Národná Obroda, máj 1947 (III/99-121)

1947-05-04 / nr. 99

Ročník III., Číslo 99. Nedeľa 4. mája 1947 Stalin o Amerike a o atómovej energii Ktoré zri údenie je lepšie, to ukážu až dejiny — vyhlásil generalissimus Stalin Sú židovskí feroristi v Palestíne bojovníkmi za slobodu a Angličania ochrancami poriadku a pokoja? — Po 15-mesačnom mlčaní prvé podrobnosti o rokovaniach vojenského výboru OSN vo veci utvorenia medzinárodného vojenského telesa (r) V pondelok dostala sa palestín­ska otázka pred mimoriadne valné shromaždenie Organizácie Spojených národov. To je jedna z príčin vše­obecnej pozornosti, ktorú teraz venu­je svetová tlač palestínskemu problé­mu. Ale svet sleduje túto otázku po­zorne už dávnejšie aj ponad všetky ostatné význačné udalosti posledných mesiacov,* a to v dôsledku všeobecne známych drakoíiických opatrení brit­ských okupačných vojsk. V súvislo­sti s tým mnohí si kladú otázku: sú židovskí teroristi vojakmi pokroko­vého národného hnutia proti impe­rialistickému tlaku? A ak nie — te­da britské okupačné vojská chránia v Palestíne naskutku len poriadok, pokoj a kultúru? Na obidve tieto otázky treba odpovedať záporne. Palestínsky problém Británia lipne na onom úzkom po­brežnom pásme, ktorým Palestína zemepisne je, na základe ďalekosiah­lych strategických a hospodárskych záujmov prvoradého významu. Pales­tína, ležiaca v centre arabských kra­jín Blízkeho a Stredného východu, dnes je už nesporne krajinou s arab­­sko-židovským charakterom. Židia, ktorí sa sem nasťahovali väčšinou z europských krajín, vybudovali si tu svoje nové domovy často za cenu nadľudského nadšenia a práce. Ale túto ozaj konštruktívnu židovskú vrstvu priviedla do nebezpečnej situ­ácie protiarabská politika sionizmu a jeho predákov, ktorí sa spolčili so špekulačnou politikou britského a amerického veľkokapitálu. Tejto po­litike sionistického vedenia podarilo sa čoskoro postaviť do ostrého anta­gonizmu židovské vrstvy s Arabmi. .Veľká Británia v snahe podržať si stoj čo stoj svoje slabnúce pozície na Blízkom a Strednom východe, popus­tila svojho času tlaku arabských kra­jín a obmedzila židovskú imigráciu do Palestíny. Táto politika dostala svoj výraz aj v britskej Bielej knihe ž r. 1939. Vtedy sa začal rozplývať aj sen židovských sionistov: palestínsky židovský národný štát. Časť židov­ských más, sklamaných starou skra­chovanou politikou, priklonila sa tak­to k pravičiarskym extrémne nacio­nalistickým „revizionistickým“ stra­nám a frakciám, ktoré dnes dúfajú, že druhá anglosaská veľmoc bude ich úprimnejším priateľom, a preto oča­kávajú spasenie od — Ameriky. Veď americký kapitál získava už aj tak čoraz širšiu pôdu na Strednom vý­chode a simultánne s poskytovaním pôžičiek arabským krajinám podpo­ruje aj sionistické požiadavky. V tej-to vývinovej fáze stala sa všeobecne známou i sarkastická definícia sioniz­mu, podľa ktorej: Sionista je Žid, ktorý chce,. aby druhý Žid sa vysťa­hoval do Palestíny na účet tretieho Žida. Členovia židovských teroristických útvarov sú extrémni šovinisti, ktorí neuznávajú práva Arabov. Bojujú zdanlivo proti Británii, ale v skutoč­nosti sú najväčšími nepriateľmi ži­dovského a arabského demmokr. ľud. hnutia, lebo svojimi činmi len po­tvrdzujú oprávnenosť prítomnosti britských okupačných vojsk, ba čo viac, pripravujú aj cestu intervencie ďalšej veľmoci. Vojenská okupácia a koloniálny útlak ľudu v Palestíne sú perfektné. Niet tam ani stopy po de­mokratickej vláde. Nateraz platné núdzové opatrenia v Palestíne pozba­­vily tamojšie obyvateľstvo aj mno­hých základných ľudských slobôd a práv. Iracký minister zahraničia Ja­­mali vyhlásil na zasadnutí OSN toh­to týždňa: „Palestína nežije slobodne už 30 rokov, a to preto, lebo je man­dátnym územím. Mandát nemá nija­ký mravný, ani právny podklad. Je to jedna z chýb starej Spoločnosti ná­rodov, ktorú teraz musí OSN napra­viť. Británia pomáhala sionistom dó Palestíny. Toto ďalej už nemôže po-kračovať. Politický sionizmus v Pa­lestíne nie je ničím iným, ako impe­rializmom. Následok toho je ten, že celý arabský svet dnes žije vo veľ­kom napätí. Vieme, že židovské ná-Prirodzene, takýto stav, vecí naj­ťažšie dolieha na pracujúce vrstvy: práve tak na Arabov, ako na Židov, Je nad slnko jasnejšie, že záujmy utláčaných arabských a židovských pracujúcich vrstiev sú spoločné, a práve preto skutočnými bojovníkmi za židovskú a arabskú slobodu môžu byť len tí, čo stoja v službách pokro­ku a čo sa neusilujú o dosiahnutie svojich politických a hospodárskych cieľov na úkor iných národov. My, Slováci, máme v tomto ohľade boha­té skúsenosti s politickým národom maďarským a v tomto ohľade — hoc zemepisne a politicky vzdialení od palestínskej problematiky — vidíme do veci jasne. Podmienky pokojného vývinu v Palestníe vidíme len v umožnení pokojnej kooperácie arab­ských a židovských pracujúcich vrs­tiev. Terajšie handlovanie s hlasmi na mimoriadnom zasadnutí ÖSN vo boženstvo je jedným z veľkých sve­tových náboženstiev. Sionizmus otra­vuje atmosféru a neblaho vplýva na styky Židov a Nežidov v arabskom svete. Ničí národnú lojalitu.“ Flusching Meadows môže vyniesť rozličné odporúčania na ďalší postup v riešení palestínskeho problému, ale toľko je isté, že Palestína nedo­stane sa do koľají normálneho histo­rického vývinu prv, než nebudú smierené obidva národy a kým sa. pokrokové sily celého Stredného vý­chodu nepostavia do spoločného fron­tu proti imperialistickej špekulácii,, nech sa už hlásia v akejkoľvek for­me. Lebo dnes vyzerá situácia zdaň-' livo. tak, že palestínske obyvateľstvo stojí pred nejakou alternatívou, ktorú symbolizuje Británia a USA. Ale v skutočnosti ani jeden z týchto sym­bolov nepredstavuje rozličný spôsob riešenia palestínskej otázky vládami USA a Británie, ale sporným je v skutočnosti-len rozsah účasti ame­rických a britských monopolov v Pa­lestíne a ich nárokov v krajinách Stredného východu vôbec. Jediná cesta FREZIDENT BENEŠ ARMÁDĚ A ĽUDU SSSR Praha —— Prezident Dr. Beneš mal k 1. máju pre sovietsku armádu a ľud Sovietskeho sväzu tento rozhlasový prejav: „Rád vyhovujem žiadosti po­sledných „Izvestijí“ a pozdravný pre' jav Sovietskej armáde. Práve pred 2 rokmi dokončovala Sovietska armáda svoj najslávnejší boj o oslobodenie SSSR. Svojím víťazsvom priniesla os­lobodenie aj Československu. Dnes hrdá a víťazná, naplnená sebadôverou zúčastňuje sa významnou mierou na novom budovám mierového života isvojej vlasti vo svete zbavenom, na dlhú dobu nacistického a fašistického nebezpečenstva. Ako hlava štátu, ako najvyšší veliteľ čs. armády, želám So' vietskej armáde a bratským národom Sovietskeho sväzu v budúcnosti veľa •daru.“ Rozhovor Stalina so Stassenom (Reuter) Washington — Generalis­simus Stalin republikánskym vo svojom rozhovore s kandidátom prezi­dentstva USA Haroldom Stassenom 9. apríla vyzýval k väčšej spolupráci medzi USA a SSSR, ale varoval, že to môže dopadnúť práve tak ako s Ne­meckom, ak nebude vzájomná ochota k spolupráci. Stalin uistil Stassena, že rozdiely v zriadení USA a SSSR ne­musia znemožniť harmonickú spolu­prácu. Stalin povedal: „Zriadenie USA a SSSR je zaiste rozdielne, ale nikdy sme neviedli proti sebe vojnu a SSSR takúto vojnu ani nechce. Keď USA a SSSR mohly spolupracovať za vojny, prečo by nemohly spolupracovať dnes v mieri?“ O svojich zmienkach o „ka­pitalistickom obkľúčení“ z r. 1937 Stalin povedal: „Ak jedna stránka ne­chce spolupracovať, je to hrozba úto­kom. A skutočne: Nemecko, ktoré ne­chcelo spolupracovať s SSSR, napadlo Sovietsky sväz. Mohol SSSR spolupra­covať s Nemeckom? Áno, SSSR mohol spolupracovať s Nemeckom, ale Nem­ci nechceli spoluprácu. Ináč by SSSR hol mohol spolupracovať s Nemeckom práve tak, ako s ktorýmkoľvek iným štátom. „Ako vidíte, povedal Stalin Stassenovi,“ ide tu predovšetkým o vôľu k spolupráci, a nie o možnosť spolupráce. Preto treba rozlišovať me­dzi vôľou k spolupráci a možnosťou spolupráce. Možaosť spolupráce totiž jestvuje vždy, ale niet vždy vôle k spolupráci. Ak jedna strana nechce spolupracovať, výsledkom bude kon­flikt, vojna.“ Keď Stassen zdôraznil, že spolupráca musí byť vzájomná, Stalir poznamenal: „Chcem podať dô* razné svedectvo o tom, že Rusko si spoluprácu želá.“ Stalin ďalej vyhlásil: — Nekritizujme navzájom svoje zria­denia. Každý má zaiste právo žiť v takom zriadení, aké si zvolil. Ktoré zriadenie je lepšie, to ukážu až deji­ny. Niektorí ľudia nazývajú sovietské zriadenie totalitným. Náš ľud nazýva americké zriadenie monopolným kaipi" tali,zrnom. Ak budeme jeden druhého nazývať monopolistami a zástancami totality, výsledkom bude opak spolu­práce. Keď jeden druhého zahrňuje­me kritikou, je to propaganda. Čo sa týka propagandy, nie som propagan­distom, ale skôr obchodníkom. Ak ľud chce zjneniť svoje zriadenie, zmení ho. Keď sme sa sišli s Iloosevc! lom, aby sme prerokovali otázky vojny, nedá­vali sme si takéto mená. Rokovali sme o spolupráci, spolupracovali sme ja podarilo sa nám poraziť nepriateľov. — Stalin sa vyslovil optimistický o výhľadoch na dohodu o mierovom roz­voji atomickej energie. Povedal: — Medzi nami je veľký rozdiel náhľadov, ale dúfam, že nakoniec sa predsa do­siahne dohoda. Podľa mňa sa zavedie medzinárodná kontrola a dozor, čo bude mať veľký význam. Mierové pou­žitie atomickej energie bude mať za následok veľké technologické zmeny. Čo sa týka vojnového použitia ato­mickej energie, je to problém, ktorý nakoniec vyrieši svedomie ľudstva a použitie atomickej energie vo vojne zakáže. — skončil generalissimus Stalin svoj rohovor s kandidátom americkej strany na prezidentstvo, Stassenom. Do štvrtého týždňa presídlovania Odhlásení v Maďarsku prídu tiež (kv) Bratislava. — Po spoma­­malení výmeny obyvateľstva tohto týždňa, keď v prvých troch týždňoch boly vypravované na oboch stranách všetky vlaky podľa programu, schvá­lili dopravný plán pre ďalšie obdo­bie a od pondelka pobeží štvrtý týž­deň prepravy presídlencov. Z Maďar­ska dopravujú sa ešte vždy Slováci z Nyiregyházy a Pitvarosa, ale už aj zo Slovenského Komlóša. Na Sloven­sku odvážajú Maďarov v oblasti Ga­­lanty a Levíc z ďalších obcí. Maďarská delegácia v Bratislave zaviazala sa dať vyhlásiť v Maďar­sku, že Slováci, ktorých tam nahovo rili k odhláseniu sa od presídlenia, nech sa to stalo z hocakých dôvodov, môžu sa nerušene presťahovať. Túto zprávu v Budapešti skutočne aj vy­sielal rozhlas a uverejnila aj tamoj­šia tlač, ale zas s dodatkom, že vraj Slováci v Maďarsku, hoc .sa na pre­sídlenie prihlásili, ak odvolali pri­hlášku, môžu v Maďarsku zostať. Po­dľa informácií so všetkých strán Maďarska nielen že sa znova prihla­sujú poblúdili, ktorí pod maďarským terorom odvolali prihlášky, ale pri­hlasujú sa aj ďalšie stovky Slová­kov. Je takto nanovo prihlásených v Maďarsku so 30.000 a na ich pri­hlášky bude braný zreteľ pri novom rokovaní s Maďarskom o transfer etnických Maďarov zo Slovenska po­dľa 5. článku mierovej smluvy. (AFP) Belehrad. — Juhoslovanská vláda údajne dala po rozhovoroch so štátnym tajomníkom ministerstva za­hraničia Dr. Clementisom zásadný súhlas k tomu, aby asi 140.000 Če­chov a Slovákov, ktorí žijú v Bosne a Vojvodine ešte z čias režimu ra­­kúsko-uhorského, vrátia, sa do ČSR. Sú to väčšinou roľníci a juhoslovan­ská vláda je ochotná zaplatiť im ich hnuteľné i nehnuteľné majetky, kto­ré zanechajú v Juhoslávii. Dr. de­mentis mal po podpise kultúrnej do­hody a pred odchodom do Dubrovní­ku, kde strávi niekoľko dní dovolen­ky, v Belehrade rozhovory o repatri­ácii druhej skupiny asi 3.000 čs. ob­čanov, ktorí sa usadili v Juhoslávii. Prvá skupina — asi 3.500 Čechov a Slovákov bola repatriovaná minulé­ho roku, , č*'-. Za Kčs 2.50 MRŠ Dr, Ján Juríček. Niel v našich najnovších dejinách veľa postáv, ktoré by vzbudzovaly toľ­kú pozornosť, ako složitá a mnoho­stranná postava Milana Rastislava Šte­fánika. Vyše tridsať knižných publikácií tvorí dnes rozsiahlu štefánikovskú lite­ratúru, dokumentujúcu dosah a význam nevšedného historického zjavu. Aie je ai málo slovenských dejateľov, ktorých dielo a odkaz by naše generácie tak odchodné chápaly, ako sme toho sved­kami pri posudzovaní osobnosti Štefá­nikovej. Spomeňme ien niektoré fakty z problematiky, prichádzajúcej do úva­hy pri starostlivejšom študovaní štefá­­nikovskej literatúry: príslušnosť mladé­ho Štefánika k pražskej skupine hlasi­stov, jeho postoj k demokracii a predo­všetkým celkové poňatie — motívy — jeho rozbehov a výbojov. Tak sa uka­zuje, že tieto otázky najviac determi­novaly rozličné poňatia Štefánikovej osobnosti. Rozumie sa, v takomto nejednotnom chápaní a hodnotení bohatého Štefá­nikovho života a diela netreba hneď vidieť — ako sa to u nás stávalo — je­ho zmalichemovanie, alebo dokonca znevažovanie. Predpokladáme, že každý, kto sa doteraz or!"’r' ť o Štefánikovi, robil to s úmyslom ale­bo vydať svedectvo pravde, keď išlo 0 spomienku na vzácneho priateľa, aiebo vysvetliť ten úžasný vzostup sloveského génia, keď išlo o detailnejšie poznanie osobnosti. Na­zdávame sa, že rozmanitosť názorov a úsudkov si nadmieru složitá a rcmoho­­strannáf osobnosť Štefánika priamo vy­žaduje. Historici sú si nailspue vědo­mi skutočne j!, že čím íe einľrny r v významnejší, tým je ťažšia jeho inter­pretácia. A Milan Rastislav Štefánik bol osobnosťou nielen svrchované význam­nou (najmä v akciách československé­ho zahraničného odboja), ale pritom 1 neobyčajne mnohostrannou. Vidno to jasne i s faktu, že hoci sa približujeme už k tridsiatemu výročiu jeho tragic­kého skonu — i pritom všetkom, že li­teratúra o ňom dosahuje čoraz väč­ších rozmerov — ešte nikomu sa do­teraz nepodarilo vernejšie a výstižnej­šie zachytiť profil jeho komplikovanej ľudskej, vedeckej, štátnickej a vojen­skej osobnosti. A tak konštatujeme opäť to, čo v podobných súvislostiach u nás už vyslovené bolo — že, popu­lárne vyjadrené, ie to sama veľkosť Štefánikova, ktorá nám zabraňuje po­­chooif ieho život a dielo v tej neuve­riteľnej složitosti a rozprávkovej hrdin. skosti, v akej skutočne prebiehal. — Ako je teda možné, — dalo by sa namietať — že obraz Štefánika učenca, diplomata a vojaka je tak hibq­­ko vkorenený v dušiach všetkých slo­­žiek našej society, že sa jeho meno stáva u nás neoddeliteľným od pocho­pu slobody národa! Nebude nám ťažko odpovedať na takúto otázku. Postava Milana Rastislava Štefánika,, a smelo môžeme dodať: živá postava, stojí ešte dnes pred nami všetkými ako ideál a zosobnenie najpoziiívnejšich vlastnosti slovenského človeka. Ako héros a vy­kupiteľ národa zo sfáročnej poroby. Ako najkrajší symbol, ktorý stále pre­sviedča skeptické mysle rodákov o ví­ťaznej slovenskej budúcnosti. Slováci nezahynú — to znamená Štefánik. Slo­váci nezahynú, lebo mali Štefánika. Ta­káto osobnostná podoba, pravda, naj­lepšie vyhovuje romantickému cileniu nášho ľudu a nebolo by ani múdre po­zastavovať sa nad tým. ie to všetko vari zásluha našich poetov, ktorí sa zmocnili pri svoiich hymnických apo­teózach hlavne dvoch prvkov v boha­tierskom Štefánikovom živote: nadľud­ského heroizmu a osudovej tragiky — prvkov, ktoré i v básnických koncep­ciách zastávajú funkciu. Iste: hocikedy uvažujeme o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, vždy by sme si mali uvedomiť, že tie abstraktné črty, ktorými nám ho namaľovali, pochodia

Next