Ľudové Noviny, júl-december 1998 (XLII/27-53)
1998-07-02 / No. 27
2 KULTÚRA Uchvátený čarom vyrezávaného dreva S Dominikom Schottnerom som sa zoznámil vlani v lete, keď som v Kóspallagu vyhľadal pestovateľov malín. Žoviálneho šesťdesiatnika som vtedy našiel v záhrade, kde usilovne viazal malinčie. Zhovárali sme sa o všeličom, len nie o tom, že väčšinu svojho voľného času venuje rezbárstvu. Vystružlikal už veľa sošiek, figúriek zvierat, ľudí a známych predstaviteľov kresťanského života. K svojej záľube sa priznal až vtedy, keď ma na rozlúčku pozval do svojho pekne zariadeného rodinného domu na malinovku a ja som si všimol množstvo sošiek. Dohodli sme sa, že raz, keď moja cesta znovu povedie do Kóspallagu, ho navštívim a porozprávame sa o tomto jeho koníčku. Čas nenápadne uháňal a uplynul takmer rok, kým som sa znovu dostal do malebnej horskej osady, kde žije, pracuje a tvorí Dominik Schottner. Majster ma privítal, ako keby sme sa boli len včera rozlúčili. Prekvapilo ma, že môj hostiteľ hovorí mimoriadne pekne po slovensky. Keď som sa domáhal na jeho korene a nie práve maďarské, ale ani slovenské meno, s dobrodušným úsmevom mi vysvetlil „tajomstvo” pôvodu svojej rodiny. — Moji predkovia prišli na územie Maďarska začiatkom 18. storočia odniekiaľ z Horného Rakúska. Usadili sa na Nagyírtáspuszte, kde obrábali pôdu na panstve ostrihomského arcibiskupa. Keď sa tu neskôr vytvorila osada, usadili sa v nej. V tom čase žili v Kóspallagu väčšinou Slováci. Slovenský živel bol silnejší než maďarský, takže moji nemeckí predkovia sa pomaly poslovenčili. Aj moja manželka pochádza z druhej vetvy poslovenčených Schottnerovcov. Aj ona rozumie a trocha aj hovorí po slovensky, - povedal nám o svojich koreňoch môj hostiteľ. Ako to z nášho rozhovom vyplynulo, jeho otec bol pekár a oproti, na druhej strane cesty, mal vlastnú pekáreň a obchod so zmiešaným tovarom. Aj keď malý Dominik sa rád zdržiaval v pekárni, ako výborný žiak miestnej ľudovej školy sa vydal iným smerom. Chcel sa stať učiteľom, preto sa rozhodol zapísať sa do učiteľského ústavu. Tu sa však po prvý raz stretol so zlomyseľnou svoj vládou ľudovodemokratického režimu päťdesiatych rokov a ako dieťa súkromníka, teda nepriateľa ľudu, ho odmietli prijať. Namiesto toho mu navrhli, aby šiel za učňa do vacovskej zlievárne. Podarilo sa mu doslova vyplakať si miesto na odbornej strednej škole poľnohospodárskej vo Vacove. Darmo bol príkladným študentom, po poldruha roku musel ako potomok triedneho nepriateľa školu opustiť. Vrátil sa do rodnej obce a začal pracovať v pekárni svojho otca. Lenže pekáreň poštátnili a keďže otec ako majiteľ sa nemohol stať vedúcim štátneho závodu, stal sa ním jeho 16-ročný syn. Bývalý majiteľ sa stal zamestnancom. D. Schottner deväť rokov piekol chlieb v pekárni svojho otca, ktorý medzičasom zomrel. Mladý muž sa v túžbe po vzdelaní prihlásil do večernej školy pracujúcich pekárenského podniku vo Vacove, kde získal výučný list. Istý čas pracoval v rôznych pekárňach okolitých osád. S týmto remeslom sa musel rozlúčiť, keď transformovali malé pekárne. Najprv pracoval v kameňolome v Zebegényi, kde vykonával ťažkú fyzickú prácu. Cez deň pracoval, večer chodil do školy, aby sa mohol stať šoférom. Umiestnil sa v podniku autobusovej dopravy vo Vacove, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Životná dráha plná zákrut nepodlomila tvorivú energiu Dominika Schottnera. Doma si vytvoril svoj mikrosvet, kde sa dobre cíti, má možnosť uplatniť svoje hospodárske schopnosti a môže sa oddávať svojej tvorivej vášni - rezbárstvu. Mohol som sa presvedčiť, že vďaka svojej bohatej predstavivosti sa vypracoval na taký stupeň ľudovej tvorivosti, že môže tvoriť skutočné, originálne hodnoty, vdychovať kúskom dreva život. Keď som sa Dominika Schottnera opýtal, čo ho priviedlo k rezbárstvu, so širokým úsmevom si spomenul na svoju prvú „inšpiráciu”. - S vnukom som sa motal v kotolni. Na kotli bol emblém sarvašského kovovýrobného družstva, malý jeleň. Môj vnuk sa mi začal posmievať, že ja neviem vykresať takého jeleňa. Aj keď som o tom nebol presvedčený ani ja sám, skúsil som to a tak sa zrodila moja prvotina - figúrka jeleňa, ktorú som si zachoval dodnes. Neviem prečo, ale už práca na tejto prvej soške mi poskytla krásne zážitky. S veľkou chuťou som sa pustií do práce. Bolo to asi pred deviatimi rokmi. Postupom času rástol nielen počet sošiek, ale zjemňoval som aj ich umelecké stvárnenie. Keďže moje okolie ma inšpirovalo k ďalšej práci, dodávalo mi odvahy, moje figuratívne umenie sa začalo obohacovať o sošky svätých, napr. svätej panny Márie, - konštatoval náš ľudový umelec. Obrovskou inšpiráciou bola jeho samostatná výstava, ktorú roku 1996 usporiadal. Svetový zväz Maďarov, ako aj čestné diplomy, ktoré mu dodali ďalších tvorivých síl. Veľmi sa potešil, keď ho požiadali o vytesanie kamennej sochy pred vchod do nemocnice vo Vacove. V súčasnosti pracuje na projekte pamätníka hrdinov, ktorý má byť postavený na kraji osady americkým letcom, padlým v druhej svetovej vojne. - Vykresávanie kameňa ma vzrušovalo aspoň do takej miery ako vyrezávanie drevených figúriek. Okrem niekoľkých kamenných sošiek zvierat, umiestnených na dvore a pri bráne domu, mám dve práce aj pri vchode do nášho kostola. Renovoval som korpus sochy ukrižovaného Ježiša Krista, ktorú zrúcali neznámi vandali. Na bočnej strane kostole som vytvoril malú kaplnku so soškou svätej panny Márie. Je dobre, že popri práci v záhrade všetok svoj čas môžem venovať zhotovovaniu sôch. Som tej mienky, že život človeka musí vypĺňať práca. Optimálne je, ak je zároveň jeho koníčkom. V mojom prípade je to rezbárstvo. Používam hociaké drevo, ktoré nájdem. Samozrejme, radšej robim s orechovým, je však veľmi zriedkavé. Rád používam aj vŕbu, lipu, ale nepohrdnem ani kusom hocakého polena, ktoré nájdem v domácnosti. Potrebujem len dobrý nôž, sekem, dlátko a kladivo, - zdôveril sa mi Dominik Schottner. Na otázku, na čom pracuje v súčasnosti, môj hostiteľ prezradil, že sa snaží vytvoriť trojkompozíciu na náboženskú tému. Súsošia narodenia a ukrižovania Ježiša Krista sú už hotové, teraz vykresáva vzkriesenie. Ako povedal, má dojem, že sa dostal do fázy náročnejšej umeleckej činnosti, keď si vopred premyslí, čo chce stvárniť, zváži rôzne aspekty a do detailov naplánuje dielo. Život Dominika Schottnera napĺňa rezbárstvo. Je preňho možnosťou sebavyjadrenia a konkretizovania jeho bohatej predstavivosti. Verím, že s jeho dielami sa stretneme aj v našich národnostných osadách. - Majnek - Kaplnka pri miestnom kostole 2. júla 1998 Z londýnskej aukčnej siene do Ruska Našla sa kniha v hodnote 4 miliónov libier Kniha ilustrácií vtákov v hodnote štyroch miliónov liber sa po celosvetovom pátraní vrátila právoplatnému majiteľovi do Ruska. Vtáctvo Ameriky autora Johna Jamesa Audubona je najdrahšou knihou z oblasti histórie prírody na svete. Obsahuje štyristo strán ručne maľovaných vyobrazení vtákov v životnej veľkosti a odhaduje sa, že neexistuje viac ako sto kópií. Aleksander Mamontov knihu ukradol z Ruskej národnej knižnice, stránku po stránke v novembri 1995. Jej pracovníci to zistili až po nájdení prázdneho obalu o niekoľko týždňov neskôr. Napriek tomu, že okamžite vyhlásili medzinárodné pátranie, do decembra minulého roku zlodej - profesionál špecializujúci sa na oblasť umenia - nezanechal žiadnu stopu. Až koncom minulého roku sa A. Mamontov žijúci v USA pokúsil dielo predať pobočke britského aukčného domu Christie's v Berlíne, kam knihu doviezol a zároveň zanechal telefonický kontakt do Atlanty. Po overení originality diela reprezentanti Christie's kontaktovali Scotland Yard, ktorý v spolupráci s americkou FBI a ruskou políciou A. Mamontova v Atlante zatkli a previezli do vyšetrovacej väzby v St. Peterburgu. Predmetom šetrenia zostáva spôsob, akým zlodej odnášal metrové obrazy z budovy knižnice. „Sekcia kníh nadmernej veľkosti je prístupná verejnosti, takže komplicom mohol byť ktokoľvek,” komentoval Aleksander Šubov, riaditeľ ruského Úradu vyšetrovania organizovaného zločinu. Podľa jeho názoru A. Mamontov pracoval sám a nie je súčasťou žiadnej mafie špecializujúcej sa na umelecké predmety, hoci pred odchodom z Ruska kontaktoval viacerých umeleckých expertov, aby zistil cenu obrazov. Ich hodnota je o to vyššia, že kvôli svojej neobyčajnej veľkosti (102x68 cm) sú veľmi krehké. Z dvesto kópií, ktoré J. J. Audubon v rokoch 1827 až 1838 v Londýne vyrobil, sa podľa odhadu expertov najmenej polovica poškodila. Neprekonaný majster hororu A. Hitchcock daroval divákovi strach Hoci doteraz neprekonaný majster napätia, hrôzy a hororu, Alfréd Hitchcock zomrel 29. apríla 1980, dodnes sa radi stretávame s jeho umením. Aj mnohé poviedky v časopisoch, magazínoch či knihách nesú meno tohto klasika hororového žánru, jeho meno žije v dokumentárnych cykloch. A. Hitchcock rád hovorieval o potrebe reality vo filme. Nech už bol jeho príbeh na prvý pohľad akokoľvek zamotaný a neuveriteľný, vždy bol pre neho zákonom reálny základ. „Chcel som, aby divák poznal, že ide o príbeh, ktorý sa mohol, alebo môže stať,” hovorieval, a tomuto krédu bol skutočne v celej tvorbe verný. Rodák z Londýna (13. 8. 1899), bankový úradník, vynikal vždy skôr húževnatosťou a pracovitosťou ako nadmerným talentom. Začínal ako výtvarník titulkov, scenárista, výtvarník, asistent réžie, svoj prvý film Bludisko lásky režíroval v roku 1925 v nemeckej koprodukcii. Až jeho tretí film o londýnskom vrahovi, Príšerný hosť, bol filmom hitchockovským. V jeho prvom zvukovom filme Jej spoveď si zahrala aj česká herečka Anny Ondráková. Nakrúcal divadelné hry, súdne drámy, kriminálne príbehy, thrillery, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou svetovej kinematografie. Nech sa už vývoj filmu uberá akýmkoľvek smerom, nebude v ňom možné prehliadnuť tvorbu A. Hitchcocka, ktorý od roku 1940 tvoril v Hollywoodé a celkove nakrútil 54 filmov. V každom zo svojich filmov si zahral aspoň epizódnu úlohu. Pred novinármi utekal, rozhovory poskytoval zriedka, ale z rozhovorov s filmovým novinárom a neskôr režisérom Francoisom Truffautom sa zrodila pozoruhodná kniha Film podľa A. Hitchcocka z roku 1966. Ľudové noviny TÝŽDENNÍK SLOVÁKOV V MAĎARSKU Šéfredaktor: ZOLTÁN BÁRKÁNYI Adresa redakcie: 1065 Budapešť VI., Nagymező u. 49. Tel: S319-184, tel.-fax: 3323-158. (Poštová adresa: Budapest, Pf.: 701/244, PSČ: 1399) Vydáva Magyar Hivatalos Közlönykiadó Kft., Budapest. Za vydávanie zodpovedá generálny riaditeľ JÓZSEF NYÉKI. Rozširuje vydavateľstvo Magyar Hivatalos Közlönykiadó Kft (1085 Budapest, Somogyi Béla u. 6, poštová adresa: 1394 Bp. Pf. 357. Fax: 138-4746, 118-6668) a redakcia Ľudových novín (1065 Budapest, Nagymező u. 49, poštová adresa: 1399 Budapest, Pf. 701/244). Šeky, resp. tlačivo na predplatenie nášho týždenníka dostanete na týchto adresách, okrem toho Sadzba: COMP-Press Kft. Zodpovedný vedúci FERENC IBOS, vedúci smený KÁROLY SZABÓ. Tlačiareň HÍRLAP NYOMDA, Lajosmizse. Zodpovedný vedúci NORBERT BURJÁN. Týždenník vychádza za finančnej podpory verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny. Uverejnené materiály vyjadrujú v prvom rade mienku autorov a v záujme plurality názorov nemusia byť v súlade so stanoviskom redakcie, ale predovšetkým so zásadou rešpektovať právo iných na vyjadrenie vlastného, čo aj rozdielneho názoru. od členov Celoštátnej slovenskej samosprávy a miestnych slovenských samospráv, od aktivistov Zväzu Slovákov v Maďarsku a od slovenských učiteľov. Pýtajte si od nich šeky na predplatenie, koré môžete podať na každom poštovom úrade. Ročné predplatné 804.-Ft, polročné 402- Ft, štvrťročné 201-Ft. V ČR a SR prijíma objednávky Poštová novinová služba, dovoz tlače. ISSN 0456-829 X