Ľudové Noviny, júl-december 1997 (XLI/27-52)

1997-07-03 / No. 27

Spolupatričnosť priniesla svoje ovocie Slovenský spoločenský dom v Sarvaši Opäť sme sa stali bohatšími. Potichu a takmer z ničoho sa opäť trochu rozrástol náš spoločenský slovenský domov, ktorý možno pomôže, aby sa viac Sarvašanov mohlo hrdiť svojimi slovenskými koreňmi. 20. júna totiž slávnostne otvorili Slovenský spoločenský dom - po Békéšskej Cabe tento­­krát Sarvaši. Na slávnostnú uda­losť nás pozvali samospráva mes­ta, mestská slovenská samospráva a Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť. Srdečnému pozvaniu sme nemohli odolať, veď zúčastniť sa podobnej slávy to je ako byť na krstinách. I at­mosféra podujatia bola práve taká ako na krstinách. Prítomní boli oficiálni hostia, ktorí sa nielen milo prihovorili, ale priniesli i dary. Starosta mesta dr. László Demeter prisľúbil, že k zariade­niu spoločenského domu, k jeho technickej vybavenosti, prispeje aj mestský úrad. Štátna tajomníč­ka, predsedníčka Úradu pre ná­rodné a etnické menšiny dr. Éva Orsósová prijala slová starostu ako vyzvanie do tanca. Povedala: „Ešte neviem odkiaľ, ale zože­niem peniaze a zdupľujem fi­nančný príspevok pána starostu. Možno si samospráva siahne hlboko do vrecka a venuje sku­točne veľkú sumu. V tom prípade ma bude bolieť hlava, ale i tak svoje slovo dodržím.” Mimochodom, Úrad pre národ­né a etnické menšiny už i na pre­stavbu domu prispel sumou pol­druha miliónov forintov. Ďalších 400 tisíc dala verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny. Bez pomocnej ruky niekoľkých desia­tok Sarvašanov by však dodnes bol zrod spoločenského domu len vysnívanou túžbou. Prácou svo­jich rúk i umom prispeli sarvašskí podnikatelia, slovenská samo­správa, členovia kultúrneho spol­ku i školáci. Im všetkým, hoci i nemenovaným, patrilo poďako­vanie veľvyslankyne SR. Eva Mi­­trová prišla na krstiny ako sa pa­trí: s košíkom plným darov, krás­nej modranskej keramiky. Ako povedala, „svätená voda” je na prípitok. Úžitkové predmety budú pripomínať lásku materskej kraji­ny, ale ak sa rozbijú, radno ve­dieť, že črepy prinášajú šťastie. S dobrosusedskými želaniami zavítali do Slovenského spolo­čenského domu i predstavitelia rómskej menšiny v Sarvaši, ale i Čabania a Komlóšania. Evanje­lická farárka Alžbeta Nobiková vo svojom príhovore pripomenu­la: „Naše domy boli slovenské na sálaši i vo vároši. Kde sa voľačo dobré stavia, tam aj neviditeľné ruky pomáhajú.” V mene hostí i domácich požiadala najvyššieho o požehnanie. Pomáhali jej v tom anjelské hlasy detí speváckeho zboru slovenskej školy v Sarvaši pod taktovkou dr. Anny Lentvor­­skej. (Pokračovanie na 2. strane) Alžbete Nobikovej pomáhali prosiť o božie požehnanie členovia spe­váckeho zboru slovenskej školy, ktorý diriguje dr. Anna Lentvorská Citaristi sú šiestaci Alexander Gyulai a Gabriel Kováčik ÜKGYEI KÖN Y VT Aj-1 BftK&aca Otvorený list našim školským expertom S veľkým očakávaním som sa pustil do čítania článku v 18. čísle Ľudových novín o stretnutí našich pedagógov. Rozjarené a rozosmiate tváre známych činiteľov nášho národnostného života hneď na prvej strane mi vnukli nádejné myšlienky. Keď som si pozrel titul a trochu sa začítal do textu, hneď mi bolo jasné, že v podstate len ďalej ohrýzame ohryzok jablka, na pôvodnú chuť ktorého sa už ani nepamätáme. Keďže však rozjarené tváre v novinách patria expertom nášho školstva, nemô­žeme mať veľa dôvodov na smiech, skôr by nám malo byť do plaču, a to až dvojnásobne. Raz nad stavom, v ktorom sa naše školstvo nachádza, a po­tom nad tým, že nie sme schopní urobiť rozhodné kroky aspoň k spomaleniu úpadku. O tom už ani nehovoriac, že naši experti sa dostavia na takú dô­ležitú poradu elegantne, bez akejkoľvek prípravy. Aj preto musím súhlasiť s tým vašim výrokom, milí experti, že „súčasné problémy slovenského školstva v Maďarsku ohrozujú budúcnosť celej národnos­ti...” Možno by bolo presnejšie, keby sme nepoužili pojem „problémy”, ale skôr „nešťastne vytvorená situácia”. Nemôžem však súhlasiť s opatreniami, ktoré navrhujete. Neverím, že by sme mali vyrábať do­tazníky, veď sme sa už mohli presvedčiť, že bez rukolapných a perspektívnych cieľov takéto do­tazníky nám môžu dokázať iba to, že naši Slováci sa od nás jednoducho odvracajú, a je nás stále me­nej. Veľmi nemohúci sa mi pozdáva spôsob „taktic­ky nabádať” kompetentných činiteľov. To je málo, tu je potrebný program. Ten naše školy nemajú, ale nemáte ho ani vy. So zdesením čítam, že s reformou máme začať od materských škôl, lebo „tu treba vytvoriť kladný vzťah dieťaťa k sloven­skému jazyku”. Preboha, veď to robime už dvad­sať rokov, a nie sme schopní uvedomiť si, že ta­kéto krátkodyché programy skrachujú už na niž­šom stupni základných škôl. (Možno to robíme preto, lebo táto veková skupina ešte nedokáže pro­testovať?!) V plnej miere však môžeme súhlasiť s potrebou čím komplexnejšej databázy, s minimálnou požia­davkou, aby školy, ktoré vyučujú slovenský jazyk, doviedli svojich absolventov po štátnu jazykovú skúšku základného stupňa. Môžeme akceptovať aj potrebu rozšíriť používanie slovenčiny zavedením ďalších predmetov v rámci učebných osnov dvoj­jazyčných škôl, ba i do mimovyučovacieho proce­su. Treba však vidieť, že to sú len želania, lebo ne­máme nijaký program práve tam, kde by bolo treba pozitívne ovplyvniť nižší stupeň výučby. Stredný stupeň je zakrpatený. Nemáme ani dostatok gym­názií, a musíme sa priznať, že i tie, ktoré máme, v súčasnosti nevyhovujú tak z kvantitatívneho, ako ani z kvalitatívneho hľadiska. (Moji bývalí i sú­časní žiaci nech mi prepáčia, ale to iste jasne vidia aj sami!) Inak vaše odporúčania sa elegantne prenesú po­nad ozajstný problém, keď priznajú, že počet matu­rantov obidvoch gymnázií nezabezpečuje potrebný počet uchádzačov pre šesť vysokoškolských (uni­verzitných) katedier. Len kvôli upresneniu by som poznamenal, že na túto skutočnosť slovenská škola v Budapešti poukázala už začiatkom osemdesiatych rokov. Napriek tomu situácia dnes vyzerá tak, že tieto inštitúcie, ak pripočítame i zvýšenú možnosť štúdia na Slovensku, by mohli prijať dvakrát toľko študentov, než je celkový počet maturantov na na­šich gymnáziách. To je nezmysel, proti ktorému, žiaľ, nič nepodnikáme. Ba vo vašej koncepcii to vy­zerá tak, akoby sa miesta na vysokých školách vy­tvárali pre škôlkárov! Vážení experti, v plnej miere s vami súhlasím, že v súčasnej situácii by sme nemali zakladať ďalšie gymnáziá, keďže naše existujúce sú využité približ­ne len na tridsať percent. Skôr by bolo potrebné robiť niečo v záujme toho, aby tieto gymnáziá kvan­titatívne i kvalitatívne vyhovovali svojmu pôvodné­mu poslaniu, t.j. vytváraniu bázy slovenskej inteli­gencie v Maďarsku. Pritom nestačí len vidieť nedostatky, treba hľa­dať i možnosti riešenia. V tom by vám iste mnoho pomohlo, keby ste sa len trochu venovali priesku­mu koncepcie založenia našich škôl. Čoskoro by ste sa presvedčili, prečo naši predchodcovia zalo­žili dve regionálne školy s dvanásťročnou výuč­bou, ktoré potom dlhé roky v tomto zmysle pôso­bili. Vtedajšia koncepcia bola zrejme nasledujúca: pre vidiecke deti nestačí štvorročná stredoškolská výučba, ak ony majú tvoriť bázu národnostnej in­teligencie. Platilo to však pre všetky - teda aj pre maďarské - regionálne školy v našej vlasti. Situá­cia sa v tomto ohľade neskôr zmenila, veľké roz­diely medzi dedinou a mestom sa zmiernili, ná­sledkom čoho dvanásťročné školy zrušili. Treba však poznamenať, že nie celkom. Aj v Budapešti si niektoré zachovali aspoň časť svojej pôvodnej funkcie. Také sú napr. „Fazekas” a „Szinyei Mer­­se”, ktoré vo vlastnej základnej škole vychovávajú časť svojich budúcich gymnazistov. Aj my sme spoznali takúto možnosť predĺženia gymnaziálne­ho štúdia, ale naša základná škola ani počtom, ani zložením žiakov nedokázala spĺňať takúto funkciu v dostatočnej miere. Vieme, že situácia sa v tomto ohľade ešte viac zhoršila. Dnes už by bolo potrebné predĺžiť výučbu gym­nazistov nie preto, lebo vidiek je natollco zaostalý, ale preto, že títo žiaci napriek tamojšej výučbe slo­venčiny neovládajú našu materčinu na takej úrovni, aká by umožnila realizovanie náročného gymnaziál­neho programu. Je totiž natoľko náročný, že ho i v maďarskom meradle - kde žiaci nemajú jazykové problémy - zvládnu len tie školy, ktoré majú mož­nosť vyberať si z tých najlepších žiakov. V budapeštianskej slovenskej škoie sme na tento problém prišli včas. Len škoda, že sa možnosť za­loženia osemročného gymnázia nenaskytla aspoň pred desiatimi rokmi. S novou školskou budovou sa núkali i priaznivé predpoklady na zriadenie tohto typu gymnázia. Pritom sme jasne videli dve veci: to, že tradičným spôsobom toto gymnázium nezod­povedá príslušným požiadavkám, ale i to, že tradič­ným spôsobom túto budovu ani nedokážeme zaplniť žiakmi. Žiaľ, čas potvrdil naše obavy. Školu sme pláno­vali pre 400 detí a podľa programu dnes by ju malo navštevovať najmenej 360 žiakov, zatiaľ čo v sku­točnosti ich nie je ani 200. Napriek tomu, že v škole je i škôlka, ktorú sme založili ešte v druhej polovici osemdesiatych rokov. Iste nám všetkým je dobre známe, že náš.školský systém — ak v našom prípade vôbec môžeme hovo­riť o nejakom systéme - je z viacerých hľadísk tor­zom. Raz z toho hľadiska, že počtom žiakov ďaleko zaostáva od pomeru, ktorý by bol adekvátny odha­dovanému počtu príslušníkov našej národnosti, ďa­lej z hľadiska zastúpenia slovenčiny vo výučbe, ale torzom je i z hľadiska štruktúry systému nášho školstva, má tvar pieskových hodín, hoci by sa mal podobať pyramíde. Najhoršie je, že toto torzo sa i dnes, často i našim pričinením, každým smerom de­formuje, lebo zdravé prúdenie v štruktúre sa nemôže vytvoriť pre nadmerne zúžený stredoškolský článok. Preto sem treba sústrediť najviac pozornosti a naj­viac energie. Vážení experti, ako som už spomenul, podľa môj­ho názoru založiť nové gymnázium by bol nezmysel za okolnosti, keď nedokážeme v dostatočnej miere využiť ani tie dnešné. Založiť samostatnú odbornú školu by bolo omnoho náročnejšou úlohou, ako za­ložiť gymnázium, pritom tá by mohla byť i v naj­lepšom prípade len dvojjazyčná. Pridružiť odbornú výučbu k dnešným gymnáziám by bola veľká ne­zodpovednosť, lebo to by znamenalo ďalšie oslabo­vanie i tak nedostatočnej funkcie týchto gymnázii. Takúto zodpovednosť si nemôžete vziať na svoje plecia. Nuž, nezávidím vám. Keby sa onoho času mnohí z vás neboli „unavili” v nadmernej snahe zrušiť započatý program slovenskej školy v Budapešti, dnes by ste mali omnoho ľahšiu úlohu. Možno by sme mali i dve osemročné gymnáziá. Kreslá - do ktorých vás dobrý osud náhodou, alebo naschvál po­sadil - vás však zaväzujú. Ladislav Petro

Next