Národnie Noviny, január-marec 1876 (VII/1-38)
1876-01-04 / nr. 1
lásku už asi od polstoročia systematicky vštepujú, len že miuulý rok bol už ozaist personifikáciou tohto macošského systému. Otázka je teraz, či ked tento perfidue persekútorský systém ešte i dalej trvat bude: čo a jako sa v oči jeho držať? Ja myslím, že on ešte i dalej potrvá; brať nám síce už nemajú čo, — no možno, že obráťa sa kouečne i proti jednotlivým osobám, aby jich, dľa svojho domnenía, „neškodnými“ učinili. Ľakať sa nám ani toho nenačim, ale ani hladano nevyvolávať ukojenie jejich persekútérského .snaženia a baženia. Do verejných politických záležitostí, najlepšie je nateraz nestarať sa —; — nech si robia, čo chcejú, či v stolici či na sneme; nech si volia koho chcejú, či za vyslancov či za úradníkov: to nás už teraz ani ako mak nezaujíma. Veškerá naša činnosť má byť k tomu obrátená, aby sme, ked už gymnasií a Matice nemáme, tieto naše pre mravnie a umné vzdelanie slovenského národa jestvovavšie ústavy, svojmu ludu iným spôsobom dľa najlepšej možnosti nahradili. A to učiníme takto: Pri každej zavdavšej sa príležitosti (svadba, krštenie, hostina, meniny atd.) zavedme „šestákovú“ alebo krajciarovú sbierku v prospech podporovania slovenskej študujúcej mládeže], aby sme takýmito sbierkami umožnili i chudobným rodičom posielanie jejich schopných synkov do školy; kto v tom alebo v inom vidieku i dosiaľ účinkovával ako jednateľ literárnych podnikov: nech to za svoju najsvätejšiu povinnosť považuje, ako taký i dalej horlivé a svedomité účinkovať. PrA i>aby je plač a teplý kút; pre junákov nezlomná mysel a vytrvalosť v horlivých prácach na dedičnej roli národa. Každý jednateľ literárnych podnikov, nech pilne sbiera predplatky na slovenské časopisy, nech neúnavne sbiera predplatky na všetky vychodiace slovenské knihy; s vytrvalou pilnosíou predplatky sbierajúcich jednatelov, to behom tohto roku ľahko ta doviesť môžeme, že každej slovenskej knihe dostane sa 800 —1000 odberateľov, a aspoň päť ráz toľko čitateľov. Prirodzeným ’’ýsledkom tohto ruchu bude privykanie slovenského obecenstva k výdatnejšiemu čítaniu, rozširovanie sa mravnej a umnej vzdelanosti i medzi ľudom, pozbudzovanie slovenských vedomcov a spisovateľov k ďalším neúnavným prácam, ktoré jim, pri dvíhaní sa počtu odberateľstva, celky prirodzene, i výdatnejšie budú môcť byť honorovanými. — No žiaden jednateľ literárnych podnikov, nech nečaká kým by mu tá lebo oná kniha k rozpredávaniu doposlaná bola; nech sám, ako muž, ktorý drží na svoju národniu česť, všade, kde jest nejaká kniha k dostauiu, rýchle hlási sa, aby mu z nej toľko a toľko výtiskov doposlané bolo; nech hlási sa v kuíhtlačiarňach martinskej a skalickej, ktoré majú značný počeť dobrých spisov na sklade, aby mu čo skorej poslali z nich toľko a toľko do komissie. Toto je jediný spôsob, ktorým ako tak nahradiť si môžeme našj zrušené vzdelávacie ústavy. A je to spôsob ľahký, ktorý nestojí mnoho ani obeti ani ustávania. Treba k jeho prevedeniu len dobrá vôľa, chuť, pilnosť a vytrvalosť. Kto pamätá, pred r. 1848 mali sme na celom Slovensku len sedem povšechne známych predavačov a rozširovateľov slovenských kníh; a tí siedmi ľudia vzdor toho, že jich tak málo bolo, v tomto ohľade predsa mnoho vykonali. Usta novte si teraz, bratia moji, v každej stolici da koľko sberateľov predplatkov a rozširovateľov kníh, a budú-li svedomité pôsobiť, uvidíte jak blahosľubný bude výsledok jejich i len jednoročuieho pôsobenia. Vytrvajte v pilnosti a horlivosti len za rok: na takto rok vás už i sám ľud bude upomínať na zaopatrovanie mu duševniebo pokrmu. Literárne pôsobenie teda a takéto rozširovanie slovenských spisov nech bude teraz už heslom naším v uovonastalom roku, a uvidíte, že v tomto znaku zvíťazíme. Každý svedomitý kňaz, učiteľ, advokát, ľudia to, ktorí žijú v ustavičnom styku s ľudom, by vždy mali mať aspoň dajedných spisov väčšiu zásobu pri ruke, a iste výdatne darilo by sa rozširovanie ovocia slovenskej spisby. To hľa je naše vrúcne želanie v tomto novom roku. Bratia moji! komu sa neleuí, tomu sa zelení, — uuže, chyťme sa do práce. Belohorský. V záležitosti „Matice Slovenskej.“ Od podžupana turčanskej stolice. Č. 153. Blahorodý Pane! Poneváč matičné museum spolu i s knižnicou, skrze patričných spolkových úradníkov, pod ťarchou zodpovednosti zavedované byt muselo, a tak teda nielen o predmetoch matičnými peniazmi zakúpených ale i o tých, ktoré darované boly, riadne zápisky vedené byť musely: z tej príčiny Vaše Blahorodie, jakožto zavedujúceho podpredsedu rozpusteného spolku, následkom vysokého nariadenia jeho excellencie pána kr. uh. ministra vnútra od 20. dec. 1875 č. 5326 prítomne vyzývam, aby Ste mi výkaz všetkých, opatere Vášho Blahorodia pod ťarchou zodpovednosti sverených knižničných a museálnych predmetov do 8. januára 1876 predostreť ráčili. V Turč. Sv. Martine, dňa 31. dec. 1876. Jozef Justh, podžupan a ministerský komisár. Na tento úradní dopis pán Viliam Pauliny-Tóth odpovedal ako nasleduje: Blahorodý Pán podžupan! Moje úradnie účinkovanie pri „Matici Slovenskej“, čo jej prvého podpredsedu, prestalo dňa 13. apríla 1875, ked som mal česť Vášmu Blahorodiu, čo ministerskému komisárovi všetky písemnosti, listiny, zápisnice, účty, obligácie a veškerý movitý a nemovitý majetok „Matice Slovenskej“ instrumentaliter odovzdať; nasledovne nemajúc ničoho pri rukách, naskrze vedet nemôžem, aké predmety nachodia sa v sequestrovanom matičnom museume, jehož kľúče od vyšeudaného dňa, nachodia sa tiež v rukách Vášho Blahorodia. Ľutujúc teda, že ctenému vyzvaniu od 31. dec. 1875 č 153 naskrze zadosť učiniť nemôžem, ešte len toľko poznamenávam, že matičné museum a jeho knižnica, — ako to zápisnice všetkých valných a výborových shromaždení, počnúc od r. 1869, svedčia — sverené bolo opatere nie prvého podpredsedu, lež opatere museálneho kustosa, pána Fr. V. Sasinka. V Turč. Sv. Martine, dňa 3. januára 1876. Viliam Pauliny-Tóth. BESEDNICA. Štefan Pinka vracia sa z Hercegoviny. Ako chlapec pamätám sa, ked si cigáni parochne čuqjmli, a ohnivý prúd šarvátky, ani tá, na ten čas ešte v najbujnejšom kvete stojaca hajdúska lieskovica zahladiť nestačila, s najlepším výsledkom ako najbezpečnejší liek upotrebený býval ku ďalšiemu zamedzeniu cigánskej gymnastiky: dakolko kúp čerstvej vody, vyliatej na kostrbaté hlavy nemóresných chlpčiacich sa More-sov. A hned sa rozmotali a s chlpami vytrhaných vlasov v rukách poberali sa ukrotení bojovníci so psou hanbou do svojich kaštieiov. No nehodno pripodobniť, — ako v malom, tak je to i vo veľkom. Zima krotí vojnu, ochladená krv tak lahko nekole. Keby Napuleond I. nebol v zime vojnu viedol, nebol by pošol s dlhým zamrznutým nosom domov. V jednej ruke teplý hrniec, v druhej handžár — to už tiež nesvedčí. Tým Vám len to dokázať chcem, že i tu v Hercegovine vlk zimu nezjiedol. Ladu, sňabu dosť. Ba, na fúzoch nám také combolky visia, že nám na marši hrkocú, ako tie Vaše hrkálky na sánkach. Toť nedávno pri Gacku dostali Turci facku. Stáli sme na výšine, zima bola kalavná. Rukami sme plieskali, klince na dachoch trieskali. — Strhne sa krik : „Turci, Turci ťahajú dolinou!“ Oj, kde? V skutku. „Pozor! rikteig, pretensír, mataj fertuch! Ka nonn'e aprácen!“ A už hurtuje bruchácius-delo na breh. — Pán Viliam Pauliny-Tóth, ako bývalý podpredseda „Matice Slovenskej“, dostal dňa 3. januára 1876 nasledujúci úradní list: Bruchaciusi sú nové, z tvarohu a lekváru hotovené delá. — Prachu sme napchali do neho, ale kule sa nám nešikovali. Teda čo? Nepriatel sa blížil: furdes natrepali sme ľadu do nich. Fertuch! a potom fajjer a durk, durk — a to by ste boli videli tú geflorenésu, ako Turkom do papule prskala. Taký proviant, taký geršenšlám iste neočakávali. Pred týmto novým vynálezom sa Turci úplne utiahli do súkromného života, ukazujúc nám jich simplzadovky. Omrzli mi krpce a to, čo v nich jest a tak mi tvrdo prichodí jazdiť. Vzal som vrláb. Turkom som dal jurišticium, t. j. že jich na Jura zase za šticu chytím. Tých, čo som ešte nepotlkol, pustil som na vakácie, na jar sa zase uhliadneme, a urobím s restom poriadok. Do tých čias máličko poshovenia prosím. Ked sa Sultán a Tisa líže, býva pokoj, nuž ale ktože vie: Leží Sultán v koňaku, Kúri sebe tabaku, Ten nemocný muzulmán Písal voíaký furman. A tým furmanom sľubuje raje rovnoprávnosť; to sa ásnád tak rozumeť má, že všetkých rovnako tĺcť budú, — ale ako je kolvek, toľko je isté, že pri tlači toho furmana vo slove „rovnoprávnosť“ omylom vkĺzla sa akási druhá špatná litera, a tu cele druhý smysel vypadol. — Sultán, ako viete, je chlap chorý, a nemá k tomu peňazí; no to sú ovšem dve plané choroby. U nás takých bedárov posielajú do špitála, toho ale u Turkov niet. Oo tu tedy robiť, aby chudák Sultl nezahynul? Nuž navarili mu polievky tam v Europe — bezpo- Nás teda niet. Bolo to ešte roku 1861, ked my, bárs i Slováci rodom, pod zástavu bývalého opposicionalistu Kolomana Tiszu smelo a početne zastali sme si, harcujúc oproti bývalej pravici za lavicu. Za ce’ých skoro 14 rokov bojovali sme za ideu rečeného náčelníka lavice, krytého náličnicou liberalismu. My verní zástave tej, ako sme si ju predstavovali, avšak s rozumom rozhľadeným odriekame sa menovaného náčelníka a týmto smelo vyjadrujeme, že my takému liberalismu, jaký od istého času tento bývalý náčelník aj Slovákov ľavičiakov hlása, naskrze nerozumieme, ani rozumeť po ten čas môcť nebudeme, počim tento náčelník inšiu cestu nenastúpi. Na sneme povedal, že on národa slovenského nezná; národa toho, ktorý s Maďarmi od 1000 rokov v bratBkej shode žil! i Bôh dá, žiť bude, jako bude. chyby tak krčmu volajú — a varia ju hen traja kuchári, a tú polievku hodlajú mu vraj poslať ku posilneniu do postele — nie že nie postel, šak jej nemá, povaluje sa len na diváne. Ale hľa, traja kuchári veru ľahko polievku presolia. Neviem ani to, či očká z nej zoberú a pre koho, a či dačo do nej zavaria, či mu ju len takú prázdnu pošlú. Ondrej z krásnej hory škiabe do nej petržlen, ak mu čert ruku postrčí a pochytí bolehlav — hm. No ale už idem. — „Slovensko, íy ješíé spíš?“ Heyduk. Nespím už viacej! už raz i mne svitá, Otváram už oči, hladím po domove; Vidím, že Tatra v chmár smutku zavitá, Bo v putách je pod ňou plemä Ábelové. Oj žialné, trpké je moje precítenie, Bo mojej neresti v svete páru nenie. Nespím už viacej! vidím tú pustotu, Do ktorej cudzinec vsotil rod môj milý, Vidím jeho zbytky, moju nahotu, V nej ž si putá ľúbe národ zotročilý. Oj zle je, Slováci, oj zle je, nedobre: Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre. Nespím už viacej! vidím i tie vázy, V ktorých stŕply moje údy zmeravené, Po nichž vláča sa zmyje, zemeplazy, Vyssať mi konečne telo vycivené. No verím, že raz Bôh splní moje prosby: A dopraje slávnej dožiť sa dňa kosby. Po dol s k ý.