Národnie Noviny, apríl-jún 1876 (VII/39-74)
1876-05-04 / nr. 52
nosti. A vzdelanosť všemožne napomáhať a šíriť v obyvateľstve, už či je ouo takej lebo inej reči, je svätou, nezbytnou povinnosťou, je vlastnou úlohou a povolaním každého štátu, ktorý jaké také nároky si robi byť štátom kultúrnym. Nuž vy pekne sa staráte o kulturné pozdvihnutie našeho slovenského ľudu, o šírenie osvety a vzdelanosti v ňom. Nech že nám „E.“ menuje tie ústavy, v ktorých by sa štát staral o pestovanie a vzdelávanie reči a literatúry slovenskej; nech že nám ukáže jedou kraj čiar, ktorý by v krajinskom rozpočte týmto cieľom bol ustanovený. A predsa my Slováci najväčšie bremená znášame v celej krajine a najporiadnejšie zpláeame naše dane, z ktorých vy, čo sa nám vysmievate, že nemáme skvelej žurnalistiky, neokúňate sa podporovať svoje špecitične maďarské ciele, svoje opery a sínházy, svoje akadémie a storaké iné vzdelávacie ústavy. Ba čo viac, vy vo vašom zápale za všeobecnú a za našu slovenskú kultúru tak daleko ste šli, že zborili, zničili ste nám ešte i tie svätyne, ktoré my sami za naše krvopotné groše sme si vystavili. A „Ellenőr“ má ešte tých očú, vysmievať sa nám, že u nás časopisectvo nekvitne? Nech sa len tedy smeje. Dosmeje sa i on. Ved je tá madarská kultúra vzdor všetkým maďarským novinám nie tolká a nie taká, zajakú ju „Ellenőr“ vyhlasuje. Nechže sa len po tých pustách a pomedzi svojím ľudom trochu poobzerá, a zkúsi, v jak náramnej disharmónii nachodí sa veľký počeť maďarských časopisov s kulturným stavom samého ľudu, zkúsi, že v tomto zvláštnom prípade časopisectvo nemôže slúžiť za merítko vzdelanosti národa v jeho massácb. A nech sa len podíva, kto sú to vlastne tí maďarskí učenci a vzdelanci) nech sa dobre pozre do soznamu svojich predplatiteľov jako i ostatních maďarských časopisov, a uvidí, že ohromná čiastka týchže rekrutuje sa z odrodilej nemaďarskej iutelligeucie, bez ktorej nie len „EU.“ sám ale i ďaleká väčšina vychádzajúcich teraz časopisov maďarských by zakapať musela. A bolo by po „kultúre.“ Bolo by po jasaní. Prestal by si „Ellenőr“ nôtiť: „E földön az ur még mi vagyunk, mint voltunk ezelőtt.“ *) Každá pesnička má svoj koniec a bude ho mať zaiste i táto. Žeby sa „Matica“, jako sa „Ellenőr“ opovažuje tvrdiť, bola starala o „rozvoj politickej literatúry“, je hrubá lož, a kto to tvrdí a nedokáže, jednoducho luže. Toľkoto „Ľllenôr“-ovi na odvetu. —1. „Smutný čas nynejší.“ (Pokračovanie.) Obzrime si ešte novšie zákony, a zastavme sa trochu pri zák. 61. 44 z r. 1868. Len málo zákonov mohlo sa na svete uliahnuť, aj to len k efemernému životu, čoby samy seba jedným dúškom tak dementovaly ako tento. On neobsahuje privilégium, pre maďarskú národnost to nie, — ale ju inthronisuje za suverennú a jedinú v Uhriech, — a úšklabný satyr napísal mu na čelo, že „urovnoprávnenie národností“ ? Už základný princíp jeho je nie blud, ale úplne sebavedomá nepravda. On u nemadarov neguje individualitu, spolupatričnost národniu a tak perhorreskuje, zaznáva, zavrhuje hneď druhé organičné stadium prirodzenej sčlánkovitosti k celku. Z takéhoto základu, aký môže vyriasť zákon, to obšírne rozberať sotvy treba. — Nuž ale zákon ten, akýkoľvek je, je predsa len zákonom, od 7. decembra 1868 do dnesšný deň v úplnej platnosti stojaci. V platnosti? Nuž, rozumiem takú, akú vôbec požívajú uhorské záhony t. j. bol na sneme riadne donesený, kráľom sankcionovaný, zákonným spôsobom vyhlásený, nakoľko čelil proti nemaďarským národnosťam hneď aj v život uvedený, — a po dnes zákonnou cestou zrušený je nie. Zákon tento, menovite § 17. nakladá ministrovi výučby určiť naukosdelnú reč na učelištach skrze štát patrične vládu založených alebo dľa potreby založiť sa majúcich, nakoľko o tom nerozhoduje zákon, a spolu dáva mu nasledujúcu úpravu, — doslovne dľa úradného slovenského prekladu vydaného skrze „uhor. kráľ. ministerstvo pravosudia“: „Poneváč je však zdar vyučovania z ohľadu obecnej osvety a dobrobytu aj najhlavnejším cielom štátu, povinný je tento (t. j. minister) v štátnych učebných ústavoch o to sa starať, by občania ktorejkoľvek národnosti vlasti, ktorí vo väčších hromadách spolubývajú, vzdelať sa mohli, v blízkosti nimi obydlených vidiekov vo svojej materinskej reči, až potiaľ, kde začína sa vyššie akademické vzdelanie.“ Tak zákon. Ako viduô, má tu pred očami len, z jednej strany štát, z druhej jeduotlivých občanov, a dôvodí takto: štát sa interessuje o všeobecné dobro, toto ale závisí od všeobecného vzdelania, toto zas od prospechu výučby, a tento: od vyučovania skrze a prostriedkom materinskej reči, a tak: vyučovať treba občanov rečou materinskou. Teda: čo tu naridzuje zákon, nečiní to preto, aby tým uznaná bola istá oprávnenosť národností ako takých, a tejto oprávnenosti sa aj zadosť učinilo, ale len z príčin čisto paedagogicko-didaktických. Tu je ale nápadné z jednej strany: že prečo toto nariadenie umiesteuo je v národnostnom zákone, keď ono nielen prirodzenosťou svojou, ale aj pohnútkom a cielom patrí vlastne do zákona o sriadení stredných škôl; z druhej strany, že keď toto má byť zákon urovnoprá’ nenie národností zabezpečujúci, prečo sa jeho ustanovenia neodôvodňujú oprávnenosťou národností, ako takých? prečo sa takou až k smiešnosti siahajúcou úzkostlivosťou vyhybuje uznaniu individuality národnej, čili jestli sa tak lepšie páči, národnostnej? Ved kde nieto individuality, tam o práve, — a kde jich nieto viac, tam o urovnoprávnení ani reči byť nemôže. Medzitým toto nech nás nekormúti. Keby spomenuté nariadenie bolo umiestené trebárs i v zákone „o potravnej dani,“ predsa by ono samo v sebe bolo rozumné a prospešné; — a že sa ono ueodôvodňuje oprávnenosťou národností, ako takých, — to v nás môže len vzbudiť nádej : že v týchto kuriosnych časiech, kde každú národnosť, keď je nie madarská, tak veľmi nemôžu vystáť, že — reku — práve z tej príčiny to nariadenie zákona, tým skoršie a tým svedomitejšie uskutočnené bude, a toto je hlavná vec. Vidzme teda jeho uskutočnenie. Už od ôsmich rokov je zákon tento v platnosť uvedený, a či aj uskutočnený? Ano; ohľadom Maďarov tu vo vlasti našej, — ohľadom ale nás Slovákov, tam na Morave a v Čechách. Priestranstvo, ktoré bydliskami svojimi kompaktne zaujímajú Slováci, obnáša aspoň len štvrtinu vlasti tejto, a jesto z predošlých časov aj drahne «kôl na priestranstve tom, ale darmo by si hľadal len jedno stredné učelište, v ktorom by naukosdelnou rečou bola slovenská. Ešte aj v Orave na gymnasiume vyučujú veciam i rečiam, slovenských chlapcov, ktorí ešte ani času, ani príležitosti nemali, okrem materinskej aj inú reč si osvojiť, prostriedkom maďarskej reči. Chlapci sa šťastlivé naučia nazpamäť že „panis = kenyér,“ ale že to znamená chlieb, to aby vedeli, musí jim len súkromne dakto pošepnúť. Že pri takejto výučbe i geniálni chlapci duševne zakrpatieť musia, to len — tak myslíme — dokazovať netreba; a tak sa stáva, že školy tie dochovávajú bezzákladnýcb nedoukov, šalabachtrov, a v najlepšom prípade šarlatánov. Že je tomu skutočne tak: o tom sa presvedčuje snem uhorský sám bezprostredne na tom kontigente tých kapacít, aké ta slovenské kraje už od asi polstoletia suppeditujú. Nuž ale veď zákon vraví- že výučba dariť sa môže len prostriedkom materinskej reči; n to je pravdou nie preto, že to v zákone uhorskom stojí, ale to už dávno nad všetkú .pochybnosť dokázali vehlasní paedagogi a skusujú to blahodarne na sebe všetky vzdelané národy, a i kultura maďarského národa, čili (keď sa tak páči) maďarskej národnosti sa len od tých čias datuje, ako v stredných a vyšších školách miesto latinskej uviedli svoju materinskú, maďarskú reč. A keď je to všade dokázanou, a i v zákone uhorskom uznanou pravdou, či to ohľadom Slovákov môže byť lož? Prečo že teda minister neplní rozkaz zákona? A prečo ho snem neprinúti k tomu? Že prečo? — — Poďme ďalej. § 26. tohože zákona znie doslovne takto: „Jakokoľvek dosial uprávnený bol tak jednotlivý občan ktorejkoľvek národnosti, jako aj obce, cirkve, cirkevné obce: taktiež i na ďalej v práve j ej i ch leží zakladať z vlastných síl, alebo cestouspolčovania nižšie, stredné a vyššie školy. K tomuto cieľu jako aj cielom založenia iných k napomáhaniu reči umenia vedy, hospodárstva, priemyslu a obchodu slúžiacich ústavov, môžu jednotliví občania vlasti, pod štátnym zákonným naddozorstvom do spoločností alebo spolkov sostúpita sostúpiac stanový tvoriť, môžu v smysle štátnou vládou potvrdených stanov jednať, peňažité základiny sbierať, a môžu jich, tiež pod naddozorstvom vlády, zodpovedne národnostným svojim požiadavkom spravovať. Vzdelávacie a iné takýmto spôsobom do života vstúpivšie ústavy — školy ale len pri zachovaní zákonných verejnú učbu regulujúcich nariadení — rovnoprávne sú so štátnymi ústavmi podobnej povahy a toho samého stupňa. Reč súkromných ústavov a spolkov určujú zakladatelia. Spolky a nimi založené ústavy môžu sa medzi sebou potykať aj vo vlastnej reči; o jejich potýkaní s druhými rozhodujú ohľadom užívania reči uzavretia § 23. Teda i nám Slovákom dáva zákon tento právo: akékoľvek, vyššie i nižšie učilištia z vlastných síl zakladať, k tomu cieľu v spoločnosť a jednoty sostupovať, peňažnú základinu sbierať, s takovou cieľuprimerane nakladať, naukosdelnú reč určiť, a celú záležitosť dľa ujednostajnených pravidiel riadiť, a školy takéto považované byť majú za rovnoprávne so štátnymi školami podobného stupňa. A tu mi okrem už spomenutých evanj. gymnasií prichodí na um aj osud kat. gymnasia kláštorského pod Znievom. hnali učbárov. Zrušili i to, shabali majetok a rozoA prečo? Len preto: že sa v ňom úbohá mládež slovenská prostriedkom materinskej reči zdarné vyučovala a vzdelávala, Podobným spôsobom zabezpečené nám je aj právo ústavy ku vzdelávaniu reči a povzneseniu umenia a vied zakladať. I komuže by z nás nepredstavil sa tu pred oči tragický osud „Matice Slovenskej“ jediného to žriedla, z nehož vyvieralo umenie a veda pre nás zaostalých Slovákov? „Slovenská Matica“, ktorá privolením Majesty v život stúpila, Majestou milostivé obdarovaná bola a pod záštitou tohto stála, — kdeže je ? Zrušili i tú a skonfiškovali majetok. A prečo to? Že sme — vraj — zle gazdovali. A to povedia tí, čo tak obzvláštne šafára s posvätným majetkom krajiny. A či to v dlhom tajnom vyšetrovaní aj dokázali? Nie, ale oni idú teraz lepšie gazdovať, a preto nielen úroky prísne vyberajú, ale už aj pupillámé zabezpečené kapitále vypovedajú. (Dokončenie.) Pešť, 2. mája. Ono sa síce vlečie to vyjednávanie vo Viedni, ale naša vláda a jej orgány môžu si už dnes obľahčiť tým slovenským príslovím, že „čo sa vlečie, neutečie.“ Je to už teraz taký ruch, že i najvyššie kruhy považujú prevedenie vyrovnania za nutnú požiadavku času. Dnes vydržiava sa vo Viedni spoločná porada ministerství pod predsedníctvom panovníkovým a najnovšie zprávy za to majú, že sa tu vyjednávanie zdarné ukončí, aspoň v hlavních veciach, keď aj vybavenie podrobností a ustálenie formulácie vyrovnania pretiahne sa snáď o jeden — dva dni. Najťažšie postavenie mal tu istotne sám panovník, ktorého obe strany podľa svojho stane viska informovaly a ktorému obe ministerstvá, keď tvrdošijne na svojom stály, demissiu podaly. Pri takomto stave vecí bol — rozumie sa — gróf Andrássy neustále *) „Na tejto zemi pánom sme ešte my, jako sme predtým boli.“