Ľudové Noviny, júl-december 2011 (LV/27-52)
2011-07-07 / No. 27
ludove@luno.hu • www.comp-press.hu/ludove2000 Rozlúčka ôsmakov v sarvašskej škole Slovenská základná škola v Sarvaši sa 18. júna 2011 slávnostne rozlúčila s ôsmakmi. V slovníku slovenského jazyka neexistuje slovo, ktoré by presne vystihlo obsah a zmysel obľúbenej rozlúčkovej slávnosti ballagás. Deti najprv krásne vyzdobia školu kvetmi a zelenými halúzkami, aby chodby voňali a pôsobili esteticky a prívetivo. Potom slávnostne odeté, v bielych blúzkach a košeliach, ako to káže dlhoročná tradícia, v sprievode rodičov, pedagógov a priateľov, s bohatými kyticami kvetov v náručí opustia školu a kráčajú ako dlhý biely had do Osvetového strediska Petra Vajdu. Vedia, že ich čaká posledné školské zvonenie a potom sa rozletia po svete. Demokritos povedal: „Vzdelanie má horké korene, ale sladké ovocie.” Mladým prináša umiernenosť, starým útechu, chudobným bohatstvo a bohatým ozdobu. Žiaci nikdy nezabudnú na tých skvelých pedagógov, ktorí im otvárali dvere poznania, ale vstupovať do nich museli sami. Žiadny deň, keď sa niečo v škole naučili, nebol premárnený. Na slávnostnej rozlúčke Osvetovom stredisku Petra Vajdu v boli prítomní mnohí vzácni hostia: viceprimátor mesta Sarvaš Pál Hodálik, predseda školského výboru mestskej samosprávy Zoltán F'ôldesi, poslanec župnej samosprávy Ferenc Závoda, predseda Slovenskej samosprávy mesta Sarvaš Tibor Mótyán a predsedníčka školskej nadácie Anna Franková. Prítomných privítala riaditeľka školy Zuzana Medveďová. (Pokračovanie na 6. strane) Slováci v Novej Hute Nfl) slovíčko, st Alžbetou, ľelekešovou, Obec Nová Huta (Biikkszentkereszt) je známa vďaka čistému vzduchu a vynikajúcej klíme. Leží v severnom Maďarsku, v Bukových horách, dvadsať kilometrov od Miškovca, vo výške 600 metrov nad morom, v doline obkolesenej vrchmi. Osada vznikla vďaka sklárskej hute, ktorú tu vytvorilo diósgyôrske panstvo roku 1755. Pôvodne sa nazývala Nová Huta (Újhuta). Podobné sklárske huty vznikli v Bukových horách aj v blízkosti osád Stará Huta (Ohuta, dnes Biikkszentlászló) a Répašská Huta (Répáshuta). Majiteľ panstva gróf Antal Grassalkovich dobre poznal hodnotu tohto kraja bohatého na lesy. Vedel, že hospodárnejšie je predávať spracované, ako surové drevo. Sklársku hutu dal do prenájmu majstrovi sklárovi Ferencovi Sztrakovi. O niekoľko rokov sa stal nájomníkom János Simonides, ktorého považujú za zakladateľa osady, ktorú osídlili sklári českej, slovenskej, poľskej, rusínskej a nemeckej národnosti. Panstvo trvalo na tom, aby usadlíci boli rímskokatolíckeho vierovyznania. Všetci boli želiari, pôdu nevlastnili. Živili sa výrobou skla, ťažbou dreva, povozníctvom, pálením dreveného uhlia a vápna. Najväčšou z troch osád bola Nová Huta. Roku 1790 tu žilo 274 osôb, roku 1939 už mala obec 1536 obyvateľov a dnes tu žije 1350 ľudí. Dnes tvorí pôvodné obyvateľstvo približne 30 percent osídlenia. Pôvodné remeslá takmer úplne zanikli. Väčšina aktívnych obyvateľov pracuje v oblasti cestovného ruchu, alebo u známeho bylinkára Juraja Szabóa. Mnohí dochádzajú do zamestnania do Miškovca. Vedenie obce pred desiatimi rokmi podpísalo dohodu o spolupráci s obcou Sečovská Polianka a pred siedmimi s Drnavou, kde dodnes žijú rodiny, ktoré sa koncom 40. rokov 20. storočia presídlili na Slovensko z Novej Huty. Nová Huta má slovenské korene. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že od roku 1994 tu pôsobí slovenská samospráva. Do zoznamu slovenských voličov sa vlani zapísalo 146 občanov, 80% sa volieb zúčastnilo. Ako nám prezradila predsedníčka Slovenskej samosprávy v Novej Hute Alžbeta Telekešová, prihlásili sa v prvom rade mladí, starší obyvatelia majú obavy z registrácie, pripomína im udalosti z povojnových rokov. Za voličov sa prihlásili v prvom rade rodičia škôlkarov a žiakov základnej školy, ktorí chcú zachovať prekrásny jazyk a zvyky miestnych Slovákov. V obci po slovensky hovoria len v materskej a základnej škole a v klube dôchodcov, na uliciach slovenské slovo počuť len zriedkakedy. Pani Telekešová sa do slovenského voleného zboru dostala v roku 2002, keď ju vtedajší starosta Rezső Halász povzbudil, aby kandidovala. Predsedom bol vtedy A kos Ladányi. V predchádzajúcom cykle viedla zbor Monika Halászová Gyöngyösiová, ktorá medzičasom odišla na materskú dovolenku, podpredsedníčkou a neskôr predsedníčkou bola A. Telekešová. V minuloročných voľbách zvolili poslanci na čelo zboru opäť Alžbetu Telekešovú. (Pokračovanie na 3. strane) Zlatý diplom Kataríne Mikľovej liáska, kt deťom, aj vyseká odbormái újoy.eň) Pred žiakmi, učiteľmi a rodičmi békeščabianskej slovenskej školy, na záverečnej školskej slávnosti prevzala z rúk predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fúzika Zlatý diplom učiteľka slovenčiny a maďarčiny Katarína Mikľová rodená Zahoranová. Ako vyzdvihla vo svojom prejave riaditeľka inštitúcie, inak jej bývalá žiačka Edita Pečeňová, teta Katka patrila medzi určujúcich pedagógov školy. Zmienila sa o nej ako o vynikajúcej pedagogičke, ktorá vychovala stovky detí a odovzdala im lásku k písanému a hovorenému slovu v slovenskom a v maďarskom jazyku. Teta Katka učila a vychovávala deti s úprimnou láskou a na vysokej odbornej úrovni a mladí, začínajúci kolegovia sa vždy mohli spoľahnúť na jej radu a pomoc. Najmladší žiaci školy pozdravili Katarínu Mikľovú básňou Eleny Cepčekovej Pani učiteľka. Oslávenkyňu prišli pozdraviť aj jej bývalí žiaci, predseda Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba Juraj Ando a v mene Čabianskej organizácie Slovákov riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová. - Takmer pred polstoročím ste začali vyučovať v čabianskej slovenskej škole. Ako vyzerala škola? - Slovenská škola bola pôvodne na Irányiho ulici, kde som ja maturovala Vyučovať som začala vo Viniciach, odkiaľ ma preložili do slovenskej školy, ktorá bola v tom čase už na Ulici Attilu Józsefa. Nastúpila som na miesto mojej bývalej triednej učiteľky Marty Biskupovej, ktorá odišla do dôchodku. Vtedy sa nepýtali, kto kam chce ísť pracovať, ja som mala šťastie. Pamätám sa, práve vtedy stavali žiacky domov a s prvými žiakmi sme na jar prišli upratovať a dávať do poriadku okolie. V tom čase boli v tejto budove iba nižšie ročníky základnej školy, druhý stupeň a gymnázium boli v centre mesta. - Z vašej rodiny vyšli dve slovenské učiteľky... - Moja rodina bola z matkinej aj z otcovej strany slovenská. Starý otec z matkinej strany sa volal Juraj Farkaš. Môj prastarý otec pracoval na grófskom majetku a ešte jeho otec si musel zobrať maďarské meno. Koncom 19. storočia prebiehala maďarizácia a kto dostal nejaké dôležitejšie miesto na majetku, ten si musel zobrať maďarské meno. Pričom sa aj potom vždy nazýval Juraj Slávik a moja matka bola Katka Sláviková. Otec bol Matej Zahoran. — Čím sa zapodieval? - Otec bol kušniarom (kožušníkom) tu na Čabe, na čo bol veľmi pyšný. Svoje remeslo mal veľmi rád. Bol horlivý Slovák, z čoho mal pred vojnou aj nepríjemnosti. Zapojil sa do organizácie tunajšej slovenskej mládeže, do tzv. slovenského spolku. Doma som ako malé dieťa vždy počula, čo bolo v spolku, do ktorého chodievala aj matka. V Čabe bolo ochotnícke divadlo. Pamätám sa, že režisérom predstavenia Žltý žrebec bol napríklad môj otec. S Jánom Sekerkom (ľudový básnik, národovec - pozn. red.), ktorý bol o desať rokov starší ako on, boli dobrí kamaráti, ale natoľko nie, aby si tykali. Otec bol teda veľmi veľký Slovák. Pamätám sa, že krásne hral na mandolíne a spieval. Nikdy som ho nepočula spievať maďarské piesne, iba slovenské. A matka tiež. Vďaka tomu som sa vlastne dostala aj do slovenskej školy. So sestrou sme boli u starých rodičov a pred domom sme spievali slovenské piesne, ktoré sme počuli od rodičov. Neboli to ľudové piesne, ale tie, ktoré spievali v ochotníckom divadle. Juraj Hanko v tom čase organizoval slovenskú školu. Išiel okolo na bicykli a začul, že spievame po slovensky. Vtedy už na Čabe nebolo vo zvyku spievať na ulici po slovensky. (Pokračovanie na 3. strane) Z QJQ SQJpU ľ., Gál konai návšteve) v/Mlynkochi 3,1,stn, Terénny výskumy Maďarsku 41,stft, Jubiléá)V/alkárske|)záklädnei)školéŕ 5*.,stR, Rozlúčkové)slávnosti!v/našich)školách) ól.stft, Národnostnýfestival vKerepeši 12'.,strc, FOTO: BR