Matičné Čítanie, 1971 (IV/1-26)
1971-01-11 / No. 1
2 Štedrý večer sa na Slovensku prežíva rodinne, najmä v posledných rokoch, keď na celom územi si všetci zasadnú ako jedna rodina — k jednému televíznemu programu. Tentoraz aj ten program patril jednému režisérovi — Martinovi íapákovi. Prvým dielom bola jeho očakávaná dramatizácia Kukučínovej Rysavej jaluvice, ktorá bola „ľahšie stráviteľným štedrovečerným diváckym sústom", pripraveným rutinované a s prehľadom. Väčší umelecký — tentoraz nečakáný, ale o to nezabudnuteľnejší zážitok pripravil Ťapák dielom Harmónia pasturális (je to filmový pendant pre verejnosť znovuobjavenej vianočnej barokovej hudby Edmunda Paschu, v ktorej skladateľ skĺbil vtedajšiu „vysokú“ hudbu s ľudovou slovenskou a moravskou hudbou. Pretože sa Ťapákovi podarilo niečo obdobné ako jeho predchodcovi z 18. storočia, dielo je hodné štátnej ceny. Historický ústav SNM v Bratislave zorganizoval vu svojich priestoroch výstavu Slovenské divadelníctvo do roku 1918, t. j. náčrt slovenského ochotníckeho divadla od čias národného obrodenia až po vznik profesionálneho divadla na Slovensku. Bohatosť vystavených materiálov vyvoláva sem-tam údiv, semtam úsmev, sem-tam vzdych: sme všetci už natoľko profesio nélni? Slovensko ako turistická krajina bolo predstavené v zápa donemeckom časopise Foto Magazín, ktorý pravidelne prináša dlhšie informácie o jednotlivých krajinách, zaujímavých pre turistiku. Téma „Slowakei“ teda odporúča cestovanie po Slovensku a praktické rady sprevádzajú fotografie Martina Martinčeka. q « d o Nosnosť farebnej fotografie netreba preceňovať. To dokazuje aj publikácia s názvom Revúca — srdce Gemera, ktorú ako turistického sprievodcu vydalo pre MNV v Revúcej Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach. Farby nevyšli ani takému skúsenému autorovi ako je Ladislav Déneš, ani tlaúiarni a pretože užívateľ — už je to tak — sa stáva stále národnějším, vysoký náklad (10 000 výtlačkov) s vysokou cenou (25 Kčs) napriek príťažlivej pestrosti sa rozpredá iba vtedy, keď sa výtlačky budú musieť kupovať povinne. Osobnosť nášho filmu na V súvislosti s dejinami filmu Slovensku treba spomenúť doc. Júliusa Krmešského, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o rozvoj školského a osvetového filmu. Docent Július Krmežský sa narodil roku 1901) v Ploštině pri Liptovskom Mikuláši, kde jeho otec bol 30 rokov učiteľom. Svoje štúdiá začal v rodisku; meš tiansku školu a gymnázium skončil v Llpt. Mikuláši. Po absolvovaní vysokej školy r. 1923 nastúpil ako suplujúci profesor na gymnázium v Prešove, kde sa zúčasthoval aj na osvetovej práci a na kultúrnom živote. Na gymnáziu v Prešove, kde popri fyzike učil aj slovenčinu, založil Samovzdelávací krúžok Andreja Sládkoviča. ktorý i po jeho odchode pretrval a úspešne vykonával svoje poslanie medzi východoslovenským Studentstvům viac ako dve desaťročia. Z jeho iniciatívy a nie koľkých jeho priateľov vzniklo Nakladateľstvo slovenských profesorov v rPešove, ktoré vydávalo učebnice a školské príručky. Tu vydal Čítanku pre 1. tr. stredných škôl a neskôr Malý pravopisný slovník. Roku 1929 odišiel do Bratislavy. Tu redi goval zošitovú edíciu Abeceda všeobecného vzdelania, z ktorej vyšlo 20 čísel. Roku 1942 bol poverený funkciou riaditeľa Oslavu pre školský a osvetový film — Školfilm. Za necelých osem rokov vybudoval tento ústav a položil pevné Základy rozvoja školského a osvetového filmu na Slovensku. Súčasne prednášal aj na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Po zrušení Školfilmu pôsobil od roku 1950 na Štátnom pedagn glckom ústave v Bratislave. Roku 1953 bol pozvaný na Vysokú äknlu pedagogickú v Bratislave. Po osamostatnení Vyššej pedagogickej školy prevzal funkciu vedúceho katedry fyziky. Túto funkciu zastával neskôr i na Pedagogickom inštitúte a Pedagogickej fakulte v Trnave. Roku 1901 bol menovaný docentom a roku 1963 po štyridsiatich rokoch plodnej práce odišiel do dôchodku. V poslednom Čase je členom hlavného výboru Slovenskej as tronomickej spoločnosti pri SAV. Docent J. Krmežský spolu pracoval na tvorbe sedemnástich školských filmov a na publikácii Film a diafilm vo vyučovaní fyziky. Pri príležitosti 70. narodenín dostalo sa mu via сего pôct a bol vyznamenaný titulom Zaslúžilý učiteľ. H. J. Ešte raz Polorecký Prečítal som si stručnú noticku Stratení? od (u-z) 14. čísle tohtoročného Matičv ného čítania, aj som skoro zabudol na ňu. No keď som teraz prezeral starú Živenu, pristavil som sa v jej ročníku XIII., 1923, pri anonymnom príspevku Turčania — vojaci. Tam je tiež reč o Matejovi Polereckom a jeho synovi Andrejovi. Autor príspevku dôvodí, že do Francúzska sa dostal nie Matej Polerecký, mošovský rodák, ten padol ešte v kuruckých bojoch niekde v Gemeri, alebo na Spiši, ale jeho vdova, ktorú si vzal už ako vdovu po Badovi. S ňou odišli do Francúzska aj deti z prvého i druhého manželstva, teda podľa mena aj Badovci, aj Polereckovci. Autor pokračuje: „Andrej Polerecký, Matejov syn, venoval sa tam vojenskej službe, a to on bol potom francúzskym generálom, grófom, majiteľom husárskeho pluku a rytierom rádu sv. Ľudovíta. U rodiny v Mošovciach sa zachoval jeho lístok, poslaný ktorémusi z príbuzných do Turca... “ (cituje sa celý v pôvodnom pravopise na str. 73 Živeny). Autor na konci príspevku spomína ešte Andrejovho syna Andreja Filipa, ktorý bol „oficier Chamborandovho husárskeho pluku, tiež rytier rádu sv. Ľudovíta a guvernér mesta Rosheimu v Elsasku. Až do Veľkej revolúcie troje pokolení Polereckovcov slúžilo francúzskym kráľom pod vojenskými zástavami.” Z tohto príspevku vidieť, že generál Polerecký, „ktorý sa preslávil ako významná postava amerických dejín mohol pochádzať nie priamo z Turca, ale z tejto pofrancúzštenej vetvy Polereckovcov“. • Článok Živeny pekne j dopĺňa údaj (u-z) o americkom Polereckom. A kto napísal článok Turčania — vojaci? Nikto iný ako baťko Škultéty, ktorý sa cítil rodové príbuzný s Polereckovcami vo Francúzsku a práve preto sa pod príspevok nepodpísal. (Por. jeho vysvetlenie o mene Škultéty a Polerecký na str. 8 mojich Rozhovorov s baťkom Skultétym z roku 1933.) Tento príspevok v tomto znení som napísal ešte 6. augusta 1970, ale odkladal som s jeho uverejnením, čo bolo inak dobre. Teraz môžem totiž už reagovať aj na údaje Eleny Chmelovej (Ohlasy, 17 č. Matičného čítania, zo 17. I 8. 1970, str. 2.). Musím vy- j zdvihnúť, že tieto údaje, získané podľa informácie prasynovce PolereckovCtoV v USA sa naprosto zhodujú so Škultétyho údajmi. Chmelová spomína len amerického hrdinu Jána Ladislava Polereckého, ale Škultéty vie aj o j druhom synovi — bratovi Jána Ladislava — Andrejovi Filipovi. Myslím, že v Škultétyho korešpondencii v matičnom Literárnom archíve sa nájde aj pôvodný list | Andreja Polereckého, publikovaný pôvodným pravopi- i som v cit. čísle Živeny. Hod- j no by bolo, ako ukazujú I Chmelovej riadky, aj vo | Francúzsku bádať po osudoch í grófskej rodiny Polereckov- j cov, a to ako po jej príslušníkoch, tak aj po majetko- I vej stránke, a samozrejme | aj po tom, čo hovoria fran- I cúzske pramene a ako hod- j notl túto rodinu francúzska j literatúra. JÁN V. ORMIS • Dušan Gallo Národný umelec Ladislav Novomeský 66-ročný Na sklonku roku 1970 (27. 12.) sa dožil národný umelec Ladislav Novomeský 66 rokov svojho plodného života. Kecf vyslovíme alebo počujeme meno Ladislav Novomeský, vynorí sa nám akosi asociatívne, mimovofne kvázi súpis jeho básnických diel (Nedeľa, Romboid, Otvorené okná, Pašovanou ceruzkou, Vila Tereza, Stamodtiaí. Do mesta 30 minút), alebo si ho predstavíme ako člena skupiny DAV a ešte skôr ako básnika, publicistu, kultúrneho politika. Socialistické artefakty převtěloval vo svojich dielach po celý svoj život. Hlboko presvedčený o svojej pravde tvoril a vytvoril dielo, ktoré zaujalo pozornosť cele) našej verejnosti i národa, lebo Je v ňom úžasne vela prostoty a najmä pravdyl Medzi dvoma vojnami prestal byť básnikom, iba aktívnym básnikom, a stal sa redaktorom, redaktorom komunistických novín a neprestal byť súčasne básnikom. Jeho činnosť kultúrna a politická sa prekrývajú a nemožno viesť medzi nimi medziacu čiaru na ohraničenie tej-ktorej činnosti, kde prestáva byť básnikom a kde začína byť politickým redaktorom. Mal a má vyvinutý sociálny zmysel, ktorý prejavuje umelecky v básňach i v článkoch, polemikách, úvahách a pod. V celom jeho diele cítiť to typicky novomeskovské — revolučný dôraz a nedefinovateľnú výbojnosť — a vidieť ako na dlani nedobré sociálne pomery a spoza nich cítiť hrozbu fašizmu. Toto všetko v ňom pretrváva od študentských liet až dodnes. Cez vojnu a po nej bol predovšetkým politickou osobnosťou. Na potvrdenie tohto faktu treba hádam uviesť jeho aktívnu účasť medzi organizátormi Slovenského národného povstania a znova politika a básnika, čo stál pri zrode novej československej republiky. Ak si meno Novomeský nemožno' predstaviť bez symbiózy s menami Vladimír dementis, Rob Poničan, Daniel Okáli (DAV), rovnako musíme k jeho menu pripojiť i mená Karol Šmidke a Gustáv Husák, tak isto ako si nemožno predstaviť súčasne básnika, redaktora a organizátora všetkého, čo po vojne vzniklo. Mal doslovne ruku na tepe nového, bol pri zrode našej novej existencie. Takáto predstava o ňom sa akosi vytvorila sama od seba. Sama bez nášho chcenia a vedomia. Je proste tu. A to je dobre. Jeho publicistická činnosť sa prejavila súčasne s postupným vývojom umeleckým a politickým. Ked spomíname jeho publicistickú činnosť, nemôžeme nespomenúť výber z tejto činnosti (vyšla pod názvom Časová nečasovosť (1967), z ktorej priamo plasticky vystupuje obraz sociálnych vrstiev nášho storočia. Celú biedu, nedýchateľnú politickú atmosféru prvej ČSR. Osvetlil snahy komunistickej strany a podporoval i snahy komunistickej publicistiky. Dnes nám prichodí si len želať, aby sa dielo tohto významného básnika, publicistu a bojovníka za spoločné ciele, patrične a náležíte ocenilo a zhodnotilo. Treba ho zhodnotiť nielen v súvislostiach slovenských ale aj mimoslovenských. Celá matičná rodina želá svojmu dlhoročnému predsedovi národnému umelcovi Ladislavovi Novomeskému z príležitosti jeho 66 rokov a súčasne na prahu nového roka 1971 skoré ; uzdravenie a vela tvorivých síl v prospech celej našej spo- . ločnosti. —vč— I Maurice Chevalier hovorí vo svojich pamätiach, te sa rat za svojho pobytu v Anglicku dozvedel, ako rád by si s ním prial hovoriť Bernard Shaw. K stretnutiu došlo v spisovateľovom byte. Shaw s nevinnou úprimnosťou nadviazal roz* hovor: „Nikdy nechodím do kina, do divadla chodím len zriedka. Tak som vás ešte nemal molnost poznat ani vo filme, ani na scéne. Avšak ako spisovateľ som sa chcel s vami pozhovárať, lebo ste vzbudili toľko všeobecného vzruchu ... Povedzte mi niečo o sebe. Со a ako spievate?" Chevalier spočiatku trocha dojatý týmto neobyčajným stretnutím. nahlas sa rozosmial a odpovedal: „Pán Shawl Vaša úprimnosť je ohromná. Svojou otvorenosťou a bezprostrednosťou ste mi poskytli kus vašej dobrej nálady a odvahy. Preto na revanš aj ja musím priznať, že som dosiaľ nečítal ešte ani jedno vaše dielo ..." ♦ ♦ A. Dumasa sa raz opýtali, prečo sa so svojimi problémami a ťažkosťami obracla len na jedného svojho známeho, o ktorom bolo všeobecne známe, že je šmolíar. „Práve preto som zvedavý na jeho názory,“ odpovedal Dumas. „Potom jednoducho urobím pravý opak toho, čo ml poradí a je to v poriadku!“ + ♦ Gustáv Freytag býval spolu s mladým spisovateľom, ktorý vykonával svoje povolanie pomerne dlho a bez úspechu. Práve priniesol domov hrubý rukopis a nahnevane ho hodil na stôl: „Zasa jedna odmietnutá prácaI Tí redaktoriI VAbec nevedia, čo je dobré!" „Možno," prikývol Freytag, „ale rozhodne vedia, čó je zlé!" * ♦ Carneru prišiel navštívil starý priateL Na stole pod skleným príklopom ležal kus kameňa a zvädnutá ruža. „Čo je to za kameň, priateľu?“ — spytoval sa návštevník. „Tým kameňom po mne hodil jeden černošský zápasník — boxér — zo žiarlivosti," odpovedal Camera. „A tá cuža?“ „Tú som si priniesol z jeho hrobu!“ * ♦ Bernarda Shawa obdivovala istá dáma, aký je vo svojom vysokom veku ešte svieži na rozdiel od strýka onej dámy, ktorý je rovnako starý, ale už viac rokov pripútaný na lôžko. „Ach, áno, aj ja som preležal už dvadsať rokov v postelí,“ povedal na to Shaw. „Och, majstre, a čo to bola za choroba?" „Ale, nič nebezpečného, ja mám totiž vo zvyku ležať každú noc v posteli a spát sedem hodin." Svedectvo katastrofy V roku, ktorý máme za tebou, uplynulo práve štvrť storočia od chvil, o ktorých si vlastne dodnes neuvedomujeme, do akej hĺbky otriasli svetom a do akej miery sa stali medzníkom vo svetových dejinách. Tieto chvíle nám približuje kniha spomienok japonského lekára dr. Takaši Nagai, ktorá vyšla už v ďalšom vydaní pod názvom „Zvony Nagasaki“ s podtitulom „Denník obete atómovej bomby v Nagasaki“ (Vyd. Vyšehrad, Praha, prvé vydanie vyšlo asi pred ôsmimi rokmi). V predhovore sa od autora dozvedáme, že „niekoľko svojich krátkych literárnych pokusov" píše chorý a slabý. Hoci sa považuje za invalida, trošku bez nádeje, že by mohol byť ešte dajako užitočný, je jeho dielo užitočné i aktuálne. Na pozadí autobiografických záznamov rozvíja autor zaujímavé myšlienky; o kultúre, o manželských i o ľudských vzťahoch. V kapitolke „Kultúra" napr. porovnáva bohatých „konzumentov“ kultúry s jej „výrobcami“. „V malej izbe so šiestimi rohožami sme navzájom tvorili kultúrny zdroj: chudobne oblečený lekár - bádateľ a krajčírka ..Otázka teda, či je ozajstnou kultúrou dnes vo svete tak módny a povrchný konzum krásy a potešenia bez hlbšieho zmyslu... Či prostý vzťah ľudí so zdravým zmyslom nie je kultúrou na vyššom stupni? Popis chvil po výbuchu atómovej bomby, zánik univerzity, v ktorej autor pracoval a v tragickom čase sa nachádzal, je otrasný. Dr. Nagai, ktorý zo žiarenia pri vedeckej práci dostal leukémiu a dúfal, že ho manželka bude opatrovať, po výbuchu nachádza z domu i manželky len popol. I pritom všetkom - sám chorý a zranený - pomáha ostatným postihnutým. Mali by sme ešte viac výhod z vedeckých poznatkov, keby sa životy a materiál venovali na mierové účely. No niektorí dôstojníci hovoria revanši „ ... príde deň". Mao li tí dôstojníci vôbec skúsenosti z ozajstného boja? Ležať na pohovke, a čítať knihy o vojne nie je umenie. Človek, pravda, chce rojčivo skúsiť hrdinstvo - ale skutočnosť je ukrutná; niektoré knihy popisujúce skutočnú tvár vojny dokonca cenzúra nepustila. Atómová vojna nie je hrdinská poézia, je to už len smrť bez slov. Takto polemizuje autor návštevníkmi v chyži z plechu, s ktorá sa stala jeho novým domovom. V atómovej vojne sú pomsta, revďnš, ľudské konflikty - smiešne. Všetko valcuje bez milosti na jednu kopu nemilosrdný moloch, ktorého ľudská obmedzenosť vypustila na slobodu. Atómový vek nás akosi núti myslieť v nových, hlbších a širších dimenziách. Bude atómový vek šťastný? Jediná bomba zničila životné prostredie občanov kvitnúceho a kultúrneho mesta Nagasaki. Bola by sa Mária Curie venovala svojej práci, keby bola predvídala takéto výsledky vedeckej práce s atómom? V skutočnosti bomba poučila ludi, že vo vesmíre existujú obrovské skryié zdroje. Atómová energia by teda mohla odstrániť príčiny konfliktov. Keby ľudia mali obživu a šatstvo, nemuseli by sa zháňať iba za hmotnými statkami, vraví autor- vedci by mohli urobiť veľa, aby zmenili spôsob ponímania života. Autor popiera obvinenie, že technický pokrok je prekážkou duchovnej kultúry. Hovorí, že technika poskytuje základňu, na ktorej sa v budúcnosti bude vyvíjať duchovná kultúra. No technika musi mať zameranie cieľavedome pozitívne. Optimizmus, viera v budúcnosť človeka, ktorého položenie by ktosi mohol nazvať zúfalým, môže udivovať. Udržať si vnútornú silu v zúfalých chvíľach je náročné. No možno, že práve vo chvíľach, keď sa všetko akoby nezmyselne rúca, skutočné hodnoty sa odhaľujú. Spôsob, akým sa autor vyrovnáva s obrovskou tragédiou vlastného života, odkrýva trochu možnosti vnútorných ľudských síl. -ro-