Ľudové Noviny, január-jún 2009 (LIII/1-26)
2009-01-01 / No. 1
ludove@t-online.hu • www.comp-press.hu/ludove2000 lánFuzikj Kľúčik na špagáte Asi až vtedy, keď mi teta vychovávateľka zavesila na krk kľúčik na špagáte, som si s konečnou platnosťou uvedomil, že ja tam musím naozaj zostať. Že sa stanem malým zverencom žiackeho domova budapeštianskej slovenskej školy, jedným z tých, ktorí denno-denne cestujú dvadsaťštvorkou električkou päť zastávok do školy a späť, ktorí sa možno mesiace nedostanú domov a ktorí sa s veľkou obľubou plazia pod posteľami, lozia po skriniach a pobehujú po dlhých tmavých chodbách internátu. A na krku im neustále poletuje kľúčik na špagáte... Aj keď som bol do svojich desiatich rokov zvyknutý na slobodnejší dedinský život, nevyľakala ma táto zmena, chystal som sa na ňu. Všetky štyri sestry dali rodičia do budapeštianskej slovenskej školy, ba dve mladšie boli vtedy ešte tam. Rýchlo som si našiel kamarátov a spolu s nimi som lozil a pobehoval, no pravda, aj som sa učil. Slovenčina nám, deťom z pilíšskych obcí, ale aj z iných dedín z okolia Pešti a Novohradu, väčšie ťažkosti nerobila. Museli sme si len prispôsobiť naše nárečie spisovnému jazyku a už to šlo. Priznávam, že ja som to s tým svojím tvrdým kestúckym jazykovým dedičstvom mal trochu ťažšie, aj keď pán učiteľ Petrík sa nám ešte doma snažil vtĺkať do hlavy krásy mäkčenia de-te-ne-le. Ale hneď musím zdôrazniť, že som mimoriadne hrdý na naše dôsledne tvrdé kestúcke slovenské nárečie, ktoré nielen v Maďarsku a v celom krajanskom svete, ale podľa mojich doterajších skúsenosti ani na Slovensku nemá obdoby. Konkurentov som doposiaľ vždy prichytil na nejakej skrytej dvojhláske, alebo nenápadnom zmäkčovaní... Nuž, práve táto moja dnešná pýcha mi robila toho času najväčšie starosti. Dodnes sa pamätám na svoju nemalú dilemu „železo” či „zeležo” - veď mäkčiť sa musí a doma bolo jednoducho „zelezo”. Teda „klúčik ze zeleza”, asi takto by som spojil trochu násilne tie dve kľúčové slová, ktoré sa mi vynárajú, keď si pomyslím na svoje začiatky v budapeštianskej slovenskej škole, v ktorej som strávil deväť krásnych rokov, až po maturitu. A ten kľúčik na špagáte mi otváral nielen lacný zámok na ošúchanej internátnej skrini, ale aj dvere do sprchy, k televízoru, na divadelné predstavenia, koncerty, maturity, univerzitné štúdiá a diplom na Slovensku, prácu a chlieb do dnešného dňa. Na to všetko si nemôžem nespomenúť, keď sa chystáme osláviť 60. výročie založenia mojej alma mater, ale aj sarvašskej slovenskej školy a po presídlení znovuorganizovanej čabianskej ustanovizne. Pritom v Komlóši oslavovali šesťdesiatku vlani a v Novom Meste pod Šiatrom budú spomínať o rok. Ale keď hovoríme o jubileách týchto našich popredných výchovno-vzdelávacích inštitúcií a venujeme im patričnú pozornosť aj v Našom kalendári, nesmieme zabúdať ani na celý rad niekdajších sálašských a súčasných základných škôl, ktoré sa vo veľkom pričinili o výučbu slovenského jazyka a dodnes pracujú na jeho zachovávaní. S úctou a vďakou spomíname na všetkých učiteľov, ktorí v nich pôsobia a pôsobili. ČOSI Z MINULOSTI Kedysi, vlastne tiež práve pred 60. rokmi - neveľa po skončení výmeny obyvateľstva či presídľovacej akcie - v septembri 1949 sa slovenčinu ako predmet učilo v Maďarsku v 140 školách 11 tisíc detí. Dnes, podľa hlásenia vlády Maďarskej republiky pre Radu Európy, sa v 45 takýchto školách učí slovenský jazyk týždenne 4-5 hodín asi 3560 žiakov. Sú to neutešujúce fakty, ale nekritická nostalgia za minulosťou nám tiež nepomôže. Začiatkom 70. rokov sa napríklad s nadšením písalo v Ľudových novinách, že na gymnáziách v Balašských Ďarmotách, Slovenskom Komlóši a Níreďháze zaviedli výučbu slovenčiny ako druhého cudzieho jazyka. Ako autor článku dodáva, dobre by bolo nasledovať tento príklad aj v Tatabáni, Komárne, Orosláni, Vacove, Salgótarjáné, Miškovci, Rétšágu a Novom Meste pod Šiatrom. Z jedenástich vymenovaných možností sa dnes vyučuje slovenčina na maďarských gymnáziách ako cudzí jazyk iba v štyroch mestách: v Komárne, Balašských Ďarmotách, Miškovci a Novom Meste pod Šiatrom. Nechcem búrať ilúzie, ale aj vlastná spomienka na prvý rok v budapeštianskej škole je trochu trpká. V štvrtej triede sme boli asi desiati, zlúčení s druhákmi. Tak isto prváčikovia a tretiaci. Ja som dovtedy v Kestúci o ničom podobnom nepočul! Nepochybne bolo veľkým atentátom voči nášmu školstvu zrušenie jednojazyčnej slovenskej výučby vo viacerých školách v roku 1961. Pripomeňme si však, čo písala novinárka Júlia Vilinská už o päť rokov skôr, v októbri 1956 v poslednom čísle týždenníka Naša sloboda o rozlúčkovej slávnosti prvých slovenských absolventov slovenského učiteľského ústavu v Budapešti: „Nepreháňam, ale pri rozlúčke neprehovorili ani jediného slovenského slova. Takto sa vypravovali prví slovenskí učitelia na slovenské dediny! Potom sa divíme, prečo nechcú rozprávať po slovensky?” Asi za túto aféru absolventi nemohli, ale aj z tohto prípadu vidno, aké mohli byť veci toho času zložité. A určite sú také aj dnes. AKO SME NA TOM Čo teda s naším slovenským školstvom dnes, keď neustále klesá počet škôl, kde sa slovenčina vyučuje aspoň ako predmet týždenne 4 hodiny? (To im zabezpečuje národnostný príplatok a prevádzkovateľom možnosť udržania miestnej školy.) (Pokračovanie na 3. strane) Z obsahu NkM janiié) tateiilfe v/ K'omJóšj Pod Mišom * tam je náš svet ^A Spomienka m Jana SMcJteJm 4 A Slovenský tý&len v; čabianskej škole ^A QsJavy/ menšín m VeJfkom Bánhedeši Au , .....m..— ..................... m-nw»—■—m—i ——w 7M J A ti 06. Pf Is Riešenie problémov po novom Rozhovor s ministrom zahraničných vecí Slovenskej republiky Jánom Kubišom Tesne pred Vianocami sa v Budapešti uskutočnilo stretnutie ministrov zahraničných vecí MR a SR. Kinga Gönczová a Ján Kubiš sa dohodli na vytvorení systému včasného riešenia problémov. Na ministerstvách zahraničných vecí a úradoch vlád zriadia priamy kontakt medzi šéfmi odborov, ktorí začnú akýkoľvek problém okamžite riešiť. Obe strany začnú pripravovať ďalšie rokovanie predsedov vlád Roberta Fka a Ferenca Gyurcsánya, ktorí by sa mali stretnúť v prvej polovici budúceho roka v Maďarsku. Ministri podpísali memorandum o vytvorení ceny za prínos k slovensko-maďarským vzťahom. - Pán minister, po tomto ťažkom období, aspoň my, Slováci v Maďarsku, sme pociťovali, že tento rok nebol ľahkým rokom v slovensko-maďarských vzťahoch, čo očakávate od budúceho roka už aj v zrkadle vášho dnešného stretnutia s pani ministerkou Gänczovou? Údajne ste sa dohodli, že by bolo dobré, keby sa prípadné problémy riešili na diplomatickej úrovni, aby nemuseli „hasiťoheň" politici na najvyššej úrovni. Čo očakávate vy, ako vidíte budúcnosť? - Chcel by som začať tým, že do nového roku by som chcel popriať všetkým čitateľom Ľudových novin mnoho úspechov, všetko najlepšie, nech sa im darí osobne, veď vieme veľmi dobre, že to je základ, ale takisto pracovne a napokon aj spoločensky. No a súčasťou tohto spoločenského prostredia je, najmä tam, kde sú vzťahy také, aké sú medzi krajinami, z ktorých každá má menšinu toho druhého národa, aby na jednej aj na druhej strane urobili všetko politici, vládni činitelia, ale aj experti a predstavitelia občianskych spoločností, aby vzťahy boli čo najlepšie. (Pokračovanie na 2. strane) Vyznamenanie Za menšiny súboru S. Tešedíka Pri príležitosti Dňa menšín v kupolovitej sieni Parlamentu v prítomnosti prezidenta republiky Lászlóa Sólyoma a predsedníčky Národného zhromaždenia MR Katalin Sziliovej z rúk premiéra Ferenca Gyurcsánya prevzal vyznamenanie Za menšiny vedúci Tanečného súboru S. Tešedíka zo Sarvaša Ondrej Častvan. Kolektív dostal najvyššie vyznamenanie maďarskej vlády, ktorým oceňuje príkladnú činnosť jednotlivcov a kolektívov vyvíjanú v záujme domácich minorít. Uznanie prevzalo 10 vyznamenaných, medzi nimi etnografka Dr. Marietta Borossová za dlhoročnú výskumnú činnosť v kruhu domácich národností, vrátane Slovákov. (O jubilejnom podujatí súboru S. Tešedíka prinášame článok na 3. strane.)