Národnie Noviny, apríl-jún 1880 (XI/40-72)
1880-04-22 / nr. 47
> Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý ; rok 12 al., na pol roka 6 zl., na štvrťroka 3 zl. Redakcia, administrácia a expedícia v Tűrő. 8v. Martine. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovatelov. Síefrankované listy sa neprijímajú. Ročník XI. Štvrtok 22. apríla I8S0. Číslo 47. Svoboda a konštitúcia. v. Dochodia hodnoverné zprávy, že v hornej Treučiauskej mrú ľudia hladom. Hovoril som s ľudmi, ktorí prišli ztadial a ktorí srdcelomné scény videli. Oni videli tie bľadé tváre, vyziabnuté údy. Videli, jako sa jim rozdávalo zbožie najobecnejšieho druhu; za pár zrnkami žiarivo túžobne hľadely tie sklenné oči. Nedostatkom toho najprostejšieho pokrmu kŕčovite stiahnutý žalúdok týchto konštitucionálnych bedárov nenie už ani v stave prijímať darovanú stravu. Táto biedna darovaná strava je tá najperfídnejšia satyra, je krvavý sarkasmus! Beda ľudu, ktorí musí trpet do očí hodený sarkasmus udelovanej chatrnej almužny. Tá almužna má byt prílepok na rakovú ranu nešváry, na odbierajúci a hnijúci kariunkul našej nesvobody, nášho otroctva. A medzi týmto hladom hynúcim ľudom vidíme vypasených renegátov a rapídno bohatnú cich páleuečných úžerníkov. Nemožno vysloviť city, ktoré povstanú v človeku pri tomto pohľade. Rimania hádzali otrokov, ktorých chceli potrestať, do e r g a s t u 1 u m-a, podzemnej to diery s umŕtvujúcimi pekelnými zápachy. Tam, telo na telo napchatá otroč vyrážala zvieracie hlasy z mučených pŕs. Naše slovenské doliny menia sa na ergastula ! Hore nad mučeným ľudom chladuokrevne fučí sytý renegát, sytý z roozolov slovenského ľudu, chvastá sa impertinentuým chvastúnstvom operený pálenečný úžerník, operený z mozolov toho samého ľudu. Europa nezná tieto pomery, lebo keby sa našiel vo svetovej literatúre a žurnalistike muž majúci smelosť a známosť týchto slovenských ergastulumských pomerov, a tento by živými barvami vylíčil duševný i hmotný stav nášho ľudu, ozval by sa od čínskych múrov až po atlantické more jeden výkrik úžasu, podobný tomu ustrnutiu, ktoré zatriaslo svetom uad tu reckými zverstvami v Bulharsku. A čo je divné a smutné: čím viac sa upevňuje u nás tá naša konštitucionálna svo bodá, tým hlbej padáme. Nie sme tak citliví, aby okamžitý nedostatok pohnul nás k lamentáciám. Ale to večné padanie, to rýchle žobráčenie celých tisícov, ten rozklad celých obcí, hynutie celých dolín musí vyraziť z úst rozumného a statočného človeka výkrik bôlu a strachu. My 3a nemôžme, podobne renegátom, chladno dívať, a ked aj nemôžme s našimi sputnanými rukami nič konať, predsa sme povinní my, ktorým sú otvorené stĺpce časopisov a vôbec verejná tlač, sme povinní volať hlasno, mužno a bez strachu panského! Keby sme to nečinili, padla by na nás hrozná výpoveď Izaiaša: vy ste psi nemí! či bráňa konštitucionálne alebo autonómne f .rmy ľud náš od úpadku hmotuého a dušev nébo? Ani najmenej. Kto ho obráni pred krvo.‘isavcom úžerníkom? Nik. Zákon? Nie, ten zákon musí dať pravdu upírovi ssajúcemu krev srdca. A predsa takto hynú tri milliony krá snebo národa. My máme ešte chvála Bohu starcov, ktorí sa držia hore a majú mládenecké svaly, ktorí napriek osemdesiatemu roku driapu sa na hole lebo spúšťajú sa do riek. Máme deti, ktorých milo hľadiace očká dokazujú jasuotu ducha, talentu plnú hlávku, plnú divodivúcich nápadoch Jestli tieto krásne, jasné očká po dvadsať rokov oblbejú, jestli tie nápady nedozrejú, a tie talenty nevyvinú sa, teda tento zločin darebáctva, zločin schválneho prenechania a zanedbania neleží na duši ľudu, ale ua bezcitnej duši renegátskej správy. My máme dalej ženy peknoduché, vtipné a plodné, až nám to závidia. A takéhoto trojmillionového národa hynutie nepohne otrokárov ani k tomu aby prstom hnuli. Až ked po ťarebovskej doline zúri hladová horúčka, potom pošlú ta pár mierok dodávateľského zbožia! Pre tri milliony negerského národa viedla severná Amerika sedemročnú vojnu. Milliardy kapitálov ztrovilo osvobodenie kučeravých otrokov! Náš biely, duchaplný, krásny ľud nezaslúži v očiach renegátov a tyranov ani len jedno biedne podgymuasium! Milliardy ztrovily sa vo vojnách vedených proti brutalite seldžukskej za svobodu balkánskych národov, náš národ nezaslúži ani tých pár tisíc zlatých, ktoré si sám nasbieral! Milliony vyhadzujú sa za mesto, ktoré má jednu zásluhu o človečenstvo, a síce produkciu znamenitej papriky, náš národ leží úhorom bez všetkej najmenšej pomoci z hora. Všetky tieto positívne i negatívne krivdy dejú sa menom konštitúcie a menom svobody. V jích mene chudobnie, hlúpue a divočí sa ľud. V jích mene pustnú hradská cesty, rúcajú sa mosty, množia sa zbojstvá, rastie korrupcia hore a bezpríkladná nemravnosť dolu. Meno svoboda a svobodomyseľuosť ztratily úver jak zbankrotovaný závratník, lebo pod menom svoboda ne možno u nás nič inšie rozumeť jako panstvo dvoch rás; jedna rasa spojená s početným renegátstvom, ktoré hladom a túžbou po ľahkom živote pripojuje sa ku každej pauujúcej klike, druhá rasa ktorá ťaží bez rozdielu národnosti. U tejto poslednej prichádza len jedno do povahy: koľko od sta. Všetko inšie je len puhý náter a k tomu uešikovný náter. Jako sa vedie krajine pod panstvom týchto konštitucionálnych rás: to vidime každodenne. Aj to badá každý človek bystrejšieho rozumu, že to ide vždy horšie. Sami madarskí štátnici a myslitelia, jako ku pr. Irányi, trnú vo všetkých špikoch uad spustlosťou, ktorá vtrhla medzi vyvolencov národa, medzi najvýtečnejšie duševné sily, ktoré môže národ a človečenstvo produkovať: medzi spisovateľov a básnikov. O vedeckej miserii škoda písat — z Nemecka ozýva sa ho merický smiech nad vedeckými dielami, ktoré boly na svetových výstavách. A pod týmito podmienkami núťa nás preliať sa do cudzieho elementu. Nech si nik nemyslí, že by iba otroctvo demoralisovalo, znemravňuje aj otrokárstvo. Pa novauie jeduoho národa nad druhým takým brutálnym spôsobom jako sa to deje u nás, hubí národ panujúci i cpanovaný. Mravnia nákaza Rímu vzala v podobnom pomere svoj počiatok. Zotročené národy krátkym rimským mečom, zomierajúc bodli svojich pánov jedovatým ostňom. A tak ani len tomu vyvolenému národ: neprospieva tá konštitúcia a tá talmi-svobod Žiaden pokrok nebadať ani u Madarov čo týka sa hĺbky a naozajstnej moci. Šema bolo, šemonostalo, ked po ňom siahneš, pocítiš iba paru, dym. Nie konštituciouálne závratníctvo, nie omálané a znovu zohrievané frásy o konštitucionálnej svobode, uie voľby, ktoré majú pre ľud iba jeden význam r ^očas jích možno totiž dušu predať a pohýriť si; všetko toto je forma, protiviaca sa dušiam naším, milujúcim pravdu a konkrétny opravdový blahobyt, konkrétne povznesenie sa z prachov neriadu, povzueseuio sa z nízkosti feudálnych okovov, prinesených sem Nemcami. Záródnia kommasácia je heslom spravodlivcov a statočníkov, a každý kto pohauí zástavu túto, činí to alebo z nízkeho chiebárskeho egoismu, alebo z náruživosti amerikánskeho otrokára, ktorý nemohúc hľadeť na svojich emancipovaných černochov veselé tance a plesanie, ta šiel na koniec svojej plantáže a obesil sa! Zaslúžil túto hanebnú smrť. Po kommasácii národnej vtiahne do lona národov tá pravá národnia svoboda! Nech si ona potom svoje božské údy zaodeje do takej alebo takej tuniky ; nech si ona postaví na hlavu operenú prilbu lebo frýgickú čiapku: šťastné, vzdelané národy prekvitať budú v jej lúčacli. Ináč je to dnes. Žijeme časy prázdnych fráz a zunovalých konštitucionáluych debát — a národy schnú pod bremenom nesvobody. Kedyže zasvieti slnko národnej svobody? Kedyže zkomassujeme naše svojstvo? Práca a oduševnenie je potrebné k tomu. Práca a skutočné diela zrúťa Beliala lživej konštituciouálnosti, ktorému obetujú moderní žreci živé obete; pod jích nožom tečie krv a vyrvané srdce trhá sa pokoune kŕčom uchádzajúceho života. Ale práca a skutočné diela vyrazia z rúk žrecov uôž. K práci, k dielami! Politický prehľad. ------22. apríla 1880. Ešte má vraj Bismarck dva ideále, ktoré by chcel uskutočniť behom svojho života. To bude nebodaj i príčinou, prečo nedávno tak tuho nenaliehal na svoje prepustenie, za ktoré prosil. Veď by jeho život nebol zaokrúhlený, dokonale zavŕšený bez prevedenia tých dvoch ideálov. A tie sú: zavedenie doháuového monopolu a zavedenie priateľských pomerov medzi Nemeckom a Francúzskom. Prevedenie toho prvého bismarekovského ideálu nenie veľmi ťažkou vecou. Veď Nemecko neurobí s ním počiatok, bo ho nachodíme už v mnohých štátoch Európy. A ked by i väčšina nemeckého zákonodárstva ásnád vzdorovala, ľahko zlomí jej odpor. Zná on ce3ty a chodníky, ktoré vždy pojistily mu víťazstvo vzdor odporu nemeckých zástupcov. A dovedie to i teraz. Nech jim len dobre do duše nahovorí, že bez doháuového monopolu niet stálosti pre nemeckú jednotu, a — zakončený je odpor. — O niečo ťažšia