie odznelo v maďarčine - pozn. red.) Pokračujem teda po maďarsky, aj keď mi ústava zaručuje právo na používanie materinského jazyka. Myslím si však, že naši stenografi by ša zastavili, zariadenie na synchronné tlmočenie nemáme a vzhľadom na našu hospodársku situáciu nie je pravdepodobné, že by sme sa mohli čoskoro k niečomu podobnému dopracovať. Keďže však ovládam pomerne dobre aj maďarčinu, azda ša vyhnem aj nebezpečiu, že by ma tlač označila aj keď už nie za mlčiaceho, ale prípadne za „nezrozumiteľnou rečou” hovoriaceho poslancá. Vážené národné zhromaždenie! Vy sa vo svojich príhovoroch zvyčajne odvolávate hneď spočiatku na voličov. Niekedy tlmočíte výslovne ich žiadosti. Ja nemôžem takto postupovať. A to preto, lebo od roku 1985, - prepáčte za výraz -, som sa nikdy nevystatovala tým, že ma 99 percent obyvateľstva MLR zvolilo na celoštátnej listine za poslankyňu. Som poslankyňou tunajších Slovákov, ktorí ma najprv v roku 1983 a potom opäť v decembri 1988 zvolili tajným hlasovaním za svoju generálnu tajomníčku. Niektorí príslušníci tejto etnickej skupiny, dokonca i funkcionári, ma výslovne varovali, aby som sa hlásila o slovo v tomto zhromaždení. V našej neznášanlivej spoločnosti nechýbajú ani extrémne javy, hovorili, a podľa nich tí, ktorí sa dnes snažia tunajšiu národnostnopolitickú prax klásť pod zväčšovacie sklo, môžu byť len odmietnutí alebo umlčaní. Ja som im však nesľúbila, že budem mlčať. Vážené poslankyne, vážení poslanci! Správu o realizácii rozpočtu Maďarskej ľudovej republiky za rok 1988 dnes máme povýšiť na platnosť zákona. Pre mňa sú zákon a svedomie, právo a morálka neoddeliteľné. Je to ďemagógia? Možno, sa to tak zdá. Opotrebovanými slovami však vyjadriť čisté myšlienky je ťažké. V hluku sa jednoznačne vyjadriť je tiež ťažké. Takto sa zmienil o tom aj Gyula Illyés. Treba sa však otvorene vyjadriť, aby sme videli jasnejšie. V Správe o rozpočte sa prvýkrát vyskytlo spojenie, ktoré upútalo moju pozornosť, ba v materiáli Kultúrneho výboru NZ sa celá strana - čo je dosiaľ tiež bezpríkladné - zaoberá tým, čo myslím Ministerstvo financií uvádza y rubrike výdavkov spojených s našou národnostnopolitickou praxou. A všetko to pod titulom „národnostné zväzy”. Dovoľte mi, aby som uviedla na správnu mieru, prípadne upresnila niektoré tvrdenia, a objasnila pozadie týchto „rozsiahlych investícií”. Po prvé: Správa hovorí o programe rozvoja národnostných materských škôl. V tomto texte sú zbytočné iba slová národnostný a rozvoj. Naše deti totiž chodia do maďarských škôlok, kde sa môžu zúčastňovať obyčajne dvakrát týždenne na pol - až jed nohodinových zamestnaniach v materinskom jazyku. Celkove máme tri škôlky, kde takéto zamestnania prebiehajú experimentálne tri až štyri dni v týždni. A rodičia týchto detí už tiež nemali možnosť navštevovať národnostné školy. Na onen rozvoj - opäť zdôrazňujem rozvoj ->■ venoval vlani Štátny pedagogický ústav 30 tisíc forintov, ktoré dostal samozrejme od rezortného ministertsva. Po druhé (citujem Správu): „Do viacerých národnostných škôl sme prijali na plný úväzok zahraničných hosťujúcich učiteľov.” Faktom je, že do dnešného dňa nepôsobí na národnostných školách ani jeden hosťujúci učiteľ. Po tretie (citujem): „Boli zhotovené projekty na výstavbu komplexov slovenskej a srbochorvátskej školy v Budapešti, a nemeckých šk'ôl v Pilisvôrôsvári, Bonyháde a v XX. obvode hlavného mesta. Realizácia viacerých týchto investícií sa začala.” Potiaľ citát. Fakt je, že sa začala jedine rekonštrukcia srbochorvátskeho internátu a to v tomto roku. Po štvrté: Vlani v decembri sme usporiadali riadne národnostné kongresy. Citujem Správu: „Na týchto kongresoch sa okrem vládnych a politických činiteľov na vysokej úrovni zúčastnili aj mnohŕ významní zahraniční hostia. Tieto podujatia mali živý ohlas doma i v zahraničí.” Koniec citátu. K tomu ešte jeden citát, a to posledný: „Pre tunajšie národnosti začali vychádzať v minulom roku samostatné literárne časopisy.” Nuž koľko že to všetko stálo? Pokúsila som sa vám to vypočítať. Národnostné zväzy sú rozpočtové ustanovizne. Pôsobia už štyridsať rokov, ak sa to vôbec môže označiť za pôsobenie. Priemerne má každý z nich štyroch-piatich pracovníkov a ak prehliadneme spätne priemer posledných 15 rokov, rozpočet každého národnostného zväzu činí 2,5-4 milióny forintov ročne! Vrátane miezd, kúrenia, osvetlenia, nájomného atď. - to všetko je tu započítané. Na prevádzku pripadá približne 360-400 tisíc forintov ročne! Uplynulý rok bol vskutku výnimočný. Usporiadali sme kongresy, pričom uvádzam šesť národností - keďže ide o Srbov, Chorvátov, Slovincov, Nemcov, Slovákov a Rumunov. Výdavky spojené s kongresmi šiestich národnosti skrátili v minulom roku štátnu pokladnicu o 2 800 000 forintov. Po štyridsatich rokoch sme mohli začať naozaj s vydávaním časopisov; na ktoré každý zväz dostal vlani od Ministertstva vzdelávania 400 tisíc forintov. Na jeden časopis! Ak som dobre informovaná, práve toľko stála rozprávka inscenovaná na Deň detí v Maďarskej televízii. Jedna rozprávka, jeden večer! Čo sa však týka onoho skutočného rozvoja školstva, v rámci Ministerstva vzdelávania vlani pripadlo na všetky výdavky spojené s národnostnou výukou celkove 5 miliónov forintov. Na šesť národností v osemnástich župách! Tieto sumy ponechávam bez komentára. Už len trápne sa môžem usmievať, keď Ministerstvo financií vyúčtuje aj podporu získanú od materských národov. Pri tom všetkom viem, že napríklad v Slovenskom Komlóši hádam ani niet staršej budovy než je tá, kde je umiestnená tzv. slovenská škola; že nevedno, kedy sa obyvatelia sarvašského žiackeho domova presťahujú do nového, keďže v tom terajšom na nich padá omietka; že vo veci dvadsať rokov sľubovaného zaškoľovacieho regionálneho strediska v Budapešti nedošlo k žiadnemu pokroku; že v Lúčine sa učebne rozdeľujú plachtou a že to všetko vyratúvam zrejme zbytočne, lebo veď nejde o špecificky národnostnú tému. Od roku 1983 sa zmietam a zmietame sa všetci v rozpore pekných slov a takmer úplného nedostatku prostriedkov. Avšak už necítim v sebe ani máčik obavy z predpojatého myslenia, ktorý by mi zabránil, aby som nemohla povedať: chcela by som prijať zákon iba s čistým svedomím, a moje morálne cítenie sa vzpiera, ak z vecí zaručených právom sa mi nedostane nič, a cena toho ničoho je zaregistrovaná v Správe o rozpočte. Pred dvoma rokmi jeden člen vtedajšej vlády MLR na moje sťažnosti mávol rukou so slovami, že v tejto krajine začneme niečo robiť až vtedy, keď nedostatok aktivity spôsobí napätie v spoločnosti. Keďže my, národnosti v Maďarsku, sme od roku 1945 nespôsobili žiadne napätie, potom, ako vraví Attila József, „štát si berie naše ťarchy a starosti k srdcu, bol by však blázon brať si ich na svoje bedrá!” Chcela by som veriť, že básnik nebude mať pravdu. Chcela by som veriť, že takto to nemôže byť. Neželám si spoločenské napätie. Avšak opäť vyznávam s Gy. Illyésom: „Kto sa zriekne čo aj nepatrného zrnka práv vlastného národa, ten sa vzdáva niečoho aj z práv všetkých národov.” Ďakujem za pozornosť.