Ľudové Noviny, júl-december 2003 (XLVII/27-52)
2003-07-03 / No. 27
3. júla 2003 KULTÚRA 3 Vzťah ku kráse, spevu a tancu určil náš život Zhovárame sa s čabianskym manželským párom Alžbetou a Jánom Liptákovcami Manželia Alžbeta a Ján Liptákovci v Békešskej Čabe patria medzi ľudí, ktorí sú aktívnymi účastníkmi významných kultúrnych podujatí. - Raz som bol na spoločnom zájazde s Čabianskou ružičkou a cestou sme spievali. Pani Ančinová vtedy povedala: „Janko, treba ti prísť spievať do Ružičky. ” Nezabudla na to a pri každej príležitosti mi to pripomenula. Nakoniec som sa porozprával s manželkou a odvtedy sme obaja členmi zboru, - povedal Ján Lipták a dodal: - Vlastne pre nás je to prirodzené, že aktívne vystupujeme. Vzťah ku kráse, spevu a tancu určil náš život, aj keď sme sa tejto činnosti dlhé roky nevenovali. Tento vzťah si zachováme, kým len žiť budeme. Nič neľutujeme z toho, čo máme za sebou. - Príslušníci mladších generácií už neveľmi vedia o úspechoch čabianskeho súboru Balassiho, kde ste boli sólistom. - Ako mládenec som dvanásť rokov tancoval v Tanečnom súbore Balassiho. Bolo to pre mňa osobne i pre súbor radostné a veľmi úspešné obdobie. Rok som pôsobil v súbore, keď som prvýkrát tancoval sólo. Toho času sa všetci chlapci naučili aj sólo. Ten, kto ho najlepšie zvládol, tancoval na predstaveniach. Z deviatich choreografií v piatich som bol sólistom. V roku 1963 sme so súborom vyhrali celoštátnu súťaž Kto čo vie. Toho času to bola najväčšia, najvýznamnejšia kultúrna prehliadka. Veľa popredných umelcov sa tam prvýkrát predstavilo na verejnosti. Teraz, pri príležitosti päťdesiateho výročia založenia súboru, sme dostali videonahrávku z vystúpenia a tak sme aj našim trom deťom a mladým tanečníkom mohli ukázať, čo sme vedeli, ako sme tancovali my, starší. Bola to dobrá zábava, ale aj ťažká, disciplinovaná práca. Konkurencia bola veľká, veď len profesionálnych súborov bolo toho času šesť. My s amatérskym súborom Balassiho sme na súťažiach neraz dosiahli lepšie umiestnenie. Zdôrazňujem to preto, lebo my sme sa venovali tancu naozaj popri zamestnaní a nedostávali sme za to peniaze. - Čo bolo odmenou za prvé miesto v súťaži Kto čo vie? - Keď sme vyhrali celoštátnu súťaž, za odmenu sme dostali 22- dňový pobyt v Sovietskom zväze na trase Moskva - Jerevan - Tbilisi - Soči - Kyjev. Dnešní mladí tomu nerozumejú, ale pre nás to bol zážitok. Boli sme mladí, veselí a tam žili tiež ľudia, ktorí mali z nás veľkú radosť, či sme vystúpili na námestiach, alebo na kongrese akademikov na Lomonosovovej univerzite. - Udelili vám aj štátne uznanie... - Ano, dostal som vyznamenanie Za socialistickú kultúru. Bolo to v roku 1970, vtedy ešte nerozdávali tak často toto vyznamenanie ako neskoršie. Spomedzi tanečníkov sme s mojou partnerkou Katkou Kováčovou boli piati v poradí, ktorí ho získali. Pred nami dostala toto uznanie primabalerína Gabriella Lakatosová. - Raz prišiel čas rozlúčky... - Keď som sa oženil, prestal som chodiť do súboru. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale presne som vedel, že to tak musí byť. To neprichádzalo do úvahy, že po práci idem nacvičovať, potom na vystúpenia a manželka zostane doma sama s deťmi. Teraz sme už starí rodičia, dcéra má dvoch milých synčekov. Naši dvaja synovia sú tiež dospelí, osamostatnili sa. - Niektorí starší tanečníci občas aj teraz vystupujú. - Moji rovesníci, ale aj mladší, ma z času na čas volajú do tanečného súboru. Aj by som išiel, ale zo zdravotných dôvodov si to nemôžem dovoliť. Tanec treba dotancovať. To nie je možné, že ak som unavený, tak si jednoducho sadnem. Programov je dosť a my sa ich zúčastňujeme v dobrej nálade. - Ako hodnotíte terajších tanečníkov, dnešné súbory? - Teším sa z úspechov mladých tanečníkov. Viem, že terajší vedúci súborov majú aspoň trikrát takú ťažkú, úlohu než za našich čias. Zmenil sa život, zmenil sa svet okolo nás. Mladí majú mnoho povinností, nemajú to v živote ani ľahké, ani jednoduché. Vidím to aj u našich detí. Preto si vysoko vážim úsilie, prácu, húževnatosť vedúcich súborov a tanečníkov. • Na vrátnici békeščabianskej slovenskej školy je rušný život. Tu pracuje Alžbeta Liptáková. - Niekedy mi hovoria, že táto vrátnica je zároveň yýšivkárska dielňa, - hovorí pani Liptáková. - Profesorka, ľudová umelkyňa Anna Illéšová môže byť teraz len zriedka v škole, pretože ochorela. Ja a ostatné členky výšivkárskeho krúžku Rozmarín pokladáme za svoju samozrejmú povinnosť, aby sme pokračovali v práci na doterajšej vysokej úrovni. Nedávno sme pomáhali žiakom rôznych vekových kategórií pri príprave prác na súťaž. S výšivkami, tkaninami a bábikami dosiahli pekné umiestnenie, z čoho sa všetci tešíme. - Ste zakladajúcou členkou výšivkárskeho krúžku Rozmarín. Ako ste začínali? - Krúžok pôsobí pri Dome slovenskej kultúry pod vedením Anny llléšovej-Boľánskej. Pracujeme necelé tri roky. Zo začiatku nás bolo osem, teraz už tridsať. Keď si tak spomeniem na začiatky, zdá sa mi, ako keby to bolo už veľmi dávno. Na prvé stretnutie sme priniesli svoje výšivky. Anka ich dôkladne prezrela a hodnotila. Ja som tiež priniesla svoje práce. Anka mi vtedy povedala: „ Vidím, že si veľa vyšívala. Dúfam, že sa neurazíš, ale tvoje výšivky nie sú hodnotné. ” Takéto boli naše začiatky. Teraz máme 51 výšiviek uznaných odbornou porotou, nejedna z nich je zaradená do najvyššej kategórie. Naše práce majú úspech na výstavách i na súťažiach. Mám veľkú radosť z toho, keď vidím, ako domáci i zahraniční návštevníci objavujú, obdivujú naše výšivky. Kedysi existovali názory, že Békešská župa nemá výšivkársku kultúru. Nepoznala ju ani moja generácia. Teraz sa situácia obrátila. Zle je čo aj len pomyslieť na to, že táto krása by sa bola čoskoro vytratila. Na zachovaní a revitalizácii tejto kultúry majú zásluhy naše staršie majsterky a z mladších jednoznačne Anna Illéšová, Anna Pálová a Anna Ištvánová. - Práce členov krúžku sa dostávajú aj na zahraničné výstavy. Teraz sú súčasťou expozície na Slovensku, ktorá prezentuje dolnozemské ľudové umenie. - Vernisáž putovnej výstavy sa konala pred Vianocami pri príležitosti Dňa menšín. Organizoval ju Dom slovenskej kultúry spoločne s Kultúrnym inštitútom Maďarskej republiky v Bratislave. Zdá sa, že výstava ešte dlho zostane na Slovensku, ale je o ňu záujem, dokonca aj v Prahe. - Vy patrite medzi najúspešnejšie členky krúžku. - V Mezőkövesdé tradične organizujú súťažnú výstavu na počesť ľudovej umelkyne Bori Kis Jankó. Je to náročné podujatie, posielajú tam práce uznané výšivkárky. Je to anonymná súťaž a veľkým úspechom je, keď prácu vyberú do expozície. My sme neplánovali účasť na tejto súťaži. Nakoniec nás Anna Ištvánová prehovorila a začal sa zhon. Takmer vo dne v noci som vyšívala biely gemerský obrus. Na poslednú chvíľu bol hotový. Ako zaujímavosť spomeniem, že som ho vyšila za 600 hodín. Nerobili sme si žiadne ilúzie, preto tretie miesto bolo pre nás veľkým prekvapením a veľkou radosťou. Odvtedy sme získali ďalšie uznania. Veľmi ľutujeme, že sa nám stratila kniha gemerských výšiviek a teraz, keď sme boli na Slovensku, nepodarilo sa nám zohnať novú a nenašli sme ani knihut trenčianskych výšiviek. - Údajne študujete ľudové textílie? - Dávnejšie som študovala výrobu ľudových krojov. Teraz navštevujem odborný kurz ručného a strojového vyšívania. V rámci toho sa venujeme každej oblasti Uhorska. Pravdu povediac, o vyšívanie na stroji veľký záujem nemám, ale kurz je takto organizovaný, tak sa to naučím a urobím skúšky aj z toho. - Nie je ľahké vybrať si z vašich prác, ale mne sa snáď najviac páčia motívy, vzorky zo starých kožuchov a širíc. - Krásne sú tieto motívy, rada ich vyšívam, mám s nimi veľký úspech. Pri komlóšskych výšivkách dominuje hrdzavo-hnedá a okrovožltá farba, pri sarvašských fialová a čierna, pri berínskych ružová, zelená a čierna. Mne sú najmilšie čabianske motívy, dominantné farby sú bordová a hnedá, lemované čiernou. (akí) Slovensko-maďarská kultúrna súdržnosť Minister národného kultúrneho dedičstva MR István Hiller sa v druhej polovici júna po prvý raz stretol so svojím slovenským rezortným kolegom Rudolfom Chmelom. I. Hiller požiadal svojho kolegu o pomoc, aby Bartókov archív pôsobiaci v Budapešti dostal zo Slovenska kompletnú zbierku zvukových záznamov Belu Bartóka, pozostávajúcu z 3 500 ľudových piesní, ako aj zbierku obsahujúcu kópie rukopisnej dokumentácie. R. Chmel prisľúbil vyhovieť tejto žiadosti. Obaja ministri sa rozhodli, že si spoločne pripomenú 150. výročie narodenia a 85. výročie úmrtia Tivadara Kosztku Csontváryho, a v Spišskej Novej Vsi, kde maliar niekoľko desaťročí pôsobil ako lekárnik, umiestnia dvojjazyčnú pamätnú tabuľu s majstrovým portrétom. Šéfovia rezortov sa rozhodli spoločne osláviť aj Balassiho jubileum. R. Chmel na stretnutí nadhodil myšlienku vytvoriť maďarsko-slovenské intelektuálne fórum, na ktorom by sa okrem iného zaoberali otázkou stredoeurópskej regionálnej identity v rámci Európskej únie. (m-fj 1. až 3. augusta na letisku v Tököli Trojdňový festival rýchlosti a hudby Vystúpia ĺT.A.T.u., Danii Minogue a Tommy Lee Maďarsko sa v tomto roku stane prvým európskym dejiskom amerického festivalu Powerfest. Na letisku v Tököli — na ostrove Csepel, oproti Százhalombatte - budú od piatku do nedele burácať motory a hudba. Motory, aké sme doteraz na kontinente nevideli. Dragstery - špeciálne upravené automobily pre preteky v zrýchlení - i motocykle, lahôdky pre milovníkov motošprintu. Niečo podobné ako preteky v akcelerácii, ktoré sa v posledných rokoch udomácnili na Hungaroringu, ibaže na vysokoprofesionálnej úrovni. Amatéri síce štartovať nemôžu, ale budú mať prístup k mechanikom a ku strojom. Prestávky medzi pretekmi jednotlivých kategórií - celkovo ich bude deväť - vyplnia koncerty maďarských skupín, medzi ktorými bude napríklad Bon-Bon, Supemem či Hooligans. Spomedzi svetových hviezd organizátori zatiaľ uviedli duo ruských lesbičiek t.T.A.T.u., sestru slávnej Kylie Minogue Danii a bývalého manžela Pamely Andersonovej, niekdajšieho člena skupiny Motley Čriie Tommy Lee, ale dávajú tušiť, že najväčšie prekvapenie nás ešte len čaká. Lístky v cene 2600 Ft na deň si možno zakúpiť v budapeštianskych kanceláriách Ticket Express (č. tel. 312 00 00). (zs) Stratený svet - Békešská Čaba 1956 Revolucionár Pál Fekete 75-ročný * Trikrát zachránil mesto od bojov Békeščabianski Slováci, samospráva, priatelia, známi a ctitelia 20. júna pozdravili hrdinu revolúcie a boja za slobodu roku 1956 Póla FeketehoL ktorý v týchto dňoch oslávil 75. narodeniny a ktorému nedávno vyšla kniha Právo posledného slova. Deň pred prezentáciou mu samospráva mesta udelila titul čestného občana. Knihou Právo posledného slova Vydavateľstvo Püski umožnilo širokej verejnosti hlbšie spoznať autorove šľachetné myšlienky, zachytené v zbierke esejí a štúdií s podtitulom Stratený svet - Békešská Čaba 1956. Primátor Békešskej Čaby János Pap predstavil životnú dráhu autora skúšaného ťažkým osudom a ocenil jeho úlohu v revolúcii roku 1956 v čabianskych súvislostiach. Počas revolúcie ako člen revolučného výboru tri razy zachránil mesto od bojov, šikovným diplomatickým vyjednávaním dosiahol, že sovietske vojská mesto nenapadli a neostreľovali. Pri tretej príležitosti, kráčajúc pred sovietskymi tankami, dosiahol, aby z kasární nestrieľali, aby sa neprelievala krv, kým vtedajší tajomník strany žiadal jeho hlavu. Ako člen revolučného výboru, neskôr ako jeho predseda, bol poslom mieru v tejto diktatúrou zaťaženej dobe. Trikrát ho zadržali, ruské veliteľstvo ho dvakrát prepustilo na slobodu, na tretí raz ho však vtedajší tribunál odsúdil na smrť, neskôr na doživotie. Pál Fekete pochodil všetky väzenia v krajine, bili ho, mučili, ponižovali, až do konca však vytrval pri ideách humanizmu. Manželka Ági mu bola v ťažkom osude vernou družkou, vychovávala ich dve deti. Pál Fekete bol prepustený na slobodu v roku 1967, usadil sa v fiegedíne, ale ako učiteľ nemohol pracovať. Živil sa prekladmi, písaním, dával súkromné hodiny, až kým mesto roku 1992 neuznalo jeho zásluhy, úlohu, na ktorú sa podujal v revolúcii. Na čabianskych oslavách ho s veľkou láskou, nadšením a úctou obklopili bývalí žiaci, jeho niekdajšia trieda. Riaditeľ Békešskej župnej knižnice Zoltán Ambrus sa ani neusiloval plánovanú oficiálnu prezentáciu knihy nasmerovať do zvyčajného rámca, oslávencovým myšlienkam dal voľný priebeh a nechal, aby študenti dobovými fotografiami, spomienkami oživili minulosť a skutočnú ľudskosť revolucionára. Ozajstným darom bolo ani nie tak uznanie mesta, značkové hodinky a obrovská kytica pre manželku, ako láska a ľudskosť vyžarujúca z priateľov a známych, všetkých tých, ktorí prišli autorovi zablahoželať. O dedikáciu knihy prejavili záujem všetci prítomní. Všetky exempláre, určené na predaj, sa minuli, čo je dôkazom toho, že autorove myšlienky si našli svojho čitateľa. ,.Slávnostná sála knižnice sa zmenila na ostrov mieru, na katedrálu humanistickej myšlienky," povedal 75-ročný oslávenec. Pála Feketeho, mysliteľa a revolucionára, pri príležitosti jeho 75. narodenín z úprimného srdca pozdravili čabianski Slováci, priatelia, známi i vedúce osobnosti mesta. A. Vándorová (mf)