Národnie Noviny, apríl-jún 1878 (IX/41-74)
1878-05-04 / nr. 52
50.000 rublov. Za túto surnmu chce rečený klub vystrojiť zvláštnu zajímaciu loď a postaviť ju vláde k službám. Taká nadšená obetivosť panuje po celom Rusku a v krátkom čase bude hodný počet rečených lodí vystrojených. Parížskou smluvou z roku 1856 bolo síce „kaperstvo“ (zajímanie kupeckých lodí) zaká zané, ale Prusi, keď r. 1870 mali vojnu s Francúzskom, i tu si vedeli rady, aby vyhli doslovnému zneniu parížskej deklarácie. Boly totiž obchodné lode pre vládnu službu najaté a jich vodcom kráľovský patent udelený a takým spôsobom nemohly byť tie lode za jednoduché „pirátske“ (lúpežnícke) považované. Rozumie sa, že týmto činom vznikly vážne otázky, či takéto pokračovanie v oči parížskemu ustanoveniu dá sa ospravedlniť alebo nie, a chýrečuý professor Bluntschli v Ileidelbergu neváhal vyslovit, že áno. Tohoto prostriedku chcejú tedy Rusi naproti Anglii použiť a vystrojiť kaperské lode s ruskými námorníkmi a pod vodcovstvom ruských dôstojníkov, opatrených cárskym patentom. Bude záviseť od početnosti zajímacích lodí a od odhodlanosti jich vodcov a mužstva, aby ináč neprístupný anglický Achilles čím boľastnejšie ranený bol na najcitlivejšom mieste, totiž v obchode. Rusko rázne má sa k činu, ako to dokazuje aj prípad s loďou „Cimbria“, ktorá s početným mužstvom a dôstojníctvom dorazila do jednoho severo-amerického prístavu a o nejž vôbec sa myslí, že má úlohu, zakúpiť v Amerike a vystrojiť čím najpočetnejšie zajímacie lode. A Anglia nebude môcť proti takému pokračovaniu ani protestovať. Je nám iste ešte všetkým v živej pamäti alabámska otázka. Keď severné štáty Spojených amerických obcí viedly dlhý krvavý boj proti štátom južným za jednu z najvznešenejších ideí ľudstva, za zrušenie otroctva, nadržovala tá liberalismom chvastajúca sa, v skutku však až do krajnosti špinavo-egoistická Anglia štátom južným, za otroctvo bojujúcim, a dopustila, aby v anglických prístavoch vystrojované boly kaperské lode pre južné štáty naproti severným. Týmto spôsobom úfala perfídna Anglia, že americkému obchodu zadaná bude osudná, nezhojiteľná rana a že sa tak pozbaví nebezpečného konkurenta. Jediná loď „Alabama“ zničila behom jednoho mesiaca 70 kupeckých lodí. Vzdor tomu nádeje ADglie nesplnily sa; severné štáty triumfovaly a obchod i námorné válečníctvo Spojených obcí v krátkom čase sa zotavily a prišly do netušeného rozkvetu. Najnebezpečnej -ším sokom Angiié na mori je teraz severní Amerika, ktorej, ľahko možno, pripadne snáď dôležitý zástoj v nastávajúcom evropskom válečnon deji. ___________________ —1. BESEDNICA. V ruskom tábore. No zaberme sa ale do táboru. Poludnie prešlo. Nováci sa cvičia so starými vojakmi, ktorí jich náležíte „muštrujú“. Ostatní slobodní vojaci chodia sem tam po tábore, robia fígle a prevádzajú rôzne hry. Pred jednou hŕbou vojakov zostal po tábore sa prechádzajúci cár stáť, aby videl, čo sa deje. Tu bijú na riečicu a Čerkesi vytiahnúc svoje nože hrajú sa hru podobnú hre „lancier“, svíjajúc nožami jeden druhému popred oči. Každý úder, každé trafenie je tak nebezpečné, že bys’ myslel, že jich za minútu bude polovica mŕtvych. No oni parirujú bystro a krútia sa ako na ražni, pri tom vždy bystrejšie udiera sa takt na rešeto, tak že ani nevidíš pohyby nožov od rýchlosti. „Čo je to pre Boha!“ pýta sa cár. „Lezginka, veliký gospodaru“ odpovedá Čerkes. „To je hra nebezpečná, ja ju zakazujem.“ Všetci zamíknu a sa utíšia. Smrtonosné nože sa odložia do pošiev, zvuky riečice prestanú a všetci čakajú, čo bude nasledovať. „Ja tú hru zakazujem“ opakuje cár — „lež kto,zná z vás hrať na tambure abo nahuslách?“ — I blížia sa oficieri a predstavujú najlepších hráčov cárovi. Zo severnielio Nemecka, 30. apríla. Zprávy, ktoré o výsledku sensačného processi Viery Zasuličovej a o pouličných výstupoch v ruskou hlavňóm meste na to nasledovavších v protislovan ských časopisoch tak štedre roznášané boly, doká zaly poznovu, že sa mnohí černidloví rytieri neštítiš i z komára vola urobiť, nech je len skrz to niektorí stránka slovanského života do možno najtmavšie!» svetla pred ľahkoverné obecenstvo postavená. č< všetko nevedel radomluvný ďalekopisný drôt o vý stupoch v Petrohrade, Moskve, Kieve rozprávať, ja kému vraj sprisahaniu na stopu prišli, jako tie pou ličné výjavy nič iného neznamenajú než blízke vy puknutie všeobecnej revolúcie v Rusku, jako pr srážke medzi obecenstvom a policiou mnoho osôt usmrtmio bolo a v Petrohrade už vraj aj gárda k za kročeniu .onsignovaná byt musela atď.! Radopisn žurnalisti mali teda dosť látky a boli aj hneď hotoví popísať o tých „zburách“ články takého obsahu že keby to všetko historická pravda bola, čo v nícl stojí, nachodila by sa už dnes ríša ruská v plameň všeobecnej domácej vojny, v ktorej, keď by aj nie m vždy zničená, ale predsa natoľko zoslabená bola, žebj celé storočia potrebovala ku svojmu zotaveniu; b ďalší následok toho? Pre Slovanstvo príliš smutný lebo by ono ďaleko za kulisne svetového divadla za tisnuté bolo; pre nepriateľov jeho naproti tomu nanajvýš prajný ... bájka o hroznom severnom medveďovi, ktorý ešte vždy prerušuje spánok istých ľudí, prestala by k radosti mnohých úplne. — Y podobných výlevoch srdca vyznačily sa tuná predovšetkým turkofilské listy. Že si pri tejto príležitosti i u Vás mnohí páni skľúčenému srdcu svojmu — more consueto — obľahčiť hľadeli, zdá sa mi byť viac než pravde podobným. A čo sa vlastne stalo? V spomenutých ruských mestách prišlo k pouličným demonštráciám , takže žandári zakročiť, tumultuantov rozohnať a hlavních výtržníkov zatknúť museli; —spôsob to, jakým i v „svobodných“ štátoch (nevynímajúc ani arcilíberálne Uhorsko; veď sú nám budapešťské decembrové kravally minulého roku ešte v čerstvej pamäti) podobné dostaveníčka nepovolaných a nepríjemných hosťov prekazené bývajú? No v „barbarskom, despotickom“ Rusku sú to hneď rozsiahle sprisahania a revolúcie! Keď na základe došlých hodnoverných zpráv tie „zbury“ za jednoduché pouličné výtržnosti považovať musíme, nechceme tým tvrdiť, žeby i v Rusku uenachodily sa živly nakvasené jedom radikálneho nihilismu, ktoré v prevrate všetkých štátnych foriem a spoločenských ustanovizní spásu svoju nájsť sa usilujú. Žiaľbohu netvorí v tomto ohľade ruský štát výnimku v kole druhých enropejských štátov; ale čo z druhej strany k istémusi upokojeniu slúži, je to, že je Rusko na tomto poli mnohými prevýšené. A Tu rozkáže cár, aby si brali do skoku, a ked počnú, odchádza blagovolno ďalej. Sotva odíde cár, hneď zamíknu tambury i husle prestane tauec, a Čerkesi donesú niekoľko dosák a postavia jich kolmo jednu popri druhej. Pred samé dasky sa jeden postaví, oprúc sa chrbtom o ne, rozopne ruky ako na kríži a roztiahne prsty. Ostatní Čerkesi, asi 100 ľudí, vytiahnu svoje nože, a už hviždí smrtonosná zbroj táto, ktorú rad radom hádžu zo vzdialenosti asi 20 krokov. Prvý hodí nôž i zabodne ho akoby vymeral nad čelom napnutého Čerkesa, ktorý ticho ako jahniatko hľadí smrti do očú, ktorá ho môže pri najmenšej nepozornosti jednoho druhého zachvátiť. No toho sa on nebojí. Druhý hodí nôž i zabodne bezprostredne pri pravom, tretí pri ľavom uchu atď. Letí nôž za nožom a každý trafí na vlas na to miesto, ktoré vopred označil. Za niekoľko minút stojí Čerkes opichaný zúkol vúkol nožami. Ani jeden ho neranil ani neprištipnul oblek. Tu zase dôjde cár. čerkesi sa preľaknú, no tým rýchlejšie v hre pokračujú, aby ju skončili, dokiaľ sa nezakáže. „čo je to zase?“ pýta sa cár, sprevádzajúc očima hviždiace nože, a zahladiac sa na rozpätého Čerkesa. „Hneď prestaňte“ zkríkne cár „aj táto hra sa mi nepáči.“ „Už je zkončená, Vaše Veličenstvo“, odpovie jedeu z dvoch Čerkesov, a v tom okamihu hodí jeden nožom v pravo druhý v ľavo, tak že rozpätý i jeden i druhý do rúk ulapí, a skočiac medzi hadza-práve preto odsúdiť chcet, jako to spomenuté hlasy činia, ruskú spoločnosť, čo neschopnú života, poukazuje na krátkozrakú predpojatosť a národniu úzkoprsosť v posudzovaní vývinu sociálnych pomerov v novšej dobe. Je to smutný, všeobecný znak času, že/ sa vagabundstvo a proletariát vo všetkých europejských zemiach v povážlivých rozmeroch zmáha a radi-\ kálne živly, ktoré svoju silu zväčša na tieto triedy založenú majú, v posledních časoch opravdové triumfy i svojich snáh slávia. Čo voči tomuto k miernejšiemu posúdeniu ruských pomerov spoločenských ponúka, je to faktum, že vôbec všetky radikálne, nihilistické živly pôvod svoj nie v ruskom národe ale inde majú a že ony v terajšej rozsiahlosti svojej o mnoho hlbšie a pevnejšie korene pustily inde, než práve na pôde ruskej, znak to, že tu nemajú stálych stúpencov. Pominieme rozličné, sem viac menej patriace agitácie a zbury v kruhoch delníckych v Rakúsko-Uhorsku a v Anglii, nechceme mnoho hovoriť o Paríži, čo hniezde komúny a o francúzskych červených internacionáloch, chceme len pár ťahmi dotknúť sa nemeckého socialdemokratismu, aby sme ukázali, jak velkú pôdu si oni v nemeckom národe dobyli a dosvedčili, že tie isté štátoborné zásady, ktoré sa ruským nihilistom pripisujú a ktoré zastupujú francúzski červení republikáni, sú hýbadlami i nemeckého socialismu. — Niet temer ani jedneho sboru, v ktoromkoľvek obore verejného života, kdeby nemali socialisti svojich zástupcov; v každom meste majú družstvá, spolky, cestujúcich agitátorov a čo najviac na váhu padá, 64 väčších menších časopisov, v ktorých počnúc od veľkých politických denníkov až k malým mesačným listom svoje zásady jednosvorne rozširujú. Že žiadna ustanovizeň nie je jim svätou, dosvedčujú každodenne, dosvedčili to i proti osobe samého cisára nemeckého pri príležitosti jeho dňa narodzenia. Tento deň je v Nemecku slávnosťou národňou v úplnom slova smysle, slávenou často s veľkou okázalosťou. Významnému dňu „víťazného cisára-starca“ venovaly aj časopisy bez rozdielu politických náhľadov vrelé články. Opak toho veškerá socialistická žurnalistika. Poprední jej orgán „Berliner fr. Presse“ vyšiel v radostný ten deň v čiernom rámci, lebo „socialdemokrati slávia dnes pamiatku tých hrdinov, ktorí v boji oproti tyranským despotom popadali.“ čo tieto slová socialistického stylu do obyčajnej mluvy preložené znamenajú, vynájde ľahko každý čitateľ. Proklamácia odboja proti najvyšším ustanovizňam ústavného štátu, je tu na bielom dni. Porovnajme teraz ohromnú rozsiahlosť, jakej si nemecký socialismus za pomerne krátky čas na vlastnej pôde svojho národa vydobyl, ciele, za ktorými sa ženie a systematičnosť, jakou agitácie svoje prevádza — s tým často spomínaným ruským nihilismom a ospravedlníme svoj výrok o nemeckých protislovanských hlasoch, že ony totiž v otázkach týchto vidia ovšem mrvu v oku súsedovom, ale brvna vo vlastnom nepozorujú. Otázka je, či sú tieto zjavy ruského spoločenského života i pôvodom svojim také, žeby sa z nich čov pribehne, ktorý s ohromným „hurra“ ho prijmú. Medzi nimi stojí cár v zadivení neznajúc, či má viac obdivovať cvičenosť tých, čo nože hádzali, a či toho čo sa vystavil so životom vážiac za terč, no predsa s istou spokojnosťou hľadí na figúru na daskách nožcmi naznačenú. Cár chtiac jicb odvrátiť od takej krkolomnej hry bodrí hráčov a sám podáva jednemu husle do ruky, i ide zase do svojho šiatru, bezpochyby aby sa dozvedel, či nedošiel nejaký vážny telegram zo Šípky alebo z Kavkazu. Tu odrazu praskne hneď jedna, hnecľ druhá puška a tak ďalej. Cár vynde von, aby sa presvedčil, čo je to. čerkesi zase započali hru, ale ešte nebezpečnejšiu nežli tá prvá bola. Tu sa krúti kolo Čerkesov tak rýchle že si nie v stave jich rozoznávať, každý má v pravej ruke doštičku, ktorú drží do hora. Druhí Čerkesi políhali na zem a strielajú z pušiek do dasiek, keď daktorý netrafí do prostriedku dosky, všetci sa mu vysmievajú, čo tak dlho trvá až zase druhý netrafí. Nekolko palcov nižšie a fuč je ruka toho, čo dosku drží. Túto hru skončia, a už počínajú druhú. Asi 100 Čerkesov podoprie si ruky o boky a krútia sa jeden za druhým. Oproti ním stoja strelci a strielajú jim, vždy vopred určiac ako, pomedzi nohy i ruky.v Cár vidiac toto pýta sa vážnym hlasom: „čujete deti, či sú vaše Berdanky nabité olovom a či len na prázdno strielate.“ — Eh veliký gospodaru, keď by