Národnie Noviny, január-marec 1884 (XV/1-38)
1884-01-03 / nr. 1
Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko - Uhorsko na celý rok............... 12 7.1. na pol roka............... 6 zl. na štvrt roka............. 3 zl. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 7 kr. Red eia, a cini i niti*áoia a expedícia v Tűrő. Sv, Martine. Ročník XY. Štvrtok, 3. januára 1884. Číslo 1. R novému roku! Počíname nový rok sviežou silou a veselo hľadíme do predku! Najmenšieho strachu nemáme o konečný osud svojho milého národa slovenského; a čoby i nás zotrel z tváre zeme, čoby upotrebili nerónske prostriedky — my sa neobávame! Naši protivníci, vrahovia národnej svobody, už vyšli na najvyšší bod svojej moci. Jím všetko svobodno a oni využívajú krátky srok svojej svobody tak dokonale, jako len m :no. Smelo, beztrestno kážu smrť a hynutie celým národom, krádež krve je jim nie len niečo dovoleného, ale práve niečo patriotického. nulom roku urobili pokus zachránenia V mivysťahovalcov svojich. A pri tomto smutnom pokuse ukázala sa celá mizéria chauvinistov jích slabosť a zpustlosť. Sbierky, vďaka tuhým príhlasom, daly peknú summu, z ktorej páni chauvinisti veselo defraudovali a bratia čangovci hynuli hladom a zimou. Teda o vlastnom, statočnom nacionalisme, o poctivej snálie zachovania svojho plemena, o lienie ani reči u chauvinistov, ale jedine ide reč zachovanie jednotlivých osôbok, ktoré by musely siahnuť po nejakej prác . keby jich neživila maďarizácia. No pracovať sa nechce, ľahšie je to švindlovať. A tak my sme ani netrpeli ani netrpíme vlastne opravdovou plemennou borbou, ale borbou proti závratníctvu; náš záujem nekolliduje silno so záujmom maďarského statočného ľudu, s ktorým sme vedeli voždy znamenite vyžiť, ale kolliduje so záujmom hladnej, mravne vycivenej šajky „industrie - ritterov,“ ktorí jako parasiti lpia na tele krajiny a cicajú z nej najkrajšie moky. My vedieme boj proti oným zradcom humanismu, špiniteľom a przniteľom človečenstva, ktorí volali sa v Amerike „otrokármi,“ v Ne-mecku volajú sa „industrie - ritterami,“ vo Francúzsku „galefretier“-mi a u nás národnými renegátmi. V tom pozostáva boj náš, preto je tak ťažký, tak nepríjemný : lebo keby bola svieža borba jednej národnosti s druhou, možno by bola tvrdá a rozhorčená, no nejednalo by sa o česť a majetok jednotlivcov, ale o vec, o ideu národniu. Nebolo by možno, žeby na jednej strane 1 e n púhy egoismus, na druhej profetické odriekanie panovalo. I v tomto počínajúcom sa roku očakáva nás ten samý boj, s tým rozdielom, že pomery už dozrievajú. Obrat nemôže vystať, už sa váha skláňa .... Vyššej nemožno, víťazný Chauvinismus kulminoval — teraz pôjde dolu vrchom. My i v tomto novom roku pracovať budeme na osvete slovenského národa; i ďalej volať chceme ľudu svojmu, že má plné právo k jestvovaniu. My vystríhať lio budeme i ďalej, aby nestal sa korysťou závratníkov, ale prejdúc na dráhu pokroku, osvety a pilnej neúmornej práce, zastal si čo brat medzi bratmi u prostred národov a nie čo materiál pre oplzlých experimentátorov. Áno, my nechceme, aby - národ náš zostal na večné veky iba mrtvým materiálom. On má dušu, má vôľu, má život, má jazyk, zvyky, má zem, um, pilnosť, česť, majetok, povesti, piesne, tradíciu, znovuzrodenie, pamiatky, mučenníkov, poetov, spisovateľov; taký národ nenie dajakou sberbou, z ktorej by kdejaký vyžitý experimentátor smel robiť si paholkov a unižovať dobrý ľud náš k zvem bez vôle a svobody. pady. Nás očakávajú i v tomto roku boje a náJedno nás ale sotva očakáva: odsúdenie snáh našich čestnými a rozumnými ľuďmi. Žiaden rozumný človek, žiaden čestný človek pod slnkom nemôže nám zazliť, že milujeme svoj jazyk. Žiaden rozumný človek, žiaden čestný človek pod slnkom nemôže nás haniť, že svoj jazyk pestujeme i písomne. Žiaden rozumný a čestný muž nemôže nás haniť, že podržujeme svoju národnosť. Taktiež nebojíme sa odsúdenia čestných a rozumných ľudí, ked vzdelávame ľud svoj, ked protivíme sa jeho odnárodneniu, ked ho oduševňujeme za vysokú myšlienku osvety, svobody, svojstva, poriadku, cti, vernosti a kresťanskej humanity. Len mravný vývrheľ môže nás napádať pre tieto snahy a skutky. Za nami rozum a česť a dobrá vôľa. Za nami sám boží zákon a zákon prírody a logiky. Za nami šľachetný cit, šľachetné smýšľanie, za nami láska a zbožnosť. Sú to mocní spojenci. A ked časom ustupuje rozum víťaznému bláznovstvu — čo na tom? Ten triumf bláznovstva býva krátky. Ved sotva že uplynulo sto rokov, čo u nás pálili bosorky a slavná sedria stoličná odsúdila starú babu k smrti na hranici preto, že vraj táto baba pričarovala kamenec a povodeň na požehnaný po vážsky kraj! Teraz sa tomu smejeme: tak smiať sa budú skoro nad hnusným anathei^om, ktoré visí dnes nad hlavami roduverných Slovákov. Jako oná trenčianska baba nevinná bola v búrke a krupobití, a predsa zhorela na základe celko»r riadne do - neseného súdu, tak nevinné sú i tie strašiaky, tie mamy, pre ktoré nás ťahajú na škripec. My želáme sebe a všetkým ľudom dobrej vôle, aby skoro už udrela hodina, v ktorej prestane horeť hranica, pre nás zapálená. Ona už hasne, a musí vyhasnúť — mnoho slz ju už polialo. Nuž hor sa, vily moje, hor sa, gnómy, Náš príchod vítať bude človečenstvo, A najviacej ten orný dobrý národ, Čo sedí veky na upätí Tatry ! Živa (vila leta). To mýlka, sestro, ja som vila leta, Môj mal by nastať čas, prv než ty prídeš! Čo môjho slnka zvaria žhúce lúče, To podstatou je tvojich skvelýcE darov! No ani moja neprilietla chvíľa! Ach, krásna chvíľa! Z neba celé ohne Životodarné skláňajú sa na zem. Riek korytá sa úžia — lúčna tráva Po pás sa dvíha ranostajným koscom, A ambra vanie z tisícerých kvetov! Raž žlkne, kosa cvendží, prepelica Už volá jasno z žita, čo jak smaragd Sa tiahne rovňou! Oviec biele stádo Aromatické sbiera ďatelinky! A jačmeň, fúzač žltý, oprel bradu 0 hrudu poľnú, krásnu žnicu čaká. Hľa, lúka živá — nie len pestrým kvetom, No kvetom mládeže a spevným hlasom. Jak vonia seno v kôpky naložené, Jak zvučí rujný chychot sviežich devíc, Jích pokrik opätujú hoľské stráne. Ja všetkým, všetkým prajem zdar a žitie, 1 starec mládne údy poohrejúc, I babka cíti v žilách čerstvé prúdy! Ba i ten plachý zajac na chotári Smelo si predným behom fúzy krúti, Bo ked ja vládnem, v kúte visí puška, A pušný prach zamokol v šedom rožku. Veď všetko žije, teší sa i plesá, Nad mokraďou si komár vyspevuje A božia kravička si blúdi machom ! BESEDNICA. Polnočná scéna 1883|4. Od Vajanského. Jaskyňa. Skupenina. Na ľavo vila Vesna, okrášlená jarnými kvetami, polo sediac, polo ležiac spí. Okolo nej jarné vily, Neposeda a gnómy (deti). Pravý bok zaujala vila Ja s i en k a, jej u nôh taktiež vily (dve) a gnómy. V prostriedku v úzadí vila Živa, predstavujúca leto (so srpom atd.) a tiež niekoľko víl a gnomov. Všetko v spánku. Pološero. Tichá hudba. Pauza. Počuť výstrel. Všetko sa strhne. Lovec (muž asi 35-ročný s puškou v ruke vníde). Hoj, rana moja veru istá bola, Priam do komory vbila mladej srnke, I rudej krve barva v. snahu zrejmá . . . Ní srnky nikde! Darmo blúdim horou, Cez šmáňa, čečín húsť a sňaliov brody. Šľak ztratil sa! Mráz tuhý, búr sa zdvihla, Sňah fiiéba padá vetrom ro* Trený A slepiaci, hatí volné kroky! Tu malý Rvor jaskú! Z neho tuhý Zvuk hudb čujem! Jaké divné i: sy, Jak husiéi 'adkých ohlas usedävý: I divný závBi?tePla! Zkrahlé údy Tak rady teiA _ raJa tónom! — -- , Vesna (prebudiac sa). Kto búri tichý pokoj duchov v jaskú? Ôia drzá noha v sväté vtrhla siene? Cia drzá myseľ drie sa v našu tajnosť? Snáď posmech tropí \ nás, že čas náš ušiel A nový život pre nás v šerej diáiké, Snáď zlý duch vrazil m><Jzi dobrých duchov? Nuž hor sa sestry! Strážny Neposeda, Nuž vezmi poľnicu a zbúr mi všetko! Gnom Neposeda (schytí u boku visiacu polnicu a zatrúbi fanfaru. Všetko sa zbudí zo sna. Pohnutie:). Jasienka. Jak tuhý sen, a predsa v jeho tiene Zvuk trúby jačí! Či už milá sestro (k Žive) Tvoj odbil čas, a moje panstvo volá? Ja Jasienka som, plnou rukou hádžem Dar za darom do vďačných ľudí lona! lak žlkne jabloň svojou sladkou ťarchou, Tak zlatým svitom ťažký strapec svieti, A čaká na vincúra pilnú ruku. No krásne moje panstvo: list bár žlkne, On odokrýva zralú oyocinu ; Bárs slabo hrejú zlaté slnka lúče, Na zralé hrozno ony jasno svieťa. Ruch na poli, i v záhradách je živo, Rebríky oprú v stromov ratolesti, A dobrá korysť kynie záhradníkom. Nôž ostria, spevom rujným zvučí briežok, Kde zeleň bujnej revy v slnku planie! Hoj! vinné preše svoje staré kĺby Ku novej práci rady rozťahujú: Preš zaškripí a jeho temný otvor Mušt leje v kade! Silným drúkom tlačí Muž v kaďach hrozno, vozy sotva stačia Mok drahý svážat úzkom po závoze, Jich oceľové brinkáče vždy zvonia. Ja Jasienka som, rada vyjdem z jaskú, Bych oblažila milovaných ľudí A naplnila stodoly a humná! Jak rada pôjdem zažlknutým poľom A hojnosť za mnou, v predku odpočinok Od znoju leta i podzimných námah!